Spotting trip report – Veľký výlet na Aljašku (4. časť)

• 15.05.2022 09:00

Pred nami bol v máji 2019 posledný deň pobytu v USA a hoci väčšinou takýto deň už z dôvodu neriskovania nie je veľmi vhodný na nejaké vzdialenejšie výlety, tento krát to bolo inak. Náš odlet bol totiž až nasledujúci deň ráno, tak to proste vzhľadom na diaľku a komplikovanú cestu naspäť vychádzalo, mohli sme si preto dovoliť vybrať sa ešte na posledný výlet. Po dva a pol dňoch fotografovania v oblasti Seattlu v prevažne peknom počasí nám už tamojšie letiská nemali až tak veľmi čo nové ponúknuť a tak som do programu výletu zakomponoval aj odskok na sever, do Kanady. Jedno z najväčších kanadských miest a bezkonkurenčne najväčšie na západnom pobreží, Vancouver, totiž leží len niečo vyše 200 km od Seattlu a po skúsenostiach z mojej predchádzajúcej návštevy v roku 2015 som už vedel, že je to výborný cieľ na jednodňový výlet. Obe mestá spája pohodlná diaľnica, po ktorej sa dá z nášho hotela až na letisko vo Vancouveri prejsť za cca 2,5 hodiny, ja som sa však rozhodol výlet obohatiť o dve ďalšie letiská, ktoré ležia (takmer) po ceste. Samotný Vancouver som navštívil okrem spomínaného výletu v roku 2015 dvakrát aj pracovne počas svojho pôsobenia na letisku Bratislava a podľa môjho názoru je to jedno z najkrajších veľkomiest, aké som videl. Počas pracovných ciest som samozrejme býval priamo v centre mesta pri Vancouver Harbor a celá štvrť mesta ležiaca pri zátoke s modernými výškovými budovami, množstvom zelene a panorámou hôr v pozadí pôsobila na mňa veľmi estetickým dojmom. Z okien môjho hotela ako aj počas prechádzok po nábreží som okrem stoviek luxusných lodí mohol pozorovať aj čulý ruch hydroplánov, ktoré v krátkych intervaloch vzlietali a pristávali na vodnej hladine a pomedzi lode si razili cestu k prístavným mólam.

My sme však tento krát museli návštevu mesta vynechať, na to počas jednodňového výletu jednoducho nebol čas. Ale aj samotné letisko Vancouver International Airport je nemenej zaujímavé a atraktívne aj pre leteckého fotografa. Než sme sa však k nemu dostali, čakala nás ešte prvá zastávka po trase. Tou bolo malé regionálne letisko Bellingham, ktoré leží prakticky hneď pri diaľnici zo Seattlu do Vancouveru, ešte na strane USA. Hoci je to v podstate len malé provinčné letisko, ktoré žije najmä vďaka nízkonákladovým aerolinkám Allegiant Air, nesie hrdý názov Bellingham International Airport. Keďže leží len necelých 100 km od centra Vancouveru, Allegiant Air ho dokonca propaguje aj ako Bellingham/Vancouver, nakoľko vďaka nízkym cenám tohto dopravcu ho hojne využívajú aj cestujúci z Kanady ako alternatívu veľkého letiska vo Vancouveri. Letisko má len jednu cca 2 km dlhú dráhu v smere 16/34 a malý prízemný terminál, v peknom počasí dňa som ale neodolal pokušeniu v Bellinghame sa aspoň na chvíľku zastaviť a využiť tak krátku prestávku aj na oddych a dotankovanie benzínu. A zastávku som naplánoval tak, aby sme tam boli práve v čase odletu jedného z A319 spoločnosti Allegiant Air, ktorý sme si tak mohli v krásnom rannom svetle pohodlne vyfotografovať. Takéto malé letiská majú často krát svoje čaro a príjemné prostredie či pozadie. Nás čakala ešte jedna zastávka podobného charakteru, ale tá až cestou naspäť. Teraz sme mali pred sebou ešte asi hodinu jazdy k Vancouveru, vrátane odbavenia na americko-kanadskej hranici, ktoré prebehlo bez problémov a zdržaní.

Stále ešte v ranných hodinách sme teda dorazili k letisku Vancouver a ako prvé sme sa rozhodli preskúmať jeho južné zákutia. Vancouver International Airport je druhé najväčšie letisko Kanady v počte odbavených cestujúcich aj počte pohybov lietadiel, ale napriek tomu možno povedať, že má takpovediac dve tváre. Jednou je klasické veľkoletisko s veľkým moderným terminálom, ktorý je umiestnený v akomsi trojuholníku medzi dvoma hlavnými vzletovými a pristávacími dráhami 08L/26R a 08R/26L a vedľajšou dráhou 13/31. Zatiaľ čo obe hlavné dráhy majú dĺžku vyše 3 km, konkrétne severná 08L/26R (ktorá sa používa na prevažnú väčšinu pristátí) 3 030 metrov a južná 08R/26L (ktorá slúži prakticky na všetky vzlety a niektoré pristátia regionálnych lietadiel) 3 505 metrov, priečna dráha 13/31 je kratšia s 2 225 metrami a v bežnej prevádzke sa využíva minimálne. Bežná prevádzka znamená, že sa lieta smerom od východu na západ, ak je však počasie iného názoru a lietanie je potrebné z dôvodu smeru vetra otočiť, vtedy sa do istej miery využíva aj dráha 13/31. Lietanie v tomto smere je však väčšinou spojené s nepriaznivým počasím, takže pre fotografov je takáto situácia prakticky nepoužiteľná. Druhou tvárou letiska je jeho južná strana, kde sa nachádza nielen tzv. „South Terminal“, ležiaci južne od dráhy 08R/26L a slúžiaci na regionálne lety do okolitých miest, ale ešte o niečo južnejšie rieka Fraser, na ktorej hladine pristávajú a vzlietajú hydroplány. Intenzita letov tu síce nie je taká veľká ako v prístave v centre mesta a scenéria nie je taká atraktívna, ale Vancouver je jedno z mála letísk, kde možno nájsť takéto odlišné druhy letov prakticky na jednom mieste.

Ako to už niekedy býva, tá regionálna doprava je (aspoň pre mňa) mnohokrát zaujímavejšia ako veľké prúdové stroje, ktoré môžem vidieť aj inde vo svete, aj preto naše kroky viedli najprv k južnému terminálu. Samotný terminál je malá, prevažne drevená stavba, ktorá plne postačuje malému počtu letov s regionálnymi vrtuľovými lietadlami zväčša pre 19-35 cestujúcich. Pri plote, ktorý oddeľuje verejnú časť od odbavovacej plochy, postavili pre návštevníkov aj malú drevenú terasu, ktorá umožňuje voľný výhľad ponad plot a fotografovanie nielen na ploche južného terminálu, ale aj na dráhe 08R/26L. Treba však povedať, že vzdialenosť k dráhe je pomerne veľká, takže v slnečnom počasí je fotografovanie vzhľadom na vlnenie vzduchu problematické. Ideálne by bolo, ak by lietadlá vzlietali v smere 08, to sa však väčšinou deje len pri nepriaznivom počasí, ako som už spomínal, takže táto vyhliadka je dobrá len na fotografovanie malých lietadiel v okolí. Hoci pestrosť typov lietadiel od mojej poslednej návštevy pred 4 rokmi opäť aj tu poklesla (chýbali mi napríklad hranaté Shorty 360), stále tu ešte možno vidieť v hojnom počte najmä Saaby 340 a Beechcrafty 1900, prevažne vo farbách spoločnosti Pacific Coastal Airlines. Tento dopravca je známy rôznymi motívmi na smerovkách svojich lietadiel, navyše v čase našej návštevy boli niektoré lietadlá ešte v pôvodných farbách, ale niektoré už v novom sfarbení dopravcu, takže táto zastávka bola vítaným úvodom do spottingu na tomto letisku. Treba tiež povedať, že v polovici mája je slnko vo Vancouveri veľmi vysoko, preto na fotografovanie na hlavných dráhach 08/26 začína byť čas až v predpoludňajších hodinách a navyše toto ročné obdobie celkovo nie je práve najvhodnejším z pohľadu polohy slnka.

Cestou od južného terminálu sme sa preto zastavili ešte aj pri plote odstavných plôch, ktoré sa nachádzajú severne od južnej dráhy 08R/26L a kde väčšinou parkujú menšie i väčšie nákladné lietadlá, tento krát sme však nemali šťastie, lebo rôzne mechanizmy a stroje bránili vo fotografovaní. Skoro ráno sa odtiaľto dajú fotografovať aj nájazdy na dráhu 26L pred vzletom, avšak iba cez malé oká plota, nakoľko plot je vysoký a rebrík nie je pri plote povolený. Potom už nastal čas presunúť sa k hlavnej pristávacej dráhe 26R na fotografovanie veľkých príletov. Letisko Vancouver leží na okraji oceánu, zo západnej strany je obkolesené vodou, prístup aj pre fotografov je preto výhradne z východnej strany. Fotografovanie priamo na dráhe nie je možné, jednak by vás od prípadných miest pri plote vyhnali majitelia priľahlých parkovísk či požičovní áut a taktiež pri absencii rebríka by ostalo len pri fotografovaní cez oká plota, čo je pri pohybujúcich sa lietadlách veľmi nepraktické. Jedinou možnosťou teda ostáva fotografovanie pristávajúcich lietadiel ešte vo vzduchu, čo je však vo Vancouveri pomerne ľahké. Popred prah dráhy 26R totiž vedie cesta, ktorá vedie jednak k dlhodobým parkoviskám a jednak k areálom UPS a kanadskej pošty na severnom okraji letiska, a táto cesta mostom križuje trať ľahkej automatickej železnice medzi letiskom a centrom mesta pri stanici Templeton. A práve z konca tohto mosta sa dajú najlepšie fotografovať pristávajúce lietadlá, ktoré sú vďaka vyvýšenému terénu v dobrom uhle. Tesne za mostom sa dá na okraji cesty pohodlne stáť alebo sedieť v tráve a prilietavajúce lietadlá sú ako na dlani. Jedinou zmenou oproti predchádzajúcej návšteve je fakt, že na okraji cesty boli umiestnené betónové bariéry a je tu zákaz parkovania, takže auto už nemožno pohodlne odstaviť na okraj trávnika, ale treba použiť niektoré z blízkych parkovísk alebo iné „neoficiálne“ miesto a sem prísť pešo.

Prevádzka na severnej dráhe 08L/26R je klasický mix prevažne veľkých lietadiel smerujúcich k hlavným terminálom letiska a občas nejaký ten menší vrtuľový stroj, ktorý sa „zatúla“ z južnej dráhy, kam ich inak väčšina pristáva, nakoľko to majú k južnému terminálu oveľa bližšie. Vancouver je vďaka svojej veľkosti a polohe na západnom pobreží intenzívne nalietavaný aj ázijskými dopravcami, často krát vo väčšej miere ako najväčšie kanadské letisko v Toronte, a to aj preto, lebo tu žijú početné ázijské komunity. Mimochodom, Vancouver je domovom aj pre veľa Slovákov a Čechov, ktorí asi súhlasia s mojím názorom na to, že ide o pekné a pokojné mesto na bývanie. My sme mali vopred vypísané stroje, ktoré sme v ten deň chceli vyfotografovať a keď sme svoju „úlohu“ splnili, navrhol som Mirkovi pobrať sa ďalej. Cestou k zaparkovanému autu sme ešte raz navštívili aj odstavné plochy pri rôznych hangároch v centrálnej časti letiska, kde stáli okrem iných aj v tom čase uzemnené Boeingy 737 MAX spoločnosti Air Canada. Hoci prílety vo Vancouveri pokračovali ďalej a svetlo ešte nebolo úplne nevhodné, rozhodli sme sa v podstate vydať sa na spiatočnú cestu, avšak nie priamo. Po dobrých skúsenostiach z roku 2015 som navrhol predĺžiť našu trasu o zachádzku na letisko Abbotsford. To sa nachádza asi 65 kilometrov juhovýchodne od Vancouveru a v podstate by mohlo ísť o klasické provinčné letisko s pár odletmi denne, najmä zo strany nízkonákladových dopravcov, Abbotsford International Airport je však iný. Jednak sa tu každoročne koná veľký letecký deň Abbotsford International Airshow a druhým dôvodom je fakt, že na letisku má svoje sídlo spoločnosť Conair, ktorá sa špecializuje na prevádzku lietadiel určených na hasenie lesných požiarov.

V roku 2015 som sa v Abbotsforde zastavil opačne, cestou zo Seattlu do Vancouveru, a po predchádzajúcej dohode ma jeden z ochotných zamestnancov zobral na plochu letiska, kde som si mohol vyfotografovať takmer celú flotilu lietadiel spoločnosti Conair, najmä Convair CV-580, Consolidated Catalina a Lockheed L-188 Electra. Tentokrát som vstup na plochu ani nevybavoval, nakoľko Mirek o tento typ lietadiel až tak veľký záujem nemá a aj celá zastávka v Abbotsforde nebola pre neho veľkou prioritou, ja som sa však na prípadné prekvapenie tešil. Najprv sme však museli absolvovať asi hodinu cesty autom, ktorá prebiehala zväčša po miestnych cestách, takže občas nás spomaľovali nákladné autá či autobusy. Nakoniec sme však neskoro popoludní dorazili na letisko. To má zaujímavý trojuholníkový tvar, tvorený z južnej strany aktívnou dráhou 07/25 s dĺžkou 2 925 metrov, zo západnej strany vedľajšou dráhou 01/19 s dĺžkou 1 624 metrov, ktorá sa však bežne vôbec nepoužíva a z východnej strany ďalšou dnes už zrušenou dráhou, ktorá slúži na rolovanie lietadiel smerujúcich do hangáru firmy Cascade Aerospace, ktorá vykonáva údržbu rôznych typov lietadiel, v čase našej návštevy to boli hlavne armádne Herculesy. Civilná časť letiska sa nachádza na západnej strane. Malý letiskový terminál na južnom konci a severne od neho niekoľko hangárov a odstavné plochy pre malé lietadlá a mimo sezóny aj takmer celú flotilu spoločnosti Conair. V máji sa už väčšina lietadiel Conairu premiestnila na svoje letné pôsobiská viac alebo menej ďaleko na juh, až do horúcej Kalifornie, ktorá je každý rok postihovaná ničivými lesnými požiarmi.

Napriek tomu sme mali šťastie a jedno z lietadiel Conairu sme na letisku našli a to dokonca priamo za plotom, takže sa dalo dobre vyfotografovať a na moju radosť išlo o BAe RJ-85, ktorý som ešte v zbierke nemal. Hneď vedľa stál vyradený Boeing 727-200, ktorý donedávna lietal s nákladom u spoločnosti Kelowna Flightcraft, teraz tu stál ako reklama University of Fraser Valley. Po preskúmaní severnej časti areálu sme sa presunuli južne od letiskového terminálu, kde sa na malom (oficiálne síce zamestnaneckom) parkovisku dalo zadarmo zaparkovať a za plotom boli rolovacie dráhy a časť apronu letiska. Podľa informácií zistených v termináli sme vedeli, že nás veľa pohybov lietadiel nečaká, v krásnom slnečnom počasí neskorého popoludnia a večera by však bol hriech nezostať. Odlet Boeingu 737-700 spoločnosti WestJet v peknej scenérii síce potešil, ale oveľa väčšiu radosť mi urobil prílet Boeingu 737-800 v tom čase ešte novej spoločnosti Swoop, ktorú založil WestJet ako svoju nízkonákladovú dcéru. Vďaka atraktívnemu ružovému sfarbeniu a lietaniu iba na menšie kanadské letiská to bol pre mňa jeden z vrcholov dňa, nakoľko lietadlo sa po pristátí dalo počas rolovania na svoje stojisko krásne vyfotografovať. Potom sme ale už vedeli, že nemá význam ďalej čakať a vydali sme sa na cestu späť do Seattlu. Najprv sme ju absolvovali po neskutočne priamej a pomerne prázdnej okresnej ceste, z ktorej sme sa neďaleko Bellinghamu napojili na diaľnicu a pokračovali do nášho hotela na posledný nocľah pred odletom. Jednodňový výlet do západnej Kanady bol jednoznačne dobrý nápad, určite sa oplatil a obohatil zbierku fotografií z tohto výletu.

Každá rozprávka a aj každý výlet má svoj koniec. A tak sme sa ráno prebudili posledný krát v našom hoteli a zamierili na letisko Seattle/Tacoma, kde nás čakal odlet domov. Ten však bol pomerne komplikovaný, zodpovedajúci nízkej cene našej letenky. Najprv sme museli absolvovať vnútroštátny let spoločnosťou American Airlines do Dallasu/Fort Worthu, ktorý prebehol na palube Airbusu A321 bez akýchkoľvek problémov. Na letisku DFW sme bohužiaľ mali na prestup príliš málo času na to, aby sme ho mohli využiť na nejaké fotografovanie, a tak sme sa len miestnym vláčikom trochu povozili medzi jednotlivými terminálmi, aby sme nakoniec „zakotvili“ v blízkosti nášho gatu na odlet do Európy. Našťastie ani počasie nebolo práve slnečné, takže nás to až tak nemrzelo. Pred východom nás už očakával náš Boeing 787-8 Dreamliner, taktiež American Airlines, ktorý nás mal dopraviť do Frankfurtu. Na rozdiel od letu smerom do USA teraz všetko prebehlo relatívne v poriadku, až na menšie meškanie, ktoré predsa len pridalo trochu nervozity do našich duší. V B787-8 sme mali zakúpené vopred naše miesta v zadnej časti lietadla a let bol veľmi príjemný, avšak pohľad na hodinky pri odlete z Dallasu vyvolával obavy. Vo Frankfurte nás totiž čakalo ešte pokračovanie našej cesty autobusom do Prahy a Bratislavy a ak by sme nestihli odchod nášho autobusu, okrem finančnej straty by sme museli čakať až do večera, kedy mal odchod ďalší autobus smerom domov. A to by znamenalo v podstate ďalší stratený deň, hlavne pre mňa. Našťastie počas letu sa podarilo počiatočné meškanie úplne dobehnúť a vo Frankfurte sme pristávali prakticky načas, takže nám významne odľahlo. Trochu sme tajili dych, či nám príde aj náš spoločný podaný kufor, avšak nepríjemné prekvapenie sa tento krát nekonalo. Mohli sme preto vyjsť von a na zastávke očakávať príchod autobusu firmy Flixbus.

Ten mal síce mierne meškanie, ale napokon dorazil a na jeho palube už sme mali dobrý pocit, že nič výrazne negatívne sa už nemôže stať. S niekoľkými zastávkami v známych aj menej známych nemeckých mestách nás autobus dopravil v poriadku do Prahy, kde sme sa s Mirkom rozlúčili, on si vybral svoje veci z môjho kufra a ja som mohol pokračovať v poslednom úseku tejto strastiplnej cesty domov, do Bratislavy. Po nekonečných hodinách strávených na ceste sa mi to podarilo a mohol som začať bilancovať náš výlet. Ten nám priniesol hneď niekoľko ponaučení. Prvým je, že aj keď niečo vyzerá úplne stratené a beznádejné, netreba sa ešte vzdávať a treba skúsiť všetky možnosti a šikovnosť. To sa týkalo našich problémov pred odletom z Frankfurtu, o ktorých som písal v prvej časti a kedy to vyzeralo, že nikam neodletíme a ešte prídeme o veľké peniaze. Druhým je, že som opäť mohol ľutovať, že som sa na Aljašku nevybral už skôr, lebo napriek nie vždy vydarenému počasiu to bol úžasný výlet, ktorý mi priniesol stovky vzácnych prírastkov do mojej zbierky. Aj preto ich spracovanie trvalo tak dlho, čím sa nepriamo chcem ospravedlniť, že prípadní čitatelia museli na tento Trip report čakať tak dlho... Tretím poučením bolo, že aj keď sme sa ešte pred odletom dozvedeli, že hlavná a najlepšia dráha v Anchorage bude počas nášho pobytu zatvorená, výlet sa napriek tomu oplatil a keby sme naň v tom roku 2019 nešli, dodnes by sme sa na Aljašku asi nedostali. O rok neskôr sa totiž svet ponoril do marazmu koronavírusu a je ešte vo hviezdach, kedy a či vôbec sa ešte vráti do „normálu“. No a štvrtým poučením z tohto výletu je to, že sa na Aljašku ešte určite chcem vrátiť, a to čo najskôr, kým aj posledné historické vrtuľové stroje definitívne nedolietajú. Lebo „jumbá“ na aljašskej scenérii sú síce pekné, ale sú to práve tie historické lietadlá, ktoré pre spottera Aljašku robia Aljaškou...