Spotting trip report – Návrat do Teheránu (2. časť)

• 14.02.2021 09:00

Písal sa 13. október 2018 nadránom a vybavený niekoľkocentimetrovou vrstvou zelených bankoviek, ako za starých čias vekslákov pred Tuzexom, som sa vybral nadchodom ponad širokú diaľnicu z terminálu letiska Imáma Chomejního na stanicu metra. Ako som už istotne spomínal v predchádzajúcich príbehoch z Iránu, metro je najrýchlejším a zároveň najlacnejším dopravným prostriedkom v Teheráne. V samotnom meste má bohatú sieť liniek, ktorá zahŕňa aj terminály vnútroštátneho letiska Mehrabad, ale pred niekoľkými rokmi bola otvorená nová linka metra aj na medzinárodné letisko, ležiace asi 30 km juhozápadne od mesta. V skutočnosti je to skôr prímestský vlak, nakoľko väčšina trasy vedie na povrchu, hlavným problémom však je, že linka metra je (resp. v roku 2018 bola) stále v akejsi skúšobnej prevádzke. V praxi to znamená hneď niekoľko vecí: jednak jeho prevádzka je obmedzená iba od ranných do skorých večerných hodín, vlak jazdí celú trasu neskutočne pomaly a prevádzka sa stále vykonáva iba na jednej koľaji. V kombinácii to znamená, že celá trasa z letiska po prestupnú stanicu, kde možno priamo na nástupišti prestúpiť do vlaku klasického metra linky 1, trvá neskutočne dlho, odhadom asi 35 minút. Nakoľko po trase nie sú žiadne vyhýbacie miesta, logicky môže byť v prevádzke len jedna jediná súprava, ktorá zabezpečuje spojenie v závratnom intervale 80 minút... Jej príchod do konečnej stanice na letisku je vždy akousi malou slávnosťou. Na druhej strane, na rozdiel od v špičkách preplneného metra v centre mesta, tento vlak jazdí takmer prázdny, nakoľko jeho neatraktívny interval a dlhá jazdná doba lákajú len dobrodružných turistov, ktorí chcú zažiť túto unikátnu jazdu, ušetriť kopu peňazí a hlavne majú dostatok času. Lístok na toto metro je síce výrazne drahší ako bežné cestovné v meste, avšak i tak je na naše pomery neskutočne lacný.

Po skúsenostiach z predchádzajúceho roka som teda neochvejne zamieril k stanici metra, ktorá bola ešte zatvorená a otvorila sa až cca 30 minút pred plánovaným prvým odchodom. Spolu so mnou na metro čakalo iba pár cudzincov, vrátane páru z Česka. Z idylky pomalej jazdy prázdnym vagónom ma prebrala realita prestupnej stanice, kde som presadol do pripraveného vlaku metra linky 1 a hneď na nasledujúcej stanici sa do vagónov nahrnuli stovky iránskych mužov na ceste do práce. Už minule som písal, že jediným šťastím je, že ženy a deti majú v Iráne svoje vyhradené vagóny na začiatku a konci súpravy, inak by sa k miestam na sedenie nedostali ani náhodou. Pokiaľ cestuje rodina s mužom, môžu sa všetci viezť v bežnom vagóne, muži však do vyhradených vagónov pre ženy a deti nesmú vstúpiť. Po ďalšej nekonečnej jazde tento krát už v natlačenom vagóne sa mi podarilo našťastie aj s kufrom vystúpiť a po prestupe na ďalšiu linku metra sa dopraviť do môjho hostela na východnej strane mesta. S rezerváciou ubytovania v Iráne je zo zahraničia celkom problém a tých zopár hotelov, ktoré sa dajú cez známe portály zarezervovať, je neskutočne drahých. Našťastie už existuje niekoľko iránskych stránok, ktoré v angličtine ponúkajú ubytovanie aj v lacných hoteloch a hosteloch, samozrejme platba prebieha priamo na mieste v hotovosti, tak ako u všetkých obchodníkov v krajine. Platiť je najlepšie domácimi rialmi alebo americkými dolármi, eurá veľmi akceptované nie sú. Treba si však dať pozor na to, že v rozhovoroch obchodníci uvádzajú spravidla cenu v tzv. „tomanoch“, zatiaľ neoficiálnej mene, ktorá bola 10-krát nižšia ako rialy, čo má na jednej strane zmysel pri vysokých cenách v rialoch, na druhej strane je podľa mňa odpísanie jednej nuly úplne zbytočný krok, lebo aj cena v „tomanoch“ je vždy v tisícoch. Irán však pripravuje údajne prechod na „toman“ aj oficiálne, pričom by sa malo odpísať hneď niekoľko núl z hodnoty rialu.

Ako som zistil po príchode na miesto, môj hostel ležal na križovatke dvoch mimoriadne frekventovaných ulíc, a tak moja obava hneď bola, ako dokážem pri takom hluku dlho do noci zaspať. Našťastie majiteľ mi namiesto mojej izby s oknom do ulice ponúkol veľkú trojposteľovú izbu vo vnútri hostela, síce bez okna, ale iba s minimálnym hlukom z ulice, čo som rád využil. Ako pozornosť mi ponúkol aj raňajky zdarma na streche hostela, hoci môj pobyt začínal až večer. Po ubytovaní som sa preto vybral na strešnú terasu, kde som však zažil šok: v Teheráne pršalo, dokonca tam bola búrka... To mi dosť pokazilo náladu, ale našťastie dážď o chvíľu ustal a hoci bolo stále zamračené, rozhodol som sa nesedieť v hosteli a vybral som sa na moje dobre známe fotografické miesto pri letisku Mehrabad. Cestu metrom na námestie Azadi, aj následný prestup na autobusy som už mal dobre nacvičenú, a tak som na svoje miesto dorazil ešte pred poludním. Bohužiaľ, počasie bolo stále relatívne zamračené, aj keď postupne sa vrstva oblakov zmenšovala a napokon začalo ku koncu dňa svietiť aj slnko. Prvý deň však určite nebol podľa mojich predstáv o počasí a najmä po minuloročných slnečných skúsenostiach som bol dosť sklamaný. Nedalo sa však nič robiť a našťastie v nasledujúcich dňoch sa počasie výrazne zlepšilo, slnka bolo výrazne viac, aj keď úroveň z roku 2017 to nedosiahlo. Teherán má však ešte jeden vážny problém a tým je vysoká koncentrácia smogu, najmä z predimenzovanej dopravy. Autá sú stále najfrekventovanejším dopravným prostriedkom v meste, aj napriek dennodenným zápcham, patrí to akosi k tradícii miestnych obyvateľov. No a vďaka tomu, že Irán už celé desaťročia viac-menej zápasí so sankciami zo strany západného sveta, dovoz moderných technológií a výrobkov do krajiny je minimálny.

Prejavuje sa to aj na vozovom parku, ktorý je značne archaický a úmerne tomu aj neekologický. Hoci prevládajú autá vyrobené pred 15-20 rokmi, nie je ničím výnimočným vidieť vozidlá s 40 a viacročnou históriou, v prípade niektorých autobusov alebo nákladiakov ešte o pár desiatok rokov viac. Ak si starší čitatelia pamätajú československé autobusy Škoda RTO, tak s takouto generáciou vozidiel sa možno v Teheráne ešte bežne stretnúť. Je jasné, že vozidlá tohto dáta výroby vypúšťajú niekoľkonásobne viac exhalátov, niektoré na to pyšne upozorňujú aj svojím čiernym dymom. No a v 15-miliónovej aglomerácii veľkého Teheránu sa to potom prejavuje neskutočným smogom, ktorý dokáže výraznejšie zmyť iba dlhotrvajúci dážď alebo silný vietor. Môj krátky ranný dážď na to ani zďaleka nestačil, a tak som počas celého štvordňového pobytu zápasil so smogovým pozadím mojich fotografií. Je to veľká škoda, lebo za dobrej dohľadnosti by v pozadí mojich fotografií z letiska Mehrabad bolo vidieť nielen mesto s jeho dominantami (napr. monument s vlajkou na námestí Azadi, alebo vysoká veža Milad), ale najmä vysoké pohorie s večne zasneženými vrcholmi. Na to však musí mať človek vyslovene šťastie a najväčšia šanca je v zimnom období pri jasnom počasí po prechode zrážkového frontu. Smog v atmosfére spôsobuje aj isté tlmenie slnečného svetla, najmä v podvečerných hodinách, preto aj keď je pekné počasie a oficiálny západ slnka v polovici októbra je okolo 17:30 h, s kvalitným fotografovaním je v takýchto podmienkach koniec už okolo 16:30 h. Aj preto som sa rozhodol tento krát celé štyri dni venovať svojmu koníčku a iba v ranných alebo večerných hodinách popritom nasávať atmosféru orientu, napr. na tradičnom teheránskom bazáre, ktorý som mal len 10-15 minút pešo od môjho hostela.

Ako som už spomínal v trip reporte spred roka, jediným letiskom môjho záujmu v Teheráne sa stalo letisko Mehrabad. Nie preto, že by na medzinárodnom letisku Imáma Chomejního nebolo čo fotografovať, ale toto letisko leží úplne mimo akejkoľvek zástavby, v opustenej krajine, a ako je všeobecne známe, fotografovanie strategických a vojenských objektov, medzi ktoré patria aj letiská, je v Iráne zakázané. Nie je však zákaz ako zákaz, ten v Iráne je braný mimoriadne vážne a pri prichytení „pri čine“ hrozí minimálne dlhotrvajúci výsluch na polícii alebo armádnom veliteľstve, alebo ešte pravdepodobnejšie väzenie. A dostať sa z iránskeho väzenia by určite nebolo nič ľahké, takže napriek všeobecnému povedomiu opäť zdôrazňujem, že fotografovanie lietadiel v Iráne je vrcholne riskantné a žiadnemu spotterovi ho touto cestou nechcem odporúčať. Moje opakované cesty do Iránu za týmto účelom neboli nejakým rozmarom, alebo vôľou adrenalínovo riskovať za každú cenu, ale pri trende posledných desaťročí, keď lietadlá vo vyspelých krajinách, kde je ich fotografovanie plne tolerované alebo dokonca podporované, sa stávajú čoraz nudnejšími a jednotvárnejšími a súčasne pri intenzite mojich spotterských ciest muselo raz dôjsť k tomu, že som sa rozhodol vyskúšať aj spotting v Iráne. Prekvapivo je v Iráne pomerne veľa domácich spotterov a ich fotografie možno v hojnom počte nájsť aj na známych internetových stránkach alebo v časopisoch, avšak kontaktovanie sa s nimi nie je vždy jednoduché a už vôbec nemožno spoliehať na ich ochotu absolvovať spoločné fotografovanie. Sú si plne vedomí rizika, ktoré spotter pri fotografovaní v Iráne podstupuje a hoci v ich prípade by následky boli určite miernejšie, nemajú ochotu zbytočne riskovať pre kolegov zo západného sveta. Aj ja som bol preto v Iráne od prvého dňa odkázaný iba na vlastné poznatky a skúsenosti.

Letisko Mehrabad ležiace takmer v centre mesta je na fotografovanie o niečo vhodnejšie, nakoľko je obkolesené hustou zástavbou, ktorá pomôže spottera maskovať. Na druhej strane mestská zástavba znemožňuje nájsť vhodné miesta na fotografovanie a jediným miestom tak ostáva pozícia pri múre letiska, neďaleko prahu dráh na východnom konci letiska. Tu je síce dostatok voľného priestoru na fotografovanie, avšak o to viditeľnejší je niekto s fotoaparátom v ruke a miesto je navyše silne frekventované domácimi. Hoci bežný iránsky človek nemusí predstavovať riziko pre fotografa, nikdy si nemôžete byť istí, či sa v civile neskrýva vojak alebo policajt, alebo či ortodoxnejšie zmýšľajúcemu občanovi nie je prítomnosť cudzinca s fotoaparátom nepríjemná a nenahlási vás bezpečnostným zložkám. Irán je navyše známy tým, že má veľmi početnú armádu a ostatné silové zložky (tzv. revolučné gardy, políciu, námorníctvo a pod.) a výskyt ich príslušníkov je v okolí letiska Mehrabad tiež početný. To, že som za celé dni strávené na svojom mieste nemal žiadne problémy, je len dôsledkom môjho uvážlivého správania, maximálnej diskrétnosti, častej zmeny pozícií a maximálneho ukrývania sa pred zrakmi okoloidúcich. Musím však priznať, že niekoľko krát som mal nepríjemný pocit, že som neželaným predmetom záujmu miestnych ľudí a tak som sa radšej zbalil a na istú dobu z miesta odišiel, ako riskovať prípadné problémy. Samozrejmosťou bol fotoaparát do poslednej sekundy schovaný v taške, ktorý tam po rýchlom nasnímaní pár záberov zase okamžite putoval. Absolútnou výhodou je byť na tomto mieste sám, každá väčšia skupinka ľudí priťahuje neželanú pozornosť. Pár krát som tu stretol aj nejakého domáceho fotografa, ani oni sa tu však nezdržiavali dlhšie ako bolo nutné a boli maximálne obozretní. Z pochopiteľných dôvodov nebudem teda ani prezrádzať presné miesto, z ktorého som lietadlá fotografoval.

Za moje obavy a obozretnosť som však bol vrchovate odmenený úlovkami, ktoré inde vo svete neuvidíte. Hoci letisko Mehrabad je oficiálne medzinárodným letiskom, civilné lety s cestujúcimi sa z neho vykonávajú iba na vnútroštátnych linkách. Napriek tomu tu možno vidieť celú plejádu atraktívnych domácich dopravcov. V roku 2018 medzi najčastejších návštevníkov patrili: Iran Air s typmi A300, A310, A320, A321, F-100 či ATR-72; Iran Aseman Airlines s lietadlami A320, ATR-72, F-100, B737 ale aj vzácnym A340 a v tom čase ešte poslednými lietajúcimi B727; Iran Airtour s A320; ATA Airlines s typmi MD-80 a B737 rôznych verzií a farebných prevedení; Caspian Airlines taktiež s B737 a MD-80 v rôznych variantoch; Zagros Airlines s MD-80, A319 a A320; Mahan Air s pestrou plejádou typov od BAe.146, cez A300 a A310 až po vzácny B747-300 (dnes už vyradený a nahradený verziou -400); Kish Air s rôzne sfarbenými F-100 a MD-80; Qeshm Airlines s RJ.100 a F-100. Medzi tie menej frekventované, ktoré sa však napriek tomu objavovali na dennej báze, patrili: Sepehran Airlines s B737; Meraj Airlines s A320; Saha Airlines taktiež s B737; Karun Airlines so staršími F-100 alebo Pouya Air s novo dodanými ERJ-145 a atraktívnymi fialovo sfarbenými AN-74. Novinkou roku 2018 boli Varesh Airlines s B737. Atraktivita letiska Mehrabad však spočíva hlavne v tom, že okrem civilných letov je aj základňou vojenského letectva a iránskych revolučných gárd, ktoré tu na cvičných alebo traťových letoch lietajú s pestrou plejádou väčšinou starých lietadiel rôzneho pôvodu. Počas môjho pobytu som mal šťastie hneď na dva staručké Boeingy 747 iránskeho vojenského letectva, jeden v tankovacej verzii a druhý v podobe nákladnej verzie -200F. Prakticky na dennom poriadku boli lety niekoľkých Herculesov C-130, nechýbal ani Fokker 27 vojenského námorníctva.

Tentokrát som síce nemal šťastie ani na jeden stroj IL-76, ktorý na letisku používa jednak vojenské letectvo a jednak revolučné gardy, potešili ma však „revolučné“ AN-74 a z civilných nákladných lietadiel tiež veľmi vzácny B747-200F Fars Air Qeshm. Jedno meno za druhým vzácnosti, ktoré nemožno len tak ľahko vidieť niekde inde a ktoré stáli za riziko, ktoré som na svojom výlete podstúpil. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, v roku 2018 sa časť vzletov uskutočňovala z o niečo vzdialenejšej dráhy 29R, ktorá síce leží v tesnom susedstve hlavnej dráhy 11R/29L, avšak pri teplom vzduchu počas dňa bolo fotografovanie na nej o niečo zložitejšie. Našťastie, tých odletov z nej bolo málo a pristátia boli všetky výhradne na bližšiu dráhu 29L. Svetelné podmienky začínali byť akceptovateľné na pristávajúce lietadlá okolo 11:00 h, ja som sa však rozhodol využiť aj čas predtým na fotografovanie lietadiel otáčajúcich sa na prahu dráhy 29L na vzlet. Toto so sebou prinášalo zvýšené riziko, nakoľko som sa musel viac ukázať so svojím fotoaparátom, našťastie sa to obišlo bez komplikácií, treba však zdôrazniť, že fotografovanie pristátí je menej rizikové a dá sa vybrať z viacerých miest, ktoré možno prípadne aj striedať, hoci podmienky nie sú všade ideálne. Taktiež je dôležité upozorniť, že v Iráne je hlavným dňom odpočinku (a modlitieb) piatok, pričom sobota je pracovným dňom len pre niektoré druhy prác a klasický pracovný týždeň trvá od nedele do štvrtka. Lety lietadiel armády, námorníctva či revolučných gárd preto nemožno očakávať počas víkendu, ale až na ojedinelé výnimky sa sústredia na pracovný týždeň. Bez nich sa civilná prevádzka na letisku začne po jednom až dvoch dňoch výrazne opakovať, preto môj štvordňový pobyt bol maximom toho, čo som bol ochotný spottingom v Teheráne stráviť.

Hoci počasie nebolo tento krát ideálne, v konečnom dôsledku sa mi podarilo vyfotografovať takmer všetky lietadlá so slnkom, nakoľko mnohé pohyby sa viackrát opakovali. V utorok večer som po poslednej večeri v meste absolvoval ešte poslednú cestu do hostela, kde som si vyzdvihol svoju batožinu a vydal som sa na siahodlhú cestu na letisko Imáma Chomejního. Nakoľko posledný úsek metra na letisko vo večerných hodinách už nejazdí, musel som na záver cesty, rovnako ako pred rokom, použiť miestny mikrobus, ktorý niekoľkým pasažierom zastavil blízko letiskového terminálu na svojej ceste po diaľnici. V skorých ranných hodinách som nastúpil na palubu B737-800 spoločnosti Ukraine International Airlines, ktorý ma bezpečne dopravil do Kyjeva. Tam ma čakalo niekoľkohodinové čakanie na nasledujúci let do Viedne, ktoré som chcel využiť fotografovaním pri dráhe letiska Boryspiľ. Po prílete ma však čakala hustá hmla, a tak som svoje plány oželel a zostal som celý čas v tranzitnej časti terminálu, odkiaľ sa dá fotografovať dianie na ploche, aj keď si treba nájsť zastrčené kúty bez odrazu vnútorných svetiel v termináli. Nakoniec som svoje rozhodnutie oľutoval, lebo hmla sa pomerne rýchlo rozplynula, ale na zmenu plánu už bolo neskoro. Popoludní ma totiž čakal odlet do Viedne, ktorým sa môj výlet úspešne skončil. Hoci som si z neho nepriniesol až také úžasné zážitky ako rok predtým, aj tento výlet sa určite vyplatil. Vedel som však, že ďalšej návšteve Iránu musím dopriať trochu viac času, aby sa lietadlový park v krajine trochu obmenil, a tak som si povedal, že ďalší výlet do krajiny imáma absolvujem v roku 2020. Bohužiaľ, osud mi v tomto smere zasadil dve tvrdé rany. Najprv v januári 2020 zostrelenie „môjho“ Boeingu Ukraine International Airlines iránskou protilietadlovou raketou a o pár týždňov neskôr nástup katastrofickej pandémie, ktorá zahatala moje cestovateľské plány nielen smerom do Iránu. Zostáva len dúfať, že sa do tejto krajiny ešte niekedy v dohľadnej dobe dostanem, že to bude opäť stáť za to a že napriek veľkému riziku, ktoré tým podstupujem, si odtiaľ prinesiem ďalšie zaujímavé úlovky.