Spotting trip report – Znovu do Moskvy (1. časť)

• 18.08.2019 09:00
• Letecké cestopisy

Pravidelní čitatelia mojich Trip reportov vedia, že sa netajím tým, že mojou srdcovou záležitosťou sú staršie typy lietadiel, najmä tie vyrobené ešte v bývalom Sovietskom zväze. Hneď na úvod chcem zdôrazniť, že to nemá nič spoločné so sympatiami k tamojšej politike alebo spôsobu života, jednoducho tieto výrobky techniky považujem za tie „pravé lietadlá“ z hliníka, nezameniteľných tvarov, zvukov a často aj dymovej stopy. Dnešné Airbusy, Boeingy či Embraery vyzerajú z diaľky takmer rovnako, znejú takmer rovnako a jednoducho vo mne nevyvolávajú ten krásny pocit ako staršia technika. Možno je to dané aj tým, že som na Tupolevoch, Iljušinoch, Jakovlevoch a Antonovoch bol priam odchovaný a asi aj tým, že vidieť ich dnes na európskych letiskách je veľkou vzácnosťou (s výnimkou pár modernejších typov alebo často nenahraditeľných nákladných lietadiel). Každý si rád spomína na zážitky z detstva a mladosti a u mňa sú spojené práve s týmito lietadlami. Dnešní mladí spotteri mnohokrát ani tieto typy lietadiel nepoznajú, čomu sa ale nedá diviť, nakoľko ak chce človek v dnešnej dobe nejaké vidieť, musí sa vypraviť stále viac na východ. Preto niet divu, že moje kroky so železnou pravidelnosťou smerujú do Ruska a na Ukrajinu, kde sa, hoci v obmedzenom množstve, staršie sovietske lietadlá ešte stále dajú stretnúť. Neinak tomu bolo aj v lete roku 2017, keď som sa, po dvojročnej prestávke, rozhodol opäť zavítať do krajiny, kde (ako hovorí parafráza jedného hesla z minulosti) už včera zjedli to čo mali jesť až zajtra.

Rusko je pre západných návštevníkov stále relatívne exotickou krajinou, aj napriek tomu, že už zhruba 25 rokov možno do tejto krajiny relatívne voľne cestovať. Pre našincov, najmä staršieho dáta výroby ako som ja, odchovaných čiastočne bývalým režimom, nie je ten kultúrny šok až tak citeľný ako pre turistov zo západnej Európy, avšak aj tak si treba na určité špecifiká zvyknúť a prispôsobiť sa im. To sa mi za tie roky už celkom podarilo, a tak moje cesty do Ruska už nepovažujem za nejakú nadmernú exotiku a ich príprave venujem spravidla menej času ako výletom do vzdialenejších končín. Navyše som si v Moskve vytvoril okruh priateľov, ktorí mi v mojom spotterstve veľmi pomáhajú, najmä bežne nedostupnými informáciami a niekedy aj transportom na vzdialenejšie letiská. Občas do svojich ciest zakomponujem aj nejaké „menšie“ mestá mimo Moskvy, tentokrát som sa však rozhodol iba pre týždňový pobyt v hlavnom meste. Tam sa každé dva roky koná aj medzinárodný letecký salón MAKS, ktorý sa mal v roku 2017 naposledy konať koncom augusta na letisku v Žukovskom, juhovýchodne od Moskvy. Od nasledujúceho ročníka mal byť presunutý na leteckú základňu Kubinka západne od Moskvy. Nakoľko podmienky v Žukovskom považujem za oveľa lepšie ako v Kubinke, rozhodol som sa ešte „naposledy“ navštíviť túto výstavu na svojom starom mieste. Termín cesty bol v podstate naplánovaný a čakal som už len na vhodný okamih nákupu letenky. Ako sa však ukázalo, z pôvodného neplatilo prakticky nič (aj to je často realita v Rusku), z augustového termínu sa napokon stala polovica júla a neskôr sa rozhodlo aj o tom, že MAKS naďalej zostane na svojom pôvodnom mieste.

Zmena termínu súvisela s tým, aby nekolidoval s inou veľkou výstavou, Army 2017 (po rusky „Armija“), čo je výstava výhradne vojenskej techniky (pozemnej i leteckej), ktorá sa každoročne koná na základni Kubinka ako aj v iných výstavných priestoroch. Časť cieľovej skupiny návštevníkov totiž navštevuje obe podujatia a tak by nebolo dobré, aby sa konali súčasne resp. v tesnej blízkosti termínov. A tak bol termín konania MAKS 2017 posunutý na polovicu júla, čo som zistil úplnou náhodou navštívením oficiálnej stránky organizátora tesne predtým, než som si išiel kúpiť letenky. Aké by bolo moje rozčarovanie, keby som na to prišiel až po kúpení leteniek... Pre budúcnosť sa situácia vyriešila opačne, a síce že Army sa bude konať v skoršom termíne na prelome júna a júla a MAKS sa vráti do svojho pôvodného termínu koncom augusta. Po upresnení termínu nastal čas zaoberať sa letenkami. Na zvolený termín sa objavili cenovo výhodné letenky so spoločnosťou Air Serbia, nástupcom Jat Airways. Nakoľko ich cena bola výrazne nižšia ako porovnateľné letenky s inými dopravcami, v cene bola zahrnutá aj podaná batožina, lety boli realizované v noci (čím spravidla šetrím drahocenný čas na spotting) a Air Serbia bola aj partnerom programu Topbonus spoločnosti Air Berlin, ktorého som bol členom, rozhodol som sa jej služby vyskúšať. Na papieri všetko vyzeralo ideálne, ako sa však ukázalo, realita bola úplne iná a ja som svoju voľbu dosť oľutoval. To som však v čase nákupu leteniek ešte nemohol tušiť, a tak som spokojne pokračoval v prípravách na cestu, vybavil som si potrebné víza, zaistil ubytovanie a informoval mojich kamarátov, že ich opäť „prídem navštíviť“.

V polovici júla nastal čas vydať sa do Viedne na večerný odlet spoločnosti Air Serbia do Belehradu. Prvé problémy začali už na letisku, nakoľko sa nad ním prehnala búrka, aj keď nie extrémne silná, takže niektoré odlety museli byť z tohto dôvodu oneskorené. To sa týkalo aj nášho letu, hoci v tom čase už všetky ostatné lety odlietali, posádka nášho ATR-72 sa rozhodla odlet kvôli búrkam v okolí odložiť. S pribúdajúcim časom som začal byť nervózny, nakoľko prestupový čas v Belehrade sa skracoval a situácia sa začala javiť nereálnou. Nakoniec sme predsa vyštartovali a po štandardnom lete pristáli na letisku Nikolu Teslu v Belehrade. Do odletu môjho letu do Moskvy zostávalo len pár minút a keď som videl, s akou „rýchlosťou“ obsluhujú naše ATR-72 po prílete (najprv museli vyložiť a pripraviť odobrané príručné batožiny, pričom sa tomu venovali až celí dvaja nakladači a na vykladanie podaných batožín samozrejme nikto nemal čas), strácal som poslednú nádej, že prestup ešte stihnem. Avšak po príchode autobusu do terminálu na niekoľkých prestupujúcich cestujúcich čakali zamestnanci Air Serbia a previedli nás zrýchleným tempom až do gatu, kde som prvýkrát zažil pocit posledného nastupujúceho cestujúceho, na ktorého všetci ostatní na palube A319 už čakajú. Za mnou sa zatvorili dvere a lietadlo iba s miernym meškaním odštartovalo. Ešte na letisku som sa pýtal zamestnankyne Air Serbia, či preložia aj moju batožinu, o čom som mal silné pochybnosti, ale ona ma ubezpečila, že už je na palube. Veľmi som tomu neveril, ale nemal som inú možnosť ako nastúpiť a dúfať, že vedela o čom hovorí.

Prílet do Moskvy bol na letisko Šeremetěvo v skorých ranných hodinách, prakticky sa ešte len začínalo rozvidnievať a pred pristátím som zažil, taktiež prvýkrát, tzv. „go-around“, teda postup nevydareného priblíženia, kedy sme tesne nad zemou opäť nabrali výkon, zasunuli podvozok a pristávací manéver si išli zopakovať. Príčinou bola zrejme nízka oblačnosť, kvôli ktorej posádka asi nevidela dráhu v dostatočnom predstihu. Opakované pristátie sa už podarilo v poriadku a po vystúpení z lietadla som myslel, že môj výlet sa už môže v pokoji začať, avšak pri výdaji batožiny sa potvrdilo, že moje podozrenie z vedomého zavádzania o preložení mojej batožiny zo strany Air Serbia v Belehrade bolo správne. Batožina mi samozrejme nedorazila a tak začal kolobeh papierovačiek. Ako človek pracujúci v letectve 23 rokov som celkom znalý tejto problematiky, avšak zjavne nie som znalý ruských pomerov. Po niekoľkominútovom čakaní konečne dorazila „typicky rusky naladená“ pracovníčka letiska Šeremetevo k svojmu pultu, kde sme začali spisovať tzv. „PIR“ (Property Irregularity Report“, čiže hlásenie o stratenej batožine). Znalosť angličtiny bola dosť mizivá, tak som radšej prešiel na ruštinu, ktorá síce nie je dokonalá, ale o niekoľko tried prevyšovala anglické schopnosti mojej „protivníčky“. Po spísaní záznamu a uvedení kontaktov a dodacej adresy do môjho moskovského hotela som sa konečne odobral do verejnej časti letiska, kde som narazil na ďalší problém. Chcel som si kúpiť miestnu SIM kartu, nakoľko roamingové hovory zo slovenského čísla v Rusku sú veľmi drahé, ale to je na medzinárodnom letisku Šeremetevo o 5:00 h ráno zjavne veľký problém. Všetci telefónni operátori mali napriek množstvu letov zatvorené svoje stánky a jediný otvorený mi predal SIM kartu, ktorá v mojom staršom telefóne nefungovala (samozrejme, údajne moja chyba, „mal som mu to povedať“, hoci som ten telefón pri kupovaní držal v ruke). A tak som kúpu karty musel nechať na neskorší čas v centre Moskvy, kde s tým našťastie už nebol problém.

Počasie bolo bohužiaľ viac než zlé, z oblohy viseli nízke mraky a občas aj padla nejaká tá kvapka, a tak mi až tak nevadilo, že som sa na letisku zdržal oveľa dlhšie ako som pôvodne počítal a do svojho hotela v centre Moskvy som dorazil prakticky až okolo 8:00 h ráno. Napriek tejto hodine sa mi podarilo ubytovať, hoci ruská „domáca“ ma samozrejme nezabudla „skasírovať“ za predčasný check-in, hoci izba bola tak či tak voľná a ja som tam strávil a zaplatil ďalších 6 nocí. Ale nakoľko som nemal pri sebe nič, len to čo som mal na sebe, možnosť natiahnuť sa na posteli a osprchovať sa bola, aj vzhľadom na vonkajšie počasie, pre mňa cennejšia ako pár stoviek rubľov navyše. Naviac som žil v naivnej predstave, že prísľub skorého dodania mojej stratenej batožiny toto trápenie ukončí, a tak som sa neunúval ani zabezpečovať si nejaké náhradné oblečenie či toaletné potreby. Veď Air Serbia prevádzkuje sama dva lety denne medzi Belehradom a Moskvou a navyše má tzv. „code-share“ aj na ďalšie dva lety Aeroflotu na tejto trase, predpokladal som teda, že batožina dorazí najneskôr v ten deň večer. Požiadal som teda aj domácu, aby ju v prípade potreby prevzala, nakoľko keď sa počasie trochu vylepšilo, rozhodol som sa nezaháľať na posteli a vyraziť na svoje prvé spotterské zážitky na letisko Vnukovo. Tam som sa stretol s mojím veľkým kamarátom Viktorom, ktorý pre mňa v priebehu dňa niekoľkokrát aj zavolal na letisko Šeremetevo, kde sa nachádza môj kufor. Najprv sme sklamaní zistili, že na najbližší let Aeroflotu z Belehradu ho nenaložili, ale že ho určite naložia na let Air Serbia, ktorý pristáva v Moskve podvečer. Nebol som z toho síce nadšený, ale zmieril som sa s tým.

O to väčšie bolo moje sklamanie, keď som dorazil do hotela a domáca mi oznámila, že za celý deň nikto s kufrom neprišiel. Musel som preto volať (našťastie už z vlastnej ruskej SIM karty) znova na letisko Šeremetevo, kde mi po niekoľkých nič nehovoriacich informáciách nakoniec povedali, že kufor síce dorazil, ale spoločnosť, ktorá zabezpečuje rozvoz po Moskve, pracuje len v obmedzených hodinách a večer už rozvoz nerobia. Že mám počkať do zajtra a kufor mi „v priebehu dňa“ dodajú do hotela... Nakoľko rovnakú informáciu som dostal aj od pracovníčky letiska pri spisovaní „PIR-u“ o takmer 24 hodín skôr a viem ako to v realite dopadlo, volal som opäť Viktorovi a ten bol natoľko ochotný, že asi o 22:00 h večer prišiel po mňa do hotela autom a spolu sme vyrazili na letisko Šeremetevo vyzdvihnúť osobne môj kufor. Tu sme narazili na ďalšie peripetie, nakoľko ma najprv nechceli pustiť do vyhradeného priestoru, napokon mi ale maximálne znudená, drzá a neochotná pracovníčka, ktorá nehovorila ani slovo inak ako po rusky (na medzinárodnom letisku Šeremetevo) kufor vydala a ja som sa konečne po spŕške nadávok na úroveň služieb a všadeprítomné zavádzanie dostal k svojim veciam a okolo polnoci dorazil späť do svojho hotela. Veľká vďaka Viktorovi, inak by som túto strastiplnú cestu musel absolvovať mestskou dopravou a trvala by o niekoľko hodín viac. Napriek všetkým útrapám a možno aj vďaka únave z týchto ťahaníc, som bol nesmierne šťastný, že som sa konečne dostal k svojej batožine a pobyt v Moskve sa mohol začať vo svojej očakávanej podobe. Myslel som, že ma už nič ďalšie postihnúť nemôže, ale to som podcenil „kvalitu“ spoločnosti Air Serbia.

