Spotting trip report – Kolumbia a Peru (1.časť)

• 26.11.2017 09:00
• Letecké cestopisy

Ako sa v živote hovorí, všetko je raz prvýkrát. Aj v živote leteckého spottera. Aj náročného spottera. Mne to trvalo o niečo dlhšie ako mohlo, ale napokon k tomu došlo. Prvá spotterská návšteva Južnej Ameriky. Tí, čo čítajú moje trip reporty už dlhšiu dobu, vedia, že som za svojím koníčkom precestoval už kus sveta a vypravil sa aj do odľahlejších končín, kde nestretnete desiatky podobných fotografov. Ale Južná Amerika bola pre mňa dlhé roky akási nedobytná pevnosť. Ani nie tak, že by som ju nechcel dobyť, ale mal som isté obavy a tak som ju stále odkladal. Pramenilo to najmä z dvoch dôvodov: bezpečnostnej situácie a jazykovej bariéry. V dnešnej dobe internetu na ňom nájdete prakticky všetko a ak ide o hodnotenia alebo zážitky, prevažujú väčšinou tie negatívne, s ktorými sa ľudia podelia radšej ako s tými pozitívnymi. A tak keď začnete pátrať po tom, či je bezpečné pohybovať sa v okolí veľkých letísk krajín Južnej Ameriky s drahou fotovýbavou, už na prvý pohľad pútajúc pozornosť ako cudzinec, dočítate sa väčšinou o tých negatívnych skúsenostiach. Že niekoho prepadli, okradli, ukradli mu veci či zažil iné komplikácie. Ani menšia miera známosti nášho koníčka a mnohokrát menšie pochopenie preň zo strany bezpečnostných zložiek nepridáva na pocite jednoduchosti. No a potom je tu spomínaná jazyková bariéra. Podobne ako vo väčšine krajín kontinentálnej Afriky sa bez francúzštiny veľmi nedohovoríte, tak s výnimkou Brazílie je španielčina v krajinách Južnej Ameriky mnohokrát jediným dorozumievacím jazykom. Hoci aj tu začína svitať na lepšie časy a najmä mladá generácia sa angličtinu učí intenzívne v školách.

Tieto fakty spôsobili, že som sa do Južnej Ameriky dlho neodvážil. Teda nechcel som ísť sám a tak som stále čakal na niekoho zo svojho okolia, že sa tam vyberieme spolu, čo by určite znížilo všetky riziká a obavy. Lenže keď sľuby ostávali len prázdnymi sľubmi, roky utekali a nič sa nemenilo, rozhodol som sa konečne jednať a vybrať sa do Južnej Ameriky na vlastnú päsť. Nakoľko tento kontinent bol pre mňa doposiaľ nepreskúmaný ako celok (doposiaľ najjužnejšie som bol na americkom kontinente v Mexiku), zaujímavé boli pre mňa viaceré oblasti, kde je pestrosť lietajúcich lietadiel najvyššia. Nakoniec rozhodla výhodná cenová ponuka. Keď sa koncom roka 2015 objavila v ponuke letenka s alianciou SkyTeam, mojou najobľúbenejšou, za 484 EUR, bolo rozhodnuté. Ide sa do Bogoty. Letenku som si rýchlo kúpil a začal som rozmýšľať, ako svoj výlet rozšíriť a zatraktívniť. Kolumbia sama o sebe je mimoriadne zaujímavá z leteckého i neleteckého hľadiska, avšak keď sa vyberiem na opačný koniec sveta, bolo by hriech nevyužiť to aj na nejaký vedľajší výlet. Po dlhšom hľadaní nakoniec voľba padla na peruánske hlavné mesto Lima, do ktorého sa v „mojich dátumoch“ dalo dostať s low-cost spoločnosťou Viva Colombia za niečo vyše 200 USD. Popritom som sa rozhodol, že svoj pobyt v Kolumbii neobmedzím len na hlavné mesto Bogota, a to hlavne preto, lebo štatisticky je v ňom pomerne oblačné počasie, ovplyvnené jeho vysokou polohou a obkolesením horami. Nakoľko patrím medzi spotterov, ktorým slnko na záberoch skutočne chýba, rozhodol som sa svoj pobyt ozvláštniť aj výletom do Medellínu, ktorý sa vyznačuje oveľa slnečnejším počasím ako Bogota. A navyše má hneď dve letiská, na ktorých sa dá dobre fotografovať. Letenka opäť s Viva Colombia stála len pár desiatok eur a hoci s jej nákupom boli najprv dosť veľké problémy (neakceptovanie mojej kreditnej karty ich portálom), všetko sa napokon vyriešilo.

