Spotting trip report – Rím

Po dlhšej prestávke, spôsobenej neočakávanými udalosťami v osobnom živote, som pripravil ďalší trip report zo svojich spotterských výletov. Tentokrát sa vrátim späť do júla 2015, keď som sa po prvýkrát vypravil za fotografovaním do Ríma. Hlavné mesto Talianska ma dlho lákalo po turistickej aj spotterskej stránke, ale akosi som mal v hlave zafixované, že na tamojšom letisku Fiumicino sa zle fotografuje. A pritom, ako sa ukázalo podrobnejším štúdiom a hlavne osobnou návštevou, opak je pravdou. Fiumicino síce nepatrí medzi spottersky najjednoduchšie európske letiská (ako Amsterdam, Frankfurt a pod.), ale spotter na ňom určite nepríde skrátka. Ani neviem, čo bolo vlastne konečným impulzom na to, aby som sa podujal na výlet do Ríma, faktom však zostáva, že niekedy začiatkom roka 2015 som sa konečne podrobne pozrel na možnosti fotografovania v tejto destinácii a zistil som, že som Rím obchádzal úplne neoprávnene. Zatiaľčo sever Talianska som mal v dávnejších rokoch pomerne často preskúmaný, južne od Milána som sa nikdy nevypravil. A tak po štúdiu internetových podkladov padlo rozhodnutie a letenka Viedeň-Rím so spoločnosťou Air Berlin/Niki bola za prijateľnú cenu zakúpená. V tomto smere treba poznamenať, že je veľká škoda, akým smerom sa v poslednom období uberá politika leteckej spoločnosti Niki v rámci skupiny Air Berlin, predovšetkým zrušenie všetkých spojení z Viedne do veľkých miest Európy, nakoľko tým mnohé trasy (vrátane tej do Ríma) prišli o konkurenčné spojenia vo výhodných časoch, čo sa zákonite podpíše na ponuke a cenách letov.

A320 Alitalia EI-DSW

A330-200 Alitalia EI-EJM

V čase mojej cesty som však ešte našťastie mal na výber a moja voľba jasne padla na lety spoločnosti Niki, ktorá lietala v dobrých časoch 3x denne. Nakoľko som si letenku kupoval v dostatočnom predstihu, vybral som si za najlepšiu cenu mne najviac vyhovujúce lety, večer tam a večer aj naspäť, aby som mohol plne využiť 4 dni na spotting v Ríme. Hoci som vedel, že teploty v talianskom hlavnom meste sa šplhajú v lete niekedy do vysokých hodnôt, rozhodol som sa napriek tomu cestovať v najvyššom lete, nakoľko som chcel využiť dlhé dni a vhodnú polohu slnka voči dráham letiska Fiumicino. O návšteve druhého rímskeho letiska Ciampino som napokon ani neuvažoval, nakoľko fotografické možnosti na ňom nie sú najlepšie a okrem leteckej spoločnosti Ryanair a niekoľkých letov kuriérskych dopravcov skoro ráno a večer sú tam len lety všeobecného letectva a štátnych predstaviteľov. Fiumicino naopak prináša každý deň mnoho zaujímavých letov a preto som sa rozhodol aj pre bývanie v jeho blízkosti, aby som nestrácal čas presunmi z mesta a do mesta, ktoré je pomerne ďaleko. Navyše letisko leží takmer na pobreží mora a hoci tunajšie pláže nie sú tie najkrajšie, umožňovalo to naplánovať si medzi fotografovaním aj nejaký ten oddych a relax pri mori. Ubytovanie som veľmi ľahko našiel v malom mestečku Focene, ktoré sa nachádza pri mori na severozápadnom okraji letiska. Mojim domovom sa na štyri noci stal rodinný penzión, ktorý za dobrú cenu ponúkal aj požičiavanie bicyklov zdarma a majiteľka ma po prílete prišla aj autom vyzdvihnúť na letisko a pred odletom zase odviezla.

B767-300 Neos I-NDMJ

A340-300 Iberia EC-GGS

Štúdiom podkladov z internetu som sa dozvedel, že v letnom období sa na letisku Fiumicino lieta prevažne v severno-južnom smere, čo bolo rozhodujúcim faktorom pri výbere ubytovania, aj keď som sa samozrejme obával, že pri mojom známom životnom „šťastí“ sa počas mojej návštevy bude lietať v opačnom smere a moje ubytovanie bude trochu od ruky. Našťastie sa tak nestalo... Letisko Fiumicino, ktoré nesie oficiálny názov Leonardo da Vinci, disponuje tromi vzletovými a pristávacími dráhami: dve sú paralelné v smere 16/34 a nachádzajú sa na východnej a západnej strane areálu letiska, tretia 07/25 vedie severne od terminálov zhruba vo východno-západnom smere. Zatiaľčo obe dráhy 16/34 slúžia na všetky pristátia a RWY 16R/34L aj na niektoré vzlety diaľkových letov, priečna dráha 07/25 je bežne používaná výhradne pre vzlety v smere 25, teda ponad more, čím sa dosahuje menšie zaťaženie hlukom pre okolité obce. Všetky tri dráhy sú približne rovnako dlhé, dráha 16R/34L má dĺžku 3 900 metrov, dráha 16L/34R je dlhá 4 000 metrov a RWY 07/25 meria 3 800 metrov. Tieto vzdialenosti sa môžu zdať prehnané, treba si však uvedomiť, že teplota vzduchu dosahuje v tejto oblasti v lete často hodnoty medzi 35 a 40 stupňov, a tak pre plne naložené diaľkové lety sú tieto dĺžky plne oprávnené. Špecifikom letiska Fiumicino je aj fakt, že v prípade potreby má ešte štvrtú vzletovo-pristávaciu dráhu, 16C/34C, ktorá za normálnych okolností slúži ako rolovacia dráha k RWY 16L/34R, avšak v prípade napr. rekonštrukčných prác sa môže používať na vzlety a pristátia. Tak to bolo aj v mojom prípade, počas mojej návštevy bola dráha 16L/34R v oprave a pristátia sa vykonávali na dráhu 16C/34C.

A330-200 SriLankan Airlines 4R-ALA

BAe146-200 Bulgaria Air LZ-HBZ

Zatiaľčo väčšina vzletov je z dráhy 25, pristátia sú pomerne rovnomerne rozdelené medzi obe paralelné dráhy, v mojom prípade 16R a 16C. V zásade platí, že lety z krajín Schengenskej zóny pristávajú na východnú dráhu, v mojom prípade 16C, zatiaľčo lety z letísk mimo Schengenu pristávajú na západnú dráhu, v mojom prípade 16R. Toto pravidlo však neplatí bezvýhradne, uplatňuje sa najmä v časoch príletových špičiek, najmä ráno a popoludní, v menej exponovaných časoch možno očakávať pristátia na oboch dráhach, napr. tak, aby rolovacia trasa k terminálu bola čo najkratšia, resp. počas neskorého predpoludnia sú všetky pristátia vedené na dráhu 16C, aby bolo možné intenzívne vzlietať z dráhy 25. To samozrejme pre spottera trochu komplikuje situáciu, a preto odporúčam v Ríme niekoľkodňový pobyt, aby sa podarilo zachytiť čo najviac želanej prevádzky. Nakoľko počas mojej návštevy sa namiesto RWY 16L/34R používala záložná dráha 16C/34C, ktorá je oproti hlavným dráham užšia, nepristávali na ňu lietadlá väčšie ako A330, čo mi trochu uľahčilo situáciu, aj napriek tomu som však o niektoré pristátia „prišiel“ zlým odhadom zvolenej dráhy v mimošpičkových časoch. Dráhy sú totiž pomerne ďaleko od seba, preto absolútne nevyhnutným pomocníkom je nejaký dopravný prostriedok, nakoľko na severnej strane letiska sa nemožno spoľahnúť na žiadne autobusové spojenia. Hoci pôvodne som uvažoval o prenájme auta, internetové recenzie ma od toho napokon odradili. Značkové celosvetové autopožičovne boli veľmi drahé a miestne domáce firmy, ktoré boli lacnejšie, mali dosť zlú reputáciu v otázke naúčtovania rôznych skrytých poplatkov, pokút za vymyslené poškodenie auta či obyčajné zneužitie kreditnej karty, ktoré sa následne na diaľku veľmi zle rieši.

ATR72 Etihad Regional HB-ACC

ATR72 Mistral Air OY-YAB

Preto som sa rozhodol, že mojím dopravným prostriedkom bude bicykel. S ním síce presuny medzi oboma dráhami neboli také operatívne a rýchle, avšak bol zadarmo a výsledok bol napokon veľmi dobrý. Malo to aj svoje úskalia, s ktorými som sa však popasoval. Jednak sa mi zdalo, že nech šliapem ktorýmkoľvek smerom, vždy fúka vietor v protismere (a fúkal pomerne silno) a jednak sa napokon potvrdili moje obavy, že teploty začiatkom júla dosiahnu vysoké hodnoty (maximálna denná teplota sa ani jeden deň nedostala pod 34 stupňov). Našťastie som si na všetkých fotografických miestach našiel nejaký ten tieň, aby som sa mohol schovať pred páliacim slnkom a navyše počas obedňajších hodín, keď je poloha slnka tak či tak nevhodná na fotografovanie na severno-južných dráhach, som „zaliezol“ do chládku mojej izby alebo sa zašiel vykúpať na pobrežie Tyrhénskeho mora. V chládku izby som si navyše mohol zaktualizovať plán očakávaných letov, skontrolovať prípadné špeciálne sfarbenia nasadené na niektoré lety a naplánovať svoj ďalší postup na popoludnie. Po obedňajšom oddychu som vždy zasa vyrazil na druhú polovicu spotterského lovu v daný deň. Hoci som mal silné obavy, môj bicykel, zapožičaný od mojich domácich, napokon moje štvordňové spotterské dobrodružstvo vydržal, hoci svojou veľkosťou, konštrukciou a najmä nedostatočne dofúkanými pneumatikami (čo bohužiaľ nešlo vyriešiť) nebol určite na takéto výkony stavaný. Napokon ani ja, čo sa prejavilo našťastie iba spálením časti tuku a vypitím väčšieho množstva tekutín...

A330-300 China Airlines B-18361

B787-8 Air India VT-ANU

Počas môjho pobytu sa ako jednoznačne zaujímavejšia ukázala dráha 16R, nakoľko na ňu pristávali takmer všetky diaľkové lety. A hlavným cieľom mojej návštevy v Ríme bolo zachytiť najmä logojety Alitalie. Svoje spotterské dni som preto vždy začínal práve u tejto dráhy, kde sa nachádza na ranné hodiny tá najlepšia fotopozícia zo všetkých. Severne od prahu dráhy 16R vedie miestna komunikácia, ponad ktorú pristávajú lietadlá v malej výške. Pôvodne som chcel zostať fotografovať na okraji tejto cesty, avšak cesta je dosť frekventovaná a nemá žiadne spevnené okraje. Stáť za zvodidlami vo vysokej tráve sa mi nechcelo, našťastie sa v týchto miestach nachádza malý majer, ktorého súčasťou je aj veľká lúka s jedným stromom uprostred, čiže ideálna kombinácia. Majiteľ majera nemal proti môjmu pobytu žiadne námietky, mierne proti bol strážny pes, ktorý svoju nevôľu dával hlasno najavo a pred ktorým som vzhľadom na jeho veľkosť mal rešpekt. Keď som sa však usídlil dostatočne ďaleko od neho, jeho zúrivosť poľavila. Z tohto miesta sa dajú ráno a predpoludním fotografovať lietadlá pristávajúce na dráhu 16R v krásnom svetle a v ideálnej výške. Bohužiaľ, počas môjho pobytu som dve rána zápasil s rannou hmlou resp. zopár oblakmi, inak som však mal počas celých 4 dní prevažne slnečné počasie. Nad samotným Rímom sa popoludní a večer vyskytovali aj búrky z tepla, avšak moje fotografovanie to našťastie neovplyvnilo. Pri dráhe 16R sa dá relatívne dobre fotografovať aj popoludní a večer, v mieste zlomu tejto cesty pred kruhovým objazdom, avšak lietadlá sa tu objavia v zornom poli len na tri-štyri zábery medzi lesom a plotom letiska, avšak pre pohotového spottera to plne postačuje. Priamo na tomto mieste však nie je žiaden tieň, zopár stromov sa nachádza len na okraji cesty, odkiaľ sa však zasa nedá fotografovať.

A320 Alitalia EI-DTJ

B777-200 Alitalia EI-ISE

Aj na dráhe 16C, ktorá sa počas mojej návštevy používala namiesto obvyklej 16L, sa nachádzajú dobré fotopozície, v tomto prípade zase naopak, lepšia je tá popoludňajšia ako ranná. Dostať sa na rannú pozíciu vyžadovalo asi 45-minútové šliapanie do pedálov, nakoľko prah tejto dráhy je vysunutý viac na sever a treba ho preto poriadne obchádzať. Keď sa to však podarí, z hlavnej cesty, popri ktorej vedie aj železničná trať, treba pri čerpacej stanici Esso odbočiť na úzku cestičku naspäť smerom k dráhe a na jej konci pokračovať kúsok na sever po štrkovej ceste až na veľkú lúku. O tom, čo sa v týchto miestach po zotmení koná, svedčili kopy odpadu s použitými dôkazmi rôznych príjemných ľudských aktivít, počas dňa tu však bol absolútny kľud. Za betónovou bariérou, cez ktorú sa bolo treba pretlačiť, bola veľká lúka, z ktorej bolo možné nerušene fotografovať pristávajúce lietadlá. Keby bola v prevádzke hlavná dráha 16L, lietadlá by boli v ideálnom uhle a výške, záložná dráha 16C má značne na juh posunutý prah a nachádza sa aj ďalej, preto fotografovanie z tohto miesta nebolo ideálne, avšak v prípade niektorých lietadiel jednoducho nebolo na výber. Nakoľko aj možnosti tieňa sú tu veľmi obmedzené a miesto nebolo veľmi vábivé, strávil som tu len nevyhnutný čas. Oveľa lepšia je situácia popoludní, na opačnej strane od dráhy. V oblúku miestnej cesty Viale di Campo Salino je tu malá usadlosť a niekoľko vysokých stromov, ktoré poskytovali ideálny tieň. Lietadlá na dráhu 16C nalietavali v dobrom uhle, v prípade používania hlavnej dráhy 16L by však zrejme bolo potrebné hľadať iné miesto severnejšie, pozdĺž Viale della Trigolana.

MD82 Meridiana I-SMEL

B767-300 Air Canada Rouge C-FMWP

Úmyselne som sa doteraz zmieňoval len o fotopozíciách, kde možno zachytiť lietadlá vo vzduchu. Nie je ťažké si totiž domyslieť, že v horúcich letných dňoch by akékoľvek fotografovanie lietadiel na zemi bolo nezmyselné. Výnimkou môže byť skoré ráno, resp. posledné večerné hodiny. Z rannej strany sa však žiadne fotopozície pre fotografovanie lietadiel na zemi pre obe dráhy v používaní nenachádzajú a večer existujú len možnosti pozdĺž západnej dráhy 16R/34L. Pozdĺž cesty Viale Coccia di Morto, ktorá vedie súbežne s touto dráhou, bola počas môjho pobytu dokončovaná cyklotrasa, ktorá je už v súčasnosti v prevádzke. Na niektorých miestach tu okolitý terén umožňuje vidieť lietadlá na dráhe, takže zjavne existuje aj možnosť ich fotografovania, otázne však je, či prípadné pristavenie rebríka nebude prekážať polícii alebo iným bezpečnostným zložkám. Každých niekoľko desiatok metrov sú tu totiž nad plotom kamery a vo vnútri areálu letiska vedie obslužná cesta. Možné je samozrejme aj fotografovanie cez oká plota, ja osobne však tomuto spôsobu neholdujem. Zhruba oproti prahu dráhy 25 sa tu nachádza aj čerpacia stanica, pri ktorej je malá kaviareň s terasou na poschodí, z ktorej je údajne možné fotografovať lietadlá na dráhe 16R/34L, avšak podľa môjho názoru je problémom veľká vzdialenosť („heat-haze“) a množstvo prekážok v podobe lámp a drôtov. Môj kamarát z Prahy však počas návštevy o niekoľko mesiacov neskôr vyskúšal aj fotografovanie lietadiel na tejto dráhe vo večerných hodinách a výsledky boli dobré, takže kto má záujem o takéto fotografie, môže to skúsiť.

B777-200 Alitalia EI-DDH

A330-200 Alitalia EI-EJI

Hoci som si vo väčšine prípadov vystačil s fotografovaním na priblížení k obom fungujúcim dráham, predsa len som chcel trochu zmenu a taktiež sa mi nedarilo zachytiť v dobrom svetle niektoré vytipované lietadlá. Preto som sa v dve popoludnia vybral na bicykli po Viale Coccia di Morto ešte južnejšie, až za malý lesík s jazerom, kde sa za križovatkou s bočnou cestou Via del Pesce Luna nachádza malé štrkové miesto, odkiaľ sa dali dobre fotografovať vzlety lietadiel z dráhy 16R. Ako som už spomínal v úvode, drvivá väčšina vzletov je z dráhy 25, avšak niektoré diaľkové lety vzlietajú aj z dráhy 16R a práve tieto je možné zachytiť z uvedeného miesta. Problémom je samozrejme známy fakt, že každé lietadlo sa dvíha z dráhy v inom bode, takže odhadnúť presne v akom uhle bude vzlietajúce lietadlo v tomto mieste je nemožné, väčšina štartov však už bola nad plotom letiska a tak sa mi podarilo niekoľko pekných záberov. Nikdy som však na tomto mieste nestrávil dlhší čas, prišiel som na konkrétny vzlet a po ňom som sa zase vrátil na pôvodné miesta. Po ceste som sa zastavil aj pri vyššie spomínanej čerpacej stanici a pozoroval som vzlety z RWY 25, avšak vzhľadom na dĺžku tejto dráhy boli všetky lietadlá vysoko v nevhodnej pozícii. Výnimkou môžu byť azda A340, ktorých nízky profil vzletu je dobre známy... Na záver môžem skonštatovať, že fotografovanie na letisku Fiumicino bolo skutočne dobré a napriek vysokým teplotám a nie veľmi výkonnému bicyklu som si ho veľmi užil. Na prehliadku mesta som sa napokon ani nedostal, snáď niekedy nabudúce, stáročné pamiatky na mňa počkajú a lietadlá boli tentokrát jasnou prioritou.

B737-300 Blu-express I-BPAM

A340-300 Aerolineas Argentinas LV-FPV

Autor: Peter Psenica



Související kategorie

Komentáře

Komentáře mohou vkládat pouze registrovaní uživatelé.

Nebyly vloženy žádné komentáře.

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace