Spotting trip report – Lietanie po Iráne (1. časť)

Hoci vo svetovom meradle sú určite ľudia, ktorí za fotografovaním lietadiel cestujú častejšie a ďalej ako ja, v našich končinách si dovolím považovať sa za celkom skúseného spottera. Rodinné aj pracovné pomery mi našťastie umožňujú venovať svojmu koníčku naozaj veľa času a aj prostriedkov. A tieto možnosti zatiaľ aj naplno využívam, popri fotografovaní lietadiel rád spoznávam aj okolitý svet, pri cestách do nových končín nikdy nevynechám ani nejaké tie pamiatky, prírodné úkazy či turistické atrakcie. Mám kamarátov a známych po celom svete, niektorí majú podobné možnosti cestovania ako ja, iní sa musia z rôznych dôvodov uskromniť. Najmä tí, ktorí cestujú veľa a už dlhšiu dobu, však narazili, rovnako ako ja, na jeden zásadný problém. A síce že letecká doprava sa vo všetkých vyspelých častiach sveta veľmi rýchlo globalizuje, unifikuje a tým aj stáva viac jednotvárnejšou. Stále viac a viac ľudí cestuje lietadlom, letenky sú dnes niekoľkokrát dostupnejšie ako kedysi, avšak variabilita pre nás spotterov sa rapídne zhoršuje. Prakticky v celej Európe, Severnej Amerike či vyspelých krajinách Ázie a Austrálie narazíte dnes na unifikované flotily tvorené obligátnymi Airbusmi, Boeingami, Embraermi, Bombardiermi a ATR-kami. Samozrejme, dajú sa zbierať rôzne exotickejšie spoločnosti alebo zvláštne sfarbenia, stále sú to však vo veľkej väčšine tie isté typy. Je potom logické, že nás, „ostrieľanejších“ spotterov to čoraz častejšie ťahá aj do menej prístupných alebo spottersky priateľských lokalít, kde sa vyskytujú buď exotické letecké spoločnosti a sfarbenia, alebo neobvyklé, väčšinou staršie typy lietadiel, ktoré v Európe a Severnej Amerike už dávno vymizli. V mojom prípade sa snažím kombinovať „jednoduché“ výlety, akými boli napr. Paríž či Londýn z mojich predchádzajúcich reportov, s niečím exotickejším a zaujímavejším.

A300-600 Meraj Airlines EP-SIG (THR)

A300B Iran Air EP-IBI (THR)

Preto niet divu, že v októbri 2017, po dvoch „obyčajných“ európskych výletoch nastal opäť čas na zmenu a nejaké to spotterské dobrodružstvo. Tentokrát však nešlo ani tak o dobrodružstvo geograficky vzdialené, ale skôr o spottersky nie veľmi pohodlné. Mojím cieľom sa totiž mal stať Irán. O tejto krajine počul určite každý, aj keď v našich končinách sa správy o Iráne spájajú skôr s otázkami dohody o jadrovom programe, príp. dodržiavania ľudských (najmä ženských) práv a pod. Z dávnejšej minulosti mohli zostať v pamäti správy alebo obrázky z iránsko-irackej vojny či dokonca z obdobia iránskej revolúcie v roku 1979. Irán je veľkou krajinou Blízkeho východu, s ktorou treba v svetovej politike určite počítať, navyše disponuje obrovskými ložiskami ropy, takže je jasné, že „záujem“ západného sveta (ale tiež Ruska) o túto krajinu je značný. V časoch vládnutia šacha Mohammada Rezu Pahlaviho mal Irán pomerne blízko k USA a zvyšku západného sveta, po jeho zvrhnutí v roku 1979 a nastolení islamskej republiky sa orientácia krajiny zmenila, začala si ísť prakticky vlastnou cestou a postoj voči západným krajinám výrazne zvlažnel. Nie je mojím cieľom rozoberať tu teraz čo bolo príčinou a čo následkom, faktom však je, že Irán je dnes relatívne izolovaný od okolitého sveta a okrem nepriaznivých vzťahov najmä s USA je v neustálom súperení so Saudskou Arábiou, druhým megahráčom so zásobami ropy v oblasti Perzského zálivu, ktorý je navyše dlhoročným spojencom USA. Neochota Iránu podrobiť sa požiadavkám západu má za následok, že krajina bola celé desaťročia postihnutá ekonomickými sankciami, ktoré v mnohých ohľadoch zabrzdili modernizačný pokrok a hoci v nedávnom období došlo k otepleniu vzťahov so Západom a s tým súvisiace zmiernenie sankcií, nástup administratívy Donalda Trumpa v USA všetko vrátil späť a Irán sa tak opäť dostáva do stále väčšej izolácie.

AN74 Iranian Revolutionary Guard 15-2253 (THR)

IL76 Iranian Revolutionary Guard 15-2282 (THR)

Táto situácia nie je samozrejme dobrá pre iránske hospodárstvo, hoci sa krajina všemožne snaží zabezpečiť si pokrok z vlastných zdrojov alebo od spriatelených krajín. Ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré, a tak práve vďaka tejto situácii možno povedať, že Irán je veľmi atraktívny pre leteckého spottera. Podobne ako v iných oblastiach priemyslu a služieb, aj v oblasti leteckej dopravy sú roky sankcií veľmi silno cítiť, čo sa prejavuje tým, že krajina nemala priamy prístup k novým technológiám v podobe nových modernejších lietadiel, pohonných jednotiek a pod. Nakoľko civilný letecký priemysel je dnes silne dominovaný zopár leteckými výrobcami, neostalo Iránu nič iné ako neustále udržiavať pri živote staré opotrebované lietadlá, alebo sa rôznymi, často ilegálnymi alebo nie celkom legálnymi cestami dostávať k síce novšej, ale stále už olietanej technike. Po oteplení vzťahov a podpísaní jadrových dohôd medzi Iránom a Západom síce došlo po uvoľnení sankcií k objednávkam veľkého množstva nových lietadiel od Airbusu, Boeingu či ATR, avšak nakoľko výrobný cyklus takýchto lietadiel je aj niekoľko rokov, skôr než stihli výrobcovia nové lietadlá dodať, nastúpila v USA k moci administratíva Donalda Trumpa, ktorá ako jeden z prvých krokov vypovedala jadrovú dohodu s Iránom a opätovne uvalila na krajinu ekonomické sankcie. A nakoľko aj v tom „najeurópskejšom“ lietadle je vždy veľa súčiastok Made in USA, sankcie postihli aj dodávky od Airbusu či ATR. Výrobcovia, podporovaní svojimi materskými krajinami, sa síce snažia nájsť všakovaké riešenia, ako sankcie obísť, zatiaľ sa im to veľmi nedarí. Typickým príkladom snahy stihnúť ešte čo sa dá, je pamätný dodávací let 5 lietadiel ATR-72 z Francúzska do Iránu v auguste 2018, deň predtým, ako obnovené sankcie vstúpili do platnosti.

F100 Naft Airlines EP-SUS (THR)

F100 Qeshm Air EP-FQJ (THR)

Život v Iráne sankcie určite komplikujú, avšak zastaviť sa nemôže, a preto možno v tejto krajine nájsť v používaní staré lietadlá, vyradené od európskych prevádzkovateľov. Armádne zložky, ktorých je v krajine hneď niekoľko, si zase musia vystačiť s technikou, ktorú získali ešte v čase, keď USA boli ich spojencom, tieto lietadlá majú teda často 40 a viac rokov. Medzičasom dodával vojenskú techniku do Iránu aj Sovietsky zväz resp. Rusko, a tak možno v krajine nájsť veľa ruských typov bojových aj transportných lietadiel, tiež staršieho dáta narodenia. V 90. rokoch sa v Iráne rozmohla vo veľkom aj staršia sovietska civilná letecká technika, avšak jednak z dôvodu vysokých prevádzkových nákladov ale najmä po niekoľkých tragických haváriách dnes úplne vymizla a civilných cestujúcich vozia výhradne západné typy lietadiel, hoci sú niekedy staršie ako tie sovietske, ktoré nahradili. Keď sa k tomu pripočíta skutočnosť, že v Iráne pôsobia takmer dve desiatky väčších či menších leteckých spoločností, z ktorých len zopár sa pravidelne objavuje v Európe (Iran Air, Mahan Air a v obmedzenej miere Qeshm Air, výnimkou je Istanbul, ktorý je spolu s Dubajom akousi vstupnou bránou do Iránu a preto navštevovaný viacerými lokálnymi dopravcami), vytvára to úžasnú kombináciu zaujímavých typov lietadiel a leteckých spoločností, ktoré by mohli spottera lákať do Iránu. Avšak táto zdanlivá rozprávka ma jeden veľký háčik. Fotografovanie lietadiel je totiž v Iráne nielenže neobvyklé, ale priamo zakázané a na rozdiel od iných krajín v Iráne za takýto čin hrozí až väzenie.

MD82 Zagros Airlines EP-ZAE (THR)

MD88 Taban Airlines EP-TBB (THR)

Pravdou je, že v Iráne nie je oficiálne zakázané fotografovanie civilných lietadiel ako takých, zakázané však je fotografovanie vojenských a strategických objektov a v ich blízkosti a k nim jednoznačne patria aj letiská. Navyše väčšina letísk v Iráne je zároveň aj vojenskou základňou, takže situácia je naozaj veľmi komplikovaná. Tí zanietenejší si určite už pozreli nejaké tie fotky z iránskych letísk či dokonca reportáže z návštev tejto krajiny, avšak rovnako, možno ešte intenzívnejšie, sa dostali do našich končín aj správy o zatknutí osôb za fotografovanie alebo podobnú činnosť, ktoré boli následne obvinené zo špionáže a uväznené. A tu potom určite nestačí vymazanie fotografií, spravidla hrozí súd podľa iránskych zákonov a pomerov, v ktorých sa Európan len ťažko vyzná a môže sa tak dostať do naozaj veľkých problémov. Spoliehať sa na to, že mu pomôže ambasáda a nejako to vyrieši, nemusí vždy priniesť želané ovocie, preto na tomto mieste musím dôrazne upozorniť, že fotografovanie lietadiel na alebo v blízkosti iránskych letísk je skutočne nebezpečné a spotter musí postupovať maximálne obozretne. V žiadnom prípade nechcem týmto článkom spotterský výlet do Iránu odporúčať alebo na neho navádzať a taktiež ak skontaktujete domácich spotterov, ktorých fotografie sú na svetových fotografických stránkach pomerne hojné, ak sa vám vôbec ozvú, určite vám zdôraznia, že idete do veľkého rizika a zrejme nebudú chcieť s vami fotopozície v okolí letísk ani navštíviť. Jedným zo základných pravidiel pri spottingu v Iráne totiž je byť čo najmenej nápadný a viditeľný, a to sa dá dosiahnuť len vtedy, ak ste sám. Akákoľvek skupina ľudí priťahuje neželanú pozornosť, pričom hrozbou nie sú len samotné bezpečnostné zložky (polícia, vojaci a pod.), ale aj bežné civilné obyvateľstvo, ktoré môže vaše „podozrivé“ správanie nahlásiť.

RJ100 Qeshm Air EP-FQV (THR)

RJ85 Taban Airlines EP-TBG (THR)

Vopred preto ďakujem aj za pochopenie, že ani v tomto reporte ani mimo neho nebudem poskytovať informácie o fotopozíciách, ktoré som počas svojej návštevy používal ani o iné detailnejšie informácie. Je to aj na žiadosť iránskych spotterov, medzi ktorými som našiel jedného dobrého kamaráta, nakoľko aj oni sami majú veľmi ťažkú situáciu vo svojom hobby a určite si neželajú, aby sa im do krajiny nahrnuli zástupy spotterov zo Západu, ktorí môžu zhoršiť stav aj pre nich samých. Čím väčší zástup spotterov, tým väčšia je pravdepodobnosť, že sa medzi nimi vyskytnú aj „nedisciplinovaní“ jedinci, ktorí potom sťažia fotografovanie všetkým ostatným. A v krajine ako Irán to platí dvojnásobne. Záleží na tom aj mne osobne, nakoľko som Irán navštívil už trikrát a vďaka maximálnej obozretnosti som sa vyhol akýmkoľvek problémom a v mojom úmysle je do tejto krajiny sa v budúcnosti znova aj vrátiť. Irán je totiž, ak odhliadnete od islamského náboženstva a z toho vyplývajúcich pravidiel a spôsobu života, veľmi pohostinná krajina a miestni ľudia sú maximálne priateľskí a nápomocní. Navyše „vďaka“ sankciám a vyčerpanému hospodárstvu je v krajine tak vysoká inflácia, že ceny sa rátajú v miliónoch a navyše sú pre našincov aj veľmi priaznivé. Dokonca tu existuje taký fenomén, že oficiálny výmenný kurz eura voči iránskemu rialu, ktorý nájdete napr. na internete, je v skutočnosti oveľa priaznivejší, a to nielen v rôznych zmenárňach a hoteloch v meste, ale aj v oficiálnej zmenárni už na letisku. Môžete si teda vychutnať pocit, aké je to byť milionárom...

B737-500 ATA Airlines EP-TAG (THR)

B737-500 Sepehran Airlines EP-FSA (THR)

Moja cesta v októbri 2017 však nezačala práve najšťastnejšie. Letenku som mal zakúpenú už v niekoľkomesačnom predstihu a mojím dopravcom sa, podobne ako rok predtým, stali ukrajinské aerolínie UIA. Dokonca sa mi v tomto prípade podarilo v nejakej akcii (alebo skôr chybnom tarife) zakúpiť letenku v obchodnej triede za nižšiu sumu ako stála letenka v triede ekonomickej a to pritom UIA patrí medzi najlacnejšie letecké spoločnosti pri ceste do Iránu. Všetko teda vyzeralo úžasne, ja som sa tešil na svoju cestu v Business Class z Viedne cez Kyjev do Teheránu, keď som v deň odletu, v piatok na obed, dostal e-mail i SMS správu, že môj let Viedeň-Kyjev bude mať meškanie, vďaka ktorému nestihnem svoj prípoj v Kyjeve do Teheránu. UIA sa ma snažili odbiť dvoma možnosťami, jednou lepšou ako druhou... Tou prvou bolo, že mi vrátia celú cenu letenky a nepoletím, čo by sa UIA náramne hodilo, nakoľko som zaplatil relatívne nízku čiastku za letenku, pre mňa to však samozrejme nebolo prijateľné riešenie a už vôbec nie v deň odletu. Druhou možnosťou bolo, že odletím zmeškaným letom do Kyjeva, kde sa o mňa „postarajú“, rozumej v najlepšom prípade mi dajú hotelové ubytovanie a poletím letom o 24 hodín neskôr. Toto riešenie bolo pre mňa taktiež neprijateľné, môj program v Iráne bol nabitý a nechcel som prísť o celých 24 hodín. Nakoniec som si po telefonáte na Ukrajinu vybojoval, že prídem na letisko vo Viedni ako obvykle a zástupca spoločnosti UIA ma prerezervuje na let inej spoločnosti, čo je samozrejme bežná povinnosť spoločnosti v takomto prípade, ale nie vždy sa im do takéhoto riešenia veľmi chce.

IL76 Islamic Republic of Iran Air Force 5-8206 (THR)

F27 Islamic Republic of Iran Air Force 5-8807 (THR)

Po príchode do Schwechatu som kontaktoval zástupcu UIA, ktorý síce vedel o mojom probléme so zmeškaným letom, avšak snažil sa mi tvrdiť, že neexistuje žiadne alternatívne spojenie a musím odletieť do Kyjeva, kde sa o mňa „postarajú“. To som kategoricky odmietol a s poukázaním na to, že pracujem v letectve od roku 1996 som ho „informoval“, že ma môže preknihovať na let Turkish Airlines cez Istanbul alebo priamy let Austrian Airlines, ktoré oba odlietali až večer s dostatočnou časovou rezervou a mali voľné miesto. Po krátkom prehováraní súhlasil, že ma preknihuje na Austrian Airlines a poslal ma do Terminálu 3, aby som išiel na ich check-in. Tam sa ma ujala jedna z červených zamestnankýň, ktorá mi pomáhala urobiť check-in na automate, avšak zistili sme, že systém mi priradil sedadlo v rade č. 14, čo určite nie je sedadlo obchodnej triedy. Potvrdilo sa, že UIA ma síce preknihovali, ale do ekonomickej triedy. S tým som samozrejme nesúhlasil a musel som sa vrátiť na pult UIA, kde po ďalšom dohadovaní som konečne získal letenku do Business Class Austrian Airlines. O tom, koľko za to museli UIA zaplatiť, nechcem radšej ani vedieť, je mi jasné, že pri tak hlbokej strate sa všemožne snažili donútiť ma do iného riešenia. Nakoniec sa ale všetko podarilo, palubnú vstupenku som mal v ruke a mohol som sa odobrať do salónika Austrian Airlines, kde som čakal na svoj večerný odlet do Teheránu. Čakanie niekoľko hodín bolo síce úmorné, ale vďaka priamemu letu som napriek tomu dorazil do Iránu skôr ako som pôvodne mal. Samotný let na palube Austrian Airlines bol bez komplikácií, avšak potvrdilo sa mi, že v prípade narrow-body lietadiel (linku letel A320) je zakúpenie letenky do obchodnej triedy (za plnú cenu) absolútnym mrhaním prostriedkov, pretože okrem voľného prostredného sedadla a bohatšieho menu na porceláne nezískate prakticky nič, žiadne pohodlnejšie sedadlá, žiadny IFE.

MD83 ATA Airlines EP-TAQ (THR)

MD83 Iran Airtour EP-MDF (THR)

Po prílete na letisko Imam Khomeini, ktoré je vstupnou bránou pre medzinárodné lety do Teheránu, ma čakalo najprv vybavenie víz. Zatiaľčo v minulosti sa víza museli „predvybaviť“ prostredníctvom nejakej cestovnej kancelárie alebo hotela, za čo bol samozrejme ďalší poplatok, v súčasnosti už stačí mať platný pas, spiatočnú letenku, potvrdené hotelové ubytovanie aspoň na prvú noc a zaplatiť poplatok v okienku, a po chvíli dostanete pas naspäť aj s vízami. Zatiaľčo v roku 2017 mi ešte do pasu nalepili klasické víza, o rok neskôr už boli víza len elektronické, takže v pase sa vám neobjavili, čo síce môže zvádzať k tomu, že napr. pri ceste do USA môžete svoju návštevu Iránu zatajiť, avšak neodporúčal by som to, nakoľko, ako sa hovorí, „Veľký brat vidí všetko“. Pre tých, ktorí nemajú medzinárodné poistenie platné pre Irán, ideálne ešte aj s konkrétnym uvedením krajiny, platí ešte povinnosť zakúpiť si domáce poistenie, čo je v podstate len ďalší výdavok navyše. Hoci proces získania víza po prílete nie je nijako komplikovaný a trvá spravidla 30-45 minút, je vidieť, že v Iráne chcú na turistoch zo Západu zarobiť, lebo cena víza, ktorú vám úradník napíše jednoducho na kus papierika a ktorú zaplatíte vo vedľajšom okienku, sa postupne zvýšila z 50 na 70 EUR, hoci hodnota akejkoľvek západnej meny v Iráne za to obdobie výrazne posilnila. Tomu sa však nedá nijako vyhnúť a návšteva tejto krajiny určite za tie peniaze stojí. Po získaní víza už len jednoducho prejdete pasovou kontrolou a následne si vyzdvihnete kufor, ktorý za tú dobu už samozrejme čaká mimo batožinového pásu a cez colnú kontrolu vyjdete do verejnej časti haly, kde sa na vás okamžite vrhnú oficiálni aj neoficiálni taxikári. Hoci cena taxíkov nie je v Iráne nejako drahá, vzhľadom na vzdialenosť letiska Imam Khomeini cca 30 km od mesta sa výsledná suma predsa len vyšplhá na pár desiatok eúr. V roku 2017 však na letisku otvorili stanicu novej trasy metra, ktoré je samo o sebe zážitkom.

B737-400 Iran Aseman Airlines EP-APP (THR)

B737-400 Taban Airlines EP-TBJ (THR)

Aj ja som sa preto rozhodol využiť toto metro a po naštudovaní veľmi skúpych údajov cez internet som sa po prílete ocitol pred zatvorenými dverami stanice metra, na ktorých boli našťastie vypísané odchody vlakov. Unikátom tejto linky metra, označenej číslom 8, je totiž to, že vlaky momentálne jazdia iba po jednej koľaji a navyše veľmi pomaly, doba jazdy do stanice Shahr-e Aftab, kde sa dá prestúpiť na linku metra č. 1 jazdiacu do centra mesta, je asi 35 minút. Preto vlaky jazdia v intervaloch neuveriteľných 80 minút, a to iba od 6:40 ráno do 13:20 na obed. Popoludní a večer sa metrom na alebo z letiska nedostanete. Cena lístka je však smiešne lacná, v prepočte vychádza menej ako 1 euro, a to je pritom „špeciálna“ letisková cena, ktorá je niekoľkonásobne vyššia ako ceny jazdy bežného metra v Teheráne. Jazda vlakom bola síce pomalá, ale ale priam vyhliadková, celú trasu absolvuje po povrchu a až pred opačnou konečnou stanicou zíde pod zem. Tam som prestúpil na linku č. 1, ktorá ma doviezla až do centra mesta, pričom som si užil aj pravú teheránsku tlačenicu, keď po takmer prázdnom metre z letiska nastupovali na jednotlivých staniciach linky č. 1 desiatky miestnych ľudí cestou do práce, pričom pokiaľ boli voľné miesta, iránski muži priam utekali od dverí, aby ich obsadili. Iránske ženy a deti majú našťastie v metre vyhradené svoje vagóny, do ktorých muži nesmú (ženy naopak môžu cestovať aj v „mužských“ vagónoch), inak by sa k sedadlám určite nedostali. Po nekonečnej jazde do centra mesta som sa konečne dostal von, našťastie aj s mojou batožinou, s ktorou som hneď zamieril do svojho hotela, aby som sa mohol začať venovať tomu, na čo som do Iránu vlastne prišiel. Ale o tom až v nasledujúcej časti reportáže.

B727-200 Iran Aseman Airlines EP-ASD (THR)

C130 Islamic Republic of Iran Air Force 5-8552 (THR)




Související kategorie

Komentáře



Peter Pšenica (...168.131...)
02.12.2019 14:34
Re Odstavce?

Dobrý deň Jenyku, ja tam mám odstavce, vždy sú oddelené fotkami, ale sú dlhšie asi na aké ste zvyknutý z iných článkov tu na Planes. Mrzí ma, že sa Vám to zle číta. Pokúsim sa pri písaní najbližšieho reportu na to myslieť, lenže ja nevidím zmysel v tom, aby som po každých 2-3 vetách dával nasilu nový odstavec, tie moje odstavce majú nejaký ucelený význam. Každopádne druhá časť bude určite ešte týmto štýlom, lebo je už odovzdaná v redakcii, pri písaní nového reportu uvidím, či s tým niečo urobím. Ja myslím, že možno je problém skôr so slovenčinou, ktorú mladšie ročníky v ČR dnes už zabúdajú (ja som jednak starší ročník vydania a jednak my na Slovensku máme dodnes veľa filmov dabovaných v češtine, časopisov, kníh a pod., takže nestrácame kontakt s jazykom), ale netrúfam si na gramaticky správnu spisovnú češtinu, tak som sa kedysi s Planes dohodol, že ostanem pri slovenčine. Každopádne ďakujem za námet, vážim si to.

Jenyk - nepřihlášený host (...176.195...)
02.12.2019 13:53
Odstavce?

Nebylo by možné do textu doplnit odstavce? Takhle se to velmi špatně čte.

Celkem 2 záznamy

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace