Spotting trip report – Veľký okruh Južnou Amerikou (1. časť)

  • 04.04.2021 09:00

V portfóliu mojich spotterských ciest po svete boli, skôr než sa po svete rozšírila čínska pliaga, v podstate dva typy výletov: výlety miestne a krátke, zväčša po Európe a výlety diaľkové a dlhšie, smerujúce do vzdialenejších končín, na iné svetadiely. Tie prvé trvali spravidla od jedného do štyroch dní, tie druhé väčšinou okolo jedného týždňa. Mojou snahou vždy bolo vyťažiť čo najviac z limitovaného času a teda absolvovať v rámci jedného výletu čo najviac spottingu a zároveň mať dostatok času na čo najviac výletov v rámci jedného roka. Keď som s cestovaním za lietadlami začínal, doprial som si väčšinou po tých dvoch alebo troch cestách ročne ešte nejaký deň-dva doma na regeneráciu, než sa vrátim do práce. Z toho postupne zišlo a v poslednom období sa mi viackrát stalo, že som po prílete do Viedne smeroval priamo do práce aspoň na pár hodín. Taktiež som objavil, že rozumným rozplánovaním výletov na čo najviac voľných dní dokážem ušetriť veľa dovolenky, a tak som si niektoré výlety úmyselne naplánoval na obdobie rôznych štátnych sviatkov. V týchto praktikách som sa postupne tak „zdokonalil“, že som bol ku koncu normálneho spôsobu života na Zemi schopný absolvovať ročne 8-10 rôznych výletov za lietadlami. Sú však cesty, ktoré sa do tejto šablóny proste nevojdú. Takou bola napríklad moja cesta do Austrálie a na Nový Zéland v máji 2015. Tieto krajiny sú jednoducho tak vzdialené, že cesta každým smerom trvá zhruba 1,5 dňa (ak neletíte nejakou drahou priamou linkou), a exotickosť týchto končín je tak veľká, že tento výlet sa skrátka nemohol vtesnať do obvyklého trvania +/- týždeň. A niečo podobné ma čakalo aj začiatkom roka 2019. Južná Amerika.

B787-9 LAN CC-BGJ (SCL)

ERJ190 Austral LV-GIQ (SCL)

Do týchto končín som plánoval za lietadlami vyraziť už dávno, juhoamerický kontinent ma lákal svojou exotickosťou bežného života i leteckej scény. Hoci najlepšie časy starých vrtuľových lietadiel z vojnového a povojnového obdobia sú už aj tam dávno preč, predsa len mix exotických spoločností a typov lietadiel bol pre európskeho spottera veľkým lákadlom. Na kontinent som sa už raz pozrel, v januári 2016 som navštívil Kolumbiu a Peru, a veľký úspech tejto cesty asi výrazne prispel k tomu, že som sa do týchto končín chcel vrátiť. Bol som si vedomý toho, že Južná Amerika predstavuje náročnú destináciu, už len veľmi obmedzenými znalosťami angličtiny u miestnych obyvateľov, ale aj bezpečnostnou situáciou, ktorá v niektorých lokalitách nie je práve najlepšia, najmä pre očividne bieleho „gringa“ = zdroj bohatstva. Po bohatých skúsenostiach z cestovania po celom svete som sa však nenechal odradiť a rozhodol som sa, že návštevu Južnej Ameriky pevne naplánujem do svojho programu na zimné obdobie 2018/2019 a že tiež nebudem čakať a spoliehať sa na nejakého partnera, ale vyrazím sám. Istou prekážkou boli aj pomerne vysoké ceny leteniek. Do Južnej Ameriky z Európy veľa leteckých spoločností nelieta. Dominantnou je Iberia či Air Europa a v prípade Brazílie ešte TAP Air Portugal, ostatné spoločnosti ako British Airways, KLM, Air France, Lufthansa či Alitalia lietali iba zopár jednotlivých spojení. Z juhoamerickej strany im iba okrajovo konkurujú LAN Airlines či Avianca, čo svedčí o silnej konsolidácii juhoamerického leteckého trhu za posledné desaťročie. Táto pomerne limitovaná ponuka má za následok pomerne vysoké ceny leteniek. A aj keď sa niektoré marketingové ceny mohli zdať lákavé, aj na juhoamerické trasy už dorazil trend „Basic Economy Fare“, teda najlacnejšej letenky, ktorá nezahŕňa podanú batožinu.

B737-200 Aero Desierto CC-CVI (SCL)

RJ85 Aerovias DAP CC-ANS (SCL)

A podobne ako inde vo svete, aj tu boli „Basic Economy Fare“ zavedené veľmi umne, na oklamanie cestujúceho, že to čo sa vehementne deklarovalo pri ich zavádzaní, ako umožnia cestovať lacnejšie tým, ktorí nepotrebujú dodatočné služby, nakoniec sa to cielene „zvrhlo“ na stav, že „Basic Economy Fare“ stáli po pár mesiacoch toľko čo rok predtým bežné letenky ekonomickej triedy, akurát už neobsahovali podanú batožinu, za ktorú bolo treba doplatiť vysoké čiastky... A cestovať do Južnej Ameriky iba s príručnou batožinou, to je na môj vkus už príliš veľké dobrodružstvo. Kontinent je od Európy tak vzdialený a ceny leteniek natoľko vysoké, že sa veľmi neoplatilo letieť tam iba na návštevu jednej-dvoch krajín, ale rozhodol som sa, že si svoj výlet tento krát predĺžim a „obehnem“ tých krajín viacero. A k tomu už veľký kufor potrebujete. Mojim úmyslom bolo navštíviť predovšetkým tri atraktívne krajiny: Argentínu, Čile a Bolíviu. Kolumbiu som vynechal, hoci predchádzajúci výlet bol veľmi úspešný, ale tento krát som sa rozhodol sústrediť na krajiny ležiace v južnej časti kontinentu. Bolívia sa tomuto pojmu trochu vymyká, avšak rozhodol som sa ju zaradiť preto, že je asi najunikátnejšou krajinou Južnej Ameriky a ešte v nedávnej dobe bola pre leteckých fanúšikov rajom na staré piestové C-46, DC-4, DC-6 a podobné stroje z čias dávno minulých, ktorých pozostatky sa tam ešte stále nachádzajú. O tom však až neskôr... Problémom tejto kombinácie krajín však bolo, že zatiaľ čo pre Argentínu a Čile je najvhodnejším obdobím na návštevu naša európska zima, kedy je na južnej pologuli leto a v týchto krajinách prevláda slnečné počasie a dlhé dni, Bolívia má obdobie suchého a prevažne slnečného počasia zasa počas nášho leta a skorej jesene, zatiaľ čo naše zimné mesiace sú tam charakteristické ako obdobie dažďov. Skúmaním meteorologických štatistík a skúseností na internete som však zistil, že obdobie dažďov spravidla neznamená úplnú tragédiu, iba toho slnka je výrazne menej, rozhodol som sa preto sústrediť svoj výlet do zimného obdobia.

ATR72 Avianca LV-GUH (AEP)

B737-8 MAX Aerolineas Argentinas LV-GVD (AEP)

Plány v hlave teda boli a čakal som iba na vhodnú príležitosť. Tá sa objavila koncom roka 2018, keď som našiel mimoriadne atraktívnu cenovú ponuku do Južnej Ameriky. A nešlo o žiadneho z leteckých dopravcov, na ktorých som sa spoliehal, ale svojou ponukou prekvapili Turkish Airlines. Za cenu necelých 600 eur ponúkali spiatočné lety do Buenos Aires, pričom v cene bola zahrnutá nielen podaná batožina, ale aj kvalitné služby tejto jednej z najlepších spoločností sveta. A hoci let smeroval trochu nelogicky, najprv z Viedne smerom na juhovýchod do Turecka a potom následne zasa naspäť smerom do Južnej Ameriky, Turkish Airlines mali pre mňa ďalší tromf v rukáve: ak dĺžka medzipristátia v Istanbule bola viac ako 8 hodín, v cene letenky bol zahrnutý aj zdarma nocľah v jednom z kvalitných partnerských hotelov. A to bolo pri tak dlhej ceste a pritom priaznivej cene letenky určite významným argumentom. Navyše turecké aerolínie za posledné roky rástli závratným tempom a stali sa jednou z najuznávanejších leteckých spoločností na svete a snáď najkvalitnejšou spoločnosťou z Európy, a to hlavne svojimi palubnými službami. Všetky argumenty boli teda za kúpu letenky, ale moje rozhodnutie nahlodala iná pochybnosť. Môj let do Buenos Aires mal medzipristátie v Sao Paule a za rovnakú cenu ako spiatočná letenka do Buenos Aires sa dala zakúpiť aj tzv. „open-jaw“ letenka (to je taká, kde cieľové letisko letu smerom tam je iné ako východiskové letisko letu smerom späť) do Sao Paula a naspäť z Buenos Aires. A tak som si povedal, že ak už letím takú diaľku do Južnej Ameriky, prečo sa nezastaviť na pár dní aj v Brazílii, a to iba za cenu dodatočnej jednosmernej letenky z Brazílie do Argentíny ? V Brazílii som ešte nebol a ak by som chcel túto krajinu navštíviť, musel by som zaplatiť podobne drahú letenku znova.

A320neo Sky Airline CC-AZC (SCL)

A330-200 Avianca N975AV (SCL)

Rozhodovanie teda bolo pomerne krátke a letenka s trasou Viedeň – Istanbul – Sao Paulo / Buenos Aires – Istanbul – Viedeň bola na svete. S Brazíliou síce vznikol podobný problém ako s Bolíviou, a síce že ideálnym obdobím na návštevu Sao Paula je naše leto, ani nie tak kvôli množstvu zrážok, ale skôr kvôli nižšej polohe slnka pri fotografovaní, ale rozsah tejto cesty si vyžadoval prijatie kompromisov, nakoľko sa nedalo vyhovieť každému požiadavku. Zvolil som si teda termín v druhej polovici februára 2019 a čo bolo pre moje cestovanie netypické (ale v tomto prípade pochopiteľné), na celý výlet som si naplánoval takmer 16 dní vrátane cesty. Na moje pomery neskutočný výkon... Ale ak som chcel navštíviť 4 krajiny a samotná cesta tam a späť zabrala viac ako 2 dni, inak to ani nešlo. Odlet linky do Sao Paula z Istanbulu bol okolo 10:00 h predpoludním a vďaka hodinovému posunu medzi strednou Európou a Tureckom k nemu našťastie neexistoval nadväzujúci prílet z Viedne v ten deň ráno, rezervačný systém mi preto ponúkol odlet z Viedne už predchádzajúci deň večer a ja som tak mal nárok na bezplatné hotelové ubytovanie zo strany Turkish Airlines. Tento nárok by totiž zanikol, ak by si cestujúci síce vybral prestup s dlhým časovým trvaním, avšak existovalo by aj rýchlejšie spojenie s kratším prestupovým časom. Podobne som to mal aj počas spiatočnej cesty, kedy plánovaný prílet do Istanbulu bol neskoro večer a prvý odlet do Viedne v nasledujúci deň ráno pred deviatou hodinou. Mohol som sa teda okrem kvalitných služieb na palube tešiť aj na dve luxusné hotelové ubytovania v Istanbule. Osud nakoniec zariadil, že nie všetko dopadlo podľa mojich predstáv a nakoniec som bol rád, že som sa podľa plánu dostal domov, ale o tom až ku koncu môjho rozprávania.

A320 JetSmart CC-AWD (SCL)

F27J Aeronor Chile CC-CBS (Los Cerrillos Museum)

Ak som chcel v Južnej Amerike navštíviť viacero krajín, letenka od Turkish Airlines samozrejme nepostačovala. Potreboval som si zaistiť aj miestne presuny medzi jednotlivými krajinami. A vďaka môjmu rozhodnutiu rozšíriť si výlet aj o zastávku v Brazílii, pribudla mi k tomu úloha prepraviť sa nejako aj zo Sao Paula do Buenos Aires. Začnem teda týmto úsekom... Na tejto trase lietalo hneď niekoľko spoločností a ja som sa rozhodoval podľa ceny a časovej výhodnosti letu. Chcel som totiž v Sao Paule stráviť tri dni a ak som teda mal priletieť do Brazílie v sobotu večer, hľadal som pokračujúci let do Argentíny v utorok večer. Bol som trochu limitovaný tým, že som potreboval iba jednosmernú letenku, logicky preto výhodnejšie vychádzali ponuky low-cost dopravcov. A ak je reč o Brazílii, nedá sa obísť jej najznámejší low-cost dopravca Gol. Samozrejme, že som si malý prieskum urobil už pred kúpením „veľkej“ letenky s Turkish Airlines, takže potom som už išiel takpovediac „na istotu“. Voľba na spoločnosť Gol padla aj preto, že je súčasťou vernostného programu Emirates Skywards, takže na kúpu jej leteniek sa dajú použiť míle nazbierané v tomto programe. Na rozdiel od vernostných programov Miles and More alebo Flying Blue, ktoré sú v takejto situácii maximálne nevýhodné a nútia okrem použitia míľ zaplatiť aj vysoký doplatok za tzv. „dane a poplatky“ (ktorý je mnohokrát vyšší ako v predstihu zakúpená letenka bez použitia míľ), Emirates Skywards umožňoval použitie veľmi rozumnej kombinácie míľ a malého doplatku. Míle v programe Emirates mi tak či tak boli v podstate nanič, takže som ich aspoň rozumne využil, navyše som pri rezervácii letenky mohol využiť príjemný personál Emirates v Prahe, ktorý mi vypočítal výšku doplatku, platbu zrealizoval a letenku aj vystavil. Trošku som síce mal obavy, nakoľko takto zakúpená letenka sa mi správne nezobrazovala na webových stránkach spoločnosti Gol, ale Emirates ma ubezpečil, že letenka je absolútne v poriadku a platná, čo sa napokon aj potvrdilo.

DC3 Aerolineas Argentinas LV-ADF (Los Cerrillos Museum)

DC3 LAN Chile CC-CLDT (Los Cerrillos Museum)

Ďalším úsekom, ktorý som musel „vyriešiť“, boli lety medzi Buenos Aires a Santiagom de Chile. Rozhodol som sa totiž letieť po „priamke“ z Buenos Aires do Santiaga, odtiaľ do bolívijského La Paz a rovnakou trasou aj naspäť. Jednak som tým trochu rozložil riziko prípadného nepriaznivého počasia, nakoľko som mal v každej destinácii dva kratšie „pokusy“ namiesto jedného dlhšieho pobytu a taktiež cena leteniek bola takto oveľa priaznivejšia ako keby som zvolil tzv. „trojuholník“ Buenos Aires – Santiago – La Paz – Buenos Aires. Medzi hlavnými mestami Argentíny a Čile sa samozrejme prvoplánovo ponúkali tradičné letecké spoločnosti Aerolineas Argentinas a LATAM Airlines, ich ceny však boli pomerne vysoké. Veľmi ma sklamal tzv. „low-cost“ Sky Airline, čílska spoločnosť, ktorá navyše lietala medzi týmito mestami iba raz denne v nevhodných časoch uprostred dňa, pretože jej ceny boli tak vysoké, že by sa viac oplatilo kúpiť si letenku u tradičného dopravcu aj so zahrnutou podanou batožinou. Usilovným hľadaním som však objavil, že lety medzi oboma mestami, a za veľmi priaznivé ceny, ponúka aj nová čílska low-cost spoločnosť JetSmart. Malo to však nie jeden, ale hneď dva háčiky. Po prvé, JetSmart síce už lietala v tom čase vnútroštátne lety v rámci Čile a vo svojej flotile mala už niekoľko lietadiel A320, avšak linku do Buenos Aires plánovala otvoriť až v januári 2019. A tak som stál pred dilemou, či ísť do rizika a dať dôveru dopravcovi, ktorý reálne tú linku ešte nelieta. Druhým háčikom bola skutočnosť, že za svoje letisko v Buenos Aires si JetSmart vybral vojenskú základňu El Palomar, na ktorej sa len krátko predtým rozbehla obmedzená civilná prevádzka v podobe základne spoločnosti Flybondi. Ako som však pátraním po internete zistil, doprava na toto letisko vôbec nebola zložitá, a tak ma nakoniec nízke ceny JetSmart presvedčili, aby som do tohto rizika išiel.

C46 Servicio Aereo del Oriente CP-1655 (LPB)

DC6 ex La Cumbre CP-1282 (LPB)

Našťastie web spoločnosti JetSmart bol aj v slušnej angličtine, a tak kúpa letenky vrátane dokúpenia podanej batožiny nebola žiaden problém, rovnako ani platba mojou európskou kreditnou kartou. Obavy som mal po skúsenostiach s kúpou letenky na spoločnosť Viva Air Colombia v roku 2015, ktorá mala web iba v španielčine a platba sa navyše nedala v tom čase uskutočniť našou kreditnou kartou, musel som teda zveriť dôveru istej agentúre, ktorá platbu európskou kreditnou kartou akceptovala a za zvýšený príplatok potom pre mňa letenku zakúpila domácim platobným prostriedkom v Kolumbii. Je asi každému jasné, že takýto postup nevzbudzoval veľkú dôveru, ale všetko nakoniec dopadlo dobre. Tento krát išla kúpa letenky ako po masle, ale nezbavil som sa rizika, že som kúpil „mačku vo vreci“ v podobe ešte nelietajúcej low-cost spoločnosti. Každým dňom som teda tŕpol, či sa mi to nevypomstí a keď sa niekedy v januári objavila v mojej poštovej schránke správa od JetSmart, len s veľkými obavami som ju otváral... Je jasné, že „skrachovanie“ tejto letenky by výrazne narušilo celú moju cestu, ktorá bola dôkladne vystavaná kameň na kameni. Našťastie, správa obsahovala „iba“ informáciu o tom, že môj let bol zrušený a bol som preknihovaný na iný let v ten istý deň. Spoločnosť totiž zjavne precenila svoje sily a naplánované dva lety denne sa jej nepodarilo dostatočne naplniť, preto sa rozhodla letový poriadok zreorganizovať a z dvoch letov denne zostal iba jeden. Pre mňa to znamenalo, že namiesto večerného letu zo Santiaga do Buenos Aires som nakoniec musel letieť o niečo skôr popoludní, ale našťastie to znamenalo iba stratu pár hodín času pobytu v Santiagu a naopak zase skorší príchod na moje ubytovanie v Buenos Aires. Čiže nič, čo by som neprežil a navyše som bol rád, že som svoje letenky kúpil v predstihu, lebo po zreorganizovaný letov boli ceny JetSmart výrazne drahšie.

B767-300 Fuerza Aerea de Chile 985 (SCL)

C130 Fuerza Aerea de Chile 990 (SCL)

Posledným úsekom mojej cesty, na ktorý som ešte musel vyriešiť letenky, bol Santiago – La Paz. Tam bola voľba veľmi jednoduchá, nakoľko na tejto trase lietali iba dve letecké spoločnosti, LATAM Airlines a Avianca. Zatiaľ čo LATAM Airlines mali v ponuke aj jeden priamy let denne a lety s medzipristátím, Avianca ponúkala iba lety cez Bogotu, čo mi absolútne nevyhovovalo, nakoľko by ma to okradlo o cenný čas, ktorý som chcel stráviť v svojich destináciách. Mal som teda v úmysle zakúpiť letenku na priamy let spoločnosti LATAM, avšak skúmaním ponúk na internete mi začala v hlave vŕtať iná myšlienka. Jeden z letov tejto spoločnosti smeroval aj cez Limu, hlavné mesto Peru, pričom sa dala vybrať taká kombinácia spojení, že by som mohol v Lime stráviť pár hodín fotografovaním lietadiel. V Lime som už síce bol na dva dni počas svojho výletu do Kolumbie v januári 2016, avšak nakoľko cena takéhoto letu bola rovnaká ako cena priameho letu do Santiaga, výhody v podobe strávenia pár hodín v Peru a nazbierania väčšieho počtu míľ nakoniec rozhodli. A tak sa mi v mailboxe objavilo potvrdenie o zakúpenej letenke so spoločnosťou LATAM na trasu Santiago de Chile – La Paz / La Paz – Lima – Santiago de Chile. Samozrejme, nadväzujúce spojenie z Limy do Santiaga som si vybral tak, aby som v Lime strávil čo najviac času, a tak v mojom programe úplne neplánovane vznikla poldňová zastávka v Lime. Musel som síce obetovať pol dňa fotografovania v Santiagu, avšak nakoľko počasie v Čile je v tomto ročnom období najstabilnejšie slnečné zo všetkých navštívených miest, nemusel som túto obeť veľmi ľutovať. Tým bola dokončená moja úvodná prípravná fáza, nákup leteniek. Výlet som mal teda pevne rozplánovaný do jednotlivých dní a mohla nasledovať fáza hľadania ubytovania, k tomu sa však vrátim až konkrétne u zážitkov z jednotlivých miest. Možno povedať, že ostávalo už teda iba čakať na február 2019, aby som sa mohol vydať na túto najdlhšiu spotterskú cestu v mojej histórii.

A321 LAN CC-BEH (SCL)

B787-9 British Airways C-ZBKD (SCL)




Komentáře



Nebyly vloženy žádné komentáře.

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace