Spotting trip report – Prvýkrát v čiernej Afrike (1. časť)

• 01.03.2020 09:00
• Letecké cestopisy

Afrika je kontinent plný paradoxov a do značnej miery pre našinca neprebádaný. Hoci vzdušnou čiarou je k nám najbližšie, vieme o ňom mnohokrát žalostne málo. A to platí aj v oblasti spottingu. Niet sa čomu diviť, africký kontinent má mnohokrát úplne iné a veľmi vážne problémy, preto niečo ako fotografovanie lietadiel je tu pojmom takmer neznámym. Nemám pritom na mysli severný okraj Afriky, ktorý je svojím spôsobom života skôr príbuzný arabskému svetu na Blízkom východe, a ani Juhoafrickú republiku na juhu kontinentu, ktorá je kvôli svojej koloniálnej histórii bližšie európskej kultúre ako ktorákoľvek iná africká krajina. Sever Afriky nie je pre spottera veľmi atraktívny, jednak tu platia spravidla zákony a pravidlá založené na moslimskej viere, ktorá nemá pre náš koníček veľké pochopenie a fotografovanie na letiskách je väčšinou zakázané. Navyše aj pestrosť lietadiel je tu relatívne obmedzená, nakoľko ide väčšinou o Európanmi využívané letoviská, ktoré tak ponúkajú zväčša letecké spoločnosti známe aj z európskych letísk. Juhoafrická republika je v tomto smere oveľa atraktívnejšia, fotografovanie lietadiel na letiskách je tu väčšinou akceptované a aj bezpečnostná situácia je pre spottera znesiteľná, najmä ak sa pohybuje aspoň vo dvojici. Na juhoafrické letiská lieta aj množstvo regionálnych leteckých spoločností z okolitých krajín, ktoré inak v Európe stretnúť nemôžete a spotterská návšteva sa teda určite oplatí. Stále to však nie je tá pravá Afrika, ktorú možno spoznať hlavne v strede kontinentu, a ktorá je pre našinca mnohokrát tajomná a neprebádaná. Ja ju nazývam spoločným názvom „čierna Afrika“, pretože čierne obyvateľstvo tu tvorí prakticky 100 % domácich obyvateľov. A práve táto „čierna Afrika“ prináša európskemu spotterovi potenciálne najväčšie a najvzácnejšie úlovky, avšak aj najväčšie prekážky, ako sa k nim dostať.

Na svojich spotterských cestách som navštívil prakticky takmer všetky časti sveta, v ktorých spotting za to skutočne stojí. Okrem bežných ciest po Európe a Severnej Amerike pravidelne mierim aj do východnej a južnej Ázie, v minulosti som veľakrát navštívil aj Blízky východ (tam kde to aspoň ako-tak ide) a lety ma zaviedli aj do Austrálie, na Nový Zéland či do viacerých krajín Južnej Ameriky. „Čierna Afrika“ však stále ostávala pre mňa paradoxne bielou plochou na mojej spotterskej mape. Má to hneď niekoľko pochopiteľných dôvodov: 1.) Bezpečnostná situácia vo väčšine týchto krajín je riziková, prípadne priam nebezpečná, najmä pre bieleho človeka s drahým fotovybavením. 2.) Fotografovanie na letiskách vo väčšine týchto krajín je buď oficiálne zakázané, alebo nie je tolerované, či už z bezpečnostných dôvodov alebo pre nepochopenie nášho hobby zo strany miestnych štátnych orgánov ako aj bežného obyvateľstva. 3.) Vo väčšine týchto krajín okolo rovníka sa hovorí okrem miestnych jazykov a dialektov po francúzsky (čo vyplýva z koloniálnej minulosti) a keďže ja francúzštinou nevládnem, obavy z problémov spôsobených nemožnosťou dohovoriť sa sú vysoké. Navyše sa mi dlhodobo nedarilo nájsť partnera, s ktorým by som sa do týchto končín vybral za spottingom, pričom v tomto prípade platí dvojnásobne známe české príslovie „ve dvou se to lépe táhne“. Napriek tomu existujú krajiny, ktoré aspoň trochu vybočujú z týchto nepriaznivých koľají a keď už moja túžba vybrať sa za lietadlami aj týmto smerom bola dostatočne veľká, neodolal som a rozhodol som sa skúsiť šťastie aj v „čiernej Afrike“, hoci opäť sám a nie s úplne pokojným pocitom. Že moje obavy neboli neopodstatnené sa mi koniec koncov potvrdilo. Ale poďme postupne...

Koncom roka 2017 som nejakou náhodou, myslím, že to bolo cez nejakú ponuku zľavnených leteniek spoločnosti KLM, narazil na výhodné ceny leteniek do Kene. Táto krajina patrí presne medzi tie, ktoré spĺňajú charakter atraktívnej „čiernej Afriky“, ale zároveň pobyt v nich nie je až tak rizikový. Jednak sa tam okrem domácich jazykov hovorí pomerne dobre po anglicky a jednak krajina je zvyknutá na európskych turistov, hoci tí smerujú skôr do prímorských letovísk v okolí mesta Mombasa alebo do prírodných rezervácií v krajine, kde chcú vidieť miestnu faunu a flóru. Ja som sa však rozhodol dať prednosť hlavnému mestu Kene, Nairobi, nakoľko z hľadiska leteckého nadšenca má určite viac čo ponúknuť ako turistická Mombasa. Po internete existujú aj mnohé fotografie z letísk v Nairobi, väčšinou však staršieho dáta výroby a ako som zistil, väčšinou šlo o organizované výlety za skutočne vysoké peniaze. Zároveň sa na internete dajú dočítať aj príbehy, v ktorých spotteri nedopadli práve najlepšie, známy je príbeh skupiny britských spotterov, ktorí boli počas fotografovania na letisku Wilson zatknutí a postavení pred súd, z čoho ich napokon draho „vykúpil“ až zásah britskej vlády. Rozhodol som sa však, že sa tým nedám odradiť a skúsim šťastie. Namiesto letenky spoločnosťou KLM som nakoniec kúpil letenku s British Airways, ktorá bola cenovo ešte výhodnejšia a navyše v sebe skrývala možnosť preletieť sa dnes už pomerne vzácnym typom Boeing 747. Dlho som neváhal a za necelých 400 EUR bola letenka vo vrecku. Tým sa však moje plány neskončili, nakoľko som si povedal, že ak sa už mám vybrať do týchto končín, zostať len v samotnom Nairobi by nebolo to pravé, navyše som chcel rozložiť aj potenciálne riziko z neúspechu, čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi rozumný krok. Pri hľadaní akéhosi vedľajšieho výletu z Kene ma inšpirovali fotografie istého nemeckého spottera z Dar-es-Salaamu, hlavného mesta Tanzánie, ktoré boli plné atraktívnych lietadiel. Tento fotograf mal fotografie aj zo samotného Nairobi, ktoré boli tiež priam pastvou pre moje oči a nakoľko boli fotografované priamo na letiskovej ploche, bolo mi jasné, že Nemec tam nejakým spôsobom pracuje a má prístup na letiskovú plochu.

Preto som sa rozhodol ho najprv skontaktovať a hoci som si cez svojich známych v Nemecku zohnal na neho platnú e-mailovú adresu, Nemec mi nikdy neodpovedal, možno z obavy, aby neprezradil svoje zdroje pri spottingu, alebo z jednoduchej neochoty podeliť sa s niekým iným o svoje vedomosti a skúsenosti. Trochu ma to síce zarazilo, lebo ja som veľakrát svoje know-how poskytol iným ľuďom (aj keď som sa potom následne v nich sklamal, ale to je už iná história), ale neodradilo ma to od toho, aby som výlet do Tanzánie naplánoval. K letenke British Airways tak pribudla letenka spoločnosťou Kenya Airways, ktorá bola paradoxne ani nie o polovicu lacnejšia ako diaľkový úsek do Nairobi, hoci išlo len o 1,5-hodinový „skok“. Ale je dobre známou skutočnosťou, že paradoxne k nízkej životnej úrovni v Afrike sú ceny leteniek na miestnych linkách výrazne drahšie ako porovnateľné úseky vo vyspelých krajinách, a to najmä z dôvodu nedostatočnej konkurencie, vysokých cien paliva a poplatkov a iba začínajúceho pôsobenia tzv. low-cost dopravcov. Nedalo sa však nič robiť, ak som chcel Tanzániu navštíviť, musel som tieto podmienky prijať. Okrem leteniek ma potom ešte čakalo vybavovanie víz, kde našťastie v prípade Tanzánie postačuje zaplatenie poplatku priamo na letisku po prílete a v prípade Kene sa dali víza vybaviť elektronicky cez internet, hoci vízový systém nie vždy fungoval a nie vždy som mu plne dôveroval, všetko však napokon dobre dopadlo a tranzitné víza pre Keňu som mal vytlačené. Namiesto klasických víz som tranzitné zvolil preto, lebo ich cena bola výrazne nižšia a nakoľko som ich potreboval dvakrát (pred výletom do Tanzánie a po ňom), tranzitnými vízami som ušetril niekoľko desiatok eur.

Zvyšok príprav na moju cestu bol už štandardný, spočíval v rezervácii hotelového ubytovania, naštudovaní a vytlačení mapiek a návodov z internetu. Inšpirovaný fotografiami nemeckého spottera z časopisu Jetstream som sa však rozhodol, že skúsim šťastie aj so žiadosťou o fotografovanie priamo na ploche letiska. Bolo mi totiž jasné, že fotografovanie v blízkosti letísk je v týchto krajinách aj veľmi rizikové, ale hlavne mnohé lietadlá, často tie najzaujímavejšie, sa celé dni nemusia zo svojho miesta pohnúť a najlepšie je preto zachytiť ich priamo na zemi. Už si presne nepamätám, ako som získal kontakt kompetentných osôb z letiska Nairobi, napokon som sa však dopracoval k osobe zodpovednej za povoľovanie vstupu na letiskovú plochu, od ktorej som však dostal šokujúcu odpoveď, bohužiaľ iba prvú z celého radu nepochopiteľných udalostí, ktoré som počas tohto výletu zažil. Fotografovanie lietadiel je totiž v Keni považované za komerčnú činnosť, bez ohľadu na to, či je to pre účely filmovania na komerčné účely alebo ako hobby a za túto činnosť si správa letiska vypýtala poplatok, ktorého výška ma po vložení do kalkulačky takmer prevrátila zo stoličky. Za každý deň fotografovania chceli v prepočte cca 150 EUR, ešte väčším problémom však bolo, že striktne vyžadovali, aby som získal písomný súhlas od prevádzkovateľa každého lietadla, že mi povolil jeho fotografovanie. To znamenalo, že od danej firmy by musel byť niekto prítomný keď budem fotografovať ich lietadlo. Tak toto bola podmienka, ktorá sa jednoducho nedala splniť, najmä nie v Afrike, kde polovica e-mailových kontaktov nefunguje a na druhú polovicu vám nikto neodpovie. Ak si predstavíte rôznorodosť lietadiel, ktoré sa na ploche letiska v Nairobi nachádzajú, je prakticky nemožné túto úlohu splniť. A získať súhlas len od jednej-dvoch spoločností, zaplatiť horibilnú sumu za vstup na plochu a potom nemať možnosť si tie najvzácnejšie lietadlá vyfotografovať, o to som veru záujem nemal.

Po niekoľkotýždňovom márnom boji, keď som sa kompetentným osobám snažil vysvetliť nerealizovateľnosť ich požiadavky a účel, za ktorým chcem lietadlá fotografovať, som to napokon vzdal s tým, že sa pokúsim odfotografovať aspoň niečo zvonka. Podobný osud ma čakal aj v Dar-es-Salaame, kde sa mi síce podarilo získať kontakt a zabezpečiť si vstup na plochu zdarma cez spoločnosť Air Tanzania, avšak narazil som na rovnakú prekážku v podobe nutného súhlasu prevádzkovateľa akéhokoľvek iného lietadla predtým než som ho mohol vyfotografovať. Bolo to pre mňa veľké sklamanie, z výletu sa však už nedalo vycúvať, letenky aj víza už boli zakúpené, a tak som sa rozhodol skúsiť šťastie aj bez toho. Napriek tomu som februárový termín roku 2018 túžobne očakával a keď nastal deň D, vydal som sa so spoločnosťou British Airways z Viedne na letisko Heathrow v Londýne. Vzhľadom na predpoludňajší odlet letu do Nairobi bolo nevyhnutné letieť do Londýna už deň vopred, a tak som večer dorazil na letisko Heathrow, kde som si na vlastné náklady zabezpečil skromné ubytovanie „u Inda“ alias v Heathrow Lodge (spotterskí znalci z Heathrow vedia, ktoré ubytovanie mám na mysli). Pred nepredvídateľným výletom do Afriky som chcel byť oddýchnutý a to sa mi aj napriek skromnému charakteru ubytovania podarilo. Na druhý deň ráno ma ranné slnko síce vyhnali k Terminálu 5 síce trochu v predstihu, obloha sa však rýchlo zatiahla „bielym mliekom“, a tak som len trpezlivo čakal na 10:00, kedy mal odlet môj Boeing 747 do Nairobi.

Na túto časť cesty som sa veľmi tešil, predsa len Boeingom 747 nelietam každý deň a British Airways je jednou z posledných spoločností, ktorými sa týmto typom môžete ešte dnes preletieť. K Boeingu 747 mám špeciálny vzťah, nielen pre jeho krásu (považujem ho za jedno z najkrajších lietadiel, ktoré ešte dnes bežne lietajú), ale aj preto, že práve týmto typom (a touto spoločnosťou) som v roku 1991 absolvoval svoj prvý diaľkový let z Viedne cez Londýn do Bostonu, kam som cestoval na krátky študijný pobyt na americkej strednej škole v čase, keď ešte do USA nelietal takmer každý. A ani tentokrát ma let Boeingom 747 nesklamal, hoci vďaka výberu sedadla až počas check-inu (nechcelo sa mi platiť vysoké ceny, ktoré British Airways za výber sedadla vopred účtuje) sa mi podarilo získať miesto pri okne iba na lete smerom tam, pri spiatočnom lete som sa musel uspokojiť s miestom v uličke. Na tom by nebolo nič také hrôzostrašné, keďže práve let smerom tam bol denný, zatiaľčo let naspäť prebiehal v noci, keby mi pri spiatočnom lete neumiestnili v mojom rade na sedadlo pri okne asi storočnú indickú (alebo pakistanskú) babku (aspoň na toľko rokov vyzerala), ktorá najprv nedokázala pochopiť, že jej barla musí ísť do odkladacej skrinky nad hlavami a následne počas celého letu každú hodinu klopala na plece černochovi sediacemu v strede, že potrebuje ísť na toaletu. Takže sme počas celého spiatočného letu museli opakovane vstávať, aby sa babka mohla pozrieť do onej miestnosti. Dodnes nechápem, načo takejto cestujúcej dajú miesto pri okne, zatiaľčo priaznivcovi lietadiel sa ujde iba miesto v uličke... To som však predbehol dej až na koniec a vrátim sa na začiatok svojej cesty. Po asi 10-hodinovom lete sme konečne vo večerných hodinách pristáli na letisku Jomo Kenyatta v hlavnom meste Nairobi, kde ma už očakával môj odvoz do hotela v tesnej blízkosti letiska. Pre prvú noc som sa rozhodol pre luxusné ubytovanie, aby sa moja cesta začala pohodlne.

Na druhý deň ráno som sa hneď „pustil do práce“. Okolie letiska som mal z domu podrobne naštudované. Jomo Kenyatta International Airport je na africké pomery pomerne veľké letisko, ročne ním prejde asi 7 miliónov cestujúcich, má však našťastie iba jednu vzletovú a pristávaciu dráhu, 06/24, zato poriadne dlhú, až 4 200 metrov. Našťastie po väčšinu roka sa lieta výhradne v smere 06 vzhľadom na prevládajúce vetry a prah tejto dráhy sa nachádza blízko letiskových terminálov i môjho hotela. Preto nebol problém sa po hotelových raňajkách vybrať smerom k miestu, kde som očakával voľné priestranstvo pred začiatkom letiskového areálu a teda potenciálne miesto môjho fotografovania. Už cesta na miesto ma utvrdila v tom, že ako biely človek budem pre miestnych raritou a takpovediac „svietiť na diaľku“, spočiatku sa to však obmedzilo len na skúmavé pohľady, prípadne pozdrav. Keď som konečne dorazil na vopred naštudované miesto, zistil som, že fotografovať sa tu síce dá, ale uhol nie je ideálny. Bohužiaľ, neďaleko sa už začínal plot letiska, takže výber veľmi nebol a preto som si našiel miesto, kde som sa mohol aspoň čiastočne ukryť pred občas vykukujúcim slnkom. Tento najlepší priateľ spottera bol totiž bohužiaľ väčšinou schovaný za hustými mrakmi, ale keď na chvíľu vyliezol, po pláni sa rozprestrela obrovská horúčava, preto mi dobre padol ojedinelý strom, pod ktorým sa dalo aspoň trochu schovať. Po pláni občas prešlo nejaké to auto alebo skupina ľudí, veľmi si ma ale nevšímali, aspoň tak som si myslel. Netrvalo však dlho a navštívila ma vojenská hliadka, muž a žena, ktorým som našťastie mohol ukázať moju komunikáciu s predstaviteľmi letiska o fotografovaní a hoci sa týkala fotografovania na ploche, vojaci sa s tým uspokojili a odišli. Iná hliadka ma neskôr navštívila znova a s rovnakým výsledkom. Myslel som si, že mám vyhrané, ale ako hlboko som sa mýlil...

Počasie nebolo, ako som spomínal, veľmi ideálne, slnka bolo veľmi málo a vďaka jeho vysokej polohe na oblohe nasvietenie lietadiel nebolo ani vtedy ideálne, ale to je proste daň za polohu krajiny a letiskovej dráhy. Na druhej strane prevádzka na finále RWY 06 bola veľmi atraktívna, hoci letov nebolo až tak veľa. Najmä pohľad na veľký apron pred nákladným terminálom na západnom okraji letiska dával nádej, že počas nadchádzajúcich dní tu mám šancu vidieť veľa zaujímavých a vzácnych lietadiel. Popoludní som sa po pláni premiestnil na opačnú stranu od pomyselnej osi dráhy, aby som prípadné slnko mal opäť za sebou a tu som si po chvíli hľadania našiel celkom vhodné miesto, avšak bez akejkoľvek ochrany. Hoci mi to nebolo veľmi po vôli, rozhodol som sa to vydržať a myslel som si, že horúce slnko bude mojím jediným problémom a na tomto mieste zotrvám pokojne až do západu slnka. Po pár minútach sa ku mne začala približovať ďalšia vojenská hliadka, avšak po ranných skúsenostiach som očakával podobný osud. O to väčší však bol môj šok, keď jeden z vojakov začal byť od prvého slova arogantný, drzý a povýšenecký a okamžite ma označil za niekoho, kto porušuje zákony a bude za to pykať. Argumentoval som povoleniami od letiskových orgánov, ktoré predtým zabrali, na tohto zjavne frustrovaného primitíva však nezaberalo nič. Neustále sa mi vyhrážal, nepustil ma k slovu napriek tomu, že sa stále na niečo pýtal a napokon na mňa namieril zbraň, ak neuposlúchnem jeho príkazy. Byť pritom ako divák, nemohol by som sa nesmiať jeho „zbrani“, ktorá bola v tak žalostnom stave, že z nej odpadávalo drevo, avšak mne v danej chvíli do smiechu nebolo. Snažil som sa apelovať na druhého vojaka, ktorý sa javil byť normálny, ten sa však odmietol zapojiť do debaty. A tak si vojak robil som mnou čo sa mu zachcelo, vysypal a prehľadal mi všetky veci, prelustroval mobilný telefón, a to všetko za neustálych vyhrážok a zastrašovania. Na moje argumenty, prečo sa ku mne takto správa, veď sa nachádzam na voľnom priestranstve, kde sa pohybovali aj ďalší ľudia, nijako neodpovedal. Nechcem skĺznuť k otázke rasizmu, ale nič iné som v tom nevidel. Vedel som, že s fotografovaním som skončil a otázka len bola, ako sa z tohto problému dostanem.

Vojaci ma nakoniec odviedli k svojmu stanovišťu, kde ma zatvorili do búdky a zobrali mi všetky veci s tým, že počkajú na príchod hliadky z letiska. Nevedel som ako sa to skončí a začínal som mať silné obavy, našťastie hliadka z letiska čoskoro dorazila a stala sa mojím záchrancom. Vojak mi musel vrátiť všetky veci (aj keď som presvedčený, že ma okradol o nejaké peniaze) a keď som sedel v civilnom aute a smeroval na letisko, vedel som, že som zachránený. Na letisku ma síce ešte chvíľu „riešilo“ jeho vedenie, ktoré ma upozornilo na to, že je tam zakázané fotografovať, hoci to nie je nikde uvedené v zákonoch a miesto je voľne prístupné. Taktiež ma donútili vymazať všetky fotografie, ktoré sa mi našťastie po návrate do hotela podarilo vďaka špeciálnemu programu obnoviť. Hlavne som sa však konečne dostal z problémov a mohol pokračovať vo svojom programe, hoci som vedel, že na tomto letisku už fotografovanie riskovať nebudem. Situácia bola o to vážnejšia, keďže hneď v ten večer ma čakal prelet do Tanzánie, ktorý keby som zmeškal, tak mi to pokazí celý výlet. Našťastie som sa z toho dostal a po strávení pár hodín v mojom hoteli, kde som obnovil svoje fotografie, som sa dostavil na svoj večerný odlet Embraerom 190 spoločnosti Kenya Airways, ktorý ma odviezol do Dar-es-Salaamu, hlavného mesta Tanzánie. Tam som mal stráviť iba dva dni, preto som si zvolil jednoduché ubytovanie asi 10 minút pešo oproti letiskovému terminálu. Na letisku sme pristáli neskoro večer a hoci som chcel pôvodne využiť na túto krátku vzdialenosť taxík, ponuka ich ceny pre „turistov“ ma odradila a napriek nočnej hodine som prešiel pešo. Vedel som, že noc bude krátka a hneď ráno ma čakalo stretnutie so zástupcom spoločnosti Air Tanzania, ale o tom až v druhej časti príbehu.

Související kategorie