Preskočím teraz celý moskovský pobyt a „vybavím“ hneď aj spiatočnú cestu, aby som si už ďalšie riadky nemusel kaziť negatívnymi skúsenosťami. Aj spiatočná cesta sa totiž vďaka tomuto dopravcovi stala nezabudnuteľnou. Môj odlet bol opäť v nočných, resp. skorých ranných hodinách, išlo prakticky o ten istý let, ktorým som do Moskvy aj priletel. Lietadlo priletelo z Belehradu s miernym meškaním, ktoré však ešte nebolo kritické. Dúfal som, že v Moskve ho možno trochu skrátia, alebo aspoň nenatiahnu, ale aj v tomto som sa mýlil. Odbavovanie letu trvalo ešte dlhšie ako malo podľa letového poriadku, navyše lietadlu nefungovala tzv. „APU“ (Auxiliary Power Unit – pomocná pohonná jednotka, ktorou sa spúšťajú hlavné motory), a tak muselo spúšťanie motorov prebiehať pomocou stlačeného vzduchu, čo ďalej meškanie predĺžilo. Už na palube mi bolo jasné, že pokračovanie z Belehradu do Viedne nestíham, jedine ak by ma lietadlo opäť chvíľku počkalo. To sa však nestalo a po prílete do Belehradu som zistil, že moje lietadlo do Viedne už odletelo. Bola ranná špička a v tranzitnej hale vládol neskutočný chaos, všade tlačenica ľudí a nakoľko meškalo viacero letov, pracovníci tranzitných priehradiek mali plné ruky práce. Nakoniec som sa dostal na rad a odovzdali mi náhradnú letenku na spoj Austrian Airlines, ktorý mal odlet predpoludním, našťastie tentokrát bolo dosť času aj na preloženie môjho kufra. Neplánovane som tak poslednú etapu svojej cesty absolvoval typom DHC-8-400 Austrian Airlines, tento let prebehol už bez problémov a aj po pristátí vo Viedni ma už nečakalo našťastie žiadne nemilé prekvapenie.

Po návrate domov som celú skúsenosť so službami Air Serbia, najmä vedomé zavádzanie pracovníkmi na letisku v Belehrade, nenechal len tak a opakovane sa sťažoval. Nakoniec sa mi podarilo zo spoločnosti „vydupať“ aspoň symbolické odškodné, avšak celkový veľmi zlý dojem z tejto firmy vo mne zostal. Meškania sa v letectve bežne vyskytujú, prípoje cestujúci nestíhajú, na tom nie je nič nezvyklého a hoci je to nepríjemné, treba s tým počítať. Avšak vedomé klamanie cestujúceho a potom úroveň služieb na letisku Šeremetevo ma zarazili. Áno, Air Serbia síce nevykonáva tie služby, ktoré v Rusku tak zlyhali, ale zabezpečuje ich jej kontraktačný partner a letecká spoločnosť nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť za to, aký balík služieb zákazník dostane a aký dojem v ňom zanechá. Po týchto skúsenostiach som pevne rozhodnutý, že Air Serbia už v mojom itinerári nebude. Celý prípad mal ešte malú dohru o niekoľko mesiacov neskôr. Ako je všeobecne známe, letecká spoločnosť Air Berlin skrachovala a do konkurzu sa dostal aj jej program Topbonus, v ktorom som mal nazbierané míle aj za túto cestu. V následnom konkurznom konaní som síce prihlásil svoje pohľadávky konkurznému správcovi, avšak vzhľadom na finančnú situáciu som už nikdy žiadnu hodnotu z nich nevidel. Paradoxne mi tak preknihovanie na let Austrian Airlines na trase Belehrad-Viedeň prinieslo aspoň pár stoviek míľ do programu Miles and More, aj keď aj o ich pripočítanie som musel tvrdo bojovať. V nasledujúcej časti svojho Trip reportu sa budem konečne venovať tomu, na čo som vlastne do Moskvy prišiel, teda fotografovaniu lietadiel. Sľubujem... 

Související kategorie