Spotting trip report – Florida a Mexiko (3. časť)

• 19.01.2020 09:00
• Letecké cestopisy

Hlavné mesto Mexika asi nepatrí medzi spotterské lákadlá v celosvetovom meradle, napriek tomu má spotterovi určite čo ponúknuť. Bohužiaľ, aj tu platí to čo vo väčšine zvyšku sveta, že postupným vývojom, krachmi a spájaním leteckých spoločností sa letecká scéna do značnej miery unifikovala, zostalo niekoľko veľkých leteckých dopravcov, ktorí používajú zväčša osvedčené Airbusy alebo Boeingy. Preč sú tiež časy, keď v Mexiku lietali staré lietadlá rôznych obskúrnych spoločností. Na letisku hlavného mesta dnes dominujú štyria hlavní dopravcovia: Aeromexico, Volaris, Interjet a Viva Aerobus. Na regionálnych linkách ich dopĺňa miestny Aeromar a tieto lietadlá tvoria 80-90 percent pohybov. Ale mnohé z nich mimo Mexika nie je možné vidieť, napr. vrátane Suchojov Superjet spoločnosti Interjet. Vďaka tomu, že na letisku Mexico City majú svoju základňu aj vládne sily, prekvapiť a potešiť môže aj niečo z flotily vojenského letectva, vojenského námorníctva či mexickej polície. Bohužiaľ, hneď na úvod musím priznať, že podobne ako v roku 2013, ani teraz som nemal šťastie na niektorý z čiernych Boeingov 727 mexickej polície, ktoré boli hlavným lákadlom na výlet do Mexico City, napriek tomu môžem povedať, že obaja sme boli s návštevou spokojní a získali sme cenné úlovky. K tomu treba pripočítať relatívne stabilne pekné počasie, ktoré v Mexico City v zime vládne a na ktoré sme aj my mali šťastie, počas celých dvoch dní sa na oblohe neobjavil ani jediný mrak.

Letisko mexického hlavného mesta nesie oficiálne názov Benito Juárez International Airport a rozprestiera sa na východnom okraji metropoly. A to doslova na okraji, nakoľko najmä zo západnej strany doslova susedí s mestskou zástavbou, ktorá siaha až po plot letiska. V roku 2018 obslúžilo takmer 48 miliónov cestujúcich a vzhľadom na svoju polohu nemá absolútne žiadne možnosti ďalšieho rozvoja. 40 kilometrov vzdialené letisko Toluca, ktoré využíva zopár low-cost letov a čiastočne nákladná doprava, nemôže hlavnému letisku veľmi odľahčiť a aj preto odbavuje menej ako milión cestujúcich ročne. Aj preto sa už dlhé roky pripravoval projekt nového letiska pre Mexico City asi 16 km severovýchodne od súčasného letiska a jeho stavba sa dokonca už začala a postúpila do pokročilej fázy, avšak nedávno zvolený ľavicový mexický prezident jeho výstavbu zastavil s tým, že ide o mrhanie štátnych prostriedkov. Pre zaujímavosť, rovnako sa rozhodol predať aj niekdajší prezidentský špeciál B787-8 Dreamliner, na ktorého palubu, ako sa zaprisahal pred voľbami, nikdy nevstúpi. Či sú tieto jeho rozhodnutia správne, o tom sa dá polemizovať, faktom však je, že Mexico City si minimálne na najbližšie roky musí vystačiť s existujúcim letiskom. A to je problém nielen z hľadiska kapacity, ale aj pre spotterov. Hustá zástavba totiž minimalizuje možnosti na trochu voľného priestranstva, z ktorého by bolo možné lietadlá dobre fotografovať. Počas svojej predchádzajúcej návštevy som však vďaka svojim miestnym kamarátom nejaké miesta predsa len našiel, aj keď mali ďaleko od ideálu. Ale svoj účel splnili.

Letisko Benito Juárez International Airport disponuje dvoma paralelnými vzletovými a pristávacími dráhami v smere 05/23. Obe majú zhruba rovnakú dĺžku okolo 3900 metrov, čo je pre nadmorskú výšku mesta a v lete aj vysoké teploty viac než potrebné. Nachádzajú sa tesne vedľa seba, iba s mierne posunutými prahmi, ich paralelná prevádzka preto nie je možná. Aj preto sa južná dráha 05R/23L používa v drvivej väčšine iba na pristátia, zatiaľčo severná dráha 05L/23R na vzlety. Niekedy sa však toto pravidlo striktne nedodržiava, napr. v čase menšieho počtu odletov môžu byť pristátia aj na dráhu 05L/23R, najmä v prípade lietadiel, ktoré smerujú k Terminálu 1 na severnej strane letiska. Naopak niektoré vzlety lietadiel od Terminálu 2 môžu byť v mimošpičkových časoch smerované aj z južnej dráhy. Terminál 2 je vyhradený letom Aeromexico a ich regionálnej pobočky Aeromexico Connect (a tiež partnerom aliancie SkyTeam), zatiaľčo Terminál 1 slúži väčšine ostatných spoločností. Presun medzi oboma terminálmi je veľmi komplikovaný a zdarma je vyhradený len pre cestujúcich s nadväzujúcimi letmi. V zimnom období fúka v oblasti Mexico City väčšinou vietor východných smerov, preto sa v drvivej väčšine času používa smer 05, čo bolo aj v našom prípade. Počas mojej predchádzajúcej návštevy došlo počas jedného večera k obráteniu lietania do smeru 23, avšak iba na krátky čas a je to jav pomerne zriedkavý. Svetelné podmienky v zimnom období sú výborné z južnej strany, na severnú stranu slnko prakticky ani „neprejde“. V lete naopak neskoro popoludní a večer sú lietadlá nasvietené zo severnej strany, čo umožňuje využiť známu fotopozíciu na nadchode pre peších oproti reštaurácii McDonald´s neďaleko Terminálu 1, ktorá však napriek tomu nie je na fotografovanie ideálna, ale hlavne v zime je nepoužiteľná.

Počas nášho pobytu sme si preto museli vystačiť s miestami južne od dráhy 05R, kde je ale situácia veľmi komplikovaná. Hustá zástavba neposkytuje prakticky žiadny voľný priestor na fotografovanie a mnohí domáci spotteri sa preto uspokoja s fotografovaním od východu zo stanice metra Hangares alebo z parkoviska obchodného domu Walmart, ktorý sa nachádza v ose priblíženia. Obe miesta som navštívil v sprievode miestnych spotterov, mimochodom veľmi pohostinných a ochotných, počas minulej návštevy a vôbec ma nenadchli, uhol fotografovania je veľmi strmý, lietadlá prelietavajú takmer nad týmito miestami. V prípade strešného parkoviska Walmartu je síce možnosť fotografovať v dobrom uhle prípadné pristátia na dráhu 05L, tie sú však dosť zriedkavé a navyše vzdialenosť je dosť veľká a ovplyvnená sálajúcim teplom zo striech. Rozhodol som sa preto vyskúšať pozíciu, ktorú mi miestny spotter síce neodporúčal, ale ja som to napriek tomu chcel vyskúšať a neoľutoval som. Priamo popri západnej hranici letiska vedie široká cesta, ktorá je síce lemovaná domami a stromami, ale v jej strede je široký deliaci pás, ktorý je v niektorých miestach vybetónovaný, a tak sme spolu s Mirkom vyskúšali jedno takéto miesto pri vetracej šachte z metra. A hoci prejsť cez mimoriadne frekventovanú cestu nebolo ľahké a neustále sme boli atrakciou pre okoloidúce autá, ktoré na nás trúbili a mávali, svoj účel to splnilo. Medzera na vyfotografovanie lietadla bola síce veľmi malá a z pravej strany trčiaci strom neumožňoval čistý záber zboku, predsa len to bolo najlepšie miesto v danej lokalite. Po čase sme si zvykli aj na to, že kvôli hluku áut lietadlá síce nepočujeme, ale malou štrbinou v stromoch po ľavej strane sa dali svetlá prilietavajúceho lietadla na zlomok sekundy zahliadnuť a potom sme už boli pripravení na akciu.

Dodnes s Mirkom spomíname na tento unikátny spotting, bol síce náročný, ale jediný možný. Navyše mal pridanú hodnotu v tom, že sme v strede frekventovanej cesty boli relatívne v bezpečí pred prípadnými zlodejmi. Mexico City je bohužiaľ, podobne ako celá krajina, známe vysokou kriminalitou a hoci v hlavnom meste zatiaľ našťastie nedochádza k prestrelkám miestnych mafií, pouličné krádeže sú údajne veľmi časté, treba si preto dávať dobrý pozor na osobné veci, najmä tie cenné. Naopak nevýhodou tohto miesta bolo, že kvôli krátkemu úseku možného záberu sme predpoludním začali čeliť problému s lesknúcimi sa odrazmi na lietadlách. Tento problém pozná azda každý fotograf a málokto chce mať na lietadle odlesk od okien. V prípade dobrého manévrovacieho priestoru nie je problém lietadlo odfotiť tak, že odlesk bude minimálny, ak však manévrovací priestor nemáte, je to ťažké. Aj preto sme sa druhý deň vydali na obchôdzku okolia s cieľom pokúsiť sa nájsť aj iné miesto, kde by situácia bola lepšia. Hoci som vedel, že to nebude ľahké, už doma som si naštudoval potenciálne miesta a nakoniec sa nám podarilo objaviť detské ihrisko, z ktorého bol predsa len lepší výhľad na pristávajúce lietadlá a tie sa dali teda odfotiť aj bez odlesku slnka. Uhol síce nebol ideálny, ale opäť išlo o relatívne bezpečné miesto, kde sme z vrcholu detskej šmýkacej veže mali dobrý rozhľad po okolí pred prípadnými zlodejmi. Tu sme napokon zakončili druhý deň nášho spottingu a pokiaľ sa do Mexico City ešte niekedy za lietadlami vrátim, určite na toto miesto zájdem skôr. Je pre mňa počudovaním, že miestni spotteri mi ho neukázali, ale opäť sa potvrdilo, že mám „nos“ na hľadanie vhodných miest a najlepšie si aj tak vždy poradím sám.

Príbeh o dvojdňovom výlete do Mexico City by nebol úplný, keby som nespomenul spotterský zážitok z trochu inej perspektívy. Jeden z mojich mladých mexických kamarátov totiž v rámci vysokoškolského štúdia „praxoval“ na pracovisku letiska, ktoré má na starosti dohľad nad rôznymi pozemnými obslužnými činnosťami na letiskovej ploche. Teda akýsi dispečing, ktorý sa však nesmie mýliť s dispečermi letovej prevádzky. Títo ľudia pracovali v presklenej malej veži priamo na streche Terminálu 1 a môj kamarát mi ponúkol, že počas nášho pobytu s ním môžeme jeho pracovisko navštíviť. Spočiatku som tomu nebol veľmi naklonený, lebo sa nachádza na severnej strane letiska a v zimnom období teda slnko na túto stranu vlastne ani „neprejde“, potom som si však povedal, že prečo to neskúsiť aspoň na posledné hodiny nášho prvého dňa, keď sa z južnej strany dráh už tak či tak nedalo dobre fotografovať. Kamarát nám teda vstup vybavil a po skončení spottingu v náš prvý deň sme ho nasledovali do priestorov Terminálu 1, odkiaľ sme sa cez rôzne schodiská a podávanie rúk s jeho kolegami a nadriadenými, dostali až na strechu. Tam sa nachádza ich pracovisko, z ktorého majú pekný výhľad na celé letisko, čo je však lepšie, k malej veži prislúcha aj úzka vonkajšia terasa. A keďže sme nechceli rušiť pri práci, posledné zhruba dve hodiny svetla sme strávili pobytom na tejto terase. V lete to musí byť úžasné miesto na večerné fotografovanie lietadiel, ktoré na dosah ruky rolujú na vzlet, prichádzajú k niektorým gatom či vzlietajú a pristávajú na oboch dráhach v pozadí. Teraz síce svetelné podmienky neboli veľmi dobré, napriek tomu sa nám podarilo mnoho zaujímavých záberov lietadiel z inej perspektívy, za čo sme kamarátovi boli samozrejme vďační.

Dva dni nášho mexického pobytu uplynuli extrémne rýchlo, napriek ťažkým spotterským podmienkam sme z neho vyťažili maximum a vďaka slnečnému počasiu sme odchádzali spokojní. Čakal nás už len spiatočný let spoločnosťou JetBlue Airways do Fort Lauderdale, ktorý prebehol rovnako príjemne a pohodlne ako let smerom tam, nájdenie nášho auta našťastie v neporušenom stave a následný presun do hotela v Miami. Tým sa však náš výlet ešte nekončil. Čakali nás ešte tri dni pobytu v Miami, z ktorých prvý prebehol úplne štandardne, spottingom na obvyklých miestach. Ale už v nasledujúci deň sa objavili prvé príznaky, že prichádza zmena počasia, počas dňa sa totiž vietor otočil a začal fúkať zo severu, čo spôsobilo, že riadiaci letovej prevádzky zmenili koncept používania dráh na tzv. „západný“. Znamená to, že pristátia boli smerované na dráhy 30 a 27, v minimálnej miere aj 26R, zatiaľčo vzlety boli realizované z dráh 27 a 26L. Pre nás to znamenalo, že sme sa museli poobzerať po iných fotopozíciách. A ako som spomínal už v úvode, v tejto situácii to nie je ľahké. Napriek tomu som jedno riešenie poznal, objavil a vyskúšal som ho totiž už počas prvej návštevy v roku 2011. Bol ním hotel Hilton Miami Airport Blue Lagoon, ktorý leží na malom polostrove južne od letiska, priamo oproti prahom dráh 27 a 30, od ktorých je oddelený malou lagúnou a spoplatnenou expresnou diaľnicou Dolphin Expressway. Tento hotel je vysoký a na jeho severnom okraji je vonkajšie schodisko, ktoré prepája jednotlivé poschodia. Slúži viac-menej na prípadnú evakuáciu v prípade nebezpečenstva, alebo ho využívajú príležitostne zamestnanci hotela. Z jeho vyšších poschodí je nádherný výhľad na takmer celé letisko s výbornými fotografickými možnosťami, najmä od poludnia do večera.

Zatiaľčo na dráhe 27 možno pohyby lietadiel fotografovať prakticky počas celého dňa (okrem skorého ráno), pričom v prípade vzletov môže byť pri teplejšom počasí problém s heat-hazom, pristátia na dráhu 30 sú fotografované ešte vo vzduchu, a to s krásnou panorámou Miami v pozadí, pričom svetelné podmienky sú dobré od obeda a zlepšujú sa čím bližšie k večeru. Dalo by sa povedať, že skutočne ideálne miesto na fotografovanie, má to však jeden zásadný háčik. Personál hotela si pobyt fotografov na schodisku neželá, navyše tvrdia, že sú upozorňovaní aj bezpečnostnými zložkami zo samotného letiska, ak niekoho uvidia fotografovať zo schodiska hotela, čomu však osobne veľmi neverím. Faktom je, že ako v roku 2011 tak aj teraz v roku 2017 sa mi podarilo sa na týchto miestach zdržať dostatočne dlho, bohužiaľ v posledný deň nášho pobytu nás miestni údržbári nahlásili personálu hotela a ten nás zo schodiska vykázal. Bolo preto potrebné byť čo najmenej nápadný, dostať sa na schodisko cez chodby hotela nepozorovane (čo však vzhľadom na veľkosť hotela nie je taký problém) a následne si užívať výhľad a exkluzívnu fotopozíciu pokiaľ sa dá. Podľa informácií z internetu, ktoré však nemám overené z vlastných hodnoverných zdrojov, nainštalovalo vedenie hotela na toto schodisko akési ochranné siete, ktoré fotografovanie znemožňujú. Riešenia samozrejme existujú, jedným z nich je možnosť ubytovať sa v samotnom hoteli a požiadať o izbu, ktorá má výhľad a balkón otočený správnym smerom, hotel je však pochopiteľne drahý primerane svojej značke... Druhou možnosťou je fotografovanie zo záhrady hotela alebo z iných miest v jeho blízkosti, tie však neposkytujú taký ideálny výhľad a vždy pokrývajú iba pristátia vo vzduchu na jednu z oboch dráh.

Napokon prišiel aj posledný deň nášho pobytu a aby sme na náš výlet nezabudli, Miami sa s nami rozlúčilo upršaným, veterným a chladným počasím, ktoré ani trochu nepripomínalo tropický raj. Aj také dokáže Miami byť, aj keď pohľad na predpoveď na nasledujúce dni nás poriadne nahneval, nakoľko po prechode studeného frontu, ktorého sme boli svedkom, sa malo krásne vyjasniť a nasledujúci týždeň mal byť prevažne slnečný. Aj napriek tejto nie veľmi príjemnej bodke môžem hodnotiť tento výlet ako mimoriadne vydarený. Hoci sme nemali vždy len slnečné počasie, záberov so slnkom je napokon drvivá väčšina a vďaka rôznym poveternostným podmienkam sme vyskúšali aj rôzne spotterské fotopozície. Aj vedľajší výlet do Mexico City bol pre nás oboch vítaným spestrením. Plní pozitívnych dojmov sme preto v sobotu večer usadli na palubu Airbusu A380 spoločnosti British Airways a tešili sme sa, ako budeme v nedeľu už vo svojich domovoch. Tí hore však mali s nami iné plány... Let bol pomerne plný a nakoľko sme nechceli platiť vysoké čiastky za rezerváciu sedadiel vopred, mohli sme si vybrať zo zvyšných miest až v čase otvorenia online check-inu. Bohužiaľ, zostalo pre nás iba jedno miesto pri okne na hornej palube, ktoré sa mi podarilo uchytiť, Mirkovi sa ušlo len miesto do uličky. Ale zo solidarity som sa s ním počas letu vymenil, aby si aj on časť letu mohol užiť s netradičným výhľadom z horného poschodia. Samotný let bol veľmi príjemný, pokojný a tichý, potvrdili sa moje skúsenosti, že A380 je zvnútra skutočne pohodlné lietadlo, veľmi oceňujem napr. aj odkladacie skrinky pri sedadlách pri okne na hornej palube, kam sa dá pokojne zmestiť taška na notebook, nejaké nápoje či kniha na čítanie a ušetriť tak priestor v odkladacích priečinkoch nad hlavami.

Po nočnom lete sme sa ráno blížili k letisku Heathrow, to sme však netušili, aké dobrodružstvo nás ešte čaká. Problémy začali už hneď po pristátí, nakoľko sme nemali voľný gate, preto sme zostali stáť na rolovacom páse a čakali. Po dlhšom čakaní posádka oznámila, že jednému cestujúcemu sa urobilo nevoľno a musí ho prísť ošetriť lekár, tak nás pristavili na náhradné stojisko, kde sme po viac ako hodine čakania mohli konečne vystúpiť a autobusmi nás odviezli do terminálu. Mysleli sme, že tým sa starosti skončili, ale nastal pravý opak. Tesne pred odletom letu do Prahy som s hrôzou zistil, že len je zrušený, podobne ako desiatky ďalších. Dôvodom bolo slabé sneženie ráno v Londýne, po ktorom už síce na zemi nebolo ani stopy, ale zvýšené nároky na odmrazovanie lietadiel spôsobili výrazné meškania väčšiny letov, ktoré sa z dôvodu preťaženosti letiska Heathrow začali nabaľovať a tak sa spoločnosť British Airways rozhodla veľa letov zrušiť. Samozrejme, zdôvodnili to počasím, takže cestujúci nemali žiadny nárok na kompenzáciu, dokonca tisícom nespokojných cestujúcich oznámili, že si majú sami nájsť hotelové ubytovanie, ktoré im následne (snáď) preplatia, ale iba do výšky 250 GBP na dvojposteľovú izbu. Nie je prekvapením, že kvôli chaosu boli všetky hotely obsadené a nielen z Heathrow ale z celej oblasti Londýna sa nedalo za normálnu cenu nikam v ten deň dostať. Po nekonečných patáliách s vyzdvihnutím našich kufrov sme sa zmierili s tým, že dnes domov už nepoletíme a museli sme sa zaradiť do nekonečného radu nahnevaných cestujúcich, ktorý sa tiahol celým terminálom a ktorý obsluhovali na jeho začiatku 4 (slovom štyri) zákaznícke pulty British Airways ! Vrchol nastal, keď sme sa po dlhých hodinách konečne dostali na dohľad týchto pultov, personál BA zahlásil, že pulty uzatvára do rána, lebo zamestnanci musia oddychovať.

Pracujem v letectve vyše 23 rokov, dlhé roky som pracoval najprv v leteckej spoločnosti a potom na letisku Bratislava a z vlastnej skúsenosti viem, že pracovná legislatíva je jedna vec, ale služby cestujúcim druhá a ak bolo treba, ja a moji kolegovia a kolegyne ostali často zo svojho voľna, aby pomohli cestujúcim, ktorí sa vinou leteckej spoločnosti alebo letiska dostali do nečakaných problémov. To však zjavne neplatí vo Veľkej Británii, kde je blaho zamestnanca dôležitejšie, a tak napriek hlasným protestom a za asistencie privolanej polície pracovníci British Airways pulty opustili a nám neostalo nič iné iba čakať do rána. Aby sme boli prví v poradí, prečkali sme noc v tesnom susedstve pultov „starostlivosti o zákazníkov“, kde sme si vedľa vianočného stromčeka urobili improvizované ležovisko. A urobili sme dobre, lebo ráno, dávno pred otvorením pultov, začali chodiť stovky ďalších cestujúcich, našu pozíciu však už neohrozili. Vyhrané sme však ešte nemali. Po začatí práce nám pracovníci BA tvrdili, že všetky lety sú plné a chceli nás preknihovať až na ďalší deň, čo som kategoricky odmietol. Jedna z pracovníčok bola dokonca Slovenka, tak som jej vysvetlil, že situáciu v letectve poznám a nedám sa oklamať. Napokon predsa len našli zopár voľných miest. Pre môjho kamaráta spoj cez Madrid do Prahy a pre mňa let do Viedne. S Mirkom sme sa teda rozlúčili a ja som si išiel krátiť čas čakaním do večerného odletu do Viedne, keď mi prišla správa, že aj tento let je zrušený. Musel som sa vrátiť k pultom, kde som si tvrdo vydobyl aspoň miesto na čakacej listine ranného odletu do Viedne, kde sme napokon skončili dvaja, a po napätom čakaní sme sa na poslednú chvíľu do lietadla dostali a moja cesta sa mohla konečne šťastne skončiť. Je škoda, že záver cesty nám pokazili skutočne neprimerané služby spoločnosti British Airways, to však nič nemení na fakte, že celý výlet sa po spotterskej stránke zapísal veľmi pozitívnym dojmom a do Miami sa určite v budúcnosti vrátim.

Související kategorie