Spotting trip report – Severné Taliansko (1. časť)

  • 02.08.2020 09:00

Keď som kedysi začínal rozvíjať svoje spotterské aktivity aj za hranicami svojho regiónu, prvá voľba padla logicky na výlety autom do západnej Európy. Mal som nové auto, cesty na západ od nás boli v dobrom stave a letiská mali čo ponúknuť. Spočiatku som zápasil s problémom na takéto cesty nájsť partnera, ale aj to sa podarilo vyriešiť a tak som sa v roku 2002 vydal prvýkrát čisto len za spottingom takpovediac „za hranice všedných dní“. Moja cesta smerovala do Beneluxu, otočným bodom bolo až letisko Ostende na atlantickom pobreží Belgicka. Dnes sa mi to môže zdať úsmevné, ak to porovnám s dobrodružnými cestami do Južnej Ameriky, Ruska, Iránu či Juhoafrickej republiky, ale každý nejako začína a na výletoch po Európe nie je nič zlé. Práve naopak, dodnes sú obľúbenou súčasťou môjho cestovania, nakoľko nevyžadujú takmer žiadnu prípravu, mnohé cesty už poznám takmer naspamäť a vďaka použitiu auta majú aj istú flexibilitu pre prípad nepriaznivého počasia. Z každého výletu sa snažím vyťažiť čo najviac, teda aby náklady do neho investované a čas strávený na cestách boli vyvážené čo najvyššou pridanou hodnotou z výsledkov. Logicky preto krajiny Beneluxu či Nemecko patria medzi moje stálice. A hoci na tamojších letiskách je stále čo fotografovať, aj tie najlepšie lokality časom zovšednejú a človek sa obzerá aj po alternatívach. A tak som po pár cestách do Amsterdamu prišiel na nápad vyskúšať aj región severného Talianska. Prvýkrát sa tak stalo niekedy na začiatku nového tisícročia a autom sme vtedy prešli okrem viacerých severotalianskych letísk aj Zürich. Výlet bol veľmi úspešný, ale predsa len, v porovnaní s kvalitnými a pokojnými cestami v Nemecku, Holandsku či Belgicku bolo jazdenie v Taliansku pri ich vyšších teplotách o niečo náročnejšie.

A319 Ernest Airlines EI-FVG (VRN)

B737-800 Neos I-NEOW (VRN)

Na sever Talianska som sa potom vrátil ešte niekoľkokrát, a to vďaka priateľstvu s niekoľkými domácimi spottermi. Ich asociácia Clipper v Miláne dokonca každoročne organizovala tzv. „Clipper Days“ pre domácich a zahraničných spotterov, ktorým v spolupráci s letiskom Malpensa v Miláne umožnila fotografovanie priamo na ploche letiska, čo bolo na jednej strane veľmi pohodlné, na strane druhej spojené s klasickými nevýhodami masových akcií. Okrem oblasti Milána som opakovane navštívil aj Boloňu, kam sa pred rokmi dalo za veľmi lacný peniaz dopraviť letecky priamo z Bratislavy. V Miláne som sa ešte párkrát zastavil aj počas mojich ciest do sveta so spoločnosťou Alitalia, napr. počas cesty do/z Tokia a do/z USA. Všetky tieto cesty som ale absolvoval lietadlom. Na opätovný cielený výlet do oblasti vlastným autom som sa odvážil až po dlhých rokoch, v júli 2018. Nápad vznikol v spolupráci s mojimi českými kamarátmi, s ktorými som sa zoznámil pred cca 4 rokmi práve prostredníctvom tejto stránky a s ktorými sme absolvovali už výlety do Amsterdamu. Všetci sme ale chceli zmenu a tak som prišiel s nápadom, vybrať sa v lete 2018 pre zmenu do Milána a po ceste sa zastaviť na menších letiskách. Nápad získal pozitívnu odozvu a dokonca sa nám podarilo zladiť naše termíny tak, že sme tento výlet absolvovali ako jediný v kompletnej trojici. Výlet bol o to zábavnejší a náklady lepšie rozložené, samozrejme problém bol trošku s ubytovaním, nakoľko ľahšie sa hľadajú vhodné miesta na ubytovanie pre dvoch ako pre troch, ale aj to sa mi nakoniec podarilo vyriešiť a myslím, že k maximálnej spokojnosti oboch spolucestujúcich. Stačilo už len vybrať vhodný termín a vyraziť.

A319 Volotea EC-MTM (VRN)

B757-200 TUI Airways G-OOBP (VRN)

Nakoľko naším hlavným cieľom bolo letisko Miláno-Malpensa, ktorého vzletové a pristávacie dráhy sú orientované v smere sever-juh, logicky najvhodnejším obdobím na návštevu je leto, kedy sú nielen najdlhšie dni, ale aj uhol slnka vzhľadom na orientáciu dráh je najlepší. To však so sebou prináša riziko vysokých teplôt a fenomén letnej oblačnosti, či už búrkovej alebo len takej bežnej, „z tepla“. Niektorí ľudia môžu mať predstavu, veď je to Taliansko a tam je vždy pekne, v prípade oblasti Milána to nie vždy platí. Blízkosť Dolomitov a veľa vodných plôch v okolí spôsobujú vytváranie oblačnosti, ktorá potom môže pokaziť slnečné počasie a viesť až k letným búrkam. Určite však možno konštatovať, že letné počasie je tam stabilnejšie ako napr. v Beneluxe. Aj my sme preto nemuseli náš pôvodne naplánovaný termín nejako výrazne meniť a na začiatku júla 2018 sme vyrazili smer severné Taliansko. Mňa najprv samozrejme čakala cesta autom po tankodróme D1 do Prahy, kde som naložil svojich spolucestovateľov a aj svoje auto až po okraj (pri týchto výletoch som ocenil, že som kedysi dal prednosť pri kúpe auta verzii combi). Na chvíľu sme sa ešte pred vyrazením na ďalekú cestu zastavili na ruzynskom letisku, nakoľko tam vo večerných hodinách bolo pár lietadiel, ktoré zaujímali nielen mňa, ale dokonca aj domácich. Využili sme slnečný večer a nafotili pár krásnych záberov a pred západom slnka sme sa vydali na cestu smerom k česko-nemeckým hraniciam. Odtiaľ sme sa dostali do oblasti Innsbrucku v Rakúsku a cez Brennerský tunel sme sa pustili do talianskych kopcov, z ktorých sme nadránom okolo Bolzana a Trenta sklesali do prvej zastávky našej cesty, na letisko Verona.

B737-700 Air Italy EI-FFM (VRN)

A319 Cyprus Airways 5B-DCX (VRN)

Letisko Verona-Villafranca (nesúce meno Valerio Catullo Airport) síce nepatrí so svojimi 3,6 miliónmi cestujúcich ročne (samozrejme pred „koronou“) medzi megaletiská, ale jednak sme na dlhej a na pozornosť náročnej ceste po celej noci potrebovali dlhšiu prestávku a jednak letisko má pekné fotopozície, ktoré by bol hriech nevyskúšať. Skoro ráno sme preto zaparkovali neďaleko jedinej vzletovej a pristávacej dráhy 04/22 a po krátkom „dodriemaní“ chýbajúceho nočného spánku sme sa pešo vybrali na fotopozíciu zhruba v tretine dráhy. Bohužiaľ, počasie bolo presne také ako v predpovedi, čiže oblačné, avšak na západnom horizonte sa ukazoval stále väčší pás modrej oblohy, čo nasvedčovalo tomu, že zmena by mohla prísť. A skutočne, v neskorších ranných hodinách sa oblaky úplne stiahli smerom na východ a letisko zalialo slnko z azúrovo modrej oblohy. Verona-Villafranca je klasickým regionálnym letiskom, na ktorom nemožno očakávať žiadne zázraky, iba klasický mix menších lietadiel na pravidelných, charterových a low-cost linkách, ale aj medzi nimi sa našlo pár strojov, ktoré stáli za návštevu a prestávku v našej ceste. Po strávení pár hodín pri plote letiska, keď začal byť vzduch nad dráhou už príliš horúci, sme sa ešte na chvíľu presunuli na priblíženie dráhy 04, kde sme vyfotografovali posledných pár príletov z predpoludňajšej ponuky a následne sme nasadli do vyhriateho auta a vydali sa na talianske diaľnice smerom na Miláno. Táto prestávka na oddych bola nevyhnutná aj preto, že po náročnej nočnej jazde cez hory bola potrebná zvýšená pozornosť pri jazde po talianskych diaľniciach, napokon štýl jazdenia talianskych šoférov je asi každému známy...

A320 Vueling EC-MNZ (MXP)

B737-400 Blue Panorama Airlines 9H-HUE (MXP)

V skorých popoludňajších hodinách sme unavení ale spokojní dorazili k letisku Malpensa a keďže svetelné podmienky boli ešte nepriaznivé, rozhodli sme sa najprv ubytovať, osviežiť a až následne sme vyrazili na lov prvých lietadiel na letisku. Letisko Miláno-Malpensa je hlavným letiskom v oblasti severotalianskej metropoly, konkurenciu mu však robí takmer mestské letisko Linate a low-cost letisko Bergamo-Orio al Serio. Zatiaľčo Malpensa sa nachádza asi 50 km na severozápad od mesta v provincii Varese, Linate je veľmi blízko mesta, prakticky na jeho východnom okraji a je preto výhodné najmä pre vnútroštátne a krátke európske spojenia, pri ktorých by cestujúci presunom na Malpensu strácali čas a tým aj záujem o takéto lety. Obe tieto letiská spravuje spoločnosť SEA Aeroporti di Milano. Letisko Orio al Serio sa nachádza na severovýchod od Milána pri meste Bergamo a je významným hubom spoločnosti Ryanair, okrem toho sem lieta niekoľko ďalších low-cost dopravcov a aj niekoľko charterových letov a je tiež lokálnym strediskom pre spoločnosť DHL, tá sa však postupne presúva na letisko Malpensa, kde si nedávno vybudovala nové priestory. Z pohľadu spottera je najmenej zaujímavým letisko Linate, na ktorom možno vidieť len menšie lietadlá klasických európskych dopravcov, na ktoré prakticky žiadny spotter z Európy nie je zvedavý, a čulé všeobecné letectvo. Letisko Bergamo-Orio al Serio síce ponúka zopár lákadiel, ich výskyt je však roztrúsený tak riedko, že stráviť tu dlhší čas skutočne nemá zmysel, riešením môže byť zastaviť sa tu cielene na určité zaujímavé lietadlo a následne pokračovať v ceste, čo sme napokon pri spiatočnej ceste urobili aj my, ale to predbieham. Najatraktívnejším letiskom je určite Malpensa, ale fotografovanie na nej nie je jednoduché.

A330-300 Etihad Airways A6-AFB (MXP)

A350-900 Thai Airways International HS-THG (MXP)

Letisko Malpensa oficiálne začalo s civilnými letmi v roku 1948, avšak jeho význam pre región Milána v nasledujúcich desaťročiach veľmi kolísal. Na konci 50. rokov sa začala Malpensa budovať ako letisko pre diaľkové a medzinárodné lety, zatiaľ čo domáce lety mali byť odbavované na letisku Linate. Za týmto účelom boli postupne postavené a neskôr predĺžené dve paralelné vzletové a pristávacie dráhy v smere 17/35, ktoré svojou dĺžkou 3 920 metrov patria medzi najdlhšie v Európe. V 60. rokoch však väčšina európskych dopravcov preniesla svoje lety na bližšie letisko Linate a na Malpense ostalo len zopár diaľkových letov. V 80. rokoch však dosiahlo letisko Linate svoje kapacitné možnosti a jeho ďalšie rozširovanie nie je možné, preto Taliansko určilo, že Linate má byť určené výhradne pre domáce a krátke európske lety (plus všeobecné letectvo), zatiaľ čo Malpensa sa má stať hlavným hubom pre oblasť Milána. Na Linate bol dokonca limitovaný počet letov z jednotlivých destinácií na 1-2 lety denne. Všetky ostatné lety museli byť presunuté na Malpensu. Jej význam ešte narástol koncom 90. rokov, kedy sa Alitalia rozhodla presunúť ťažisko svojej interkontinentálnej siete z Ríma do bohatšieho Milána a na Malpensu tak presídlila väčšina diaľkových lietadiel Alitalie. To so sebou samozrejme prinieslo nové prípojové spojenia a aj lety konkurenčných leteckých spoločností a význam Malpensy vrcholil. Bohužiaľ, táto konjunktúra trvala iba 10 rokov a vplyvom hospodárskej krízy sa Alitalia rozhodla prehodnotiť svoju filozofiu a vrátila takmer všetky svoje diaľkové lety naspäť na letisko Fiumicino v Ríme, na Malpense ostalo len niekoľko letov denne. Nakoľko väčšina vnútroštátnych letov viedla z letiska Linate, význam Malpensy tak znova poklesol. Prevádzkovateľ SEA Aeroporti di Milano však boj nevzdal a v roku 2008 prišiel s kampaňou na zatraktívnenie letiska Malpensa.

A330-200 Air Italy EI-GGP (MXP)

B737-8 MAX Air Italy EI-GFY (MXP)

Súčasťou kampane bolo niekoľko aktivít pre cestujúcich alebo letecké spoločnosti, napr. garancia prestupu medzi dvoma letmi rôznych leteckých spoločností, ktoré boli kúpené oddelene a pod. Kampaň priniesla svoje ovocie a výkony Malpensy začali opäť rásť, aj keď tentokrát v inom segmente. Na letisku sa usídlil oranžový low-cost easyJet, ktorý si z letiska urobil svoju druhú najväčšiu základňu po londýnskom Gatwicku. Lietadlá easyJetu úplne obsadili menší Terminál 2, ktorý bol vyhradený práve letom tejto nízkonákladovej spoločnosti. Jeho príklad postupne nasledovali aj ďalší hráči Ryanair, Vueling, Wizz Air a pod. Na Malpense tak dnes možno vidieť veľké množstvo lietadiel týchto spoločností, čo pre spottera nie je dobrá správa, napriek tomu letisko stále ponúka dostatok atraktívnych letov iných spoločností. Toto konštatovanie je však založené na situácii spred vzniku pandémie koronavírusu a je skutočne vo hviezdach ako bude prevádzka na Malpense (ale vôbec celá letecká doprava) vyzerať v budúcnosti. Okrem letov s cestujúcimi je Malpensa aj významným nákladným hubom, prejavuje sa tu vyspelosť regiónu Lombardsko, ktorý je najbohatším v celom Taliansku a sídli tu množstvo špičkových firiem. Rozsiahly cargo terminál letiska je dennodenne okupovaný najmä rôznymi Boeingami 747, ale aj menšími typmi lietadiel na pravidelných i nepravidelných nákladných letoch. Niet sa preto čomu diviť, že letisko Malpensa je nielen druhým najväčším letiskom v Taliansku v počte odbavených cestujúcich, ale aj najväčším talianskym letiskom v objeme odbaveného nákladu.

B747-400F Cargolux Italia LX-RCV (MXP)

B747-400SF Air Cargo Global OM-ACG (MXP)

Bohatá prevádzka letiska vytvorila v jeho okolí aj početnú spotterskú komunitu, a tak tu v peknom počasí prakticky vždy stretnete aspoň niekoľko rovnako „postihnutých“ jedincov. Podmienky na fotografovanie síce nie sú ideálne, ale napriek tomu existujú. Výhodou pre fotografov je, že používanie oboch dráh sa riadi pomerne jasným systémom, aj keď výnimky sa môžu vyskytnúť vždy. V prvom rade, takmer vždy sa na pristátia používa smer 35, teda od juhu. Pristátia od severu sú síce možné, ale nakoľko dráhy 17 nie sú vybavené pre prístrojové priblíženie, tento úkaz sa minimalizuje na skutočne nevyhnutné prípady pri veľmi silnom južnom vetre. V prípade vzletov je to samozrejme podobne, avšak v nočných a skorých ranných hodinách je zvykom realizovať vzlety aj v smere 17, pokiaľ tomu ešte nebráni prilietajúca prevádzka v opačnom smere. Ďalším dôležitým faktom je, že jedna dráha sa používa výhradne na vzlety a jedna na pristátia, pričom podobne ako na letisku Londýn-Heathrow aj tu dochádza k striedaniu dráh počas dňa, nie je na to však presne určená hodina ako v Londýne, ale k vystriedaniu dráh dochádza niekedy medzi 14:30 a 16:00 h. Znamená to teda, že ak sú od rána pristátia napr. na RWY 35R, vzlety sú realizované z RWY 35L. Popoludní sa používanie dráh vymení a pristátia sú smerované na RWY 35L, zatiaľ čo vzlety budú z dráhy 35R. Nasledujúci deň to potom prebieha opačne. Výnimkou sú napr. lety spoločnosti El Al, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov vykonávajú vždy z dráhy 35L, bližšej k Terminálu 1 a taktiež počas slabej prevádzky (alebo naopak prílišného nahromadenia príletov v jednom okamihu) môže dôjsť k ojedinelému pristátiu na „opačnú“ dráhu.

B777-300 Cathay Pacific Airways B-KPL (MXP)

B767-400 Delta Air Lines N845MH (MXP)

Väčšina fotopozícií sa teda logicky nachádza v južnej časti letiska, vzlety možno fotografovať prakticky výhradne v prípade dráhy 35L popoludní a večer z cesty priľahlej k parkovisku zamestnancov letiska, severne od Terminálu 1. V prípade dráh je veľký rozdiel medzi ranným a popoludňajším fotografovaním. Zatiaľ čo ráno je bezkonkurenčne najlepšia fotopozícia oproti prahu dráhy 35R, ktorá umožňuje nádherné zábery či už pristávajúcich lietadiel alebo počas otáčania sa na prahu dráhy pred vzletom, popoludní a večer je výhodnejšie, ak sa na pristátia používa dráha 35L. Najmä spomínaná ranná pozícia v lesíku na zákrute cesty do mestečka Ferno, neďaleko stanovišťa letiskových požiarnikov Vigili del Fuoco je tak dobrá, že v peknom počasí tu stretnete priam desiatky spotterov a zmestiť sa na malú plochu pod stromami je niekedy problém. V prípade RWY 35L je situácia v ranných hodinách horšia, jediným miestom, odkiaľ možno fotografovať aspoň prílety, aj keď v nie práve najlepšom uhle, je lúka pri malej ceste Via Gaggio južne od letiska, lietadlá sú však nielen vyššie ale aj ďalej. Vzlety z dráhy 35L nie je možné ráno fotografovať vôbec. Popoludní je situácia opačná. V miernej zákrute cesty Via Molinelli, ktorá vedie priamo popri južnom plote letiska, je jedna z brán do areálu letiska, pri ktorej možno v obmedzenej miere nielen zaparkovať, ale z priľahlého chodníčka aj fotografovať, hoci podmienky nie sú ani zďaleka tak priaznivé ako tie ranné. Lietadlo vyletí spoza stromov a zostáva čas len na tri-štyri zábery, kým vletí zase do oplotenia letiska. Na toto „rýchlofotografovanie“ sa však dá veľmi rýchlo zvyknúť a výsledky nie sú zlé. Oveľa horšia je situácia s pristátiami na dráhu 35R, tam je výsek medzi stromami tak úzky, že fotografovanie možno odporučiť len skutočne skúsenému spotterovi. Alternatívna možnosť je síce opäť o niečo južnejšie od letiska, lietadlá sú tu však opäť výrazne vyššie a v horšom uhle.

A330-200 Alitalia EI-EJM (MXP)

B757-200F Cygnus Air EC-FTR (MXP)

V prípade pristátí na dráhu 35R popoludní je preto lepšie zvoliť fotografovanie odletov, ktoré sa v tom čase logicky vykonávajú z druhej dráhy 35L. Oproti veľkému parkovisku pre zamestnancov letiska, prakticky za chrbtom hotela Holiday Inn Express, je tu možné fotografovať z okraja cesty lietadlá vzlietajúce na krátkych a stredných linkách, treba však samozrejme počítať s tým, že každé lietadlo bude v inej výške. Niektoré môžu byť v ideálnom uhle, niektoré už dosť vysoko a diaľkové stroje sa spravidla zdvíhajú o niečo ďalej, pre ne však existuje alternatívne miesto o niečo severnejšie. Oficiálne tu síce nie je možnosť zaparkovať, avšak toto miesto je dobre rozpoznateľné vyjazdenou plochou na okraji cesty, nakoľko je veľmi obľúbené medzi domácimi spottermi. Priľahlé kríky navyše poskytujú aj želaný tieň a tak v spolupráci s Flightradar 24 alebo inou podobnou aplikáciou sa na tomto mieste dajú dosiahnuť dobré výsledky. Miesto je dostupné aj z oboch terminálov autobusovým shuttlom zdarma. V prípade nepriaznivého počasia alebo tesne pred odletom možno fotografovať aj priamo z verejnej časti Terminálu 1, kde sa za odbavovacími pultmi nachádza veľká sklenená stena s výhľadom na časť odbavovacej plochy a niektoré stojiská. Treba si však uvedomiť, že sklá sú tónované, fotografie teda budú vyžadovať náročnejší postprocessing. Taktiež tu hrozí nebezpečenstvo teplého vzduchu od motorov lietadiel resp. iné prekážky. Každopádne, hoci fotografovanie na letisku Malpensa nie je ideálne, pri troche snahy sa dá vybrať slušná fotopozícia. A že je skutočne čo fotografovať, o tom niet pochýb, spokojní sme teda boli aj my, ale o tom až v nasledujúcej časti môjho trip reportu.

A321 Wizz Air HA-LTD (MXP)

SSJ-100 Brussels Airlines EI-FWG (MXP)




Komentáře



Nebyly vloženy žádné komentáře.

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace