Spotting trip report – Florida a Mexiko (1. časť)

• 05.01.2020 09:00
• Letecké cestopisy

Ak sa povie Florida, väčšine bežných ľudí sa vybavia palmy, pláže, luxusné domy bohatých a úspešných, proste dovolenkový raj. A nielen dovolenkový. Táto južná časť Spojených štátov amerických je celé desaťročia vysneným rajom aj pre mnohých emigrantov z krajín Latinskej Ameriky, napríklad Kubáncov, ktorí sa rozhodli zanechať „Ostrov slobody“ a dali prednosť komercii a konzumu kapitalistického sveta, od ktorého ich delí len pár desiatok kilometrov mora. Aj preto sa tu dohovoríte viac španielsky ako anglicky. Tým pesimistickejším môže Florida asociovať aj hurikány, ktoré ju bičujú s väčšou či menšou pravidelnosťou každú letnú sezónu, zhruba od mája do novembra. Ale pre leteckého spottera sa slovo Florida celkom určite spája najmä s letiskom Miami, ktoré je skutočným rajom exotických leteckých spoločností a často aj starších typov lietadiel, ktoré tu možno, na rozdiel od krajiny ich domáceho pôsobiska, vidieť a fotografovať v absolútnom bezpečí, pohodlí a ešte k tomu väčšinou aj v dobrom počasí. Aj preto tí, ktorí o spotterstve len nerozprávajú a nechcú sedieť doma, zamieria skôr či neskôr na Floridu, aby tu realizovali svoje spotterské sny. Preč sú síce už doby, keď sa to v Miami (ešte v 90. rokoch minulého storočia) hemžilo starými Boeingmi 707 či 727, Douglasmi DC-8 a DC-9 či dokonca vrtuľovými DC-3, Lockheedmi Constellation a podobnými raritami, ani dnes však fotograf z Európy určite nepríde skrátka. Aj preto sa každoročne v zimnom období na Floridu vydávajú tisíce spotterov z Európy či severných štátov USA, aby sa tu nielen zohriali ale aj nafotili pekné kúsky.

Je pochopiteľné, že medzi nimi som nemohol chýbať, aj keď mi trvalo pomerne dlho, než som sa na Floridu vypravil po prvýkrát. Stalo sa tak na konci roka 2011 a potom znova po dvoch rokoch a obe návštevy považujem za veľmi vydarené. Následne som si doprial prestávku pár rokov, aby sa letecká scéna v Miami a okolí trochu obmenila a ja som mohol začať loviť nové ciele. Štyri roky na to boli tak akurát a tak v decembri 2017 nastal čas znova sa na Floridu pozrieť. Zatiaľčo prvé dva výlety som absolvoval sám, tentokrát to bolo inak. V roku 2017 som sa totiž cez www.planes.cz zoznámil s mladým českým spotterom Mirkom, z ktorého sa vykľul podobne nadšený a svojím spôsobom „šialený“ fotograf ako ja, takže ideálna kombinácia na spoločný výlet. Priznám sa, nepamätám si už presne, ako sme sa vlastne skontaktovali, faktom ale zostáva, že Mirek ma poprosil, aby som ho pri plánovaní svojho ďalšieho výletu do takejto destinácie oslovil a zobral so sebou. Slovo dalo slovo a keď sa potom na internete v lete roku 2017 objavila výhodná cenová ponuka na lety na Floridu, po krátkej koordinácii bolo rozhodnuté. Nakoľko pre Mirka to bol prvý diaľkový spotterský výlet (dovtedy absolvoval iba výlety po Európe), vyšiel som mu v ústrety v tom, že sme si obaja kúpili letenku z Prahy, aby nemusel cestu absolvovať sám, hoci pre mňa to znamenalo dlhší a nepohodlnejší presun z Bratislavy do Prahy, ale na letenke som nakoniec ušetril pár desiatok eur, tak to malo aj iné pozitívum pre mňa. O všetko ostatné som sa postaral sám a potom sme už len netrpezlivo čakali na 2. december 2017, kedy mal nastať náš odlet.

