Spotting trip report – Rozlúčka s Moskvou (2. časť)

• 18.12.2022 09:00

Po mojom prvom nocľahu v Moskve v auguste 2019 sme si nielen ja, ale najmä môj ruský kamarát, dovolenkujúci na Kryme, privstali, aby som sa mohol čo najskôr rozhodnúť, kam sa vyberiem v ten deň na spotting. Počasie malo byť podobné ako v predchádzajúci deň, teda ráno slnečno, v priebehu dňa tvorenie kopovitej oblačnosti, ktorá miestami dosť zhustla a neskôr popoludní opäť postupné rozpadávanie oblačnosti až na bezoblačnú oblohu večer. Toto je asi typické moskovské počasie v lete, pokiaľ nenastanú jeden alebo druhý extrém, teda že je úplne jasno (to sa ale stáva málokedy) alebo že je úplne škaredo, závisí potom už len na tom, ako husté budú mraky v obedňajších hodinách. Podľa prehľadu očakávaných zaujímavých pohybov na moskovských letiskách od môjho kamaráta som sa rozhodol, že v tento deň vyrazím najprv ráno na letisko Šeremetevo a následne sa presuniem na letisko Domodedovo, nakoľko ani na jednom z ostatných letísk nebolo v pláne nič tak zaujímavé, kvôli čomu by sa oplatilo tam vyraziť. Doprava na letisko Šeremetevo, ktoré leží na sever od mesta, bola z môjho hotela pomerne jednoduchá, čo však neznamená, že nejako extrémne rýchla. Nemusel som však prestupovať v metre a jedinou linkou 2 som sa dopravil do stanice Rečnoj vokzal, ktorá bola kedysi konečnou stanicou, teraz je však linka predĺžená až do stanice Chovrino. Po prestupe na autobus č. 851 som absolvoval zdĺhavú jazdu po výpadovke smerom na sever, ktorá bola najmä v oblasti moskovského okruhu tradične dosť upchatá, ale nakoniec sa autobus vymotal a dostal sa na cestu vedúcu západne od letiska, kde treba vystúpiť, pokiaľ sa lieta v smere 06. V mojom prípade sa našťastie lietalo v smere 24, ktorý poskytuje lepšie fotopozície, a tak som pokračoval v jazde autobusom okolo celej severnej časti areálu letiska, teda terminálov C, B a nákladného terminálu a vystúpil na zastávke pri leteckej akadémii. V jej areáli sa nachádzajú aj tri staré lietadlá zo sovietskej éry, IL-76, IL-86 a TU-154, bohužiaľ zvonka sa k nim nedá dostať a ani sa nedajú fotografovať.

Odtiaľ to už je len krátky peší presun popod navádzacie svetelné rady dráhy 24C a 24L na fotopozíciu, ktorá sa nachádza na lúke južne od dráhy 24L a v lete je použiteľná od neskorého rána do skorého popoludnia. Na rozdiel od smeru 06, kde sú lietadlá kvôli terénu znižujúcemu sa od okraja letiska hlboko dole dosť vysoko a navyše nová diaľnica komplikuje výber vhodného miesta, na východnom okraji letiska je aspoň zatiaľ všetko po starom. Podľa záberov Google Maps síce vidieť, že od mojej návštevy už dokončili odbočku železničnej trate k severným terminálom B a C, avšak tá našťastie neovplyvnila možnosti fotografovania na tejto lúke. Čo situáciu komplikuje omnoho viac je uvedenie do prevádzky tretej vzletovej a pristávacej dráhy 06L/24R na letisku Šeremetevo, ktorá sa nachádza ďaleko na severozápade od letiska a je s ním spojená jedinou rolovacou dráhou a pristátia a vzlety na nej môžu z dôvodu dlhého rolovania pripomínať amsterdamský Schiphol a jeho Polderbaan. Prípadné fotopozície v jej okolí nemám doposiaľ preskúmané a ak aj budú existovať, doprava bez auta k nim bude veľmi komplikovaná, otázne taktiež zostáva, aký systém používania všetkých troch dráh na letisku budú používať. Našťastie počas mojej návštevy v auguste 2019 síce bola tretia dráha už stavebne dokončená, ale ešte sa nepoužívala a ako prezrádzajú satelitné zábery, vyzerá to tak, že po uvalení sankcií vyspelého sveta na Rusko po jeho agresii na Ukrajine a následnom rapídnom poklese leteckej dopravy v Rusku, využíva letisko Šeremetevo túto spojovaciu rolovaciu dráhu k RWY 06L/24R na parkovanie veľkých nákladných lietadiel, takže sa zrejme nepoužíva a s ohľadom na intenzitu prevádzky to ani nie je potrebné.

Počas môjho pobytu teda bolo ešte všetko „po starom“, pristátia sa realizovali na dráhe 24L a vzlety boli z dráhy 24C (pred dokončením tretej dráhy mala ona označenie 06L/24R). Na takúto konfiguráciu prevádzky je spotterské miesto na lúke ideálne, čo som aj s radosťou využil a potešila ma hlavne pestrá plejáda typov lietadiel vo farbách spoločností Nordwind Airlines a Pegas Fly. Inak je letisko Šeremetevo logicky dominované lietadlami Aeroflotu, v menšej miere aj Rossiya Airlines, ďalej sem lietali v tom čase aj niektoré zahraničné aerolinky, vrátane exotických Mongolian Airlines či niekoľkých čínskych dopravcov. Bohaté zastúpenie mali aj nákladné lety spoločnosti AirBridgeCargo, ktorá tu má svoju základňu, podobne ako IL-76 a AN-72 ruskej federálnej bezpečnostnej služby, tie však nie je tak jednoduché zachytiť vo vzduchu, väčšinu času odpočívajú na svojich stojiskách vedľa cargo terminálu na severe letiska. Ja som však bol so svojimi úlovkami spokojný, hoci v priebehu predpoludnia začala intenzita mrakov narastať do tej miery, že niektoré lietadlá sa mi nepodarilo vyfotiť so slnkom. Každopádne, po prílete všetkých zaujímavých lietadiel, ktoré som potreboval, som sa ešte predpoludním zbalil a pobral som sa naspäť na autobus č. 851 a následne na metro linky 2, ktoré ma naprieč celou Moskvou previezlo zo severu na juh na stanicu Domodedovskaja, odkiaľ jazdia autobusy nielen k samotnému terminálu letiska Domodedovo, ale aj do okolitých dediniek, ktoré sú východiskovým bodom pre peší presun k dráhe.

Okolie stanice metra Domodedovskaja je tak typické pre ruské mestá, plné rôznorodých stánkov s rýchlym občerstvením, kvetmi, malé nákupné centrum s elektronikou a hlavne stanovištia prímestských autobusov a maršrutiek. Zastávka autobusu č. 404, ktorý tu začína a ktorý ma mal odviezť na spotting, je na opačnej strane „námestia“ ako autobus č. 308, ktorý jazdí priamo na letisko Domodedovo, ale ja som už situáciu poznal. Okrem klasického autobusu jazdí pod tým istým číslom samozrejme aj maršrutka, tie však ja neobľubujem, jednak sú drahšie a tiež čakajú na zaplnenie a až potom vyrazia a navyše v nich nie je veľa miesta. Autobus má klasický cestovný poriadok, ktorý sa pri znalostiach ruštiny dá dokonca dohľadať na internete (na zastávke ho nenájdete), treba si len všimnúť, že nie všetky spoje jazdia do obce Ljamcino, kam som sa potreboval dostať. Platí sa vodičovi, ide o autobus spoločnosti, pre ktorú neplatí magnetická karta moskovského dopravného podniku, ale potom sa už autobus vydal na cestu po diaľnici smerom k letisku Domodedovo. Ide o pomerne dlhú cestu, ktorá je lemovaná typickými brezovými lesmi a rôznymi odpočívadlami, na ktorých nesmie chýbať autoumyváreň, obľúbený typ podniku v Rusku. Po niekoľkých veľkých križovatkách a asi pol hodine jazdy konečne prišla odbočka tesne pred letiskom, kde sme diaľnicu opustili a vydali sa smerom na západ. Od mojej poslednej návštevy konečne dobudovali riadne diaľničné napojenie a aj cestu rozšírili z obyčajnej na dvojprúdovú v každom smere, ale čo je hlavné, konečne križovala železničnú trať, ktorá vedie na letisko, mimoúrovňovo. To bol totiž dlhodobý kameň úrazu, pôvodná cesta viedla cez železničné priecestie a vytvárali sa tam dlhočizné zápchy, nielen kvôli osobným vlakom na letisko, ale hlavne kvôli častým nákladným vlakom a posunovaniu cisternových vagónov na letiskovej vlečke. Teraz je problém konečne vyriešený.

Väčšina autobusov linky č. 404 končí v oblasti zvanej Aviagorodok, môj spoj však po ďalšom odbočení na svetelnej križovatke zabočil na juh k obci Ljamcino, cieľu mojej cesty. Tu treba vystúpiť v strede obce a vydať sa pešo na severovýchod smerom k dráhe. Za obcou sú to už len poľné cesty a je dôležité vybrať si tú správnu podľa toho, kam sa chcete dostať. Ja som zvolil variant k prahu dráhy 32L, nakoľko som nevedel, či sa bude dať fotografovať aj ponad plot letiska, a tak som radšej počítal s pozíciou na priblížení na pristátie. Počas predchádzajúcej návštevy Moskvy som sa totiž na letisko Domodedovo z tejto strany nakoniec vôbec nedostal, a tak som si nebol istý, aká je tam situácia. Po poľných cestách, ktoré vedia byť po dažďoch alebo po zime aj slušne rozmočené, som dorazil po 14:00 h k plotu letiska a našiel som si malý kopček, z ktorého sa dali pekne fotografovať lietadlá tesne pred pristátím. A to práve včas, lebo prvým lietadlom, ktoré po mojom príchode pristálo, bol AN-74 spoločnosti Shar Ink v nových farbách, ktorého nestihnutie by ma veľmi mrzelo. Výborný začiatok, povedal som si a usadil som sa na niekoľkohodinový spotting. Počas mojej návštevy sa lietalo v smere 32, teda od juhu smerom na sever a na moje šťastie väčšina pohybov bola práve na „mojej“ západnej dráhe 14R/32L. Letisko má totiž dve paralelné dráhy, medzi ktorými sa nachádza terminál a odbavovacie a odstavné plochy a dostať sa od jednej dráhy k druhej je veľmi komplikované a časovo náročné. Treba pritom prekonať aj jeden pomerne široký potok, čo s fotografickou výbavou nie je práve lákavá predstava, navyše treba obchádzať veľké územie po poľných cestách, ktoré sú často rozmočené a následne aj plné komárov. Raz v minulosti som si takýto presun užil a nemal som chuť ho opakovať.

Situácia mi však hrala do kariet, takmer všetky pristátia a asi polovica štartov bola práve na tejto dráhe, bolo mi teda jasné, že tu zostanem až do konca. Zvedavosť mi však nedala, a tak som sa po vyfotografovaní zopár lietadiel vybral preskúmať oblasť o pár stoviek metrov severnejšie, oproti prahu dráhy, kde by bolo možné fotografovať aj lietadlá počas vzletu. Musel som však nájsť nejaké vyvýšené miesto v susediacom lese, ktoré by mi umožnilo dostať sa nad úroveň plota. Na letisku Domodedovo totiž pred niekoľkými rokmi vymenili typický ruský betónový múr za klasický plot, aký poznáme aj z našich končín, jeho oká však neumožňovali fotografovanie cez ne. Navyše som si nebol istý, ako by sa to páčilo bezpečnostným zložkám, patrolujúcim v areáli letiska. Je známe, že letisko Domodedovo je relatívne priateľsky naklonené spotterom a v minulosti organizovalo aj niekoľko spotterských dní s fotografovaním v areáli letiska, avšak nič netreba preháňať a prítomnosť fotografa priamo na plote letiska by nemusela byť tolerovaná. Keď však fotografujete od lesa vo vzdialenosti pár metrov od plota, nikomu to nevadí. Moje priania sa naplnili a hneď na začiatku lesa som našiel malý kopček s už vyšliapanou cestičkou od miestnych spotterov, ktorý poskytoval dostatočný rozhľad nad plotom letiska. Kus ostnatého drôtu oplotenia síce bol na niektorých záberoch vidieť, ale to mi nevadilo. Bolo teda rozhodnuté, že na tomto mieste strávim zvyšok dňa až do večera.

Letisko Domodedovo síce neponúka takmer žiadne staršie typy lietadiel zo sovietskej éry, ale aj bežná prevádzka západných typov lietadiel vo farbách ruských a zahraničných dopravcov bola veľmi zaujímavá. Na oblohe síce bolo ešte spočiatku pomerne veľa mrakov, ale slnečných medzier bolo stále viac a viac a k večeru sa obloha úplne vyčistila. Väčšinu lietadiel, ktoré som si želal vyfotografovať, som tak získal do zbierky v slnečnom počasí a uhol slnka sa k večeru stále len zlepšoval. Prevádzka je tu samozrejme dominovaná leteckými spoločnosťami S7 Airlines a Ural Airlines, ale z domácich sa striedali aj lietadlá Smartavia, Yamal Airlines, Alrosa Avia, Red Wings, IrAero a ďalších. Najmä B777-200 IrAero boli mimo tohto letiska len ťažko zohnateľné. Na Domodedovo lieta aj niekoľko dopravcov z iných postsovietskych krajín, potešili ma napríklad Avia Traffic z Kirgizska či na záver dňa Belavia v špeciálnych farbách World of Tanks. Postupom času sa prestal na dráhe prejavovať aj vplyv vyššej teploty a bolo teda možné fotografovať aj lietadlá, ktoré presne oproti môjmu miesta narolovali na dráhu a potom sa rozbiehali pred vzletom. V pozadí zašlú slávu niekdajšieho dominantného dopravcu na Domodedove pripomínal ešte jeden pomaly rozoberaný Boeing 747 spoločnosti Transaero. Uprostred letiska, južne od odbavovacích plôch a medzi oboma vzletovými a pristávacími dráhami, sa nachádza ešte stále malé skladisko starých lietadiel, hoci už dávno tam nie sú desiatky strojov ako kedysi, je však nemožné sa k nemu zvonka dostať. Na letisku tiež už v tom čase prebiehala výstavba novej vzletovej a pristávacej dráhy na východnej strane areálu, paralelne s dráhou 14L/32R, avšak táto by mala iba nahradiť súčasnú dráhu s týmto označením, ktorá bola kratšia a užšia. Každopádne svoje popoludnie na Domodedove som si užil a večer som sa s úspechom mohol vrátiť do môjho hotela.

Ďalší deň ma čakal v podstate podobný program ako predvčerom, skoro ráno som sa na základe informácií od ruského kamaráta rozhodol zamieriť najprv na letisko Vnukovo, kde ma lákal prílet TU-204 spoločnosti Kosmos a JAK-40 Vologda Air Enterprise. Práve Vologda Air Enterprise bola v roku 2019 poslednou leteckou spoločnosťou, ktorá používala typ JAK-40 na pravidelných linkách v moskovskej oblasti, pričom tieto lietadlá skupovala od rôznych iných dopravcov, a tak každý kus lietal v iných farbách po svojom predchádzajúcom užívateľovi. V tento deň to boli napríklad farby Volga-Dnepr Airlines, o dva dni neskôr ma potešil stroj vo farbách po Yamal Airlines a pod. Na Vnukove sa síce lietala opäť dráha 24, čo nie je ideálne, ale počasie bolo ráno pekné slnečné a žiadne iné letisko neponúkalo lepší výber. Každopádne som vedel, že ešte predpoludním sa budem opäť presúvať k letisku Žukovskyj, kde sa očakávali ďalšie prílety na výstavu MAKS 2019. Cestu som absolvoval už s prehľadom „ako doma“, čo však neznamená, že by bola o niečo kratšia alebo rýchlejšia. Tento krát mi však aspoň nič neuletelo tesne pred príchodom. Rozložil som sa zase na známom mieste v tráve a nastalo nekonečné čakanie na lietadlá, o ktorých nikto nevedel, či skutočne a kedy dorazia. Nakoniec však predsa len dorazili, a to v podobe IL-114 podniku NPP Radar, znovu rovnaký AN-32 patriaci OKB MiG a tesne pred koncom dňa AN-26 ruského vojenského letectva a ERJ-195-E2 firmy Embraer. Bohužiaľ, počasie sa v tento deň postupne zhoršovalo a večer už slnko nesvietilo vôbec. Aj IL-114 som mal už vyfotografovaný z minulosti lepšie, ale vidieť tento vzácny a komerčne neúspešný typ lietadla za letu je aj tak cenné.

Iljušin IL-114 je obeťou rozpadu Sovietskeho zväzu na konci 80. a začiatku 90. rokov dvadsiateho storočia. Začal vznikať spolu s TU-204 ako nová generácia sovietskych dopravných lietadiel a mal nahradiť zastarané typy AN-24, JAK-40 a TU-134 na krátkych tratiach, podobne ako TU-204 mal nahradiť typ TU-154 na stredných tratiach. V turbulentných časoch rozvratu plánovitého hospodárstva a následného nedostatku peňazí na všetko, ktorý spôsobil oneskorovanie a postupné zastavenie mnohých projektov, však prišiel v nesprávnom čase a nedokázal sa presadiť. Počas skúšobných letov havaroval druhý prototyp, čo tiež určite prispelo k tomu, že osvedčenie letovej spôsobilosti získal až v roku 1997, celých 7 rokov od prvého vzletu. Celý letecký trh sa medzitým posunul už niekam inam a najmä lietadlo stratilo svoj garantovaný trh bývalého Sovietskeho zväzu a v nových komerčných podmienkach nevedelo konkurovať stále väčšiemu počtu západných lietadiel v týchto krajinách. Sériová výroba sa síce spustila v uzbeckom Taškente a oficiálne trvala až do roku 2012, avšak vyprodukovala len 20 strojov, z ktorých 6 kusov prevzali Uzbekistan Airways a stali sa tak jedným z dvoch leteckých dopravcov, ktorí typ IL-114 používali na pravidelných linkách (tým druhým boli Vyborg Airlines na severe Ruska). Aj to už je však dnes minulosť a všetky pôvodné IL-114 boli z prevádzky vyradené. Rusko síce v roku 2016 deklarovalo obnovenie výroby modernizovanej verzie, avšak či sa nakoniec nejaká nová sériová výroba začne, je otázne. Možno súčasné sankcie západného sveta proti Rusku donútia k riešeniam, ktoré by sa inak nerealizovali, najprv však bude potrebné lietadlo „zbaviť“ západných komponentov, ktoré budú teraz pre ruské firmy nedostupné. Aj preto je IL-114 vzácnym úlovkom, ktorý ma potešil na záver tretieho dňa pobytu v Moskve.