Spotting trip report – Prvá cesta do USA po pandémii (4. časť)

• 13.09.2026 09:00

Náš pobyt na juhozápade USA v decembri 2021 sa však neobmedzil iba na Los Angeles. Hoci toto letisko ponúka veľké množstvo letov z celého sveta a teda je tu čo fotografovať každý deň, naším plánom bolo vyraziť aj niekam po okolí. Už počas mojich dvoch predchádzajúcich návštev v tejto oblasti bola moja voľba „vedľajšieho“ výletu jasná – Las Vegas. Nie že by som bol fanúšikom hazardu alebo amerického gýča, ale toto najväčšie mesto štátu Nevada (ktoré ale nie je jeho hlavným mestom) vďaka svojej povesti a charakteru láka milióny turistov zo všetkých kútov USA aj celého sveta, čomu zodpovedá aj prevádzka na jeho letisku. Navyše, keďže leží celé v púšti, po väčšinu roka má prevažne slnečné a suché počasie. Od jari do jesene okrem toho aj teplé až horúce, v lete denné maximá nezriedka stúpajú ďaleko cez 40 stupňov Celzia a vtedy sa tam okrem hrania v klimatizovaných kasínach a vychádzania von až po západe slnka toho veľa robiť nedá. Avšak v zime dokáže byť Las Vegas miestom s príjemným počasím a teplotami. Netreba však podľahnúť ilúzii, že v púšti je vždy teplo. V zime sú tu rána chladné, často aj s teplotou pod bodom mrazu, ale cez deň sa vzduch prehreje na príjemných 10-15 stupňov, čo je na fotografovanie ideálne. Letisko v Las Vegas má navyše relatívne dobré podmienky na fotografovanie a tak niet divu, že som pri každej svojej návšteve tejto oblasti toto mesto zaradil do programu.

A320 Alaska Airlines N854VA (LAX)	A350-900 SAS SE-RSB (LAX)

Počas prvej návštevy vo februári 2011 som do Las Vegas pricestoval autom z Los Angeles, so zastávkou vo Victorville, a spolu s kamarátom, ktorý ma však tu kvôli pracovným povinnostiam opustil a odletel domov, zatiaľčo ja som pokračoval potom autom do San Francisca (so zastávkami v Mojave, Bakersfielde a San José), odkiaľ som mal let domov. Počas pobytu v Las Vegas som si navyše, vďaka môjmu kamarátovi, zaletel Dornierom 228 spoločnosti Vision Airlines na jednodňovú prehliadku Grand Canyonu. Druhýkrát som Las Vegas navštívil v januári 2013, tentokrát úplne sám a opäť som prišiel autom z Los Angeles. Po dvojdňovom pobyte v mekke hazardu som však pokračoval tentokrát juhovýchodným smerom do Arizony, aby som okrem zastávok na leteckých pohrebiskách v Kingmane a Goodyeare fotografoval aj na letisku Phoenix. Odtiaľ som sa so zastávkami v Palm Springs a Santa Ana dostal naspäť do Los Angeles, odskočil si ešte do Long Beach a z letiska LAX zase odletel domov. Nech boli teda moje cesty akokoľvek kľukaté, Las Vegas bolo vždy ich pevnou súčasťou. Samozrejme, medzi LAX a Las Vegas sa dá aj letieť a určite je to kratšie a pohodlnejšie, avšak aj drahšie a hlavne sa človek pripraví o zaujímavú trasu celkom pohodovými cestami z Los Angeles do Las Vegas. Mám tým na mysli po vymotaní sa z aglomerácie kalifornského veľkomesta, lebo táto časť trasy určite príjemná nie je, veď napokon nie nadarmo sa diaľniciam v okolí Los Angeles hovorí najväčšie parkovisko sveta.

A320neo Viva Aerobus XA-VIU (LAX)	B787-9 Qantas VH-ZNJ (LAX)

Ako vyplýva z predchádzajúcich riadkov, dodatočným benefitom presúvania sa autom je aj možnosť zastaviť sa po ceste na nejakých letiskách. A medzi LAX a Las Vegas ich je hneď niekoľko, ktoré stoja za návštevu. Nejde síce o letiská s veľkou pravidelnou prevádzkou, na ktorých by sa stačilo postaviť k dráhe a za pár hodín vyfotografovať desiatky pristávajúcich alebo vzlietajúcich lietadiel, ale v tomto prípade sú to skôr údržbové základne alebo skladiská lietadiel, ktoré už doslúžili, menia prevádzkovateľa, alebo z nejakého iného dôvodu potrebujú dočasné uskladnenie, pre ktoré je prevažne slnečné a suché počasie v Kalifornii priam ideálne. Okrem uskladnenia sa tu lietadlá podrobujú väčšej či menšej údržbe, prestavbám, premaľovaniu do nových farieb, ale mnohé z nich už tieto plochy nikdy neopustia, po dočasnom uskladnení postupne prichádzajú o najcennejšie využiteľné diely (najmä motory) a nakoniec skončia rozrezané v šrote. Je jasné, že informácie o príletoch alebo odletoch takýchto lietadiel nie sú vopred verejne dostupné a ich pohyby nie sú ani početné, preto je to bohužiaľ o šťastí alebo smole, či pri náhodnej návšteve nejaké zaujímavé lietadlo uvidíte a či ho bude aj možné dobre vyfotografovať. Spravidla ide o malé šance, ale vzácnosť takýchto lietadiel výrazne vyváži úsilie, ktoré tomu treba venovať, aj keď s neistým koncom. Preto som Mirkovi navrhol, aby naša cesta z LAX do Las Vegas zahŕňala zastávky hneď na troch letiskách, ktoré ležali aspoň trochu po ceste, z ktorých dve som ja už predtým navštívil.

B737-800 Alaska Airlines N537AS (LAX)	B787-9 All Nippon Airways JA873A (LAX)

Tým prvým bolo Ontario International Airport, ktoré sa nachádza asi 90 kilometrov východne od LAX. To sa zdá ako nič, najmä na americké pomery, avšak diaľnice v okolí Los Angeles sú skutočne tak preplnené, že základným predpokladom bolo vyraziť čo najskôr popoludní, skôr než sa skončí pracovná doba ľudí v metropole a tí začnú svojimi autami unikať z mesta do svojich obydlí. To sa nám čiastočne podarilo a nejaká veľká zápcha nás nepostihla, pričom veľkou pomocou nám boli aj vyhradené pruhy pre zdieľanú jazdu, vďaka ktorým sme na viacerých miestach obišli menšie kolóny. Tento fenomén, označený charakteristickým kosoštvorcom, je typický hlavne pre USA a je to jeden z nástrojov ako podporovať zdieľanú jazdu viacerých ľudí v jednom aute. Rozvoj automobilizmu nadobudol v USA také rozmery, že dostať sa niekam autom vo veľkých mestách a ich okolí je nadľudský výkon, mnoho domácich však napriek tomu stále považuje iné formy dopravy (napr. regionálne vlaky či autobusy) za niečo podradné a každé ráno si sami sadajú do svojho auta a cestujú do veľkého mesta za prácou, popoludní samozrejme v opačnom smere naspäť. No a keďže každá priemerná rodina v USA vlastní aspoň dve autá a benzín je tam stále v porovnaní s Európou neskutočne lacný, na vstupoch a výstupoch veľkých miest potom vidíte ráno a popoludní tisíce áut, v ktorých sedí jedna osoba – vodič. Vládne orgány sa preto snažia podporiť tých, ktorí sú ochotní cestovať viacerí a na mnohých diaľniciach im vyčlenili pruh najviac pri stredových zvodidlách, v ktorom môžu ísť iba autá minimálne s dvoma osobami, čo je pravidelne kontrolované kamerami a políciou. Pre nás s Mirkom to bola samozrejme výhoda, ktorú sme radi využili a hoci aj tento pruh bol miestami dosť plný, stále sa hýbal rýchlejšie ako pruhy pre bežných hrdých sólo Američanov.

A350-900 Fiji Airways DQ-FAJ (LAX)	B737-8 MAX Air Canada C-FSCY (LAX)

Zastávku na Ontario International Airport sme však naplánovali viac-menej iba preto, že „stálo“ priamo v ceste, ide o bežné letisko regionálneho významu, na ktorom sme neočakávali žiadne zázraky. Má dve rovnobežné vzletové a pristávacie dráhy v smere 8/26, na jednu sa pristáva a z druhej vzlieta. Terminál pre cestujúcich sa nachádza na severnej strane, nás však viac zaujímala odbavovacia plocha na juhovýchodnom okraji letiska, slúžiaca pre potreby kuriérskej spoločnosti UPS, ktorá tu má svoje centrum pre oblasť aglomerácie Los Angeles (lietadlá UPS preto na letisku LAX za normálnych okolností ani neuvidíte). Na ploche stálo veľa lietadiel tejto spoločnosti, od B757 až po B747, ale samotná plocha je vyvýšená nad okolitý terén, takže fotografovať sa tam nedá. Rozhodli sme sa však dať letisku šancu a strávili sme na ňom asi hodinu, odmenou nám bol odlet vzácneho B757-200F Asia Pacific Airlines. Tým bola však naša úloha splnená a pobrali sme sa ďalej, pričom ďalšou zastávkou bolo letisko San Bernardino International Airport. Na rozdiel od Ontaria, tu v čase našej návštevy nebola žiadna pravidelná prevádzka a letisko aj dnes slúži hlavne na údržbu a krátkodobé uskladnenie lietadiel. Z jeho pôvodne trojuholníkového konceptu dráh zostala v prevádzke iba RWY 6/24, avšak vzhľadom na prakticky žiadne lety nemalo význam „stanovať“ niekde pri dráhe a čakať na nejaký prílet či odlet. Zašli sme preto iba k malému pasažierskemu terminálu, pri ktorom bol síce „pristavený“ vzácny B777-200 Crystal Luxury Air, avšak technici na ňom práve robili nejaké práce a navyše bol úplne nevhodne nasvietený. Južne od hangárov sa nachádzalo tiež pár odstavených lietadiel, ale žiadne sa nedali dobre vyfotografovať.

B757-200F Asia Pacific Airlines N922TS (ONT)	B737-8 MAX United Airlines N77259 (LAS)

Treťou zastávkou bolo známe letisko Victorville, azda najväčší letecký cintorín na svete. Oficiálne nesie názov Southern California Logistics Airport, ale pod týmto honosným názvom sa skrýva v podstate jedna veľká odstavná plocha, kde vo „V-čku“ medzi jeho dráhami 3/21 a 17/35 sú v radoch jedno vedľa druhého v piesku púšte uskladnené stovky doslúžených dopravných lietadiel, často zoradené podľa typov lietadiel tesne vedľa seba, ktorých jediným osudom je postupné rozobratie a zánik. Väčšina z nich už nemá pohonné jednotky a niektoré pohyblivé časti trupu, ktoré mali hodnotu a dali sa speňažiť. To, čo zostalo, je väčšinou len prázdny trup bez duše, ktorý má už len hodnotu šrotu. Oblasť Victorville je známa svojím extrémne suchým podnebím, preto je veľmi vhodná na dlhodobé uskladnenie lietadiel, hoci väčšina z nich už nikdy toto letisko neopustí. Tie šťastnejšie, ktoré majú ešte aspoň šancu na nový život, sa spravidla nachádzajú na betónových odstavných plochách juhovýchodne od dráhy 3/21, kde prechádzajú údržbou u niektorej z miestnych firiem alebo len prosto čakajú na lepšie časy. Bohužiaľ, tieto odstavné plochy sú zo strany verejného prístupu zastavané rôznymi budovami, a tak sa zvonku na nich nedá odfotografovať prakticky nič. Svetlou výnimkou sú niektoré hangáre na juhu areálu, ale aj tu sú väčšinou stojace lietadlá obklopené technikou, lešeniami alebo budovami. Niektorí nadšenci lietadiel si preto prenajímajú malé lietadlá aj s pilotom, s ktorými potom poletujú nad radmi odstavených lietadiel a tak aspoň zo vzduchu vyfotografujú tieto staré kúsky pred zánikom. Ide však samozrejme o drahú zábavu, ktorej my s Mirkom neholdujeme.

B737-600 Janet Airlines N319BD (LAS)	A320neo Frontier Airlines N335FR (LAS)

Po opustení letiska Victorville nás už čakala len cesta do Las Vegas, napokon aj svetelné podmienky sa už zhoršili s prichádzajúcim večerom. Z Victorville to však je ešte riadny kus cesty a naše malé čierne Mitsubishi Mirage dávalo jasne najavo, že na takéto cesty nie je stavané. A hoci motor vydával pri vyšších rýchlostiach zvuky trápenia, naša hlavná pozornosť sa po čase začala sústrediť na ukazovateľ stavu paliva v nádrži. Nevedeli sme, akú veľkú nádrž toto malé auto má, ale zásoba paliva začala povážlivo klesať a bolo jasné, že do Las Vegas to už nedotiahneme. Cena benzínu je v USA v porovnaní s našimi krajinami síce nízka, ale aj tam existujú veľké rozdiely medzi jednotlivými štátmi. Kým napríklad Kalifornia uplatňuje na benzín pomerne vysoké dane, Nevada ich má veľmi nízke, a tak aj cena benzínu je výrazne nižšia, aj o viac ako dolár na barel. Preto sme mali snahu dotankovať auto až po prekročení hranice v Nevade, avšak posledný úsek cesty do Las Vegas je už typická diaľnica v púšti, teda minimum áut, ale aj málo usadlostí a teda aj málo čerpacích staníc. Medzi jednotlivými boli niekedy vzdialenosti aj niekoľko desiatok kilometrov. Preto sme to nakoniec nevydržali s nervami a tesne pred opustením Kalifornie sme zišli z diaľnice a dotankovali symbolické dva galóny ešte za vysokú cenu, len aby sme následne zistili, že by sme to asi zvládli až po prvú čerpaciu stanicu v Nevade a ušetrili, ale v púšti a v noci je lepšie neriskovať. Taktiež sme zistili, že naše Mitsubishi Mirage má nádrž len okolo 30 litrov, preto rýchly úbytok paliva nebol dôsledkom nadmernej spotreby alebo úniku paliva, ale len sme neboli zvyknutí na tak malú nádrž. Ale všetko sa napokon vyriešilo a my sme konečne neskoro večer dorazili na naše ubytovanie v Las Vegas, ktoré môže byť až prekvapivo lacné, ak sa do mesta vyberiete počas pracovného týždňa. Väčšina domácich turistov totiž prichádza na víkendy a tomu je prispôsobená aj obrovská sieť hotelov, ktoré však od nedele do štvrtka zívajú prázdnotou a tak môžete bývať v dobrom a luxusom hoteli za prekvapivo nízku cenu.

B737-800 Sun Country Airlines N837SY (LAS)	Short 360 Air Cargo Carriers N970AA (LAS)

Náš pobyt v Las Vegas bol plánovaný na dva dni a pohľad na predpoveď počasia nám robila vrásky. Tu sa dostávam k poznámkam, ktoré som vzniesol už niekoľkokrát v tomto trip reporte, že hoci štatistiky môžu byť jednoznačné, predstava ľudí o počasí na istom mieste ešte viac, ale ak tam prídem ja, všetko môže byť inak. A tak sa nám s Mirkom stalo, že nás v prvý deň pobytu čakalo nie slnečné a suché počasie, ale úplne zamračená obloha, cez ktorú slnko nezasvietilo ani raz a pri večernej prechádzke po meste (lebo čo iné sa dá po skorom zotmení v Las Vegas robiť, ak nechcete podľahnúť hazardu alebo všade ponúkaným radovánkam za peniaze) nás dokonca zastihol dážď. Hoci sa môžeme cítiť privilegovaní, že sme v púšti zažili niečo, čo je tam dosť výnimočné, ako spotteri by sme si určite viac priali suché a slnečné počasie. Ale bohužiaľ, naše dátumy pobytu v oblasti boli pevne dané a tento studený front by nás zastihol aj v Los Angeles či inde v širšom okolí. A tak prvý deň nášho pobytu veľa radosti nepriniesol. Samozrejme, nesedeli sme v hoteli a vyrazili sme na spotting, ale vzhľadom na zamračenú oblohu a nepredvídateľné presvitanie svetlejšej oblohy v pozadí sme sa rozhodli vsadiť na fotografovanie na zemi. Jediné fotopozície lietadiel na zemi sú na východnej strane letiska, na S Eastern Avenue, odkiaľ možno za normálnych okolností v ranných hodinách fotografovať line-upy na dráhu 26R, ktorá sa používa na vzlety po väčšinu času. Vedľa nej je dráha 8R/26L, ktorá sa zase používa na pristátia a podobná dvojica dráh je aj v severno-južnom smere (1R/19L a 1L/19R) na západnej strane letiska. Pri prahu dráhy 26R sa fotografuje cez oká plota, avšak keďže lietadlá sa na dráhu otáčajú pomaly, nie je to problém, stačí sa vyhnúť niekoľkým tabuliam okolo rolovacej dráhy. My sme „vďaka“ zamračenému počasiu na tomto mieste mohli zotrvať prakticky celý prvý deň.

B737-700 US Marshals Service N738A (LAS)	ERJ135 JetSuiteX N252JX (LAS)

Večer sme si, ako som už písal, pozreli atrakcie samotného mesta. Hoci Las Vegas považujem za vrchol nevkusu a gýča, musím uznať, že večerná atmosféra s miliónmi svetiel, tisíckami ľudí na uliciach i plnými kasínami má svoje čaro. My sme dali samozrejme prednosť najväčším atrakciám, napr. hudobno-svetelnej show fontány pred hotelom Bellagio, ale celá prechádzka po „stripe“ (oficiálne Las Vegas Boulevard) je jedinečným zážitkom, keď na jednej dlhej ulici vidíte repliky egyptských pyramíd, sfingu, parížsku Eiffelovu vežu, holandské veterné mlyny a pod. A aj tí drobní ľudkovia z Južnej Ameriky, ktorí na každom rohu šuchocú kartičkami s obrázkami a kontaktmi na povoľné slečny, patria k miestnemu koloritu. Väčšina kartičiek bohužiaľ končí na zemi, ale správe mesta slúži ku cti, že do rána ich z tých ulíc zase odpracú. Slečnám sme však odolali a pobrali sme sa do nášho hotela, s predstavou, že druhý deň bude počasie predsalen lepšie, ako to sľubovala aj predpoveď. A našťastie sa tak aj stalo. Ráno nás síce privítali ešte mraky, ktoré nepotešili, ale veľmi rýchlo sa rozplynuli a po celý deň potom svietilo slnko a my sme sa konečne mohli naplno venovať spottingu. Ako som už spomínal, letisko Las Vegas Harry Reid International Airport má celkovo štyri vzletové a pristávacie dráhy, ktoré sa však na rozdiel od väčšiny iných letísk s podobným usporiadaním dráh používajú súčasne. Pokiaľ to smer a sila vetra umožňujú, lieta sa prevažne v smeroch 26 a 01, teda pristátia smerom od východu a juhu a vzlety smerom na západ a sever. Na jednej strane to síce znamená, že o časť prevádzky prídete, na strane druhej sa dá vybrať fotografovanie na tej dráhe, ktorá má v danej chvíli lepšie svetelné podmienky.

A320 Allegiant Air N276NV (LAS)	A321neo Frontier Airlines N705FR (LAS)

Ráno sme preto logicky začali fotografovaním na dráhe 1L, kedy sa dá použiť nepoužívané parkovisko na západnom konci E Sunset Road. Lietadlá síce pristávajú ponad trochu zvlnený terén so stromami a kríkmi, ale dá sa nájsť vždy dostatočná medzera, aby stromy neboli v zábere. Na túto dráhu pristávajú hlavne lietadlá smerujúce od západu, je teda preferovanou dráhou na pristátie aj pre lietadlá voziace personál z tajnej vojenskej oblasti „Area 51“, ktorá sa so svojím letiskom a vyschnutým soľným jazerom nachádza na severozápad od Las Vegas. S ohľadom na orientáciu dráhy sa tu dobre fotografuje hlavne ráno a večer, hoci večerné fotografovanie zo západnej strany je komplikovanejšie a menej pohodlné. Akonáhle sa slnko dostalo do polohy, že svetelné podmienky boli vhodné aj na dráhu 26L, presunuli sme sa pozdĺž E Sunset Road ďalej na východ, až pred prah dráhy, odkiaľ sa z voľnej plochy pred hotelom La Quinta Inn and Suites dajú krásne fotografovať pristávajúce lietadlá ešte vo vzduchu. Treba podotknúť, že na dráhe 8R/26L sa dajú fotografovať aj lietadlá na zemi, a to z parkoviska na severnej strane E Sunset Road, avšak jediná možnosť je cez oká plota, čo je len pre veľmi skúsených fotografov, ochotných riskovať prípadný pokazený záber lietadla vo vysokej rýchlosti. My sme preto dali prednosť „istote“ vo vzduchu. Prevádzka v Las Vegas síce nie je tak pestrá ako v LAX a diaľkových letov je tu výrazne menej, o to viac však môžete doplniť zbierku napr. o rôzne motívy zvierat na smerovkách Frontier Airlines, alebo vyfotografovať rôzne domáce letecké spoločnosti. Každopádne, návšteva Las Vegas sa určite vyplatí, najmä „odskokom“ z Kalifornie, tak ako sme tu urobili my. Po druhom, tentokrát konečne úspešnom dni nás teda čakala už len cesta autom späť do Los Angeles, kde sme ešte posledný deň fotografovali na letisku LAX a následne sme na palube A350-900 spoločnosti Finnair odleteli cez Helsinki domov do Viedne, kde sa naša prvá diaľková cesta po pandémii COVID-19 úspešne skončila.

B747-400F Kalitta Air N706CK (LAX)	B767-200F AeroUnion XA-EFR (LAX)