Spotting trip report – Lietanie po Iráne (2. časť)

• 08.12.2019 09:00
• Letecké cestopisy

Po nekonečnej ale zážitkovej ceste metrom do centra Teheránu som dorazil do svojho hotela, ktorý sa nachádzal v pešej dostupnosti od stanice metra Mellat. Bol to veľmi jednoduchý hotel, ktorý som objavil a rezervoval cez iránsku stránku na internete. S rezerváciou hotelov v Iráne je veľký problém, štandardné celosvetové rezervačné portály ponúkajú len zopár hotelov za veľmi drahé ceny, hotelov samotných je však po celom Iráne obrovské množstvo a za veľmi nízke ceny, vzhľadom na potrebu dokladovania ubytovania aspoň na jednu noc pre potreby víz však nestačí prísť na miesto a izbu si zaplatiť tu. Niektorí cestovatelia to riešia tak, že si rezervujú iba prvú noc cez niektorý portál a následne si ďalšie ubytovanie bez problémov zoženú na mieste. Vôbec celý život v Iráne funguje ako u nás pred 20-30 rokmi, lístky, letenky, hotely a pod. sa rezervujú v kamenných cestovných kanceláriách, rezervácie cez internet sú veľmi malé. Napriek tomu existujú iránske stránky, ktoré ponúkajú ubytovanie v lacnejších hoteloch a hosteloch v Iráne za prijateľné ceny, pričom sa platí až na mieste, alternatívne buď v rialoch alebo eurách či dolároch. Aj môj hotel patril do takejto kategórie, jeho majiteľ bol veľmi priateľský a pre moje potreby plne postačoval. Nemal som v pláne zdržiavať sa v ňom zbytočne a aj v deň príletu som sa po odložení batožiny hneď vydal na cestu na letisko Mehrabad, ktoré bolo hlavným cieľom mojej spotterskej cesty. Teherán je známy svojou obrovskou automobilovou dopravou, preto najlepším prostriedkom na prekonávanie vzdialeností je metro, ktoré je extrémne lacné a nápisy má aj v anglickom jazyku.

Teherán má dve letiská, už spomínaný Imam Khomeini leží cca 30 km juhozápadne od metropoly a slúži výhradne pre medzinárodné lety. Naopak letisko Mehrabad, ktoré sa nachádza na západ od centra mesta, síce nesie v názve International Airport, avšak pre bežných cestujúcich slúži výhradne na vnútroštátnych letoch. Zatiaľčo Imam Khomeini má jeden relatívne moderný terminál, Mehrabad je staré letisko, ktorého terminály (celkovo 6, z toho dva používané iba počas púte do Mekky Hajj) sú relatívne ďaleko od seba a nie sú navzájom prepojené. Dokonca aj miestne metro má na letisku dve stanice. Kým letisko Iman Khomeini leží absolútne osamotené uprostred piesku na území ničoho, Mehrabad je zo všetkých strán obkolesený hustou zástavbou. Vzhľadom na prísny zákaz fotografovania na iránskych letiskách, o ktorom som písal v prvej časti, je fotografovanie v okolí letiska Imam Khomeini priam dráždením hada bosou nohou, spotter by bol okamžite viditeľný zo všetkých strán a návšteva v podobe silových zložiek a z toho vyplývajúce dôsledky by určite nenechali na seba dlho čakať. Mehrabad vďaka zástavbe poskytuje viac možností „ukryť sa“ pred neželanými pohľadmi, avšak koncentrácia ľudí v okolí letiska je zasa veľmi veľká. Každopádne, zatiaľčo fotografovanie na letisku Imam Khomeini považujem za nemožné, na letisku Mehrabad, pri dodržaní maximálnej obozretnosti, je uskutočniteľné. Treba si však uvedomiť, že letisko je zároveň vojenskou základňou a súčasne letiskom pre vládne delegácie, takže prítomnosť polície, vojakov a iných ozbrojených zložiek je tu prakticky všade. Z dôvodov, ktoré som uvádzal v prvej časti, nebudem opisovať miesto, z ktorého som fotografoval.

Výhodou letiska Mehrabad je to, že má síce dve vzletové a pristávacie dráhy v smere 11/29, avšak na pristátia sa používa vždy iba 11R/29L, rovnako aj na drvivú väčšinu vzletov, navyše obe ležia v tak tesnej blízkosti vedľa seba, že jednak neumožňujú súčasnú prevádzku a jednak fotografovať možno celkom slušne aj na tej druhej. Počas väčšiny roka sa lieta v smere 29, avšak v jarných a letných mesiacoch bývajú niekedy východné vetry silnejšie a vtedy sa používa smer 11. Na letisku možno očakávať pestrý mix domácich leteckých spoločností s najrôznejšími typmi lietadiel, pričom vzácnymi sú najmä rôzne verzie MD-80, ďalej sú hojne zastúpené staršie modely B737, A320 s nízkymi výrobnými číslami, ale aj Fokkery 100 či BAe 146/Avro RJ. Počas môjho pobytu v roku 2017 lietal aj posledný kus B747-300 spoločnosti Mahan Air, inak nie veľmi rozšírenej verzie jumba. Lahôdkou pre mňa boli posledné tri B727-200 spoločnosti Iran Aseman Airlines. Dominantnými dopravcami sú logicky Iran Air a Mahan Air, dve najväčšie letecké spoločnosti v Iráne, ale na dennej báze sa v roku 2017 objavovali rôzne stroje aj vo farbách Iran Airtour Airline, Iran Aseman Airlines, Kish Air, ATA Airlines, Caspian Airlines, Taban Airlines, Qeshm Air, Zagros Airlines, Naft Airlines a ďalších. Z menej známych alebo novších dopravcov napr. Taftan Airlines, Meraj Airlines, Atrak Airlines, Sepehran Airlines a pod. Všetko mená, ktoré v Európe nikdy neuvidíte. Mnohé lietadlá pritom nosia hybridné sfarbenia po svojich predchádzajúcich prevádzkovateľoch, napr. Brussels Airlines, Aeroflot a pod. Niektoré lietajú s poznávacími značkami Ukrajiny, Jordánska a iných krajín. Nákladná doprava je na letisku Mehrabad zastúpená pomerne riedko, avšak pri troche šťastia sa môže objaviť aj nákladný B747.

Ak tieto mená neznejú dostatočne lákavo, potom treba spomenúť aj spoločnosť Pouya Air, ktorá sa síce špecializovala v minulosti viac na prepravu nákladov, dnes však so svojimi AN-74 a ERJ-145 prepravuje cestujúcich, na prepravu nákladov jej ostali iba IL-76. Pouya Air je známa tým, že viaceré organizované skupiny leteckých nadšencov si v rámci zájazdu do Iránu zaplatili vyhliadkový let s jej AN-74, nakoľko ide o unikátnu príležitosť odviezť sa týmto vzácnym typom lietadla. Ak pokračujeme vo výpočte možných návštevníkov letiska Mehrabad, nesmieme zabudnúť na to, že ide aj o vojenskú základňu, a tak tu prakticky denne možno stretnúť vojenské transportné lietadlá. Od veľmi častých kamuflovaných C-130 Hercules až po vzácnejšie F-27, IL-76, B747 či dokonca B707 iránskych ozbrojených síl. V prípade B747 pritom ide tiež o historické stroje verzií 100 a 200 zo 70. rokov 20. storočia. S IL-76 alebo AN-74 sem lietajú aj iránske revolučné gardy, čo je ďalšia polovojenská organizácia v Iráne. Tieto lietadlá predstavujú vrchol toho, čo možno na letisku Mehrabad vidieť a fotografovať, ich prevádzka je samozrejme nepravidelná a nepredvídateľná, ale počas niekoľkodňového pobytu je prakticky istota, že aspoň niektoré z nich sa vám podarí vyfotografovať. V tejto súvislosti treba upozorniť, že v Iráne je pracovný týždeň od nedele do štvrtka, hlavným religióznym dňom voľna je piatok a v sobotu je skrátený pracovný deň, kedy niektorí ľudia pracujú, iní nie. Podľa toho možno očakávať, že aj prevádzka vojenských lietadiel bude v piatok alebo sobotu veľmi výnimočná.

Môj pobyt v Iráne v októbri 2017 trval sedem dní, z ktorých som štyri dni venoval pobytu v hlavnom meste. Nakoľko hlavné atrakcie Teheránu, ktorých v tomto veľkomeste nie je až tak veľa, som navštívil už v predchádzajúcom roku, tentokrát som sa venoval viac-menej výhradne lietadlám. Jedinou výnimkou bolo večerné stretnutie na káve a zákusku s mojím miestnym kamarátom, ktoré však malo okrem motivácie vidieť ho za cieľ aj využiť jeho pomoc so zabezpečením zvyšku môjho pobytu v Iráne. Podobne ako s hotelovým ubytovaním, rovnako aj s kupovaním leteniek na vnútroštátne lety po Iráne je to zo zahraničia prakticky nemožné. Dostupných je iba pár letov spoločnosťami Iran Air a Mahan Air, ktoré sú veľmi drahé. Môj kamarát mi však ponúkol, že počas stretnutia pre mňa s radosťou zarezervuje akékoľvek lety budem chcieť. A tak sme sa dohodli na večeri v blízkosti jeho domova. Už doma som si rozmyslel, že okrem Teheránu chcem tentokrát počas svojej cesty navštíviť aj dve iné mestá. Jeden z domácich, s ktorým som sa pred rokom rozprával v teheránskom parku, mi síce odporúčal výlet do Isfahánu, kde sú vraj najkrajšie historické mešity v Iráne, ja ako letecký nadšenec som sa nakoniec rozhodol, že miesta pre svoje výlety zvolím aj podľa toho, aké letiská sa tam nachádzajú. A tak padla voľba na Mašhad a Šíraz. Zatiaľčo Mašhad sa nachádza na severovýchode krajiny a je akýmsi posvätným mestom pre Iráncov, Šíraz sa nachádza na juhu Iránu, pričom obe mestá majú pomerne veľké letiská s dobrým spojením s Teheránom. Aj keď lietanie konkrétnymi typmi lietadiel nie je mojou najvyššou prioritou, ak si môžem vybrať, určite sa chcem preletieť nejakým vzácnejším a historickým typom lietadla ako obyčajným A320 či B737. V tomto smere som inštruoval môjho kamaráta a spoločné hľadanie mohlo začať.

Pôvodne som sa chcel vždy z daného mesta vrátiť na noc do Teheránu, ale aj na odporúčanie kamaráta som sa nakoniec rozhodol, že Teherán na 3 dni opustím a lety absolvujem v tzv. trojuholníku. Po zvažovaní niekoľkých možností som sa nakoniec rozhodol pre časovo aj cenovo veľmi výhodný variant: ranný odlet z Teheránu do Mašhadu so spoločnosťou ATA Airlines, odtiaľ ešte v ten istý deň večer spoločnosťou Kish Air do Šírazu a napokon o dva dni neskôr večerným letom zo Šírazu do Teheránu lietadlom Iran Aseman Airlines. Zatiaľčo prvé dva úseky som mal absolvovať rôznymi verziami typu MD-80, práve posledný úsek spôsobil široký úsmev na mojej tvári, nasadený mal byť totiž Boeing 727-200. Týmto typom som neletel od čias leteckej spoločnosti Air Slovakia a v dnešnej dobe letieť Boeingom 727 je už poriadna rarita. A pritom som sa takéto privilégium nemusel ani nejako zvlášť platiť, celá trojúseková letenka ma vyšla na zhruba 120 EUR, a to vrátane zapísanej batožiny (ktorú som ale nepotreboval) a občerstvenia na palube, čo je dnes u európskych spoločností na hranici utópie. S vybraným riešením som preto okamžite súhlasil, kamarát lety zakúpil a ja som mu za ne zaplatil, za čo som dostal do ruky trošku nedôveryhodné papiere s vytlačenými údajmi zväčša v jazyku farsí, našťastie zopár hlavných údajov bolo aj v angličtine. Neostávalo mi nič iné len veriť, že lety sú dôveryhodné a naozaj sa podľa plánu aj uskutočnia. Spätne môžem povedať, že všetko prebehlo bez problémov, až na nejaké meškania večerných letov, ktoré sú ale v Iráne zjavne bežnou záležitosťou.

Štvrtý deň svojho pobytu som sa preto plný očakávaní dostavil do jedného z terminálov letiska Mehrabad, odkiaľ som po bežných formalitách odletel na palube MD-83 spoločnosti ATA Airlines do Mašhadu. Po pristátí ma čakalo krásne slnečné počasie, ale keďže letisko v Mašhade má vzletové a pristávacie dráhy v smere 13/31, fotografovaniu som sa mohol venovať až popoludní. Predpoludnie som preto využil na návštevu mesta, kam som sa dopravil opäť metrom z letiska. Mašhad je známy najväčšou mešitou na svete, Imam Reza Shrine. Je to neskutočne veľký komplex, v ktorom vám ako cudzincovi pridelia sprievodcu, samozrejme nie individuálne, ale vás pripoja k nejakej skupine. Domáci sa v areáli môžu pohybovať voľne. Krása jednotlivých mešít a hlavne v podzemí je unikátna a určite stojí za zhliadnutie. Po krátkej prechádzke mestom som sa konečne vybral smerom k letisku, kde som si chcel vyfotografovať nejaké lietadlá, najmä s ohľadom na krásnu modrú oblohu, akú v Teheráne nikdy nevidíte, nakoľko mesto je neustále zahalené v smogu. Len čo som dorazil na vybrané miesto, zmenili smer lietania z 13 na 31, takže som musel zmeniť svoje plány a taxíkom sa odviezť ďaleko na juh od letiska, kde som očakával možnosť fotografovať lietadlá vo vzduchu. Bohužiaľ areál letiska siaha pomerne ďaleko od prahu dráh smerom na juh, takže lietadlá boli pomerne vysoko, ale napriek tomu sa mi pár pekných fotografií podarilo. Na rozdiel od Teheránu tu som sa nachádzal v blízkosti miestneho cintorína, ďaleko od mesta a pohyb ľudí tu bol minimálny, nemusel som sa preto až tak skrývať pri svojom hobby. Deň sa nachýlil ku koncu a ja som potreboval dostať sa naspäť na letisko k môjmu ďalšiemu odletu, narazil som však na problém.

V tejto oblasti som totiž nenarazil na žiaden taxík a tak mi neostalo nič iné len čakať na zastávke na miestny autobus, ktorý však nemal žiadne informácie v angličtine o tom, kam smeruje. Ani okoloidúci ľudia nevedeli anglicky, ale nakoniec sa mi podarilo v autobuse sa dohovoriť s jedným Iráncom, ktorý bol tak ochotný, že nielenže mi povedal, kedy mám vystúpiť, ale dokonca od zastávky autobusu prešiel so mnou pešo až k stanici metra, pritom išlo o „prechádzku“ asi 20 minút. Ďalší dôkaz toho, že v Iráne sú veľmi priateľskí a prívetiví ľudia. Myslel som, že už mám vyhraté, ale v stanici metra som sa následne nevedel dočkať vlaku na letisko. Na letisko totiž zachádzajú iba vybrané spoje a mne stále prichádzali iba súpravy idúce po inú konečnú stanicu. Už keď som začal pomaly zúfať, prišiel konečne vlak, ktorý podľa miestnych išiel až na letisko, hoci na transparente to nemal napísané, ale našťastie mali pravdu. A tak som sa včas dostal do terminálu letiska Mašhad a mohol sa pripraviť na svoj ďalší let. Ten prebiehal tentokrát typom MD-82 spoločnosti Kish Air a smeroval do Šírazu. Po pristátí v Šíraze bola už tma, ale ja som mal naštudované, že neďaleko od letiska je konečná stanica metra do mesta, ktorou sa dostanem do svojho hotela. Po asi 15-minútovom šliapaní a odmietaní miestnych taxikárov som síce dorazil k stanici metra, tá však bola zatvorená, na internete som sa totiž nedočítal, že toto metro jazdí tiež len v obmedzených hodinách. A tak som nakoniec musel zvoliť jazdu taxíkom, ktorý ma doviezol do miestneho hotela neďaleko autobusovej stanice v Šíraze. V tomto meste som mal plánovaný pobyt na dve noci a dva dni, ktoré som chcel využiť opäť na kombináciu prezerania pamiatok a fotografovania lietadiel.

Hlavným cieľom môjho pobytu mal byť výlet do Persepolisu, ktorého ruiny sa nachádzajú asi 60 km severovýchodne od Šírazu. Môj hotel mi samozrejme výlet za prijateľnú cenu sprostredkoval, ale až na druhý deň, ten prvý som strávil najprv prehliadkou samotného mesta, jeho pamiatok, navštívil som miestny bazár. Šíraz je mesto, ktoré má voľnejší islamský režim ako zvyšok krajiny, známe je napríklad tým, že v jeho okolí sa pestuje svetoznáma odroda vína, z ktorého ale väčšina putuje na export. Napriek tomu ho popíjajú aj domáci, čo je trochu paradox vzhľadom na pravidlá islamu. Toto všetko a ešte oveľa viac som sa dozvedel od svojej sprievodkyne, ktorá ma na druhý deň viezla svojím autom do Persepolisu. Bola to učiteľka angličtiny, takže jej jazykové znalosti boli výborné a veľmi otvorene sa so mnou a mojím portugalským spoluturistom rozprávala o živote v Iráne. Samotný Persepolis je veľký areál ruín z čias prvej perzskej ríše, na ktorej základoch je postavený dnešný Irán. Pozostatky stavieb z 5. až 3. storočia pred Kristom sú skutočne veľkolepé, s mnohými zachovanými reliéfmi a miesto určite stojí za návštevu. Obe popoludnia v Šíraze som však venoval lietadlám, resp. fotografovaniu príletov na miestne letisko. Musím však priznať, že tu som bol veľmi sklamaný, civilná prevádzka bola veľmi slabá a nevidel som nič nové oproti Teheránu alebo Mašhadu a z očakávaných IL-76 iránskej armády, ktoré majú na letisku základňu a ktorých siluety v tme som videl po pristátí v Šíraze, sa bohužiaľ žiadne pre mňa neukázali. Jediný C-130 Hercules nacvičujúci lety s jedným nepracujúcim motorom nemohol byť dostatočným zadosťučinením. Navyše som počas jednej jazdy na letisko zažil skutočne otravného „taxikára“, ktorému nielenže pred koncom jazdy došiel benzín a musel hľadať niekoho, kto naše auto potlačí, ale po mojom vystúpení sa snažil ešte odo mňa vydrankať viac peňazí ako sme sa vopred dohodli, takže som ho vykrikujúceho a lamentujúceho musel nechať tak a ísť si svojou cestou.

Isté sklamanie z leteckej časti výletu do Šírazu však určite napravil môj večerný let naspäť do Teheránu. Do poslednej chvíle som cez sklo terminálu sledoval, aké lietadlo pristavia pred náš východ a keď sa pred ním objavil Boeing 727, konečne som si vydýchol. Let týmto historickým krásavcom bol úžasný, ten zvuk motorov je proste nezastupiteľný, staré sedadlá ešte s fajčiarskymi odkladacími priestormi, vedľa mňa staré krídlo s bohatou mechanizáciou a navyše dostatok priestoru na nohy pri núdzovom východe, tento let bol proste úžasným zakončením môjho trojdňového putovania mimo Teheránu. V tejto súvislosti ešte musím zdôrazniť, že na všetkých troch vnútroštátnych letoch som dostal teplé jedlo a nápoje (samozrejme nealkoholické), čo je v našich končinách dnes už nepredstaviteľné. Myšlienka preletieť sa po Iráne a spoznať aj iné mestá v krajine sa ukázala byť výborným nápadom, ktorý dotvoril môj úspešný spotterský výlet. Posledný deň pobytu som strávil opäť v Teheráne, fotografovaním na letisku Mehrabad a večer som sa vybral na strastiplnú cestu na medzinárodné letisko Imam Khomeini. Nakoľko metro na letisko už nejazdilo, zo stanice metra linky č. 1 som využil mikrobus, ktorý smeroval do nejakého mesta za letiskom a pri letisku niekoľkým cestujúcim zastavil a dovolil vystúpiť. Potom nasledoval už len tentokrát bezproblémový let s UIA cez Kyjev do Viedne, kde sa o mňa v Business Class vzorne postarali. Týždňový výlet do Iránu bol veľmi úspešný a priniesol mnoho unikátnych záberov, vďaka čomu som sa do Teheránu o rok neskôr vrátil opäť. Treba však opäť zdôrazniť, že spotterský výlet do Iránu je len skutočne pre najnáročnejších a maximálne disciplinovaných fotografov, ktorí sú ochotní riskovať veľa aby získali krásne zábery.

Související kategorie