Spotting trip report – Veľký výlet na Aljašku (1. časť)

• 17.04.2022 09:00

Pravidelní čitatelia mojich článkov už určite vedia, že mojím najväčším potešením sú sovietske lietadlá z čias socializmu, každé nezameniteľné svojím tvarom, zvukom či dymovou stopou. Ale nešpecializujem sa len na ne, to by sa v dnešnej dobe prakticky už ani nedalo, nepohrdnem ani strojmi západnej výroby, avšak spoločným menovateľom je, že moja radosť je o to väčšia, čím staršie sú lietadlá, ktoré fotografujem. Nie, nie je to žiadna gerontofilná úchylka, je to dané jednoducho tým, že lietadlá spred 30 a viac rokov mali jedinečný šarm, odlišovali sa svojimi tvarmi, ktoré vtedy ešte konštruovali živé bytosti a nie počítače, zvuk motora znel skutočne ako prúdový motor a nie ako vysávač a hlavne existovala veľká variabilita v typoch lietadiel. Na rozdiel od dneška, kedy prakticky všetky lietadlá majú dva motory, väčšinou pod krídlami, ich zvuk je mnohokrát identický a variabilita sa dosahuje nekonečným predlžovaním či skracovaním alebo modernizáciou existujúceho základu. Je mi jasné, že vývoj sa proste nedá zastaviť a z mojich slov cítiť nostalgiu nie už práve najmladšieho spottera, avšak pri plnom vedomí vyhlasujem, že som rád, že som žil v dobe, kedy som zažil aj túto pestrú minulosť. Síce sa nedalo takmer nikam cestovať, fotografovanie v socialistických krajinách bolo veľmi náročné, ale tie spomienky, ktoré mi na detstvo a s ním spojené lietadlá, ostali, mi už nikto nevezme. Svet sa uberá stále ekologickejším smerom, lietadlá sú (najmä vďaka motorom) stále tichšie a úspornejšie, ich tvary sú vďaka počítačom navrhnuté čo najdokonalejšie, ale... Proste tomu chýba ten šarm rokov minulých. Preto niet divu, že vyhľadávam každú príležitosť vypraviť sa na miesta, kde sa ešte dá chytiť aspoň trochu histórie, v našich končinách už úplne stratenej.

Logicky preto pri pohľade smerom na západ je mojím vysnívaným cieľom Aljaška. Azda každý priaznivec lietadiel vie, že tam z rôznych príčin možno stretnúť ešte lietadlá, ktoré u nás možno vidieť už len v múzeách. Samozrejme, podobných kútov sveta je viac, ale málokde inde sú takéto lietadlá dostupné v takej intenzite a málokde inde sa dá ich fotografovanie zrealizovať tak ľahko ako práve na Aljaške. Na druhej strane, dovolenka na Aljaške nie je práve z lacného kraja, najmä cesta tam načrie poriadne do vašej peňaženky, navyše na mieste sa nezaobídete bez použitia auta, takže jej návšteva je ideálna minimálne vo dvojici. A tu sa dostávam k svojmu tradičnému problému, že v mojom okolí nájsť partnera na takýto výlet nie je ľahké. Vysoké náklady, zladenie termínov, ale v neposlednom rade aj zladenie záujmov. Ale aj napriek tomu sa takmer hanbím, že spotter ako ja sa prvýkrát vybral na Aljašku až v roku 2019, ale zase, ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy. Po dlhom čase sa mi podarilo nájsť človeka, ktorý mal tiež veľký záujem o spotting na Aljaške, a hoci jeho prioritou bolo zachytiť nespočetné Boeingy 747 a iné veľkokapacitné lietadlá, ktoré pristávajú v Anchorage, zatiaľ čo mňa lákali hlavne historické lietadlá, tieto dve priority sa dali dobre skĺbiť dohromady. A tak po istom dohadovaní padlo rozhodnutie, že v roku 2019 konečne zrealizujem svoj sen. Zostávalo už len vyriešiť kedy. Aljaška má však vďaka svojmu chladnému podnebiu veľkú sezónnosť v počte turistov, takže všetko je výrazne drahšie v hlavnej sezóne medzi júnom a augustom. Rozhodli sme sa preto naplánovať náš výlet mimo hlavnú letnú sezónu a keďže zima je na Aljaške dlhá, máj sa nám zdal ako ideálny mesiac.

Prípravy na výlet však začali už dávno predtým, niekedy na jeseň 2018. Spočiatku spočívali v tom, že som striehol na výhodné ceny leteniek. Pri limitovanom počte priamych spojení z Európy a ich zodpovedajúco vysokých cenách bolo jasné, že do Anchorage sa budeme musieť dostať cez niektorú z amerických metropol južnejšie. Ideálnym východiskovým bodom sa mi javil Seattle, nakoľko Alaska Airlines má v tomto meste svoje sídlo a teda ponúka najlepšie spojenie smerom na Aljašku. Pôvodne sme počítali s tým, že do Seattlu sa dostaneme štandardným spôsobom z Viedne alebo Prahy, ale keď sa znenazdajky objavila výhodná ponuka letov American Airlines do Seattlu z Frankfurtu (s prestupom v Dallase), rozhodli sme sa ísť do toho. Nie som síce zástancom odletu z tak vzdialenej destinácie, ale cena asi 250 EUR nás presvedčila, že sa podujmeme na toto riziko. Cena letenky samozrejme nezahŕňala podanú batožinu, čo je dnes už, bohužiaľ, bežný štandard, tak sme sa zhodli na tom, že sa „podelíme“ o jeden veľký kufor, do ktorého si zbalíme veci obaja. Nakoľko naša cesta do Frankfurtu viedla autobusom Regiojet, pre mňa to znamenalo pricestovať do Prahy a odtiaľ už spoločne pokračovať do letiska odletu, nakoľko kamarát Mirek bol z Prahy. S „pribalením“ jeho vecí do môjho kufra tak nebol problém. Keď už bola letenka cez oceán až na západné pobrežie za skvelú cenu kúpená, nasledovalo naplánovanie letov medzi Seattlom a Anchorage, ktoré som zvolil tak, aby sme pred aj po „odskoku“ na Aljašku strávili v Seattli vždy 2 dni. Nakoľko v okolí sa nachádza hneď niekoľko zaujímavých letísk, mať k dispozícii 4 dni nebolo síce ideálne riešenie, ale keďže naším hlavným cieľom bola Aljaška, museli sme zvoliť istý kompromis. Navyše ja som už v oblasti Seattlu pred pár rokmi bol, takže toto riešenie sme považovali za najvhodnejšie.

Výberom leteniek moja príprava na výlet samozrejme nekončila. V oboch destináciách som musel nájsť čo najvhodnejšie ponuky na prenájom auta a hlavne ubytovanie. To nie je na Aljaške práve najlacnejšie, ale nakoniec sa mi poctivým hľadaním a strávením desiatok hodín podarilo nájsť vhodný kompromis medzi cenou a kvalitou. Samozrejme som nevynechal ani získavanie informácií, jednak z internetu, ale aj od známych, ktorí tam už viackrát boli. Jedným z nich bol aj jeden z mojich rakúskych kamarátov, ktorý síce nebol vzhľadom na množstvo práce príliš ochotný poskytnúť nejaké podrobné informácie, šokoval ma však jednou zásadnou informáciou, o ktorej sme s Mirkom predtým ani netušili. Že vzletová a pristávacia dráha 15/33, jedna z troch na letisku Anchorage a práve tá, z ktorej sú najkrajšie fotografie so zasneženými horami v pozadí, bude v roku 2019 v rekonštrukcii a úplne zatvorená pre prevádzku! Toto ma úplne šokovalo a pokazilo radosť z plánovaného výletu, avšak nakoľko letenky už boli zakúpené, nedalo sa cúvnuť. A tak sme sa museli zmieriť s tým, že naša prvá návšteva Aljašky bude bez lietania na dráhe 15/33. Nakoniec sa však ukázalo, že keby sme z tohto dôvodu našu návštevu odložili, neurobili by sme dobre. V nasledujúcom roku prišla do celého sveta čínska pliaga COVID-19, celý letecký svet sa úplne zastavil a dostať sa na Aljašku bolo v nasledujúcich rokov 2020 a 2021 prakticky nemožné. Navyše, spätne sa ukázalo, že bez dráhy 15/33 bola všetka prevádzka sústredená na paralelné dráhy 7/25, ktoré síce neposkytujú takú exkluzívnu scenériu v pozadí, avšak aspoň nebolo pochýb o tom, na ktorej dráhe sa ten ktorý štart alebo pristátie odohrá.

To však nebola jediná prekážka, práve naopak, oproti tomu, čo nás postihlo v deň odletu, bola odstavená dráha 15/33 zanedbateľným problémom. Mohlo sa totiž pokojne stať, že na žiadny výlet neodletíme a navyše prídeme o veľké množstvo peňazí. Spočiatku síce všetko prebiehalo bez problémov, v pondelok večer som nastúpil v Bratislave do autobusu Regiojetu a načas dorazil do Prahy. Tam si Mirek pribalil svoje veci do môjho kufra a spoločne sme pokračovali v ceste do Frankfurtu. Tam sme mali k dispozícii viac ako 4 h rezervu, všetko sa zdalo byť v poriadku. Avšak prvé problémy začali už na česko-nemeckých hraniciach. Miesto, ktorým bežne prechádzame bez zastavenia a len podľa zmenených tabúľ na diaľnici registrujeme, že sme vstúpili do Nemecka, sa zrazu stalo pre náš autobus neplánovanou zastávkou, nakoľko nemecká polícia sa rozhodla skontrolovať cestovné doklady cestujúcich, Schengen sem, Schengen tam. Či už mali tajný tip alebo len náhodou, bol medzi cestujúcimi jeden skutočne podozrivo vyzerajúci mladý muž, ktorý na prvý pohľad vyzeral, že ak drogy nepašuje tak ich minimálne užíva. Polícia preto začala kontrolovať aj jeho batožinu, nakoniec síce nič nenašli a pustili nás ďalej, avšak zabralo nám to cenných 30 minút. Pri dostatočnej rezerve pred odletom, ktorú sme mali, sa to síce môže zdať zanedbateľné, avšak práve táto pol hodina rozhodla o tom, čo nasledovalo. Keď nám k dosiahnutiu cieľa zostávalo už len pár desiatok kilometrov a pomaly sa rozvidnievalo, autobus na diaľnici zrazu zastavil a pohľad z okna prezradil, že na diaľnici je zápcha. Najprv som si myslel, že nás to možno zdrží pár minút, ale keď sme stáli bez pohnutia asi pol hodinu, moja nervozita narástla do veľkých rozmerov.

Pohľad do telefónu odhalil, že na diaľnici došlo k dopravnej nehode a je úplne neprejazdná. A my sme mali tú smolu, že sme práve vďaka tej hlúpej kontrole na hraniciach „vbehli“ práve v danom čase do kolóny, ktorá zostala stáť. Keby sme išli bez zdržania, miestom by sme prešli ešte pred nehodou, keby sme sa naopak zdržali o 5 minút dlhšie, polícia začala odkláňať dopravu predchádzajúcim výjazdom na vedľajšie cesty, čo by nás síce zdržalo, ale nezostali by sme stáť. Pre nás však nebolo iné riešenie ako čakať. A čas sa krátil. Skúsil som preto zavolať pracovisko American Airlines v Nemecku, ktoré mi však oznámilo, že ak náš odlet nestihneme, budeme si musieť kúpiť nové letenky v hodnote vyše 2 000 EUR na osobu! Zostal som ako obarený a v podstate sme sa začali zmierovať s tým, že na výlet ani neodletíme, lebo takýto náklad navyše by z neho urobil nerentabilnú záležitosť. Jediná iskierka nádeje zostávala v tom, že skúsim využiť svoje schopnosti a „zlomiť“ personál American Airlines na letisku vo Frankfurte na nejaké iné riešenie. Keď sa diaľnica nakoniec pohla, bolo jasné, že náš odlet nemáme šancu stihnúť, náš autobus navyše ešte predtým zachádzal do mesta Frankfurt, a tak sme na letisko dorazili presne v čase, keď naše lietadlo už vzlietalo. S malou dušičkou a poriadnym tepom srdca sme našli pult American Airlines, kde sme zistili, že nie sme jediní postihnutí, že v zápche na diaľnici A3 zostali „visieť“ aj ďalší cestujúci. To by nám však veľmi nepomohlo, ale ukázalo sa, že nikdy sa netreba vzdávať a každý pokus stojí za vyskúšanie. Uplatnil som svoje schopnosti, argumentoval bohatou praxou v letectve a zázrak bol na svete! Pracovníčka American Airlines nás potešila, že nás napriek našej superlacnej letenke preknihuje na neskorší let s British Airways cez londýnske letisko Heathrow, nakoľko obe spoločnosti sú združené v aliancii oneworld. Takéto exkluzívne riešenie sme ani nečakali a to ešte nebolo všetko.

Keďže náš nový odlet z Heathrow priamo do Seattlu bol až nasledujúci deň ráno a bolo teda jasné, že prídeme o pol dňa v Seattli a musíme stráviť noc na letisku Heathrow, nebol dôvod sa do Londýna ponáhľať. Keďže vonku bolo pekne, okamžite mi napadla myšlienka, že po nečakanom rozuzlení nášho problému môžeme stráviť pár hodín fotografovaním vo Frankfurte, a tak som ich požiadal, aby nás do Londýna poslali až večerným letom. S tým nebol žiaden problém, takže náš výlet bol zachránený. Navyše, akoby sa nás v tom nešťastí usmialo aspoň trochu šťastia, naša nová letenka z Frankfurtu cez Heathrow do Seattlu nielenže zahŕňala podanú batožinu, ale za tento let sme vďaka vyššiemu tarifu dostali aj neporovnateľne viac míľ do míľového programu British Airways. Naša ponurá nálada sa razom zmenila na jasot, a tak sme sa po „zbavení sa“ kufra vypravili využiť slnečné počasie na neplánovaný spotting vo Frankfurte. Naším cieľom bola terasa pri dráhe 18, ku ktorej sme sa chceli dopraviť autobusom, ten však nemá v jej blízkosti žiadnu zastávku. Akoby tých dobrých skutkov od ľudí vo Frankfurte nebolo dosť, vodič autobusu po zložitom vysvetľovaní kam chceme ísť nám nielen zastal mimo zastávky priamo pri vstupe na terasu, ale dokonca od nás nevypýtal ani peniaze za cestu! Vďaka tomu sme mohli stráviť pár hodín príjemným fotografovaním, počas ktorého som narýchlo rezervoval lacné ubytovanie pri letisku Heathrow, aby sme na našu ďalšiu cestu boli primerane oddýchnutí. Večer sme sa pešo vrátili späť do terminálu a odleteli do Londýna, kde sme prespali v známom lacnom hoteli severne od T5. A ráno nás už čakal B777-200 spoločnosti British Airways, ktorý nás odviezol cez Atlantik do Seattlu.

Našťastie sa mi z Nemecka podarilo skontaktovať aj požičovňu automobilov, takže naše rezervované auto nás čakalo aj s poldňovým meškaním. Po vybavení formalít sme nelenili a hneď sme sa vybrali na prvý spotting, nie však na letisku Seattle/Tacoma, ale zamierili sme na sever na továrenské letisko Boeingu Paine Field, ktoré sa nachádza asi 40 km severne od mesta. Je to síce typické letisko s ťažko predvídateľnou prevádzkou lietadiel Boeing, ktoré sa tu vyrábajú, avšak od roku 2019 sa z malého terminálu začala aj prevádzka limitovaného počtu regionálnych pravidelných letov spoločností Alaska Horizon a United Express, obe výhradne s typom ERJ-175. Okrem toho sa v Paine Field odohráva aj pomerne čulý ruch všeobecného letectva, od malých Cessien až po väčšie bizjety, tie najmenšie lietadlá však používajú vedľajšiu dráhu 16L/34R. Na hlavnej dráhe 16R/34L tak pristávajú a vzlietajú Boeingy na záletoch, testovacích a odovzdávacích letoch, pravidelné lety a občas nejaký ten nákladný let. Jedným z lákadiel, ktoré sa na letisku dajú pomerne ľahko predpokladať, je prevádzka nákladných lietadiel Boeing 747-400LCF Dreamlifter, špeciálne upravených Boeingov 747, ktoré podobne ako Airbusy Beluga slúžia na prepravu celých častí lietadiel medzi výrobnými závodmi Boeingu po celom svete. Ich lety sú preto v dostatočnom predstihu viditeľné na internete, a tak sme aj my náš pobyt začali práve príletom jedného z nich. Okrem toho sa nám podarilo vyfotografovať aj oba „linkové“ Embraery a Boeing 737-700 spoločnosti Southwest Airlines počas záletu. Pohyby takýchto lietadiel je len ťažké predpokladať a keďže sme nechceli stráviť zvyšok slnečného dňa možno zbytočným čakaním, rozhodli sme sa premiestniť naspäť na juh, na hlavné letisko Seattle/Tacoma.

Na všetkých letiskách v oblasti som mal samozrejme vopred vytipované fotopozície, väčšinu z nich som si osobne vyskúšal pri predchádzajúcej návšteve tejto oblasti. Na čo sa však pripraviť nedá, je počasie. Špeciálne Seattle má povesť jedného z najdaždivejších miest na svete, ale už v úvode musím priznať, že v tomto sme mali obrovské šťastie a počas nášho 3,5-dňového pobytu sme mali až z ¾ pekné slnečné počasie. V zásade možno povedať, že pekné počasie je v oblasti Seattlu ak fúka vietor zo severných smerov, naopak pri južných vetroch býva veľa oblačnosti. V prvý deň to síce neplatilo a čím viac k večeru tým sa obloha viac a viac vyčistila až na úplne jasné počasie, zmizli aj posledné mráčiky, ktoré tvorili neškodnú kulisu na oblohe počas dňa, a to aj napriek tomu, že vietor bol ešte z juhu. Nasledujúci deň sme už také šťastie nemali a čakal nás jediný oblačný deň v tejto lokalite. Začal sa úplne zamračenou oblohou, ktorá sa postupne na pár miestach pretrhala a občas aj vykuklo slnko, nebol to však bohužiaľ slnečný deň ako deň predtým. Preto sme sa rozhodli preskúmať východnú stranu letiska a pokúsiť sa nájsť miesto, kde je možné fotografovať lietadlá na zemi. Letisko Seattle/Tacoma má tri paralelné vzletové a pristávacie dráhy, pričom bez ohľadu na smer vetra sa najdlhšia dráha 16L/34R používa na takmer všetky vzlety a iba občas na pristátie najväčších lietadiel. Najkratšia dráha 16R/34L sa používa na takmer všetky pristátia a prostredná dráha 16C/34C je takmer nevyužitá, občas na nej pristane alebo vyštartuje nejaké lietadlo. Rozhodli sme sa preto zájsť na jedno zo zamestnaneckých parkovísk v cargo zóne, odkiaľ som pred pár rokmi fotografoval. Je tam síce extrémne vysoký plot, takže fotografovať sa dá iba cez jeho oká, avšak ak lietadlá rolujú pomaly okolo, nie je to stratené a prakticky jediné miesto na letisku, kde sa dá fotografovať na zemi. Samozrejme, ako všade v USA, aj tu môžete občas niekomu vadiť, lebo je to samozrejme súkromný pozemok, takže je to otázka šťastia.

Neďaleko sa nachádza tzv. Cell Phone Lot, teda malé parkovisko, určené na vyčkávanie pre tých, ktorí prišli niekoho vyzdvihnúť po prílete. Tam sa dá chytiť slabý wi-fi signál a vďaka nemu sme zistili, že sú nejaké lety plánované na popoludnie na treťom letisku v okolí, Boeing Field (alias King County International Airport). Toto letisko je hlavným továrenským letiskom Boeingu v Seattli, avšak okrem toho slúži aj všeobecnému letectvu a lietajú sem aj nákladné lety UPS a jeho lokálnych partnerov. Okrem toho sa tu nachádza aj múzeum, ktoré má niektoré exponáty vystavené vonku, napr. krásny Lockheed Super Constellation vo farbách Trans Canada Airlines. Z parkoviska múzea sa dá dobre fotografovať, lietadlá pristávajúce na dráhu 32L sú ešte nad plotom, lietadlá na zemi je možné fotografovať len cez oká plota. Niekoľko menších parkovísk priamo pri plote letiska sa nachádza aj severnejšie, avšak kvalita fotografovania odtiaľ nie je taká dobrá. Napriek tomu sa návšteva Boeing Field určite oplatí, aj keď pohyby továrenských Boeingov (v tomto prípade hlavne B737 MAX) sú opäť nevyspytateľné. V čase našej návštevy boli MAX-y od Boeingu uzemnené po dvoch tragických haváriách, takže vidieť nejaké stroje tohto typu lietať aspoň na testovacích letoch bolo príjemným oživením. Na západ od letiska boli desiatky MAX-ov uskladnené dokonca už aj na zamestnaneckom parkovisku, avšak bezpečnostná služba nám tam z pochopiteľných dôvodov nedovolila fotografovať. Návštevou Boeing Field sa náš prvý pobyt v Seattli nachýlil ku koncu a nás večer čakal odlet lietadlom Alaska Airlines do hlavného cieľa našej cesty, Anchorage. Ale o tom až v nasledujúcej časti príbehu.