Spotting trip report – Po roku znovu do Ázie (2. časť)

• 02.12.2018 09:00
• Letecké cestopisy

Keď som plánoval svoj marcový výlet do Ázie a hľadal som okrem osvedčených destinácií ako Bangkok aj nejakú novinku, kde som ešte nebol, vylučovacou metódou som skončil pri Filipínach a ich hlavnom meste Manile. Na známych internetových portáloch, ktoré sa zaoberajú kvalitnými fotografiami dopravných lietadiel, som našiel veľa fotografií z Manily a nadviazal som kontakt s niekoľkými domácimi spottermi, ktorí mi potvrdili moje predpoklady, že podmienky na fotografovanie lietadiel v Manile sú za istých okolností dobré. Tými okolnosťami sú najmä slnečné počasie a vietor východných smerov, aby bola v používaní dráha 06, lebo pri nej sa nachádzajú jediné vhodné fotopozície. Vďaka štatistikám na internete som si overil, že v marci je skutočne veľká šanca na oba predpoklady, a tak bolo o mojej prvej návšteve Manily rozhodnuté. Po celodennom pobyte v Pekingu, ktorý súvisel s mojím cestovaním na palube spoločnosti Air China, a ktorému som sa venoval v prvej časti tohto trip reportu, som tak v neskorých nočných hodinách pristál na letisku Ninoy Aquino International Airport, odkiaľ som po nevyhnutných pasových a colných formalitách zamieril pešo do môjho skromného a lacného, ale o to strategicky lepšie situovaného hotela neďaleko Terminálu 1.

Filipíny sú krajinou tisícov ostrovov v juhovýchodnej Ázii, ktorá svojimi viac ako 100 miliónmi obyvateľov zaujíma 13. miesto v rebríčku najľudnatejších krajín sveta. Hlavné mesto Manila má síce oficiálne menej ako 2 milióny obyvateľov, ale spolu so svojím blízkym okolím tvorí mestskú aglomeráciu s viac ako 13 miliónmi malých Filipínčanov, ktorých sú plné ulice aj v noci, o špičkových časoch počas dňa ani nehovoriac. Manila je známa svojimi chronicky preplnenými ulicami, nakoľko okrem áut sú tu veľmi populárne najmä motocykle, rikše motorizované i bezmotorové a typický unikát Filipín, tzv. Jeepney, malokapacitné mikrobusy vyzerajúce spredu ako Jeep (odtiaľ pochádza ich názov) a vezúce vzadu na korbe aj viac ako dvadsať ľudí natlačených ako sardinky. Doprava na cestách je tu typicky ázijsky chaotická, život si vážiaci Európan tu na prenájom auta nemôže ani len pomyslieť, ale to nie je až taký veľký problém, nakoľko taxíky a Jeepney tu jazdia skutočne často a za prijateľné ceny (Jeepney za veľmi prijateľné ceny a ešte s pridanou hodnotou lokálneho dobrodružstva), horšie je to už s dorozumievaním sa, nakoľko angličtinou tu veľa bežných ľudí nevládne, ale aj na korbe Jeepney sa väčšinou nájde niekto, kto vie poradiť, kedy treba vystúpiť na správnom mieste a vodičovi aj v správnom okamihu zakričí, aby blúdiaci cudzinec mohol zoskočiť do manilského cestného chaosu. O to výhodnejšie bolo zvoliť si hotel v blízkosti letiska, aby som nestrácal čas a nervy v dopravných zápchach.

Letisko Ninoy Aquino International Airport je pomenované podľa vodcu opozičného hnutia proti diktátorovi Ferdinandovi Marcosovi, ktorého v roku 1983 zastrelili práve na tomto letisku. Nakoľko hranice samotnej Manily a jej metropolitného regiónu sú veľmi nejasné, pri pohľade na mapu sa zdá, že letisko sa nachádza priamo uprostred mesta. Oficiálne je však situované 7 km južne od centra Manily, je však pravda, že je zo všetkých strán obkolesené hustou zástavbou, čo značne sťažuje možnosti fotografovania lietadiel. Logicky je to najrušnejšie letisko v krajine, so svojimi viac ako 42 miliónmi odbavených cestujúcich ročne je v ďalekom predstihu pred ostatnými. Filipíny sú významnou turistickou destináciou s miliónmi návštevníkov ročne a hoci väčšina z nich smeruje do prímorských letovísk a na krásne ostrovy, väčšinou do svojej koncovej destinácie prestupujú práve v Manile. Vnútroštátne lety z Manily sú veľmi frekventované a vďaka konkurencii low-cost dopravcov aj cenovo prístupné. Tieto milióny turistov spolu so stiesnenými podmienkami, v ktorých letisko musí fungovať, však prispievajú k tomu, že terminály letiska sú veľakrát veľmi preľudnené, cesty v okolí letiska upchaté a kvalita služieb pre cestujúcich nedosahuje už dnes bežný štandard. Veď za posledných 15 rokov sa počet odbavených cestujúcich viac ako strojnásobil. Iba malým odľahčením pre letisko Ninoy Aquino je Clark International Airport, ktoré sa nachádza asi 80 kilometrov severozápadne od mesta a vzniklo prestavbou bývalej vojenskej základne. Využívajú ho hlavne low-cost spoločnosti, ale so svojimi 1,5 miliónmi cestujúcich ročne hlavnému letisku veľmi neodľahčí.

Ninoy Aquino International Airport sa nachádza na svojom pôvodnom mieste už od roku 1948, kedy sa volalo ešte Nichols Field. Mestská zástavba, hoci nie príliš vysoká, ho medzičasom úplne obkolesila, a tak sa dnes nemá kam rozšíriť. Už roky sa vedú diskusie o vybudovaní nového letiska, alebo o tom, aby Clark International Airport bolo dobudované a plne nahradilo súčasné hlavné letisko, definitívne rozhodnutie však zatiaľ nepadlo, a tak musia domáci i zahraniční cestujúci zápasiť s problémami súčasného letiska hlavného mesta. Okrem nedostatku priestoru na ďalšie rozširovanie je veľkým problémom aj to, že jednotlivé terminály letiska, ktoré sú celkom 4, sa nachádzajú často na opačných koncoch letiska a významne sťažujú prestup medzi jednotlivými letmi. Terminál 1 pochádza zo začiatku 80. rokov a v súčasnosti je v ňom odbavovaná väčšina zahraničných leteckých spoločností, ktoré do Manily lietajú, plus niektoré lety Philippine Airlines. Hoci prešiel nedávno modernizáciou a časť dopravcov sa premiestnila do Terminálu 3, stále zápasí s preplnenosťou. Terminál 2 je výrazne novší, z polovice 90. rokov, a pôsobí aj modernejším dojmom, slúži však exkluzívne väčšine letov Philippine Airlines a ich domácej pobočky PAL Express. Najnovším terminálom je 3, ktorý okrem domácich dopravcov Cebu Pacific a PAL Express najnovšie používa aj niekoľko zahraničných spoločností, ktoré sa sem presťahovali z Terminálu 1. Naopak najhorším dojmom pôsobí pôvodný Manila Domestic Passenger Terminal alias Terminál 4, ktorý slúži výhradne vnútroštátnym letom, nemá ani jeden nástupný most a zvonku i zvnútra pripomína skôr prízemný sklad ako jeden z terminálov letiska hlavného mesta krajiny. Všetky terminály sú síce prepojené lokálnymi autobusmi prevádzkovateľa letiska, vyžadujú však preukázanie sa letenkou na nadväzujúci odlet. Hlavným dopravným spojením medzi terminálmi tak ostávajú pre cudzinca chaotické Jeepney.

Dráhový systém letiska je jednoduchší, to však neznamená, že by bol vyhovujúci, ani zďaleka. Hlavná dráha 06/24 je síce 3 737 metrov dlhá, ale v špičkových časoch extrémne využívaná. Prevažujúcim smerom je 06, pričom na tejto dráhe sa vykonávajú všetky pristátia a aj väčšina štartov, určite všetky štarty veľkokapacitných lietadiel. Vedľajšia dráha 13/31 má totiž dĺžku len 2 258 metrov, a tak sa používa iba na vzlety lietadiel malej a strednej kategórie (do veľkosti A320 alebo B737). Trajektórie dráh sa navyše krížia zhruba uprostred dráhy 06/24, a tak v čase, keď v smere 13 vzlieta nejaké lietadlo, na dráhe 06/24 musia byť pristátia a vzlety prerušené, čo ďalej znižuje kapacitu letiska. Čo je však pre prevádzku letiska prekážkou, môže byť pre spottera výhodou, v tomto prípade je to skutočnosť, že pri fotografovaní na RWY 06 nepríde o žiadne pristátia, aspoň počas mojej návštevy všetky lietadlá od malých Cessien až po B747 pristávali práve na tejto dráhe. A fotografovanie okolo dráhy 06/24 je jedinou možnosťou na kvalitné zábery lietadiel z Manily. Dráha 13/31 je plne obkolesená letiskovou zástavbou, fotografovanie je tu teda absolútne nemožné. Zaujímavosťou však je, že ak sa presúvate letiskovým autobusom medzi jednotlivými terminálmi, časť trasy autobusu vedie tzv. „airsidom“, teda neverejnými časťami letiska, konkrétne z vnútornej strany Terminálu 4 a okolo prahu dráhy 13 na druhú stranu do Terminálu 3. Ak sa teda dostanete do takéhoto autobusu, lebo máte skutočne nadväzujúci let z niektorého iného terminálu, alebo sa vám podarí, rovnako ako mne, oklamať personál len udaním čísla linky a destinácie, počas jazdy sa dajú odfotografovať nejaké lietadlá na priľahlých apronoch alebo na samotnej dráhe 13. Samozrejme, príliš časté vozenie sa týmito autobusmi alebo príliš otvorené fotografovanie počas jazdy môže byť podozrivé.

Hoci som túto cestu zo záujmu párkrát absolvoval, sústredil som sa hlavne na fotografovanie pri dráhe 06, nakoľko fotografie cez tmavé sklá autobusu nie sú práve mojou doménou a nie vždy sa podaria v dostatočnej kvalite. Z orientácie dráhy 06 je zrejmé, že svetelné podmienky na tejto dráhe sú najlepšie od rána do obedňajších hodín, najlepšie boli okolo 8:00-9:00 h, čím bližšie k obedu, tým sa slnko dostáva do vyššej pozície a postupne aj stále viac odzadu. V skorých popoludňajších hodinách napokon prejde úplne do osi dráhy a následne za ňu, čo pri slnečnom počasí znemožňuje fotografovanie. Súbežne s osou dráhy 06 vedie rušná Kaingin Road, ktorá kúsok pred prahom dráhy malým mostom prekonáva miestnu riečku. No, pojem riečka je asi výrazne nadnesený, skôr je to špinavá stoka, do ktorej miestni chudobní obyvatelia vypúšťajú všetko, vrátane svojich fekálií. Je preto jasné, že pri vysokých teplotách v Manile sa okolo nej šíri dosť silný zápach, čo však miestnym deťom nebráni v hraní sa po jej brehoch... Ale aj trošku otrlejší spotter si zvykne a sústredí sa na fotografovanie, pretože je to prakticky jediné miesto, kde možno získať pekné letové zábery, aj keď len proti (v ideálnom prípade) modrej oblohe. Treba však poznamenať, že os dráhy 06 je veľmi blízko, takže na veľké lietadlá je potrebný objektív s malou ohniskovou vzdialenosťou, čo trochu komplikuje fotografovanie a deformuje výsledné fotografie, ale celkovo som bol s týmto miestom veľmi spokojný.

Podobne ako na väčšine iných letísk, aj tu začne byť prevádzka po pár hodinách trochu jednotvárna, väčšinu letov totiž zabezpečujú tri hlavné spoločnosti: Philippine Airlines so svojimi A319/A320/A321, A330/A340 a B777, ako aj regionálna pobočka PAL Express s rôznymi verziami DHC8, ďalej rýchlo sa rozvíjajúci low-cost dopravca Cebu Pacific Air so svojimi A319/A320/A330 a regionálnymi ATR72 a do tretice miestna pobočka celoázijského low-costu Air Asia s menšou flotilou A320. Domácimi lahôdkami sú však AirSwift so svojimi ATR42 alebo SkyJet s BAe146, spoločnosti, ktoré inde ako na Filipínach nestretnete. Zo zahraničia dominujú v ranných hodinách najmä klasickí ázijskí dopravcovia z Japonska, Južnej Kórei, Thajska, Číny, Tchajwanu, Singapuru a pod., lietajú sem samozrejme aj hlavní svetoví hráči z Blízkeho východu, aj keď tí zväčša popoludní alebo v noci. Nákladných letov je minimum, na druhej strane sa medzi dopravné lietadlá občas zamieša aj nejaký ten vojenský Hercules či dokonca vládne lietadlá. S fotografovaním na tomto mieste nie je absolútne žiadny problém, dokonca je tu múr, za ktorý sa dá počas dňa schovať pred páliacim slnkom. Priľahlá cesta je bohužiaľ veľmi frekventovaná a hlučná, takže po párhodinovom fotografovaní som mal iste pľúca plné exhalátov, ale na to je hard-core spotter celkom zvyknutý. Na čo si zvyknúť neviem je dotieranie miestnych detí, ktoré sa tu potulujú z okolitých chudobných domov a snažia sa z cudzinca vylákať nejaké peniaze, preto je dobré mať svoje cennosti stále na očiach a nenechávať ich voľne prístupné ich zvedavým očiam a rukám.

O kvalite tohto miesta som vedel, ďalej však vyvstal problém, čo s fotografovaním v popoludňajších hodinách. Jednou možnosťou bolo popoludňajšie a večerné fotografovanie úplne oželieť a vybrať sa namiesto toho napr. do mesta, nakoľko som však v Manile strávil 3 dni, chcel som aspoň jedno popoludnie skúsiť šťastie aj na letisku. Našťastie mi domáci spotteri poradili jedno miesto, ktoré sa nachádza na Multinational Avenue, priamo oproti vyústeniu rolovacej dráhy na RWY 06, a hoci nie je zďaleka ideálne, predsa len poskytne inú perspektívu a oživí inak rovnaké letové zábery lietadiel z Manily. Multinational Avenue je síce úzka, ale silne frekventovaná cesta priamo pri plote letiska, ktorá na prvý pohľad neposkytuje žiadne možnosti na fotografovanie, nakoľko plot letiska je dvojitý, takže ani fotografovanie cez oká plota nie je možné. Avšak na opačnej strane cesty sa tu nachádza niekoľko obchodov, ktoré majú trochu vyvýšené vybetónované vstupy a ak sa trochu vyšší spotter postaví na špičky, dostanú sa ploty letiska tesne na úroveň kolies rolujúceho lietadla a zábery sa tak stávajú pre mňa akceptovateľnými. Áno, plot naďalej na zábere vidno, avšak už nezakrýva samotné lietadlo, a tak som s vďakou túto možnosť využil a posledné popoludnie a večer svojho pobytu som strávil „naťahovaním“ svojich 187 centimetrov tak, aby som vyfotografoval lietadlo s čo najmenším prekrytím plota. Pomocou tu môže byť zopár stoličiek alebo stolov, na ktoré sa dá postaviť a miestni obchodníci, najmä ak si niečo kúpite, sú na fotografov už zvyknutí a nerobia žiadne problémy.

Tri dni v Manile utiekli ako voda a s fotografovaním som bol veľmi spokojný. Ako vždy, keď sa vyberiem do novej destinácie, som si však nemohol nechať ujsť aj návštevu mesta. Dostať sa do mesta z letiska nie je veľmi jednoduché, najlepšie je asi skombinovať krátku jazdu s Jeepney a následne nadzemné metro LRT, ktoré začína na stanici Baclaran, asi kilometer severne od letiska. Centrum mesta sa dá za dve popoludnia prejsť pešo, za prehliadku určite stojí historické mesto v meste Intramuros, nábrežné promenády či mestské parky a námestia, na ktorých sa večer stretávajú a zabávajú tisíce miestnych obyvateľov. Žobrajúce deti sú síce všadeprítomné, avšak s trochou obozretnosti a ráznym odmietnutím sa ich dá celkom dobre zbaviť. Ceny tovarov a služieb sú pre Európanov veľmi priaznivé. Toto všetko spolu s vyhovujúcimi podmienkami na fotografovanie robia z návštevy Manily zaujímavý spotterský cieľ. Asi nie na samostatný výlet, ale v rámci okruhu po viacerých krajinách, alebo v rámci rodinnej dovolenky na niektorom z filipínskych ostrovov stojí zastávka v Manile určite za to. Moja cesta tiež z Manily pokračovala ďalej, konkrétne do Bangkoku, ale o tom až v nasledujúcej časti.

Související kategorie