Spotting trip report – Veľký okruh Južnou Amerikou (5. časť)

  • 02.05.2021 09:00

Bolívia bola akýmsi „otočným bodom“ mojej dlhej cesty po viacerých krajinách Južnej Ameriky a strávil som tu 3 dni. V prvý deň pobytu po prílete som sa stretol s domácim spotterom Juliom a spolu sme absolvovali prehliadku starých vyradených lietadiel zo zlatej éry lokálnej nákladnej dopravy, ktorú nám umožnilo letisko v La Paz. Julio však okrem toho zariadil aj vstup do oddelenej časti letiska, kde kedysi sídlila jedna z týchto leteckých spoločností, prepravujúcich mäso a iný tovar po celej Bolívii, Frigorifico Reyes. Na jej pozemku stáli dva relatívne zachovalé piestové Douglasy, jeden DC-4 a jeden DC-6. Vďaka známosti nám bývalý majiteľ firmy starú DC-4 sprístupnil aj zvnútra a tak som sa mohol pokochať pohľadom do jej takmer nedotknutého cockpitu ako i nákladového priestoru, ktoré na mňa dýchli atmosférou 50. rokov minulého storočia. Je veľká škoda, že tieto stroje už nikdy nevzlietnu, resp. že som svoju návštevu týchto oblastí tak dlho odkladal, až som ich už nestihol v činnosti. Ale keď neprší nech aspoň kvapká a aj návšteva bývalej centrály spoločnosti, v ktorej sú ešte všetky staré knihy, dokumenty a záznamy mala neopakovateľnú historickú atmosféru. Počasie sa medzitým miestami aj trošku umúdrilo a cez husté mraky z času na čas presvitlo na chvíľu aj slnko, ale celkovo na mňa zamračené a oproti predchádzajúcim tropickým dňom aj chladné počasie, v spojení s únavou z vysokej nadmorskej výšky a nevyspanej noci pôsobili tak silno, že som sa potom s mojimi priateľmi rozlúčil a pobral som sa do svojho skromného hotela v meste El Alto. Dlho som tam však nevydržal a spotterský duch ma vyhnal opäť von, pohľadať nejaké miesto pri dráhe letiska, odkiaľ by sa dali fotografovať lietadlá.

B737-700 Boliviana de Aviacion CP-2923 (LPB)

CRJ200 Amaszonas CP-2867 (LPB)

El Alto International Airport určite nie je veľkým letiskom, počtom odbavených cestujúcich pred koronakrízou (cca 2 milióny ročne) ho možno porovnať s Bratislavou a v rámci Bolívie je na druhom mieste za rovinatým Santa Cruz Viru Viru International Airport. Drží však neochvejné prvenstvo v tom, že je najvyššie položeným medzinárodným letiskom na svete a šiestym najvyššie položeným letiskom vôbec. Nadmorskej výške zodpovedá aj dĺžka vzletovej a pristávacej dráhy 10/28, ktorá je 4 000 metrov a aj napriek tomu by letisko nemohlo prijímať plne naložené veľkokapacitné stroje. To však ani nie je potrebné, pretože vzhľadom na veľkosť a ekonomickú silu krajiny je leteckých spojení pomerne málo a sú vykonávané malými lietadlami do veľkosti B737 alebo A320. Iba výnimočne sa v La Paz objaví väčšie lietadlo, svoje testy prevádzky vo vysokohorskom prostredí tu napríklad vykonával Boeing 787 Dreamliner a v lepších časoch sem pravidelne lietal aj DC-10-30F spoločnosti Transportes Aéreos Bolivianos (TAB), ten však pred svojou cestou do Miami medzipristával ešte v Santa Cruz alebo Cochabambe. V čase mojej návštevy sa pravidelné lety obmedzovali iba na spoločnosti Boliviana de Aviacion s rôznymi verziami B737 a CRJ-200, Amaszonas s CRJ-200 a EcoJet s RJ.85. Zopár medzinárodných letov zabezpečovali LATAM a Avianca s A320, ale aj to väčšinou v noci. Národný dopravca Boliviana nelieta z La Paz žiadne priame medzinárodné lety, ich domovskou základňou je letisko Viru Viru v Santa Cruz, odkiaľ je prevádzkovaný aj B767-300 známy napr. z letov do Madridu. Na letisku La Paz sídli aj bolívijské vojenské letectvo, takže občas sa určite objaví nejaký ten Hercules, ja som však na neho šťastie nemal. Môže sa preto zdať, že fotografovanie v La Paz nemá veľký zmysel, ale pre mňa to bola kombinácia zaujímavého prostredia, unikátnych lietadiel a jedinečnej krajiny, ktoré ma priviedli na myšlienku, zaradiť La Paz do svojho programu.

