Spotting trip report – Veľký výlet na Aljašku (2. časť)

• 24.04.2022 09:00

V prvej časti Trip reportu som sa venoval prípravám a strastiplnému začiatku našej cesty na Aljašku v máji 2019. Napriek azda najväčším nervom, aké som kedy v deň odletu zažil, nakoniec všetko dopadlo dobre a síce s poldňovým oneskorením ale predsa sme sa dostali do prvého cieľa našej cesty, Seattlu. Po 1,5-dňovom fotografovaní na letiskách v jeho okolí sme večer vrátili naše požičané auto a ocitli sme sa opäť v termináli letiska Seattle/Tacoma, tento krát pripravený na odlet do hlavného cieľa našej cesty, najväčšieho mesta na Aljaške Anchorage. Ako som už spomínal v úvode, voľba cesty cez Seattle ako aj voľba ďalšej letenky od Alaska Airlines boli logické, nakoľko tento dopravca má v Seattli svoje sídlo, o čom sme sa dostatočne presvedčili aj v prvých hodinách nášho pobytu, ponúka najväčší počet spojení smerom na Aljašku a aj jeho ceny boli priaznivé. Náš let do Anchorage bol na palube Boeingu 737-700 a prebiehal v noci. Naša voľba nám ušetrila nielen cenný čas na fotografovanie, ale aj náklady na nocľah, hoci samozrejme driemanie v lietadle nemôže plne nahradiť nocľah v hoteli. Už pred odletom sme s Mirkom odhadovali a uzavierali stávky, kto vyfasuje „americkejšieho“ spolucestujúceho veľa seba, obaja sme si totiž kvôli pohodliu i výhľadu zvolili miesta pri okne v radoch za sebou na konci kabíny. Najmä vnútroštátne lety v USA sú totiž povestné tým, že na každom sa v gate objaví aspoň zopár „typických amerických postáv“, teda do šírky prerastených „krásavcov“ alebo „krásavíc“, ktorí okrem nevábneho vzhľadu svojimi desiatkami kilogramov navyše oberajú o priestor a pohodlie ľudí sediacich okolo. Nehovoriac už o tom, ako sa to „prejaví“ v hmotnosti lietadla... Už si síce nepamätám, ako to nakoniec dopadlo, ale viem, že to bola celkom zábava.

Každopádne sme uprostred noci pristáli na letisku v Anchorage a keďže ubytovanie sme nemali a na pohyb vonku nebol za tmy žiaden dôvod, prečkali sme pár hodín v letiskovom termináli. Treba si tiež uvedomiť, že začiatok mája na Aljaške ešte nie je žiadne leto, teploty vonku dosahovali denné maximá len medzi 10-14 stupňami a ráno klesali k nule. Paradoxne sme sa však vtedy zabávali na tom, že vplyvom mimoriadne chladného počasia u nás doma bolo na Aljaške teplejšie ako v Prahe či Bratislave. Po rozvidnení a prezlečení do odolnejšieho oblečenia sme si vyzdvihli naše rezervované auto a vyrazili sme von. Treba povedať, že vonku nás okrem sviežeho vzduchu čakala aj pomerne oblačná obloha, avšak jej stav nebol tak tragický, aby sme celí nedočkaví hneď nevyrazili na spotting. Celkovo musím povedať, že počasie na Aljaške počas nášho pobytu nebolo práve ideálne, ale zase nebolo ani nejako tragické, okrem jedného dňa. Zasvätenejší vedia, že slnečné počasie na Aljaške nie je práve charakteristickým znakom, avšak keď sme sa neskôr rozprávali s jedným britským spotterom, ktorý bol už dlhšiu dobu spolu s manželkou v oblasti a povedal nám, ako predošlých pár dní bolo azúrové nebo, dosť nás to mrzelo. Naše plánované fotopozície sme mali samozrejme naštudované vopred, najprv sme sa ale vybrali oboznámiť sa s letiskom a možnosťami, čo sa kde dá pri plote vidieť prípadne vyfotografovať. Letisko sa dá obchádzať iba z východnej strany, na západnej sú lesy a objazdová cesta ústi do neprístupného areálu. Našťastie Anchorage nie je extrémne veľké letisko, a tak po prvom dni sme tu boli už „ako doma“.

Už v úvode som písal, že veľkým sklamaním už v čase príprav na výlet bol fakt, že najatraktívnejšia vzletová a pristávacia dráha 15/33 bola v roku 2019 úplne uzatvorená. Prebiehalo totiž jej rozširovanie a budovanie nových oblúkov na rolovacie dráhy, zároveň sa tiež menila časť povrchu, aby letisko v budúcnosti bolo schopné prijímať aj lietadlá A380. Ako sa ukazuje, s ukončením výroby tohto typu a urýchleným vyraďovaním z flotily väčšiny leteckých spoločností v dôsledku nadbytočnosti spôsobenej pandémiou COVID-19, išlo zrejme o relatívne zbytočnú investíciu, avšak rozhodujúce pre nás bolo, že s touto dráhou sme počítať nemohli. Prišli sme tak o možnosť najkrajších záberov pristávajúcich alebo vzlietajúcich lietadiel s charakteristickou scenériou v pozadí, na druhej strane však musím uznať, že aspoň bolo jasné, na ktorej dráhe sa budú odohrávať všetky vzlety a pristátia. V prevádzke totiž ostávali len dve paralelné dráhy 7/25 (v USA sa na označenie smerovania nepoužíva označenie s nulou na začiatku), ktoré ležia tak blízko vedľa seba, že, hoci sú vzájomne posunuté, to neumožňuje paralelné pristátia alebo vzlety z oboch dráh súčasne. A tak síce trochu nelogicky na dlhšiu z nich, 7R/25L, boli smerované takmer všetky pristátia, zatiaľ čo zo severnejšej 7L/25R boli realizované úplne všetky vzlety. Občas, keď neboli žiadne štarty, sa uskutočnilo nejaké pristátie aj na túto dráhu, nakoľko to z nej bolo bližšie k terminálom, ktoré sa nachádzajú v severovýchodnom kvadrante letiska, avšak tých prípadov bolo málo. Ak si posádka vyžiadala dlhšiu dráhu pre extrémne dlhý rozjazd, výnimočne sa uskutočnil odlet aj z dráhy 7R. Počas celého nášho pobytu sa lietalo v smere 07, ktorý je aj preferovaným smerom lietania, pristátia v opačnom smere sú veľmi zriedkavé. A našťastie na oboch koncoch dráhy 7L/25R existujú príjemné fotopozície, z ktorých sa dajú lietadlá fotografovať od skorého rána až do skorého popoludnia.

Svoj spotting sme preto vždy začínali zhruba v 3/4 od prahu dráhy 7R, kde všetky lietadlá smerujúce k terminálom alebo do cargo zóny schádzali z dráhy a rolovacou dráhou R pokračovali smerom na sever, pričom sa pekne natočili do prípadného ranného slnka. Jedine niektoré malé lietadlá, napr. spoločnosti Ravn, ktoré mali svoju základňu na malom aprone na juh od paralelných dráh, pokračovali rovno a odbočili smerom na juh. Keď slnko prešlo do dostatočného uhla južne od osi dráh, dalo sa fotografovať už aj na samotných dráhach 7L alebo 7R, teda vrátane vzletov, avšak s rastúcou teplotou sa vzhľadom na väčšiu vzdialenosť začalo prejavovať vlnenie vzduchu. Preto väčšinou v neskorých ranných alebo skorých predpoludňajších hodinách nastal vždy čas na presun na fotopozíciu na opačnom konci dráhy, resp. ešte pred jej prahom. Sem sa dalo dostať iba pešo, pričom auto bolo potrebné zanechať na parkovisku Kincaid Parku a odtiaľ sa najprv cez lúku a následne cez les dostať na miesto. Spočiatku sme v lese aj trochu blúdili, bolo tam totiž veľa vychodených chodníčkov, aby sme sa však dostali na poľnú cestu, ktorá nás potom doviedla až na lúku pred prahom dráhy 7R, na to bolo potrebné isté umenie orientácie. Navyše na internete sú informácie o tom, že v týchto lesoch sa môžu vyskytovať aj medvede, ktoré sme určite stretnúť nechceli, avšak počas celého pobytu sme nevideli po nich žiadnu stopu. Zato stôp po losoch sme našli dostatok, najmä v podobe trusu, ale občas sa nám podarilo zahliadnuť aj výrobcu tohto produktu, ten však nepredstavoval žiadne nebezpečenstvo, hoci mohutným parožím by taktiež vedel ublížiť.

Na lúke pred prahom RWY 7R sa stačilo usadiť čo najvyššie a očakávať jednotlivé prílety, ktoré prichádzali od oceánu a prelietali v ideálnej výške. Ak by sa k tomu pridalo pekné slnečné počasie, boli by to ideálne podmienky na fotografovanie. Bohužiaľ, v našom prípade slnko svietilo iba občas, veľakrát sa na oblohu nasunuli vysoké biele mraky, ktoré my spotteri tak neznášame, nakoľko slnečný svit výrazne tlmia a vytvárajú nekontrastné pozadie. Pojem „light cloud“, ktorý na vyjadrenie takéhoto počasia používa stránka o počasí BBC, sa stal pre nás synonymom pobytu v Anchorage. Napriek tomu sme zažili aj veľa slnečných chvíľ, čo napokon vidieť aj s priložených fotografií, ale určite by som si vedel predstaviť kombináciu slnečnejšieho počasia s prevádzkou lietadiel v Anchorage. Tá je totiž tak rozmanitá, že na svoje si tu príde každý druh spottera. Okrem bežných klasických letov s cestujúcimi, na ktorých dominovali hlavne lietadlá B737 rôznych verzií spoločnosti Alaska Airlines (ale aj tie priniesli niekedy prekvapenie v podobe toho či onoho logojetu) sa na oblohe vyskytovalo prakticky všetko od historických strojov až po početné nákladné Boeingy 747. Zatiaľ čo tie prvé boli hlavným lákadlom pre mňa, nákladné B747 boli hlavným motívom návštevy pre Mirka. Nie že by som ja nimi pohŕdal, pohľad na starú dobrú klasiku B747 nikdy neomrzí, ale ja som sa na Aljašku vybral hlavne pre tie oldtimery. Mirek si prišiel na svoje aj v prípade pár nákladných B777 a MD-11, ale Anchorage je hlavne akýmsi „prekladiskom“ strojov B747. Historicky to má základ v skutočnosti, že vzdialenosť medzi Áziou a východným pobrežím USA resp. Európou je tak veľká, že staršie verzie B747 jednoducho nemali dostatočný dolet na to, aby preleteli medzi oboma bodmi nonstop.

S príchodom B747-400 a B747-8 síce vo väčšine prípadov tento hendikep zmizol, avšak z Anchorage sa medzitým stala aj akási prekládková stanica, kde sa časť nákladu začala prekladať medzi jednotlivými B747 na ploche, a to zostalo dodnes. Nebolo preto ničím výnimočným vidieť na ploche naraz aj trojicu Boeingov Cathay Pacific Cargo, ďalšie kusy od Asiana Cargo, Korean Air Cargo, Atlas Air, Polar Air a ďalších notoricky známych gigantov. Niektoré z nich dnes už lietajú v službách kuriérskych spoločností, najmä DHL, čomu zodpovedá aj ich sfarbenie. V Anchorage sú hojne zastúpené aj ďalšie dve veľké kuriérske spoločnosti, FedEx Express a UPS, ktorých stojiská sa nachádzajú na severe letiskového areálu a v priebehu popoludnia nebolo ničím výnimočným vidieť prílety aj 7-8 lietadiel každého dopravcu. Na rozdiel od väčšiny iných veľkých letísk, na ktorých sú títo dopravcovia hojne zastúpení, v Anchorage sa tovar neprekladá do menších regionálnych typov v ich sfarbení, a tak menšie lietadlá vo farbách UPS a pod. ako B767 tu nestretnete. Na rozdiel od Európy tiež tieto lety lietajú počas celého dňa, takže sa neobmedzujú len na nočné alebo skoré ranné a neskoré večerné hodiny. Veľká časť nákladu pokračuje potom po ceste kamiónmi alebo dodávkami, malá časť sa preváža malými regionálnymi vrtuľovými strojmi, ktoré však lietajú vo farbách lokálnych dopravcov, čo bolo pre mňa ešte atraktívnejšie. Najkrajšie zábery lietadiel vo farbách UPS, FedEx Express či DHL sa dali robiť práve vo večerných hodinách pozdĺž dráhy 15/33. Táto síce bola, ako som už spomínal, uzavretá, avšak všetky tieto lietadlá rolovali po funkčných rolovacích dráhach pozdĺž RWY 15/33 smerom na sever na ich stojiská alebo naopak na juh na vzlet. Preto sme sa logicky vždy na záver dňa presunuli okolo letiska na objazdovú cestu zo západnej strany RWY 15/33, odkiaľ sa z vyvýšených miest dá veľmi dobre fotografovať.

Treťou kategóriou lietadiel, ktoré sa v Anchorage hojne vyskytujú, sú malé regionálne vrtuľové stroje. To, čo v Európe už pomaly vymizlo, na Aljaške ešte našťastie funguje, lebo na menšie letiská v štáte sa veľké lietadlá ani nedostanú. Typy ako Saab 340, Saab 2000, Beechcraft 1900, DHC-8 a pod. sú tu na dennom poriadku a mňa veľmi potešili. Vozia cestujúcich i náklad a lietajú vo farbách lokálnych dopravcov, čo je v dnešnej dobe o to potešujúcejšie. Časť z nich má svoje základne na severe letiska, popri kuriérskych gigantoch, malá časť aj na južnej strane. Medzi Ryanair a Ryan Air môže byť veľký rozdiel. Kým u nás je ním už notoricky známy a väčšinou absolútne nezáživný Boeing 737-800 alebo 737-8 MAX, na Aljaške uvidíte v bordových farbách Saab 340 či dokonca CASA 212. K tomu sa pridávajú ešte lety Herculesov Lynden Air Cargo, bohužiaľ išlo iba o celé biele lietadlá s nevýrazným šedým nápisom, avšak aj tak vidieť dnes Herculesa v civilných farbách je rarita. Keď sme už pri Herculesoch, Anchorage slúži podobne ako v prípade civilných lietadiel aj ako letisko na doplnenie pohonných látok pre mnohé vojenské transportné lietadlá, okrem spomínaných C-130 aj KC-135 alebo iné typy. Lahôdkou počas nášho pobytu, dokonca v čase, keď sme sa nachádzali priamo na ploche letiska, bol prílet klasického „hlučného“ Boeingu 707 spoločnosti Omega Air, ktorý tiež lieta pre potreby vojenského letectva. Jeho šedé sfarbenie síce bez slnka tak nevyniklo, ale vidieť a počuť letiaci Boeing 707 s pôvodnými motormi je dnes už tiež poriadna rarita.

A tým sa dostávam ku kategórii lietadiel, kvôli ktorej som cestu na Aljašku meral hlavne ja. Historické stroje, stále lietajúce Douglasy či Curtissy z čias 2. svetovej vojny a obdobia tesne po nej. Hoci ich počet z roka na rok klesá a o pár rokov zrejme vymiznú úplne, v roku 2019 sme si ich užili ešte v hojnom počte. Zásluhu na tom má najmä dopravca Everts Air, ktorý používa veľké množstvo lietadiel DC-6 a zopár C-46 na prepravu nákladov ale i paliva do najodľahlejších končín Aljašky. Tomu zodpovedajú aj rôzne nápisy na trupoch týchto lietadiel, väčšina nosí nápis Everts Air Cargo, ale niektoré naopak Everts Air Fuel. Niektoré stroje si ponechali pôvodné farby od predchádzajúcich užívateľov, väčšina však má klasické modro-strieborné sfarbenie. V prevádzke boli každý deň a zažiť krásny zvuk piestových motorov bolo potešením pre moje uši. Akoby to nestačilo, Everts Air prevádzkuje aj flotilu oldtimerov s prúdovými motormi, okrem tiež už vzácnych MD-82 v nákladnom usporiadaní aj niekoľko krátkych DC-9-30, ktoré tiež už v Európe neuvidíte. Na prepravu menších nákladov sa z Anchorage špecializujú aj ďalšie spoločnosti, napr. TransNorthern Aviation či Desert Air. Tá prvá používa okrem niekoľkých strojov Metro aj rôzne sfarbené C-117D, čo je upravená verzia DC-3 vyznačujúca sa odlišným tvarom smerovky, krídla a kapotami podvozkových nôh. Nelietajú však veľmi často, o to viac som uvítal ústretovosť ich zamestnanca, že ma zobrali na odbavovaciu plochu, kde mali odstavené svoje stroje, ktoré som si tak mohol pekne vyfotografovať. Hoci aj tu sa časy menia, samozrejme k horšiemu, na Aljaške ešte stále máte šancu poprosiť a dostať sa na plochu k niektorým lietadlám. Hoci Mirka táto časť takmer vôbec nezaujímala, pre mňa to boli vzácne okamihy.

Okrem kontaktovania niektorých malých prevádzkovateľov priamo na mieste som sa rozhodol napísať vopred aj manažmentu letiska Anchorage, ktorý vďaka mojej dlhoročnej práci v odbore súhlasil s tým, že nám v jedno popoludnie urobia krátku exkurziu po časti odstavných plôch letiska. Počasie nám bohužiaľ v tom čase nevyšlo veľmi v ústrety, ale aj napriek tomu som si návštevu inak nedostupných priestorov užil. Do zbierky tak pribudli ďalšie DC-3 či vzácny Convair CV-240, ktoré by som inak zvonka nikdy nevyfotografoval. Môžem teda povedať, že 2+2 dni v Anchorage boli veľmi dobre využité a aj keď počasie vždy nespolupracovalo, aj táto časť výletu stála za to. Samotné mesto je pomerne malé a z turistického hľadiska nemá až tak veľmi čo ponúknuť, preto sme náš pobyt obmedzili viac-menej iba na fotografovanie na letisku a následný presun do prevádzky rýchleho stravovania a potom do hotela, aby sme si pred ďalším náročným dňom oddýchli. Poloha Anchorage vysoko na severe totiž spôsobuje, že hoci bol iba začiatok mája, dni tu boli veľmi dlhé, a tak sme, pokiaľ práve nepršalo ako jedno ráno, začínali deň veľmi skoro a končili ho veľmi neskoro. Ale aj výborné úlovky v Anchorage by ma neuspokojili, obmedziť návštevu Aljašky iba na toto letisko, akokoľvek atraktívne, by bol priam hriech. Preto som už počas plánovania výletu počítal s tým, že sa z Anchorage vyberieme aj „na vidiek“, na menšie letiská v okolí a užijeme si aj trochu okolitej prírody. Hoci Mirek by asi dal prednosť fotografovaniu Boeingov 747 počas celých 6 dní, s mojím plánom súhlasil, a tak sme sa po dvoch dňoch pobytu v Anchorage opäť vydali na cestu, tento krát autom. Nášmu dvojdňovému výletu za hranice mesta sa budem venovať v nasledujúcej časti.