Cesta bola teda naplánovaná, letenky zakúpené a aj lacné ubytovanie sa mi podarilo nájsť a rezervovať, nič teda nebránilo tomu, aby som v januári 2016 mohol na svoj výlet vyraziť. Ale ako to už u mňa býva, niečo sa muselo skomplikovať, a to na poslednú chvíľu... Môj let bol plánovaný po trase Viedeň – Amsterdam – New York JFK – Bogota s leteckou spoločnosťou Delta Air Lines a KLM, pričom v New Yorku som mal mať pár hodín na prestup, ktoré som chcel využiť na nejaké fotografovanie. A tak som pár dní pred odletom skontroloval aj predpoveď počasia pre New York a zostal som pozerať na monitor s vypleštenými očami. Práve na dátum môjho letu sa na východné pobrežie USA chystala obrovská snehová búrka, ktorá predpovedala silné a trvalé sneženie s vetrom nielen pre New York ale aj celé široké okolie. Spočiatku som dúfal, že sa to časom zmení, avšak ako sa dátum odletu blížil, moja nervozita stúpla do nebývalých rozmerov. Z varovaní meteorológov bolo jasné, že stovky letov bude zrušených a to bolo to posledné, čo som si pri nástupe na svoju juhoamerickú cestu prial. Našťastie kto rýchlo a uvážene koná, spravidla dobre urobí, a tak som skontaktoval spoločnosť KLM, ktorá vystavila moju letenku, a po objasnení situácie sa mi podarilo ich presvedčiť, aby ma namiesto obchádzky cez New York poslali priamym letom KLM Amsterdam – Bogota. Bol som im za to veľmi vďačný, hoci aj samotná spoločnosť si ušetrila veľa starostí a nákladov s mojím ubytovaním a presmerovávaním, pre mňa však bolo dôležité, aby som sa ja dostal do svojej destinácie bez meškania hodín až dní. Aké dobré rozhodnutie to bolo som ocenil v deň môjho odletu, keď som počas prestupu v Amsterdame videl, že môj pôvodný let do New Yorku bol podľa očakávania zrušený a ja by som tak zrejme stvrdol v Amsterdame čakaním na nové spojenie.

Let spoločnosťou KLM prebehol absolútne bez problémov a aj bez meškania. Táto spoločnosť patrí medzi moje najobľúbenejšie spomedzi európskych dopravcov, za prijateľné ceny ponúka solídne služby a aj jedlo na palube mi chutí. Na rozdiel od súdruhov vo Francúzsku alebo nespokojných stewardiek vo Veľkej Británii ani neštrajkuje. Prestup v Amsterdame je veľmi príjemný a ak je viac času a pekné počasie, dá sa zájsť aj na vyhliadkovú terasu, ktorá síce náročného spottera neuspokojí, ale je určite príjemným spôsobom strávenia zostávajúceho času. Vďaka presmerovaniu na priamy let som do Bogoty dorazil aj oveľa skôr ako som mal pôvodne v pláne, už tesne po západe slnka, čo som dodatočne ocenil predĺženým oddychom po dlhom cestovaní. Mojím ubytovaním sa v kolumbijskom hlavnom meste stal malý rodinný hotel situovaný v rodinnom dome na pol ceste medzi letiskom a centrom mesta, ktorý ma upútal svojím dobrým hodnotením, priaznivou cenou a umiestnením v tichej bočnej uličke, ale napriek tomu dobre dostupný z letiska i mesta. Majiteľka po mňa (samozrejme za poplatok) poslala na letisko svoju pohľadnú dcéru, ktorá ma so základmi angličtiny priviezla na miesto ubytovania. Komunikácia bola trochu sťažená jazykovou bariérou, nakoľko okrem dcéry nikto nevedel po anglicky ani slovo, ale za pomoci strýčka Googla sme sa vždy nejako dohovorili. Predstavu o tichosti lokality som si však musel trochu poopraviť, nakoľko priamo nad domom viedla odletová trasa dráhy 13R bogotského letiska, avšak kvôli lietadlám som tu predsa bol a navyše v noci väčšina odletov smerovala opačným smerom. Občasné štarty hlučných Boeingov 727 ma tak skôr navnadili na nasledujúce dni.

Bogotu som si za hlavný cieľ svojej cesty nevybral náhodou. Tamojšie letisko El Dorado International Airport je jedno z najväčších v Južnej Amerike. V roku 2016 odbavilo takmer 36 miliónov cestujúcich, čo ho zaradilo na tretie miesto v Južnej Amerike, v odbavenom náklade je dokonca na prvom mieste a jeho výkony stále rastú. Kolumbia má našťastie už za sebou roky krvavých konfliktov a bojov s guerillami a drogovými barónmi a hoci situácia nie je zďaleka všade ideálna, hospodárstvo krajiny sa rozvíja a obyvatelia cestujú. Bránami El Dorada prejde takmer polovica všetkých cestujúcich na letiskách v Kolumbii. Letisko sa nachádza na severozápadnom okraji mesta a z východnej strany je takmer úplne obkolesené zástavbou, na tri svetové strany sa nemá kam ďalej rozvíjať. Svojou plochou je pomerne kompaktné, ohraničené dvoma vzletovými a pristávacími dráhami 13/31, obe majú dĺžku 3.800 metrov, sú však navzájom posunuté o viac ako kilometer. Ich vzájomná vzdialenosť je dostatočná na to, aby sa obe dráhy mohli využívať súčasne. Ich prerozdelenie závisí od smeru vetra. Počas väčšiny času fúka vietor tak, že sa používa smer 13 a v takom prípade sú pristátia i vzlety na oboch dráhach, pričom výber tej-ktorej dráhy závisí od smeru, z ktorého lietadlo prilieta alebo do ktorého odlieta. Lety do destinácií na sever od Bogoty používajú väčšinou dráhu 13L (severnú), lety letiace na juh od hlavného mesta zase dráhu 13R (južnú). Aj počas dňa sa vietor môže niekoľkokrát otočiť, na čo majú vplyv aj okolité hory, a tak sa často mení smer lietania na 31. V takom prípade sú takmer všetky pristátia na severnú dráhu 31R, iba diaľkové widebodies a väčšina nákladných letov pristáva na južnú dráhu 31L, nakoľko ich stojiská sa nachádzajú na južnej strane terminálu. Vzlety sú potom takmer výhradne z južnej dráhy 31L, bez ohľadu na to, do akého smeru lietadlo odlieta.

S návratom mierových časov do krajiny sa aj čoraz viac mladých ľudí začína venovať spottingu, a tak nebol problém skontaktovať cez internet niekoľkých domácich fotografov, ktorí boli veľmi ochotní a počas môjho pobytu ma po väčšinu času sprevádzali. Hoci ich angličtina nebola úplne najlepšia, boli pre mňa neoceniteľnou pomocou a v ich spoločnosti som sa cítil aj oveľa bezpečnejšie. Hneď nasledujúci deň po prílete som sa s nimi stretol pri jednom z obchodných domov neďaleko môjho ubytovania a spoločne sme sa vybrali na lov zaujímavých lietadiel. Hoci v Bogote funguje aj bohatá autobusová sieť, na dopravu na fotopozície a späť sme využívali výhradne taxíky, ktorých je v Kolumbii dostatok a sú cenovo prijateľné. Horšie je to s fotopozíciami, ktorých v okolí letiska El Dorado nie je extrémne veľa a niektoré sú ťažko dosiahnuteľné a neposkytujú ani kvalitné výsledky. V podstate by sa dalo povedať, že mojim kritériám na kvalitu fotopozície vyhovela iba jedna jediná, avšak tá sa ukázala byť priam špičková. Nachádza sa v blízkosti dráhy 13R/31L, na prašnej miestnej uličke nazvanej Calle 22c, na okraji chudobnej štvrte Bogoty La Selva Dorada. Už pri prejazde touto štvrťou ma moji domáci hostitelia upozornili, že mi v žiadnom prípade neodporúčajú prechádzať ňou samému s fotoaparátom na pleci a už vôbec nie po zotmení. Niektoré domy pôsobili skutočne úbohým dojmom a tak som bol rád, keď sme štvrťou prešli a pokračovali k cieľu našej cesty. Po vystúpení z taxíka zostávalo ešte pár stoviek metrov pešo k malému futbalovému ihrisku, resp. skôr trávniku, na ktorom sa dá hrať futbal, cez ktorého bránku sme sa dostali až k samotnému plotu letiska a priamo pred RWY 13R/31L. Fotopozícia je to priam luxusná, na okraji futbalového ihriska sú haldy sute a kamenia, na ktoré sa dá postaviť a dostať sa tak do dostatočnej výšky nad plot letiska, ktorý síce vo väčšine záberov vidno, ale je iba v spodnej časti fotografie. Ako na dlani sa predo mnou rozprestierala vzletová a pristávacia dráha a za ňou rolovacia dráha, hoci tá bola počas dňa príliš ďaleko na kvalitné fotografie.

Toto miesto je priam ideálne, je použiteľné pri oboch smeroch lietania a žiadny pohyb na dráhe 13R/31L vám neujde. Pri mierne šikmom fotografovaní možno zachytiť aj lietadlá s riadiacou vežou v pozadí. Ak sa lieta v smere 13, pristávajúce i vzlietajúce lietadlá sú pred touto pozíciou na zemi, hoci sa hýbu ešte/už pomerne rýchlo. Ak sa lieta v smere 31, tých pár pristávajúcich lietadiel na úrovni fotopozície dobrzďuje po pristátí a opúšťa dráhu, vzlietajúce lietadlá sa väčšinou práve dvíhajú zo zeme, čo zaručuje akčné zábery. Možno povedať, že v takomto prípade je situácia ešte lepšia ako pri lietaní v smere 13. Aby som však iba nechválil, toto miesto má aj jeden veľký problém. A tým je prístup. Ako som už spomínal, dostali sme sa sem cez bránku futbalového ihriska, to je však otvorené iba počas voľných dní, počas týždňa je zatvorené. Raz sa mi cez zatarasený vchod podarilo dostať dovnútra (i von), inokedy však nie. V takom prípade ostáva iba alternatívne riešenie a tým je akýsi súkromný pozemok v susedstve ihriska, na ňom je však strážnik, ktorý musí s vaším zámerom súhlasiť. A to nie je také jednoduché. Keď som tu bol v spoločnosti mojich domácich kolegov, nebol problém s komunikáciou a po zaplatení istého „bakšišu“ sme sa na pozemok dostali. Strážnikov sa tu strieda niekoľko a niektorí sú nášmu koníčku viac naklonení ako iní. Keď som na toto miesto raz prišiel sám, spočiatku som mal problém vysvetliť strážnikovi, čo vlastne chcem, ale napokon súhlasil, aj keď iba na krátku dobu. Tú sa mi však podarilo postupne predlžovať a napokon som tu strávil niekoľko hodín, za ktoré som sa mu samozrejme na konci „poďakoval“ drobnou hotovosťou. Toto miesto určite stojí za námahu, ktorú treba niekedy vyvinúť na to, aby ste sa na neho dostali.

Počas môjho pobytu v Bogote na prelome januára a februára boli svetelné podmienky z tejto strany dráhy 13/31 vhodné od cca 11:00 do západu slnka, samozrejme čím neskôr, tým bolo svetlo lepšie a lepšie. V tejto súvislosti musím priznať, že na rozdiel od mnohých iných výletov, tentokrát som mal slušnú dávku šťastia čo sa počasia týka. Ako som už spomínal, Bogota je vďaka svojmu umiestneniu medzi horami a vo vyššej nadmorskej výške známa oblačným a často aj daždivým počasím. S takýmito očakávaniami som sem aj cestoval, o to väčšie bolo moje prekvapenie a radosť, keď som sa tu počas môjho pobytu stretol s prevažne krásnym slnečným počasím. Aj moji domáci kamaráti hovorili, že tak pekné počasie si dávno nepamätajú a pripisovali ho v tom roku mimoriadne silnému fenoménu El Nino. Tak či onak, väčšinu času mi svietilo slnko a teploty boli v príjemných hodnotách okolo 22 stupňov popoludní. Preto niet divu, že som na tomto mieste zotrval vždy až do západu slnka, po ktorom nasledoval presun späť do hotela. A vtedy nastal malý problém, nakoľko zohnať taxík v tejto časti predmestia bol skutočne problém. Niektoré taxíky boli výhradne letiskové a odmietali ma zobrať kamkoľvek inam. Raz, keď som bol fotografovať sám, som dokonca, chtiac-nechtiac, musel prejsť pešo celú vyššie spomínanú nebezpečnú štvrť, a to dokonca už po zotmení, lebo inej možnosti proste nebolo. Možno tomu trochu pomohla skutočnosť, že v ten deň sa do hlavného mesta vracal prezident Kolumbie a tak boli v okolí letiska početné vojenské hliadky, možno aj preto som štvrťou prešiel síce s malou dušičkou ale bez úhony. O ďalších možných miestach na fotografovanie v okolí letiska El Dorado sa ani nebudem zmieňovať, nakoľko som ich počas svojho pobytu nenavštívil. Výnimkou boli iba lúky na východnom okraji letiska, pri prahu dráhy 31R, ktoré by možno boli vhodné pre pristátia na RWY 31R, avšak v ten deň sa lietalo výhradne v smere 13, takže výlet do týchto miest nepriniesol žiadne ovocie.

Pre európskeho spottera ponúka Bogota obrovské množstvo zaujímavých lietadiel, vrátane zopár dnes už historických kúskov. Dominujú samozrejme lietadlá domácej Aviancy, popri nich je silne zastúpená Viva Colombia či Copa Airlines, ktorá má v Kolumbii svoju pobočku. Nechýbajú viaceré spoločnosti z krajín Južnej Ameriky a samozrejme európske widebodies. Čo však mňa najviac lákalo, boli nákladné lietadlá lietajúce z Bogoty, ktoré nemajú len podobu moderných Boeingov a Airbusov, ale sú medzi nimi aj staré B.727 a B.737-200, ako aj vzácne AN-32. Kolumbia je totiž pomerne hornatá krajina, preto ich výkon v horúcom a vysokohorskom prostredí je výhodou. Na atraktivite Bogoty pridáva aj vojenská základňa, ktorá je súčasťou areálu letiska a na ktorej je situovaná takmer celá dopravná letka vojenského letectva, ako aj vládna letka krajiny. Na dennom poriadku sú tak pohyby rôznorodého lietadlového parku, napr. Boeingov 727, 737-400, C-130, C-295, AN-32 a pod. V posledný deň svojho pobytu som mal šťastie aj na veľmi vzácny vládny Fokker 28, ktorý aj podľa domácich spotterov lieta veľmi málo. Hneď vedľa sú hangáre a stojiská policajného letectva a ich flotila prináša ďalšie skvosty v podobe BT-67 (turbovrtuľová prestavba DC-3), ako aj „bežné“ typy ako ATR-42, Metro, DHC-6 a pod. Našťastie tieto pohyby sa spravidla uskutočňujú na južnej dráhe, takže sú zachytiteľné zo spotterského miesta. Už z tohto výpočtu typov musí byť jasné, že s návštevou Bogoty som bol nadmieru spokojný. K spottingu som pridal aj prehliadku najvýznamnejších pamätihodností mesta, čo spolu s priateľským prijatím od miestnych spotterov dotvorilo úspech mojej návštevy. Avšak ako som už spomínal v úvode, moja cesta nespočívala zďaleka len v návšteve hlavného mesta, z celkového času 8 dní som v Bogote strávil iba 3,5 dňa. O ďalších navštívených miestach počas mojej cesty budú nasledujúce časti tohto trip reportu.

Související kategorie