Spotting trip report – Miláno v dobe covidovej

• 19.05.2024 10:30

Hoci dnes sa to môže zdať na míle vzdialené, pred 4 rokmi bol svet úplne rozvrátený z úplne iných dôvodov. Dnes nás trápi tragická vojna na Ukrajine či besnenie zbraní v Gaze, ale ľudia si akoby už zvykli na to, že s naším svetom už permanentne nie je niečo v poriadku. V roku 2020 sme však zažívali úplne iné problémy a tie sa priamo týkali doslova každého z nás. Z Číny sa do celého sveta rozšírila pliaga (a môžeme polemizovať či úmyselne alebo nešťastnou náhodou), ktorá nás zasiahla absolútne nepripravených a na dlhú dobu úplne zmenila naše životy. Magická skratka COVID-19 asi navždy ostane zapísaná v dejinách našej generácie, stála ľudstvo milióny životov a prinútila nás zo dňa na deň zmeniť spôsob nášho života. Jedným z odvetví, ktoré boli koronavírusom postihnuté najviac, bola letecká doprava resp. cestovanie ako také. Začiatky boli síce pomerne striedme, začali sa objavovať správy, že v Ázii sa niečo deje, ale zvyknutí na lokálne epidémie v tejto oblasti tomu mnohí nepripisovali väčší význam. Avšak keď z krajiny veselo vypúšťaní čínski turisti začali pliagu rozširovať do celého sveta, v Európe hlavne do Talianska, začalo byť jasné, že toto je celosvetový problém. A tak prišla polovica marca 2020 a postupne sa v ďalších a ďalších krajinách vyspelého sveta začali objavovať prípady doposiaľ neznámeho ochorenia, často krát s ťažkými následkami. A ako neboli pripravení ľudia, neboli pripravené ani vlády, a tak jediným riešením sa unisono po celom svete stalo okamžité zatváranie hraníc a zákaz cestovania nielen do zahraničia, ale v mnohých prípadoch aj do susedného mesta.

A321 Alitalia EI-IXH	A350-900 Air China B-1082

Z pohľadu leteckej dopravy to bol obrovský šok, tisíce lietadiel zostali zo dňa na deň uzemnené na letiskách, rušili sa takmer všetky lety a svet sa ponoril do pochmúrneho stavu, kedy jediným spôsobom cestovania bolo znovu len cestovanie prstom po mape. Táto pohroma mala samozrejme dopad aj na nás, leteckých fanúšikov, ktorí zrazu nemali čo fotografovať, nemohli nikam cestovať a len dúfali, že sa to snáď rýchlo skončí. Spočiatku síce tí, ktorí mali to šťastie, že v ich blízkosti sa nachádzalo veľké letisko, profitovali z narýchlo zorganizovaných repatriačných letov, ktoré priniesli často exotické lietadlá do predtým nenavštívených končín, ale táto fáza mala krátke trvanie a potom nastalo na letiskách doslova ticho. Aj ja som dúfal, že to celé „prehrmí“ za dva-tri mesiace, a tak pôvodne plánované lety som presúval zatiaľ iba o 3-4 mesiace, postupom času však bolo jasné, že to tak rýchlo neskončí. V lete 2020 sa síce situácia po odznení prvej vlny trochu upokojila, ale zďaleka nebola taká, aby vlády uvoľnili cestovanie pre bežných ľudí ako pred začiatkom pandémie. A v dôsledku toho lietadlá nelietali vôbec alebo iba v minimálnej miere na udržanie základnej obslužnosti najnevyhnutnejších oblastí. Jediným profitujúcim sa stala letecká nákladná doprava, na ktorú zrazu vznikli obrovské požiadavky na urýchlený transport najprv ochranných pomôcok (rúšok, rukavíc a pod.), neskôr vakcín. Na to neboli letecké spoločnosti vôbec pripravené a kapacity existujúcich nákladných lietadiel absolútne nestačili potrebám. Koronavírus tak priniesol nový pojem do leteckej dopravy, tzv. „preighter“, čiže urýchlenú úpravu pasažierskych lietadiel na prepravu ľahkých ale často objemných nákladov, či už vymontovaním sedadiel cestujúcich, alebo dokonca ich ponechaním na mieste.

B737-800 Neos I-NEOT	B747-8F AirBridgeCargo VQ-BFU

Leteckí spotteri ale boli odsúdení na sedenie doma, tí šťastnejší mohli navštevovať aspoň blízke domáce letisko, na ktorom ale väčšinou aj tak nebolo dokopy nič k videniu. To bol aj môj prípad, v domácej Bratislave sa síce objavilo pár nákladných letov so zdravotníckym materiálom, ale inak nič. Do neďalekej Viedne, kam som predtým jazdil ako na klavír, som sa vybrať nemohol, nakoľko prekročenie hraníc bolo zakázané alebo iba po zložitom testovaní. V lete sa však situácia aspoň trochu uvoľnila a objavilo sa niekoľko krajín, ktoré umožňovali pomerne jednoducho (napr. po absolvovaní antigénového testu) návštevu aj z turistických dôvodov. Paradoxne bolo jednou z týchto krajín Taliansko, ktoré bolo spomedzi európskych krajín pandémiou postihnuté ako prvé a veľmi citeľne. Ale ako sa ukázalo, vlny pandémie proste museli obyvateľstvom „prejsť“, takže tam, kde to v Európe celé ako prvé začalo, sa to ako prvé aj zmiernilo. Na druhej strane pomyselnej rovnice boli letecké spoločnosti, ktoré po niekoľkých mesiacoch prakticky žiadnych letov potrebovali za každú cenu odlietať aspoň nejaké linky, a tak ponúkali letenky do destinácií, kam sa dalo relatívne bezbolestne cestovať, za veľmi nízke ceny. Premiantmi v tomto smere boli samozrejme Ryanair a Wizz Air. Nešlo síce o povestné letenky za 1 euro ako kedysi, ale na druhej strane sa zase dali zohnať letenky za dobrú cenu tam i späť a dopravcovia ponúkali pomerne veľa letov za takéto ceny. A tak keď som začal riešiť, či sa mi podarí aspoň v lete 2020 sa aspoň niekam zo Slovenska pozrieť, voľba padla na Taliansko, konkrétne na Miláno. Hlavnými dôvodmi boli pomerne jednoduché vstupné formality do krajiny (stačil antigénový test, ktorý reálne nakoniec ani nikto nekontroloval) a dostatok cenovo dostupných leteniek. V mojom prípade sa k tomu pridal ešte fakt, že som v Miláne nebol už pár rokov, a tak bolo rozhodnuté.

A330-200P2F Egyptair Cargo SU-GCF	B767-300 Blue Panorama Airlines 9H-KIA

U spoločnosti Wizz Air som si asi za 20 EUR kúpil spiatočnú letenku z Viedne na milánske letisko Malpensa, nakoľko moje plány spočívali v dvojdňovom fotografovaní iba na tomto letisku. Našiel som si síce pomerne drahý hotel, ktorý však bol v pešej dostupnosti z letiska, aby som všetko zvládol takpovediac po vlastných. Voľba padla na polovicu júla a vybral som si víkendové dni, nakoľko som stále veril, že vzácne dovolenkové dni využijem neskôr na niečo atraktívnejšie a vzdialenejšie. Jednou z mála výhod covidovej doby bolo, že letecké spoločnosti mali tak malé vyťaženie svojich lietadiel, že letenky za nízke ceny sa dali kúpiť aj relatívne krátko pred odletom. Nemám však na mysli dva-tri dni pred odletom, ale povedzme niekoľko týždňov, takže nedalo sa riadiť aktuálnou predpoveďou počasia, musel som si vystačiť so štatistikou, že v lete je v Miláne prevažne slnečné počasie, dlhé dni a vzhľadom na severno-južnú orientáciu vzletových a pristávacích dráh aj priaznivá poloha slnka najmä ráno a večer. Súčasťou príprav na tento malý, ale o to vytúženejší únik z domáceho väzenia, bolo aj vypísanie letov lietajúcich v „moje“ dva dni, no a samozrejme objednanie sa na antigénový test deň pred odletom tak, aby som v prípade nebodaj pozitívneho výsledku mohol ešte zrušiť moje hotelové ubytovanie a minimalizoval tak svoje straty. K tomu našťastie dôjsť nemuselo, deň pred odletom som mal v ruke negatívny test a prvé opustenie Slovenska po neuveriteľných viac ako 4 mesiacoch sa mohlo začať.

B747-400F Cargolux LX-ICV	ERJ195 TAP Air Portugal CS-TTW

Cesta na palube A321neo spoločnosti Wizz Air s rúškami na tvárach bola skutočne bizarná, ale za 4 mesiace pandémie som si už na takéto situácie zvykol. Na palube lietadla som vyplnil dotazník o výsledku testu a o plánovanom pobyte v cieľovej destinácii, avšak po pristátí na letisku Malpensa som zistil, že ho nemám komu odovzdať. Taliani toho mali po mesiacoch trápenia zjavne už tiež dosť a na kontrolu cestujúcich z nejakej Viedne asi nemali chuť. Voľne som teda vyšiel s celým svojím majetkom (rozumej malým ruksakom zahrnutým v základnej cene letenky) do verejnej časti haly, kde som si po počiatočnom prieskume okolia našiel relatívne tichý kút na konci chodby, ktorý sa stal mojím domovom na prečkanie prvej noci. Svoj prílet som totiž cielene naplánoval na piatok večer, aby som v sobotu skoro ráno mohol hneď začať s fotografovaním. Toto riešenie však v sebe zahŕňalo prečkanie noci v termináli, kde som tak mal možnosť spoznať upratovacie čaty a policajtov meniacich si služby. Skoro ráno, dávno pred svitaním, som vyrazil na peší pochod okolo celej západnej a južnej strany letiska. Kto už navštívil Malpensu, vie, aká diaľka to je, ale ja som mal našťastie času dosť, trochu problém bol len s chôdzou po okraji tmavej cesty. Ale všetko som zvládol a ešte pred východom slnka som dorazil na známe spotterské miesto pred prahom dráhy 35R, kam mali smerovať ranné pristátia. Letisko Malpensa totiž používa stabilný systém striedavého používania dráh, keď sú v jeden deň pristátia na dráhu 35R a vzlety z dráhy 35L, následne sa to okolo 14:00-15:00 h vymení a ďalších 24 hodín sú zase pristátia na dráhu 35L a vzlety z dráhy 35R. Samozrejme, existujú výnimky, ktoré sa týkajú napr. lietadiel El Al (vždy pristávajú a vzlietajú z RWY 35L), typu A380 (rovnaké pravidlo), ale aj ad hoc výnimky, ale tých je veľmi málo.

B747-400SF Rubystar Airways EW-511TQ	B747-8F Nippon Cargo Airlines JA13KZ

Na mieste som stretol v aute čakajúceho ďalšieho spottera, z ktorého sa vykľul Nemec z oblasti Štuttgartu, ktorý však v tom čase býval a pracoval v Monze a na Malpensu jazdil často za spottingom. Bohužiaľ naša prvá konverzácia sa hneď týkala nepríjemného zistenia: Hoci pristátia mali byť už dávno na dráhu 35R, približovací svetelný rad stále svietil na dráhe 35L a pohľad na internetovú stránku s NOTAM-ami moje obavy potvrdil. Z dôvodu akejsi údržby bola dráha 17L/35R až do 10:00 h uzatvorená, teda v čase, keď sme mohli najlepšie fotografovať zo známeho vyvýšeného lesíka nad plotom letiska. Nedalo sa nič robiť, bolo treba prijať náhradné riešenie a presunuli sme sa o niekoľko stoviek metrov južnejšie, na trávnatú plochu, odkiaľ bolo možné fotografovať lietadlá pristávajúce na dráhu 35L, avšak ani zďaleka nie tak dobre ako v prvom prípade. Lietadlá sú tu jednoducho príliš vysoko a príliš ďaleko, navyše ide o klasické zábery proti oblohe, bez akéhokoľvek pozadia. Ale nebolo na výber, vzlety z dráhy 35L sa ráno fotografovať nedajú vôbec, a tak sme tu zotrvali až do doby, než o 10:00 h otvorili dráhu 35R, bohužiaľ, z pohľadu svetelných podmienok ako sa hovorí „s krížikom po funuse“. Potom sme sa vrátili na predchádzajúce miesto, kde sme stretli niekoľko ďalších spotterov, medzi nimi aj jedného Čecha, ktorý emigroval ešte z komunistického Československa a teraz žije v dohľade letiska Malpensa. Z rozhovoru s ním som zistil, ako trpel aj on počas prvej fázy pandémie, keď na letisko lietalo mnoho exotických nákladných a niekedy aj pasažierskych lietadiel a vďaka prísnym protipandemickým opatreniam nemohol ani nos vystrčiť zo svojho príbytku a iba v diaľke pozoroval, o čo všetko prichádza.

A320 Air One EI-DSZ	B787-9 Neos EI-NEO

Prevádzka na letisku nebola s ohľadom na stále pretrvávajúce cestovné obmedzenia nijako oslňujúca, stále však možno povedať, že Miláno malo v porovnaní s inými podobnými letiskami trochu navrch. Jednak tam lietal pestrý mix pasažierskych aj nákladných lietadiel a taktiež vďaka dočasnému uzatvoreniu letiska Linate (úsporné opatrenia z dôvodu nízkeho objemu prevádzky) boli zvyšné lety z tohto letiska presmerované práve na Malpensu, takže tam lietalo pomerne veľa letov v tom čase ešte národného dopravcu Alitalia ako aj viacerých európskych dopravcov. Na atraktivite to síce veľmi nepridalo, ale aspoň bolo relatívne veľa letov. Popoludní som sa presunul na ďalšiu dobre známu pozíciu pri plote letiska, odkiaľ možno s trochou nervov fotografovať prílety na dráhu 35L. Medzitým sa totiž používanie dráh vymenilo. Tou trochou nervov mám na mysli fakt, že prilietavajúce lietadlá sa objavia iba na jednu-dve sekundy medzi lesom a plotom letiska, čo v ideálnom prípade postačuje na dva-tri zábery, problém nastáva v čase, kedy sa práve v tomto uhle prejavuje odlesk slnka na oknách lietadla. Ale iné možnosti fotografovania na Malpense prosto nie sú a po čase si človek na to zvykne a naučí sa s tým pracovať. Po západe slnka ma čakal dlhý peší pochod do pomerne luxusného hotela, ktorý som si vybral preto, že napriek pandémii ponúkal raňajky (aj keď v obmedzenej miere) a bol tak vítaným zdrojom doplnenia zásob na môj ďalší pobyt. Našťastie bol umiestnený v pokojnom vidieckom prostredí, takže som si po prebdenej noci na letisku dobre oddýchol, hoci ani táto noc nebola dlhá.