Cena našej letenky bola priaznivá (hoci ojedinele sa dala zohnať aj o niečo nižšia), navyše mala naša cesta pomerne atraktívne smerovanie, viedla totiž z Prahy do Helsínk a odtiaľ do Miami so spoločnosťou Finnair a naspäť z Miami do Londýna a odtiaľ do Prahy so spoločnosťou British Airways, pričom transatlantický úsek bol plánovaný typom A380. Pre Mirka to mala byť prvá cesta superjumbom od Airbusu a aj pre mňa, hoci som s A380 už predtým letel, to malo predsa len väčšiu príťažlivosť. Nie všetko na tejto ceste napokon dopadlo podľa našich predstáv a zažili sme aj veľmi krušné chvíle, ale k tomu sa dostaneme až v závere tohto rozprávania. V čase plánovania aj pri odlete všetko nasvedčovalo absolútnej cestovateľskej idylke s pridanou hodnotou v podobe cenných bodov do vernostného programu spoločnosti British Airways, ktorý v dnešných podmienkach považujem stále za najlepší. Po mojej nočnej jazde autobusom z Bratislavy sme sa teda s Mirkom stretli v Termináli 2 ruzynského letiska, kde sa začala naša cesta. Pred odletom nás ešte prišiel pozdraviť „náčelník“ Planes Dan, kamarát z dávnych časov, ktorého som po dlhých rokoch opäť rád videl. Potom sme už na palube A321 spoločnosti Finnair zamierili do Helsínk, kde sme po bezproblémovom lete a porcii čučoriedkového džúsu (typický nápoj na palubách spoločnosti Finnair) načas pristáli. Náš prestup bol podobne krátky ako zimný deň v ktorom sme leteli, takže na nejaké fotografovanie nebol čas ani svetlo, preto sme sa nekonečnými drevom vykladanými chodbami helsinského letiska presunuli do blízkosti nášho východu na let do Miami, kde samozrejme prebehol tradičný pohovor s imigračnými úradníkmi pred odletom.

Potom sme sa už dostali na palubu nášho Airbusu A330-300, ktorý nás v úplnej tme bezpečne odviezol na miesto určenia. Trochu sme ľutovali, že túto linku ešte nelietal nový A350-900, avšak na druhej strane, príležitostí previezť sa Airbusom A350 ešte určite budeme mať dostatok. Musím povedať, že úroveň služieb na palube v ekonomickej triede spoločnosti Finnair predstavuje veľmi slušný nadštandard, nedosahuje síce úroveň blízkovýchodných lídrov, ale určite sa v porovnaní s inými európskymi spoločnosťami nemusí hanbiť. Po pristátí v Miami sme najprv museli samozrejme prejsť tradičnou imigračnou procedúrou, prvým dotykom s americkou „kultúrou“, ktorej sme sa museli na najbližšie dni prispôsobiť. Mirkove obavy z toho sa nakoniec nenaplnili, obaja sme úspešne prešli aj colnou kontrolou, poučený z kvetnatých prednášok z minulosti som tentokrát ani neohrozil národnú bezpečnosť USA dovozom štyroch kusov európskych jabĺk, a tak sme sa mohli vydať miestnym vláčikom do strediska požičovní automobilov, ktoré sa nachádza neďaleko letiskových terminálov v samostatnej budove. Spotterský život v USA si bez prenajatia auta bohužiaľ nemožno predstaviť, verejná doprava na fotopozície buď vôbec neexistuje alebo je komplikovaná a má riedke intervaly. Naviac jazdenie v USA je pomerne pohodové, takpovediac „blbuvzdorné“, čiže prispôsobené americkej mentalite. Ceny prenájmov sú primerané a benzín je v USA v porovnaní s Európou asi o polovicu lacnejší, takže ak si neprenajmete americké veľkoauto so spotrebou 20 a viac litrov, sú náklady na vozidlo, najmä pri viacerých účastníkoch, ľahko absorbovateľné.

Po zaslúženom nočnom odpočinku v hoteli sme sa na druhý deň ráno hneď „pustili do práce“. Čakalo nás totiž krásne slnečné ráno, ktoré priam volalo vydať sa čo najskôr k dráham. Počasie na Floride je v zimnom období (december až marec) zväčša pekné a teploty veľmi príjemné (väčšinou okolo 25 stupňov). Treba však upozorniť, že pekné počasie na Floride neznamená to isté čo pekné počasie u nás. Nakoľko Miami sa nachádza hneď pri oceáne, vzduch je vlhký a pri slnečnom počasí sa so vzrastajúcou teplotou začínajú vytvárať kopovité oblaky, ktoré kulminujú okolo obeda a skorého popoludnia a k večeru sa zase postupne rozpúšťajú. Takto to platí počas väčšiny dní, keď v oblasti Miami prevláda východné prúdenie, teda od oceánu. Z času na čas však prejde Floridou frontálny systém, ktorý prinesie zhoršenie počasia v podobe stálej oblačnosti a v horšom prípade aj dažďa, ten však väčšinou rýchlo prejde a za ním sa do oblasti nasunie nová tlaková výš. Prechodne, po prechode takéhoto frontu, je vtedy na dva-tri dni prúdenie vzduchu skôr zo západu alebo severu, teda od pevniny, čo síce znamená, že teploty sú o niečo nižšie, avšak je aj menej oblačnosti, nakoľko vzduch je suchší. Netrvá však dlho a obnoví sa štandardné východné prúdenie s typickou vytvárajúcou sa oblačnosťou. Z pohľadu spottera je skutočne ťažké povedať, ktorý variant je pre neho výhodnejší. Platí totiž, že pri východnom prúdení sú k dispozícii lepšie a ľahko dosiahnuteľné fotopozície, avšak najmä od neskorého predpoludnia do neskorého popoludnia slnko často v tom najdôležitejšom okamihu zakryjú mraky. Naopak pri dočasnom západnom prúdení (po prechode frontu) je obloha čistá a slnečná, ale s fotografovaním sú pomerne problémy.

My sme však mali šťastie a v prvých dňoch nášho pobytu fúkal typický vietor východných smerov a tak sme sa vydali na klasické miesta, dobre známe miestnym i svetovým spotterom. Letisko Miami International Airport disponuje štyrmi vzletovými a pristávacími dráhami: tri z nich, 8L/26R, 8R/26L a 9/27 majú východno-západnú orientáciu, štvrtá 12/30 smeruje zo severozápadu na juhovýchod. V prípade východných vetrov sa uplatňuje štandardný koncept použitia dráh: Väčšina pristátí je na RWY 9 (najmä lety smerujúce od juhu a východu) resp. RWY 12 (lety zo severu a západu), len ojedinelé pristátia sú na dráhu 8L, to sa týka najmä nákladných lietadiel, ktoré majú svoju základňu v severnej časti areálu letiska (aby nemuseli dlho a zložito rolovať naprieč cez celé letisko). Zatiaľčo u príletov z Latinskej Ameriky je prakticky istota, že pristanú na RWY 9, u letov z Európy je to častokrát „lotéria“ (s výnimkou B747 a A380, ktoré vždy pristávajú na „deviatku“) a lietadlo tej istej spoločnosti môže jeden deň pristáť na juhu na RWY 9 a druhý deň na krížovú dráhu 12 od severozápadu, čo samozrejme sťažuje fotografom prácu. Vzlety sa v prípade štandardného konceptu realizujú predovšetkým z RWY 8R, nákladné lietadlá, ktoré majú svoj terminál v juhozápadnej časti letiska rolujú na vzlet na RWY 9 a menší počet vzletov môže byť aj z dráh 12 alebo 8L. Najlepšie fotopozície sa pri tomto koncepte nachádzajú neďaleko prahu dráhy 9 (pozícia známa ako „Eldorado“ vďaka neďalekému predajcovi nábytku) a v susedstve prahu dráhy 12 pri budove US Customs na NW 25th Street. Tu sú k dispozícii aj diery v plote pre fotografov, je ich však málo a pri peknom počasí a väčšom zhluku spotterov nastáva problém.

Naše fotografovanie sme začali samozrejme na pozícii „Eldorado“, kde sú svetelné podmienky dobré od skorého rána až do popoludnia. Ráno sa síce dajú fotografovať hlavne lietadlá rolujúce na vzlet, keď sa natáčajú do slnka pred vjazdom na prah dráhy 9, ale postupom času sa svetelné podmienky zlepšujú aj pre pristátia alebo vzlety na samotnej vzletovej a pristávacej dráhe. Toto miesto je však tiež veľmi obľúbené, preto môže vznikať problém s nedostatkom vhodných miest na fotografovanie. V USA totiž nie je možné fotografovať z rebríka priamo pri plote, takže je potrebné hľadať iné možnosti. Mnoho domácich spotterov to rieši použitím nákladového priestoru svojich výkonných pick-upov, pre nás ostatných, ktorí máme len „obyčajné“ autá je tu k dispozícii niekoľko kameňov alebo zábran, na ktoré sa dá postaviť a fotografovať z vyššieho miesta. V prípade pristátí nie je problém fotografovať aj zo zeme, lietadlá sú ešte vo vzduchu, v prípade vzletov je vyvýšené miesto výhodou, lebo je v zábere menšia časť plota, ktorého sa však nedá nikdy zbaviť úplne. Neskôr počas dňa možno rolujúce lietadlá fotografovať aj na rolovacej dráhe za RWY 9/27, treba si však dať pozor na prípadný heat-haze, ktorý sa okolo obeda môže prejaviť. Na tomto mieste sa spotter určite nenudí, pretože okrem desiatok lietadiel American Airlines, ktoré na RWY 9 pristávajú, možno vidieť aj vzácne a exotické spoločnosti z Latinskej Ameriky a nákladné lietadlá, práve kvôli ktorým väčšina fotografov do Miami prichádza. Výnimku tvoria lietadlá kuriérskych spoločností UPS, FedEx a ich malých „feederov“ (partnerov voziacich zásielky menšími lietadlami), ktoré majú svoje nákladné terminály na severe letiska a logicky preto využívajú na pristátie dráhu 8L. Aj bez nich však možno na „Eldorade“ očakávať pestrú zmes typov a sfarbení.

Ak ste tak neurobili už skôr kvôli nejakému špeciálnemu lietadlu, v popoludňajších hodinách začína byť pomaly čas z dôvodu polohy slnka presunúť sa na druhú výbornú fotopozíciu, k prahu RWY 12. Tá je totiž počas slnečného počasia využiteľná najskôr od obedňajších hodín, zato je na nej možné fotografovať až do západu slnka. Okrem pristátí na RWY 12 tu totiž možno fotografovať (aj keď nie veľmi pohodlne) aj pristátia na RWY 8L príp. 8R, ale čo je ešte lepšie, hlavne lietadlá rolujúce na vzlet z RWY 8R alebo aj RWY 12. Tu však treba podotknúť, že takmer za každých okolností sa pri slnečnom počasí o rolujúcich lietadiel až do neskoršieho popoludnia prejavuje dosť silný heat-haze, takže ideálne podmienky začínajú niekedy okolo 16:00 h. Na druhej strane, ak je pekné počasie a spotteri majú „vysokú sezónu“ (rozumej je ich tam veľa), môže sa stať, že v tom čase sú už všetky diery v plote obsadené a s výnimkou pár rozšírených okienok v plote je potom fotografovanie pomerne komplikované. Preto treba zvoliť nejaký kompromis medzi ideálnymi svetelnými podmienkami a istotou obsadenia si vhodných fotodier... Pristátia na dráhu 8L, výnimočne aj 8R, sa dajú fotografovať ponad plot, ten sa však postupne dostáva do záberu, s čím treba počítať. Pristátia na RWY 12, ktoré boli počas tejto mojej poslednej návštevy veľmi časté, sa dajú fotografovať len cez diery v plote, avšak vzhľadom na blízkosť tejto dráhy k plotu a veľkú rýchlosť pristávajúceho lietadla si to vyžaduje poriadnu dávku fotografického umenia alebo šťastia. Ak však na tomto mieste zotrváte do neskorších popoludňajších hodín, budete odmenení nádherne osvetlenými lietadlami rolujúcimi na vzlet, a to až do západu slnka.

Pokiaľ fotografovi nepostačujú tieto dve výborné fotopozície, má ešte možnosť vyskúšať napr. vzletové zábery lietadiel z RWY 9, nakoľko pozdĺž celej dĺžky dráhy vedie súbežná cesta, avšak dráha je jednak veľmi dlhá (s dĺžkou 3 967 metrov je s odstupom najdlhšia na letisku Miami) a každé lietadlo sa dvíha v inom bode, takže nie je isté, či bude lietadlo v ideálnom uhle. S autom k dispozícii by však bol hriech neobísť si celé letisko a nepreskúmať jednotlivé „zákutia“ hlavne na severnej strane letiska. Z bulváru NW 36th Street, ktorý vedie po severnom okraji letiska, vedie niekoľko bočných uličiek smerom na juh, ktorými sa možno dostať až k odstavným plochám niektorých leteckých spoločností alebo údržbových firiem. Vo väčšine prípadov sa tu síce nedá dobre fotografovať, lebo lietadlá sú buď postavené príliš blízko k plotu alebo v zábere vadia rôzne predmety a mechanizmy, určite sa však oplatí zájsť k ploche spoločnosti IBC Airways, na ktorej sa dajú vyfotografovať niektoré jej Saaby 340. Z východnej strany letiska zase možno vidieť a prípadne aj odfotografovať ojedinelé dlhšie odstavené lietadlá na priľahlých plochách, napr. z vyčkávacieho parkoviska „Cell Phone Lot“, na ktorom môžu čakajúci bezplatne parkovať a čakať na prílet ich rodinného príslušníka, ktorého prišli vyzdvihnúť. Vždy však ide o fotografovanie cez oká plota, takže čo najmenší priemer objektívu je prednosťou a s ohľadom na prísne americké zákony je vhodné zdržovať sa priamo pri plote čo najmenej. Odlišná situácia nastáva, ak sa v Miami lieta opačný koncept dráh, tak ako sme to zažili aj my ku koncu nášho pobytu, avšak o to sa s vami podelím až v nasledujúcich častiach. Rovnako aj o výletoch, ktoré sme z nášho dočasného „centra“ v Miami absolvovali, lebo byť v Miami a nenavštíviť aj niektoré iné letiská by bol priam hriech. Ale o tom až nabudúce...

Související kategorie