Spotting trip report – Veľký okruh Južnou Amerikou (3. časť)

• 18.04.2021 09:00

Po príjemnom nedeľnom spottingu na medzinárodnom letisku Guarulhos v Sao Paule so svojimi novými brazílskymi kamarátmi som bol nasledujúce dva dni, pondelok a utorok, odkázaný už sám na seba, nakoľko Gisele a jej partia museli ísť do práce. To mi samozrejme nezabránilo v ďalšom objavovaní leteckých i neleteckých zákutí brazílskej metropoly. Už doma som si naštudoval a so Gisele skonzultoval dopravu metrom, ktoré našťastie viedlo až na letisko Guarulhos a malo stanicu aj v blízkosti môjho hotela. Než som sa však vybral smer centrum mesta, vybehol som si ešte v pondelok ráno pár desiatok metrov z môjho hotela, kde som podľa mapy tušil vhodnú medzeru v zástavbe, cez ktorú by sa aspoň núdzovo dali vyfotografovať lietadlá smerujúce na RWY 09R letiska Guarulhos. Na pláne bol totiž prílet jedného špeciálne sfarbeného Boeingu 737-800 spoločnosti Gol, ktorý predchádzajúci deň nelietal, problémom bolo len to, že prilietal veľmi skoro ráno. Napriek tomu som to skúsil a ešte pred raňajkami som skutočne našiel miesto na ulici neďaleko môjho hotela, kde sa na dve-tri sekundy zjavili prelietavajúce lietadlá medzi domami v celkom dobrom uhle. Najprv som sa natrénoval na zopár pristátiach ešte za končiacej tmy, aby som napokon pri „mojom“ lietadle išiel na istotu. Záber sa nakoniec celkom podaril, s ohľadom na skorú rannú hodinu, keď slnko ešte ani nebolo nad obzorom. Toto miesto samozrejme nebolo vhodné na dlhšie fotografovanie, nakoľko som bol hneď stredobodom pozornosti miestnych obyvateľov a hoci deň predtým prebehol bez incidentov, nechcel som riskovať okradnutie hneď na začiatku svojho pobytu. Preto hneď po vyfotografovaní rýchlo späť do hotela na raňajky, napokon o ničom ďalšom zaujímavom, čo by si zaslúžilo moju pozornosť, som ani nevedel.

A320neo Azul PR-YRU (GRU)	B737-800 Gol PR-GUM (GRU)

Po raňajkách nastal čas vybrať sa na metro. Na letisko Guarulhos jazdí linka prímestskej železnice číslo 13, ktorá v pomerne riedkych intervaloch dopravuje zväčša zamestnancov na prestupnú stanicu Engenheiro Goulart, odkiaľ možno pokračovať do centra mesta buď iným prímestským vlakom alebo už samotným klasickým metrom. Jazda je primerane dlhá vzdialenosti, v akej sa letisko Guarulhos nachádza od centra Sao Paula, na druhej strane je však aj príjemne lacná. Do mesta sa síce od môjho hotela dalo dostať aj kombináciou autobusu a metra, táto cesta by však trvala ešte dlhšie a jazda autobusom je pravdepodobne nebezpečnejšia ako jazda metrom či prímestským vlakom, najmä ak si človek je vedomý prípadného rizika a adekvátne obozretne sa správa. Preto som zvolil tento variant a dôkladným naplánovaním vopred som mal trasu dobre premyslenú. Moja cesta totiž viedla na druhé letisko v meste, Congonhas. Letisko Congonhas je výhradne vnútroštátnym letiskom a leží priamo v centre mesta obkolesené hustou zástavbou. Pravidelne figuruje v rebríčku najnáročnejších civilných letísk sveta, nakoľko okrem hustej zástavby naokolo má jeho „dlhšia“ dráha dĺžku iba 1 940 metrov a letisko navyše leží na vyvýšenej planine, zatiaľ čo okolitý terén je výrazne nižšie v údolí. O jeho nebezpečnosti svedčí množstvo havárií, ku ktorým na ňom došlo, pričom zatiaľ posledná sa udiala v júli 2007, keď Airbus A320 spoločnosti TAM nedokázal po pristátí na mokrej dráhe 35L včas ubrzdiť, preletel koniec dráhy, niekoľkoprúdovú vozovku a vrazil do skladov spoločnosti TAM Express, pričom pri nešťastí zahynulo 199 osôb v lietadle i na zemi a havária sa tak stala najhoršou v brazílskych dejinách. Na mieste nešťastia bol postavený pamätník, ktorý stojí v malom parku, z ktorého sa okrem iného dajú aj fotografovať lietadlá pristávajúce na dráhu 17R.

A330-900 TAP Air Portugal CS-TUD (GRU)	B737-800 Boliviana de Aviacion CP-2926 (GRU)

Poloha letiska Congonhas na vyvýšenine je veľkým handicapom pre fotografov, lebo prilietajúce stroje sú z okolitého terénu príliš vysoko a kvôli hustej zástavbe ani neexistuje dostatok voľného priestoru, odkiaľ by sa dalo dobre fotografovať. Vedľa letiska síce stojí hotel, z ktorého niektorých izieb je možné fotografovať popoludní pohyby na dráhe 17R/35L, avšak jeho cena je dosť vysoká a vzhľadom na limitovanú prevádzku na letisku to nemalo pre mňa význam. Môjho objaviteľského talentu som sa ale nevzdal a po domácej príprave som sa rozhodol fotografovanie v okolí letiska preskúmať. Nakoľko predpoveď počasia sľubovala severovýchodný vietor, dúfal som v prevádzku v smere 35, kedy som mal aspoň akú-takú nádej, že južne od letiska nájdem nejaké vhodné miesto na fotografovanie. V prípade lietania v smere 17 boli nádeje márne, nakoľko okrem vyššie spomínaného parku s pamätníkom obetiam leteckej havárie, kde sú však lietadlá v absolútne nevhodnom uhle, neexistuje žiadne alternatívne miesto. Keď som si teda ráno v hoteli na internete skontroloval, že na letisku Congonhas skutočne lietajú smer 35, padlo rozhodnutie vyraziť. Podľa naštudovanej trasy som sa prímestským vlakom a dvoma linkami metra, ktoré boli v pondelkovej rannej špičke patrične naplnené, dostal až na stanicu metra linky 1 Conceicao, odkiaľ som sa uličkami chcel prepliesť k južnému okraju letiska a pokúsiť sa nájsť nejaké miesto. Letisko Congonhas má síce dve paralelné vzletové a pristávacie dráhy v smere 17/35, ale pre „veľkú“ dopravu sa využíva výhradne dráha 17R/35L, teda západná, ktorá má dĺžku 1 940 metrov, zatiaľ čo kratšia 17L/35R, teda východná, s dĺžkou 1 495 metrov je používaná iba zopár malými lietadlami všeobecného letectva, ktoré majú svoje stojiská vo východnej časti letiska. Letisko je celkovo veľmi kompaktné, nakoľko priestoru v centre mesta je minimum a jeho možnosti rozširovania sú nulové, preto možno očakávať, že skôr či neskôr padne rozhodnutie o jeho uzavretí. Aj preto som chcel atmosféru na ňom zažiť.

A319 TAM PR-MAN (CGH)	B737-800 Gol PR-GTM (CGH)

Po vystúpení z metra som skutočne podľa mapy dorazil na koniec úzkej miestnej uličky, na rozdiel od hluku veľkomesta veľmi tichej, kde som na moje prekvapenie objavil na konci vysoký trávnatý kopec vedúci k oploteniu letiska a čo bolo ešte lepšie, na jeho okraji viedli nahor betónové schody, akoby boli priam pripravené pre spottera. Samozrejme som ich okamžite použil a naskytol sa mi celkom slušný výhľad na prah dráhy 35L. Rolujúce lietadlá síce boli v miernom úvoze, ale po vojdení na prah dráhy sa dali veľmi dobre fotografovať. Nie všetky stroje však zachádzali až na úplný prah dráhy, kde sa otáčali ideálne na fotografovanie, mnohé vchádzali na dráhu o pár desiatok metrov skôr, kde začínala trochu vadiť miestna vegetácia a nerovnosti terénu, ale aj tak sa dali stále ešte fotografovať. Prvé pristávajúce lietadlo ma presvedčilo, že aj s pristátiami to pôjde, hoci na kvalitný záber zostávali medzi stenou posledného domu a stromami asi dve alebo tri sekundy, ale po troške tréningu to postačovalo. Zo svojho objavu som bol priam nadšený, nakoľko ani Gisele a jej domáci spotteri o tomto mieste nevedeli a keď som jej následne rozprával, čo som objavil, bola sama prekvapená. Dnes sa toto miesto zrejme stalo oficiálnym spotterským miestom na letisku, nakoľko už je v mapách Google označené ako Morrinho CGH, avšak v čase mojej návštevy o ňom prakticky takmer nikto nevedel. Opäť sa raz potvrdilo, že mám jednoducho nos na nájdenie dobrých fotopozícií. Letisko Congonhas má oproti Guarulhos tú výhodu, že vďaka orientácii dráh takmer v smere sever-juh malo vhodné podmienky na fotografovanie aj vo februári, samozrejme za predpokladu, že svieti slnko. Na druhej strane, vzhľadom na istú vzdialenosť k dráhe treba už počas predpoludnia počítať v slnečnom počasí s heat-hazom.

ERJ135BJ Forca Aerea Brasileira FAB2580 (CGH)	ERJ195 Azul PR-AXZ (CGH)

Letisko Congonhas odbavilo pred koronakrízou ročne vyše 22 miliónov cestujúcich, čo je vzhľadom na jeho malú veľkosť a limity vzletovej a pristávacej dráhy skutočne veľa. Avšak prevádzka na ňom je z pohľadu spottera veľmi jednotvárna, v čase mojej návštevy sa striedali len lietadlá troch leteckých dopravcov: Azul, LATAM a Gol. Šťastím je, že veľa lietadiel týchto dopravcov má rôzne špeciálne sfarbenia, ktoré sa postarajú o aspoň akú-takú pestrosť, ale pri počte lietadiel vo flotilách týchto spoločností treba počítať s tým, že väčšina lietadiel tu lietajúcich je proste „obyčajná“. Aj napriek tomu však majú v prostredí letiska Congonhas svoje lokálne čaro, takže svoju návštevu som vôbec neľutoval, aj keď počasie nebolo práve najslnečnejšie. Najväčším typom lietadla je tu Boeing 737-800, nič väčšie na tak krátkej dráhe plne naložené ani vzlietnuť nemôže. Jednotvárnosť prevádzky občas narušil nejaký ten bizjet alebo bizprop, ktorý pristál na kratšej dráhe 35R, tie sa však z tohto miesta fotografovať nedajú, lebo zostupová os vedie prakticky priamo nad spotterským miestom. Svetelné podmienky sú vzhľadom na orientáciu dráh dobré maximálne do poludnia, bohužiaľ z opačnej strany letiska žiadne alternatívne miesto na popoludnie neexistuje. Po nasýtení mojich spotterských chutí som sa preto okolo obeda s miestom rozlúčil a vybral som sa na prehliadku mesta. Samotné Sao Paulo má okolo 12 miliónov obyvateľov, ale s metropolitnou oblasťou sa to vyšplhá až na vyše 21 miliónov, čo je samozrejme cítiť na rozlohe mesta, jeho prehustenej doprave i množstve ľudí na každom kroku. Sao Paulo je nielen najväčšie mesto Brazílie, ale aj južnej pologule a zároveň aj západnej pologule. Má však bohatú históriu a zaujímavú architektúru, ktoré som si počas tohto popoludnia dosýtosti užil. Neobišiel som ani Museu Catavento, múzeum vedy a techniky, kde je okrem iného vonku vystavená aj pekná DC-3 vo veľmi dobrom stave.

A318 Avianca PR-AVJ (CGH)	B737-700 Gol PR-GED (CGH)

Posledný deň môjho pobytu v meste som sa musel opäť zaobísť sám a keďže popoludní ma čakal odlet do Argentíny, vzhľadom na dopravné zápchy v meste som nemohol riskovať dlhý pobyt ďaleko od letiska Guarulhos, aby som svoj odlet nezmeškal. Napriek tomu som sa ráno znovu vybral na letisko Congonhas, nakoľko v očakávaných letoch boli hneď dva logojety spoločnosti Azul, bohužiaľ nakoniec priletel iba jeden z nich, z čoho som bol trochu sklamaný a ani počasie už nebolo takmer vôbec slnečné. Po návrate metrom a prímestskou železnicou do hotela som si vyzdvihol môj kufor a dopravil sa na letisko Guarulhos, kde ma čakal let spoločnosťou Gol na letisko Ezeiza v Buenos Aires. Všetko prebehlo bez problémov a zo samotného letu si veľa nepamätám, čo znamená, že bol taký normálny, ničím výnimočný v pozitívnom ani negatívnom zmysle slova. Ale dopravil ma bezpečne a načas na letisko Ezeiza (alias Ministro Pistarini International Airport, ako sa oficiálne volá), ktoré slúži ako hlavné medzinárodné letisko pre Buenos Aires a začala sa tak druhá etapa môjho výletu. Hoci z letiska Ezeiza jazdia dve linky autobusov MHD, vzhľadom na vzdialenosť 22 kilometrov od mesta a nekonečné kľukatenie sa po predmestiach metropoly, jazda trvá asi jeden a pol až dve hodiny a následne by som ešte musel pokračovať metrom, rozhodol som sa, že v tejto večernej dobe dám prednosť drahšiemu ale rýchlejšiemu druhu dopravy, autobusu firmy Tienda Leon, ktorý jazdí medzi letiskom a mestom nonstop. Autobus bol aj príjemne prázdny a tak cesta ubiehala veľmi rýchlo a po necelej trištvrte hodine som bol v centre Buenos Aires, odkiaľ som však ešte musel pokračovať metrom do môjho hotela. Svoje ubytovanie som si totiž našiel v štvrti Palermo, blízko Plaza Italia, v lokalite, ktorá je nie príliš vzdialená a dobre napojená na letisko Jorge Newbery, na ktorom som mienil stráviť väčšinu svojho fotografovania. Hoci cesta metrom s veľkým kufrom nie je práve ideálna a fenomén eskalátorov zo starších staníc metra do Buenos Aires ešte nedorazil, nakoniec som predsa unavený ale šťastný dorazil do cieľa mojej cesty a našiel svoj hotel.

CRJ200 Amaszonas Uruguay CX-SDU (AEP)	CRJ200 Flyest LV-HQU (AEP)

Moje noci na výletoch sú spravidla veľmi krátke a inak tomu nebolo ani tento krát. Po raňajkách som sa okamžite vybral za svojím cieľom, nakoľko ma tento krát čakal iba jednodňový pobyt, po ktorom som sa musel pobrať ďalej. Z námestí Palermo alebo Plaza Italia jazdí hneď niekoľko autobusov k letisku Jorge Newbery, takže vďaka premyslenému plánovaniu som mal situáciu veľmi jednoduchú. Už doma som si povedal, že v Buenos Aires úplne vynechám fotografovanie na letisku Ezeiza. Nie že by tam nebolo čo fotografovať, ale letisko je tak nevhodne situované, že bez auta je fotografovanie veľmi ťažké. Mestská hromadná doprava v jeho okolí je veľmi riedka, navyše ani intenzita prevádzky nie je až tak vysoká a pri niektorých dráhach ani neexistujú dobré fotopozície, ktoré by ma nadchli. Navyše na letisko Ezeiza lietajú zväčša medzinárodné lety, takže fotografovať lietadlá z USA či Európy nebolo práve mojim cieľom. Netvrdím, že by sa tu nenašli zaujímavé kúsky, určite áno, ale ak som si porovnal, koľko času, úsilia a peňazí by som tomu musel obetovať, rozhodol som sa uspokojiť sa s letiskom Jorge Newbery, ktoré ma lákalo oveľa viac. Letisko sa nachádza na východnom okraji mesta, priamo na brehu morského zálivu a má jedinú vzletovú a pristávaciu dráhu 13/31 s dĺžkou 2 100 metrov, čo výrazne uľahčuje spotterovi „prácu“. Navyše je medzi spottermi známe tým, že jeho plot je ešte „zo starej školy“, nízky a tvorený železnými priečkami s veľkými medzerami, cez ktoré nie je problém prestrčiť celý objektív. Navyše letiskové i bezpečnostné zložky sú na spotterov zvyknuté, preto im nerobia žiadne problémy, samozrejme obozretnosť pred prípadnými krádežami je aj tu na mieste. No a napokon je to pekná scenéria v pozadí, či už zelené stromy alebo výškové budovy mesta, ktoré robia z tohto letiska ideálne spotterské miesto.

B737-700 Aerolineas Argentinas LV-CBT (AEP)	ERJ190 Austral LV-FPS (AEP)

Aeroparque Jorge Newbery je síce medzinárodným letiskom, ale väčšina jeho letov smeruje do vnútrozemia, resp. do okolitých krajín. Pri danej dĺžke dráhy nemožno očakávať ani prevádzku veľkých typov lietadiel, štandardne sa tu vyskytujú lety s lietadlami do veľkosti B737-800, A321 či MD-80. V časoch, keď ešte argentínske vojenské letectvo používalo na svoje VIP prepravy Boeing 757, lietal aj ten z tohto letiska, dnes však už bohužiaľ stojí odstavený na základni El Palomar. Terminál letiska je veľmi jednoduchý a dýcha atmosférou 70. rokov minulého storočia. Stojiská pravidelnej dopravy sa nachádzajú pred terminálom na severnej strane letiska, všeobecné letectvo, VIP stojiská a hangáre na južnej strane. Fotopozície existujú v prípade oboch smerov lietania, avšak podľa mňa je výhodnejšie, keď sa lieta v smere 13, kedy je možné veľmi dobre fotografovať tak pristátia ako aj rolovanie na vzlet. Možností je hneď niekoľko. Jednou z nich je parkovisko vedľa terminálu, kde sa dá fotografovať cez medzery v plote, čo na rolovaciu dráhu absolútne postačuje, pre rýchlejšie pohyby na RWY by sa hodil aspoň malý rebrík alebo iná vhodná podložka. Treba však podotknúť jeden problém tohto letiska a to je veľmi malá vzdialenosť rolovacej dráhy od plota, nielen na tomto mieste, ale všade. Tá vzdialenosť je tak malá, že väčšie lietadlá je problém kvalitne odfotografovať aj na malý objektív. Ja som však pred parkoviskom dal prednosť oblasti prahu dráhy 13, kde sú možnosti ideálne, opäť až na tú extrémne malú vzdialenosť. O niečo horšie je to s pristátiami, tie sa zjavujú spoza stromov a sú taktiež extrémne blízko a medzerami v plote sa ťažko „chytajú“. Pre kvalitné fotografovanie príletov som preto objavil úplne iné miesto, ktoré sa nachádza v blízkom parku pred prahom dráhy, ktorý je voľne prístupný a jeho súčasťou je aj vyhliadková vyvýšenina, priam ideálna na fotografovanie príletov s krásnou scenériou výškových budov mesta v pozadí. Problémom je len to, že park sa otvára až o 9:30 h, takže v ranných hodinách, keď je slnko najlepšie, je nepoužiteľný.

A320 LAN LV-BFY (AEP)	CRJ200 Paranair ZP-CRN (AEP)

Popoludňajšie fotografovanie na letisku Jorge Newbery je problematické, z opačnej strany dráhy na letisko nadväzuje frekventovaná cesta a trať prímestskej železnice (ktorej červené vagóny sa objavili v pozadí na viacerých mojich fotografiách) a nie je tu teda priestor na dostatočný odstup od osi dráhy. Nakoľko prevádzka na letisku sa ale vzhľadom na jeho charakter výrazne opakuje, po niekoľkohodinovom fotografovaní ráno a predpoludním to väčšinou ani nie je potrebné. Ak sa však lieta smer 31, dajú sa večer dobre fotografovať prílety od okraja frekventovanej cesty pri zjazde z nej smerom k letisku, tesne pred prahom dráhy, kam sa dá opäť dostať pohodlne autobusom a krátkym peším presunom po tráve. Moja prítomnosť počas jedného z večerov síce vyvolávala prekvapenie u pracovníkov priľahlej firmy, ale po vysvetlení, čo tam robím, som ich viac nezaujímal. Prevádzka na letisku prináša okrem hlavných domácich dopravcov Aerolineas Argentinas, Austral, LATAM a v čase mojej návštevy ešte aj Norwegian, Andes a Avianca aj zopár zaujímavých návštevníkov, napr. spoza zálivu prilietali pravidelne z Montevidea v Uruguaji CRJ-200 či už Amaszonas Uruguay alebo Paranair, pričom ide o jednu z najkratších medzinárodných liniek na svete. Aj hlučné ale krásne MD-83 spoločnosti Andes potešili moje oči a uši, takže na letisku skutočne bolo čo fotografovať. Čas však utiekol pomerne rýchlo a keďže večer ma čakal odlet do Santiaga de Chile, nastal čas na ďalší presun. Let spoločnosti JetSmart totiž odlietal z vojenskej základne El Palomar, ktorá sa nachádza na západnom okraji mesta a kam som sa musel včas dopraviť. Svojej ceste do hlavného mesta Čile a následnému pobytu sa však budem venovať nabudúce.

B737-800 Aerolineas Argentinas LV-FWS (AEP)	B737-800 Norwegian LV-ITK (AEP)