A319 Alitalia EI-IML	B737-800 Air Albania TC-JZG

Na druhý deň ma čakalo opäť celodenné fotografovanie, našťastie RWY 17L/35R tento krát zatvorená nebola, ale koncept lietania sa oproti predchádzajúcemu dňu vymenil: pristátia boli na RWY 35L a vzlety z RWY 35R. V takomto prípade poskytuje lesík na juhovýchodnom okraji letiska taktiež výborné fotografické možnosti lietadiel, ktoré sa otáčajú na prahu dráhy 35R do smeru vzletu, s pozadím letiska alebo v ideálnom prípade aj s horami za ním, problém však nastáva s vlnením vzduchu od vyparovanej vlhkosti alebo uvoľňovania tepla zo zeme. Skoro ráno to nepredstavuje problém, ale okolo 9:00 h, v závislosti od teploty vzduchu, sa začína na fotografiách objavovať spottermi tak obávaný a nenávidený „heat haze“, čím menšie lietadlo, tým viditeľnejší. Po čase teda neostávalo nič iné, len sa presunúť na staré známe miesto z predchádzajúceho dňa a fotografovať lietadlá na pristátie na dráhu 35L vo vzduchu, hoci jediné dostupné miesto nie je ideálne. V prípade vzletov z dráhy 35R však je od predpoludňajších hodín k dispozícii aj iná možnosť, ktorou je stará betónová veža stojaca pri ceste lemujúcej južný okraj letiska. Nepoznám jej históriu ani pôvodný účel, každopádne je vhodná len pre fyzicky zdatných jedincov, resp. ak máte k dispozícii rebrík, lebo dostať sa do jej útrob nie je fyzicky jednoduché. Na stene veže sú síce železné stupne, ktoré umožňujú opatrne vyliezť hore, avšak najnižší stupeň sa nachádza vysoko nad zemou a dostať sa naň vyžaduje takmer akrobatické schopnosti alebo pomoc rebríka. V mojom prípade sa k tomu pridal ešte aj neoficiálny strážca pevnosti, veľký had, ktorý sa však zľakol viac ako ja a ušiel do krovia. Keď sa vám podarí vyštverať sa do útrob veže, môžete odtiaľ fotografovať lietadlá rolujúce od terminálu na vzlet z RWY 35R po relatívne novej objazdovej rolovacej dráhe, ktorá obchádza prah dráhy 35L. Veža má však len obmedzené otvory, takže sa sem zmestia maximálne dvaja spotteri.

B737-800 Blue Panorama Airlines 9H-FRA	A330-300 Egyptair SU-GDT

V lete, v čase mojej návštevy, bolo fotografovanie z veže skôr núdzovým riešením na vyplnenie času okolo obeda, nakoľko poloha slnka je veľmi vysoko, od jesene do jari však môže byť dobrým doplnkom fotografovania v medziobdobí. Ja som sa však popoludní vybral radšej pozdĺž celej západnej strany letiska až na vzlety z dráhy 35L, ktoré sa spustili niekedy okolo 15:00 h. Stačí sa dostať niekam k terminálu, kde sú zastávky free shuttle autobusu spájajúceho jednotlivé časti letiska a ním sa možno odviezť až na sever, k dlhodobým parkoviskám, odkiaľ možno priamo od cesty fotografovať niektoré vzlety z dráhy 35L. Vhodné je to najmä pre diaľkové lety, tieto lietadlá sú väčšinou v ideálnom uhle, alebo aj menšie stroje, pokiaľ nepoužijú celú dĺžku dráhy na vzlet. V opačnom prípade sú už mnohokrát príliš vysoko. Každopádne to bolo vítané zavŕšenie mojej dvojdňovej cesty do Milána. Na záver som sa už iba autobusom premiestnil späť do terminálu, kde som nastúpil na svoj let spoločnosťou Wizz Air do Viedne. Na rozdiel od predchádzajúcich mojich trip reportov nesprevádzajú tento až také unikátne zábery, ale treba si uvedomiť, že všetko sa odohralo v júli 2020, v čase zúriacej pandémie COVID-19, kedy som bol vďačný aj za to, že vôbec môžem vystrčiť nos z domova, resp. z domácej krajiny. Hoci som si z tohto výletu nepriniesol stovky vzácnych záberov, po 4 mesiacoch odriekania si aj tých najzákladnejších spotterských túžob som bol rád aj za takýto výlet. A veril som, že situácia sa snáď dostane už pomerne rýchlo do normálu a ja sa budem môcť vrátiť k bežnému cestovaniu ako spred pandémie. Že to zďaleka nebola pravda a čakalo nás ešte dlhé obdobie trápenia, si asi všetci ešte pamätáme.

A321 Alitalia EI-IXJ	A319 Air Albania ZA-BEL