BAe146-100 Transporte Aereo Militar FAB-99 (LPB)

BAe146-200 Transporte Aereo Militar FAB-101 (LPB)

Nakoľko vzletová a pristávacia dráha letiska nemá súbežnú rolovaciu dráhu, pokiaľ to poveternostné podmienky dovolia, pristátia sa uskutočňujú od západu na dráhu 10, zatiaľ čo vzlety sú smerom na západ z dráhy 28. Videl som však aj zopár pristátí v smere 28, nikdy však žiadne vzlety v smere 10. Celý terminálový komplex tohto malého letiska sa nachádza na východnom okraji, preto má tento systém svoj veľký zmysel. Problémom bolo, že pri danej dĺžke dráhy dostať sa na západný koniec letiska od môjho hotela by znamenalo buď siahodlhí peší presun alebo použitie nejakých autobusov, v ktorých som sa ale nevyznal a na taxíky som si pri neznalosti akéhokoľvek cudzieho jazyka u domácich tiež netrúfol. Zostávalo teda pokúsiť sa nájsť nejaké miesto na fotografovanie vo východnej časti letiska, to však vyžadovalo, aby bolo dostatočne vyvýšené, lebo lietadlá som musel fotografovať na zemi. A kto skutočne hľadá, veľakrát aj nájde. Mne sa podarilo objaviť malé detské ihrisko, ktoré sa oficiálne volá Parque Pacajes a leží priamo pri plote letiska neďaleko za prahom dráhy 28. Na ihrisku bola aj vyvýšená rozhľadňa so schodmi, ktorá postačovala na to, aby som prekonal letiskový plot a mohol voľne fotografovať dianie na dráhe. Priam ideálne miesto, kde som sa ani necítil nebezpečne, nakoľko v okolí sa stále niekto pohyboval, že som však bol miestnou atrakciou, o tom niet pochýb, spotterov tu asi veľa nezažili. Nevýhodou bolo, že poloha slnka v La Paz je vo februári tak vysoká, že prakticky stále svieti buď zozadu, zhora alebo spredu na lietadlá, nikdy však nie zboku. To sa dá docieliť iba v tunajšom zimnom období, tak som sa s tým musel zmieriť a kto vie, možno sa sem raz vrátim v ideálnejšom ročnom období, aj z hľadiska slnečného svitu. Celý môj pobyt v La Paz bol podľa očakávania sprevádzaný prevažne zamračeným počasím, samozrejme počas prehliadky mesta som mal mnohokrát aj niekoľkohodinové slnečné počasie.

CV580 Transporte Aereo Militar FAB-74 (LPB)

DC3 Transporte Aereo Militar TAM-01 (Museo La Paz)

Ale prevádzka na letisku El Alto je tak riedka ako miestny vzduch, preto som si cielene vyberal čas, kedy na svoje čerstvo objavené miesto zavítam, nakoľko inokedy to nemalo zmysel. Zvyšný čas som využil na prehliadku mesta La Paz, do ktorého vedie z vysoko položeného El Alto okrem kľukatej „diaľnice“ (pojem diaľnica je značne nadnesený) aj krásna farebná lanovka. Vôbec lanovková doprava je v La Paz nosnou formou hromadnej dopravy, z mesta vedú hviezdicovito rôzne farebne odlíšené dráhy lanoviek do všetkých vyššie položených lokalít a za malý peniaz tak možno absolvovať skutočne krásnu vyhliadkovú jazdu lanovkou ponad miestne osídlenia, športoviská, cesty. Lanovka je navyše veľmi tichá, postavili ju Švajčiari a tak vytvárala spolu so scenériou pod ňou neopakovateľnú atmosféru. Samotné mesto La Paz je veľmi pekné, s množstvom zaujímavých pamiatok, vyhliadkových kopcov a hlavne sa oplatí nasávať atmosféru miestnych obyvateľov a ich života. Bolívijčania sú síce chudobný národ, ale veľmi priateľský, tvorený zo značnej časti miestnym domorodým obyvateľstvom, ktoré si napriek pokroku dodnes zachováva svoje tradície, pestré oblečenie a hlavne neodmysliteľné dámske klobúčiky. V žiadnej inej juhoamerickej krajine nezažijete tak unikátny spôsob života ako práve v Bolívii, takže navštíviť túto krajinu sa skutočne oplatí. Navyše je tu na naše pomery veľmi lacno, kto rád nakupuje značkové veci, vie ich tu nakúpiť výrazne lacnejšie, ale mne sa ich nechcelo trepať celú cestu naspäť až domov, najmä ak ma po opustení La Paz čakalo zase tropické podnebie. Pre leteckého fanúšika odporúčam aj návštevu múzea bolívijského vojenského letectva, ktoré sa nachádza na opačnej strane letiska El Alto, ale navštíviť ho je možné len so sprievodom armádnych funkcionárov, čo sa mi tiež podarilo napriek neznalosti španielčiny vyjednať.

CV580 Transporte Aereo Militar FAB-72 (Museo La Paz)

F27-400M Transporte Aereo Militar TAM-95 (Museo La Paz)

Tri dni v La Paz trvali trochu dlhšie ako obvykle, lebo spottingu som sa nevenoval až toľko ako inde a vzhľadom na únavu z nadmorskej výšky a občas aj daždivého počasia som veľa času prespal v hoteli, ale predsa prišiel čas na presun naspäť. V pondelok 18. februára 2019 večer som sa rozlúčil s majiteľom môjho ubytovania a vydal som na naspäť do terminálu letiska, odkiaľ ma v nočných hodinách čakal odlet do Santiaga. Avšak ako som už spomínal v úvodnej časti, rozumnou úvahou a preskúmaním možností som sa rozhodol skrátiť si pobyt v Santiagu o jeden deň a namiesto toho absolvovať prestup v Lime, hlavnom meste Peru, čo ma nestálo žiadne peniaze navyše a získal som tak možnosť fotografovať, aj keď len veľmi krátko, v ďalšej destinácii. Hoci som Limu už navštívil v januári 2016, resp. skôr práve preto, vedel som, že aj tam budem potrebovať miestnu pomoc. Nakoniec sa mi podarilo dohodnúť sa s mladým spotterom Aldom, ktorý predbežne prisľúbil, že sa o mňa počas tých pár hodín v utorok predpoludním postará, ale držal ma v napätí až do poslednej chvíle a až tesne pred odletom z La Paz mi to definitívne potvrdil. Vydýchol som si a s úľavou som nastúpil na palubu A320 spoločnosti LATAM, ktorý ma ráno dopravil do Limy. Tu som mal po odrátaní vstupných a predodletových formalít na spoločné fotografovanie len pár hodín, preto som bol rád, že som sa s Aldom stretol krátko po rozvidnení. Ten ma síce najprv odviedol na „svoje“ miesto, ktoré mi veľmi vychvaľoval a ktoré sa nachádzalo na streche jedného z obytných domov, zistil som však, že vzdialenosť od pristávajúcich lietadiel je obrovská a na môj 300mm objektív by som toho veľa nevyfotografoval. Preto som ho presvedčil, aby mi pomohol skúsiť nájsť „moje“ miesto, ktoré som s iným domácim spotterom objavil pred tromi rokmi.

L188 Transporte Aereo Militar TAM-69 (Museo La Paz)

A319 LATAM CC-CPO (LIM)

Vedel som, kde sa toto miesto nachádza, že ide o akúsi ubytovňu, ktorej vnútorného balkóna je medzi domami výhľad na pristávajúce lietadlá, ale potreboval som Alda na dohovorenie sa s majiteľkou, aby nás pustila dovnútra. Nakoniec sa všetko podarilo a za mierny poplatok sme vyšli po strmých schodoch len aby sme zistili, že na dome medzitým postavili ďalšie poschodie a jeho vnútrajšok sa výrazne zmenil. Napriek tomu sa však dalo vyšplhať na nedokončenú strechu nového poschodia, odkiaľ sa nám naskytol nerušený výhľad na pristávajúce lietadlá, ten však trval vždy iba asi 5 sekúnd, takže bolo treba reagovať rýchlo. Jorge Chávez International Airport je najväčším letiskom v Peru a na konci normálneho sveta odbavovalo ročne okolo 24 miliónov cestujúcich. To všetko na jedinej vzletovej a pristávacej dráhe 15/33, ktorá sa navyše používala výhradne v smere 15. Zdalo by sa, že niet ľahšej situácie pre spottera, avšak okolie letiska bolo z jednej strany kompletne obstavané a z druhej strany zasa veľkým staveniskom pre pripravovanú paralelnú vzletovú a pristávaciu dráhu, preto nájsť vhodné miesto na fotografovanie nebolo jednoduché. O to viac som bol vďačný za to, že som z minulosti poznal „svoje“ miesto a v podstate som obohatil aj Aldove znalosti. Milujem situácie, keď ja ako cudzinec dokážem ukázať miestnym spotterom niečo nové :-) Počasie v Lime je vo februári zväčša suché, avšak konkrétny ráz počasia závisí od smeru vetra. Mne napokon zostávali na fotografovanie ani nie 4 hodiny, počas ktorých som zažil aj zamračenú oblohu aj nejaké slnko. Prevádzku v Lime tvoria samozrejme klasické juhoamerické aerolinky LATAM a Avianca, doplnené domácimi Peruvian Airlines či častými letmi Viva Air. Vzácnejšie sú však rôzne menšie lietadlá, ktoré majú na letisku svoju základňu a slúžia napr. na prepravu nákladu alebo personálu rôznych firiem. Na letisku je aj základňa peruánskeho vojenského letectva s transportnými lietadlami i vrtuľníkmi, ja som však bohužiaľ za svoj krátky pobyt nemal veľké šťastie na ich prílety. Niekoľko týchto lietadiel som videl a počul odlietať, ale odlety sa fotografovať nedajú. Každopádne ma na samotný záver potešil prílet aspoň jedného AN-32, hoci v civilných farbách Aercaribe Cargo.

L100-20 Fuerza Aerea del Peru FAP397 (LIM)

AN32 Aercaribe Cargo OB-2098-P (LIM)

Po prílete Antonova sme sa už museli ponáhľať späť na letisko, kam sa mi našťastie podarilo doraziť včas, aby som stihol svoj následný odlet do Santiaga. Nebol som si ešte istý, či nebudem musieť zaplatiť odletovú taxu, nakoľko som opustil tranzitný priestor a vstúpil na územie Peru, avšak pri vstupe do tranzitných priestorov nikto odo mňa nič nepýtal, takže peruánska ekonomika na mne nezarobila. Hoci návšteva Limy bola mimoriadne krátka, bral som ju ako dodatočný bonus zadarmo, ktorý som získal nad rámec svojho pôvodného plánu a tým pádom sa určite oplatila. Ešte ďalšie pozitívne prekvapenie ma čakalo pred mojím východom, keď namiesto plánovaného A320 spoločnosti LATAM pred ním parkoval Boeing 787-9. Tejto zmene som sa určite potešil, navyše let potom prebiehal maximálne pohodlne, keďže asi 100 cestujúcich sa mohlo podľa ľubovôle roztiahnuť po celej palube „deviatkového“ Dreamlinera. Podvečer som pristál presne podľa plánu na letisku v Santiagu de Chile, odkiaľ som sa nechal odviezť do svojho „starého známeho“ hotela pri letisku. No a nasledujúci deň ráno ma už opäť čakal ochotný a neúnavný Carlos, aby so mnou absolvoval ďalší poldeň krásneho spottingu v slnečnom počasí. S Carlosom som sa však musel pred obedom rozlúčiť, nakoľko kvôli zmene času odletu spoločnosti JetSmart som už popoludní pokračoval vo svojej ceste do Buenos Aires. JetSmart opäť nesklamal svojím meškaním, tento krát trochu väčším, ale stále v norme, pozitívne ma však dodatočne prekvapil fakt, že spoločnosť sa asi po dvoch týždňoch cestujúcim e-mailom ospravedlnila a poslala mi voucher na let zdarma na vnútroštátny let v Čile, platný pol roka. Ten som samozrejme sám využiť nemohol, preto som ho s radosťou posunul Carlosovi ako dodatočné poďakovanie za jeho pomoc.

A320 Viva Air HK-5273 (LIM)

A320 Viva Air HK-5222 (LIM)

Po pristátí na letisku El Palomar som sa vlakom premiestnil opäť do známeho ubytovania v štvrti Palermo, odkiaľ som nasledujúci deň ráno vyrazil na tradičný spotting na letisko Jorge Newbery. Bohužiaľ, počas druhej časti môjho pobytu v Buenos Aires nebolo počasie úplne ideálne a ráno bolo celkom zamračené, neskôr sa ale aj toto zlepšilo. V Buenos Aires som strávil dva dni, počas ktorých som okrem fotografovanie na Aeroparque Jorge Newbery hneď dvakrát zašiel vlakom zase na letisko El Palomar, aby som si vyfotografoval lietadlá spoločnosti Flybondi. Malým prieskumom okolia letiska som totiž objavil celkom dobré miesto pri železničnej trati, odkiaľ sa dalo cez relatívne nízky plot fotografovať lietadlá rolujúce od terminálu alebo k nemu. Môj zrak však trápili vojenské dopravné a transportné lietadlá, ktoré stáli v pozadí. Či už vyradený Boeing 707 alebo už tiež nepoužívaný B757, obe by stáli za fotografovanie, bohužiaľ dostať sa k nim bližšie nedalo a vstup na vojenskú základňu bol nemožný. Ešte ďalej stál celý rad Herculesov a ďalšie chvosty vyradených B707, ale najviac moje srdce zarmútil prílet Fokkeru 28, posledného lietajúceho exemplára vo flotile argentínskeho vojenského letectva, ktorý bohužiaľ roloval tak ďaleko, že sa nedal fotografovať. Vyčítal som si, že som sa nevybral k dráhe letiska, ale pri neznalosti očakávaných pohybov vojenských lietadiel to mohlo byť márne niekoľkohodinové úsilie. Nevadí, aj so získanými fotografiami lietadiel Flybondi som bol spokojný. Okrem toho som si samozrejme pozrel aj centrum mesta s jeho pamiatkami a na záver svojho pobytu som v piatok 22. februára 2019 podvečer absolvoval vyhliadkovú jazdu autobusom mestskej hromadnej dopravy až na letisko Ezeiza. Tento viac ako dvojhodinový luxus som si mohol dovoliť vďaka tomu, že môj odlet naspäť domov ma čakal až 5 minút pred polnocou.

A319 Avianca HC-CLF (LIM)

MD11F Centurion Cargo N986AR (LIM)

Tým by sa mohlo moje rozprávanie skončiť, ale Turkish Airlines, ktorých B777-300 ma mal cez Sao Paulo dopraviť do Istanbulu, mi pripravili ešte jedno vzrušenie, ktoré akoby predznamenalo to, čo celý svet čaká asi o rok neskôr. Prvá časť letu prebiehala štandardne, ale keď nám v Sao Paule nedovolili počas medzipristátia vystúpiť, tušil som nejaký problém. Po dlhom čakaní a rôznych dohadoch som sa išiel informovať a dozvedel som sa, že v prednej časti kabíny sa vyskytol cestujúci s podozrením na nejakú nákazlivú chorobu. Úrady riešili čo s nami, kolovali chýry, že budeme musieť ísť do akejsi karantény a ja už som videl tie najčernejšie scenáre, kedy sa vôbec dostanem domov. Hodiny ubiehali a nič sa nedialo, nakoniec nás aj s celým lietadlom pretiahli k inému domácemu východu, kde nás nechali vystúpiť a čakali sme v čakárni. Lietadlo pravdepodobne dezinfikovali, čo začínalo vyvolávať nádej, že možno predsa len ešte dnes aj odletíme. Pomaly som sa totiž začal obávať toho, že v Istanbule nielen že nestihnem hotelové ubytovanie, ale ani svoj prípoj do Viedne nasledujúci deň ráno. Nakoniec nás predsa nechali nastúpiť späť do lietadla a znova sme čakali. Po niekoľkých desiatkach minút zastavili pri schodoch autobusy s cestujúcimi, ktorí mali v Sao Paule pristúpiť, ale po pár minútach zase odišli a naše lietadlo začalo zrazu spúšťať motory. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a nevedel som, čo nás čaká, ale napokon sme vzlietli bez toho, aby sme vzali na palubu nových cestujúcich a zamierili sme asi s 6-hodinovým meškaním smerom na Istanbul. Po opadnutí vzrušenia z tohto vývoja som si uvedomil, že sme tak vlastne získali poloprázdne lietadlo na svoj extrémne dlhý let cez oceán a posádka sa o nás vzorne starala, napokon jedla a pitia mali pre viac ako dvojnásobok cestujúcich. Dodnes nechápem, čo sa vlastne presne stalo a hlavne prečo sme cestujúcich zo Sao Paula nevzali na palubu, keď už boli pod lietadlom. Našťastie zvyšok letu už prebehol absolútne komfortne a bez problémov a v takom pohodlí sa aj dobre spalo. Samozrejme, tranzitný hotel v Istanbule som nestihol, ale na prestup na môj let do Viedne som mal našťastie dostatok času. A321 Turkish Airlines ma nakoniec doviezol do cieľa mojej cesty a ja som si domov priniesol nezabudnuteľné spomienky na dlhý, ale veľmi atraktívny výlet do Južnej Ameriky, na ktorý budem nielen rád spomínať, ale ho, dúfam, niekedy aj zopakujem.

B737-300 Peruvian Airlines OB2139P (LIM)

A330-200 Avianca N968AV (LIM)




Komentáře



Nebyly vloženy žádné komentáře.

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace