Spotting trip report – Bangkok a Yangon (1.časť)

• 02.10.2016 09:15
• Letecké cestopisy

Koncom roka 2014 bol môj nástup do nového zamestnania už takpovediac „na spadnutie“ (potom čo som z dlhoročného zamestnania musel odísť kvôli absurdným čistkám a ďalší zamestnávateľ bol majiteľmi a manažérmi úmyselne privedený do krachu), avšak presný termín sa neustále odďaľoval pre rôzne drobné prekážky. Keďže v novom zamestnaní som nemohol počítať s nejakou dovolenkou a teda spotterským výletom prvých pár mesiacov, rozhodol som sa na poslednú chvíľu záver roka 2014 si ešte spríjemniť ďalším exotickým výletom. Kupoval som letenku relatívne na poslednú chvíľu, preto jej cena nebola taká výhodná ako obvykle, a ani pri voľbe destinácie som nemal čas veľmi experimentovať a čakať na nejaké výhodné cenové ponuky. Preto som urobil rozhodnutie, že sa opäť vyberiem do Bangkoku, hoci som svoj posledný trip do tejto destinácie absolvoval len v marci 2013. Obe moje predchádzajúce návštevy Bangkoku však boli zo spotterského hľadiska veľmi úspešné a vedel som, že na oboch bangkokských letiskách je stále niečo nové na fotografovanie a podmienky sú celkom dobré. Napriek tomu mi však len samotný výlet do Bangkoku pripadal príliš nudný, a tak som sa chvíľku obzeral po tom, do akej neďalekej destinácie by som sa odtiaľ vybral. Nakoľko Bangkok je pomerne veľkým hubom low-cost dopravcov v regióne, dajú sa za veľmi dobré ceny kúpiť letenky do viacerých okolitých krajín. To bolo treba zladiť ešte s prijateľným počasím v danej destinácii a hlavne s dobrými fotomožnosťami.

Pozeraním do mapy som si vytipoval niekoľko možných destinácií a nakoniec prekvapivo zvíťazilo mesto, o ktorom som predtým ani len neuvažoval, že by som ho v dohľadnej dobe navštívil. Ale pomohla séria pekných fotiek od jedného známeho spottera, ktoré som objavil na asi najznámejšom svetovom spotterskom webe, spottera som skontaktoval a opýtal sa ho na detaily a bolo rozhodnuté. Mojou vedľajšou destináciou sa stane Mjanmarsko, konkrétne jeho najväčšie mesto Yangon. Situáciu uľahčil aj fakt, že na vstup do tejto pomaly sa svetu otvárajúcej sa krajiny dnes postačuje elektronické vízum, ktoré sa dá ľahko kúpiť cez internet a hoci stojí pomerne dosť, vždy je to jednoduchšie ako riešiť vízum niekde na ambasáde. Zároveň to bola pre mňa úplne neprebádaná oblasť, kde prísľubom zo spotterského hľadiska bolo síce nie veľa, ale o to vzácnejších lietadiel. Zostávalo už len nájsť vhodného dopravcu, nakoľko možností medzi Bangkokom a Yangonom bolo skutočne veľa. Ak pominiem najznámejších dopravcov ako Thai Airways, Bangkok Air či Myanmar Airways International, ktorých ceny leteniek boli príliš drahé, okruh sa zúžil na Nok Air, Air Asia alebo pomerne neznáme Golden Myanmar Airlines. Môj známy, spotter-inšpirátor, využil rok predo mnou služby Golden Myanmar Airlines a bol s nimi spokojný a keďže letenka s nimi bola súčasne aj najlacnejšia a ako jediní z tejto trojice lietali v Bangkoku na letisko Suvarnabhumi, blízko ktorého som mal „základňu“, rozhodol som sa tiež vstúpiť do tejto neprebádanej rieky. Ako je u mňa zvykom, všetko som mal nachystané a zariadené pred vyrazením na cestu, a tak už nič nestálo v ceste mojím plánom.

Po návrate z predchádzajúceho výletu do Dubaja (v novembri 2014) tie necelé tri týždne ubehli ako voda a 4. decembra som vo Viedni nastupoval na palubu Boeingu 787-8 spoločnosti Qatar Airways, ktorá sa stala mojím dopravcom na cestu do Bangkoku. V tom čase bol upgrade na linke Viedeň-Doha z Airbusov A320 na Boeingy 787 ešte pomerne čerstvá záležitosť a tak sa mi už po druhýkrát podarilo nastúpiť na palubu poloprázdneho letu. Let Dreamlinerom by bol pohodlný asi aj bez toho, ale dodatočný bonus v podobe poloprázdnej ekonomickej triedy najmä v zadnej časti kabíny bol absolútne úžasný. Mohol som si preto vybrať, ktorú trojicu sedadiel si obsadím pre seba, a užívať si kvalitný servis Qatar Airways. Prestup v Dohe bol spočiatku úplne štandardný, po nočnom prílete najprv dlhý pochod z jedného z najvzdialenejších gatov do centrálnej oblasti s figurínou veľkého žltého medveďa a odtiaľ zase pochod iným smerom do môjho gatu na Bangkok. V čase mojej cesty lietal Qatar Airways medzi Dohou a Bangkokom tri lety denne, z toho dva krátko po sebe. Z týchto dvoch jeden pokračoval do Hočiminovho Mesta vo Vietname a lietal ho Boeing 777-300, ja som si však vybral o pol hodinu neskorší let, ktorý mal lietať Airbus A380, novinka vo flotile dopravcu. Pôvodne mal tento stroj na linke lietať od 1. decembra, ako sa však blížil deň môjho odletu, Qatar Airways posunuli prvé nasadenie A380 na linke do Bangkoku o pár dní neskôr. Šťastnou náhodou to bol práve dátum 5. decembra a tak som sa bez vlastného pričinenia ocitol na palube inauguračného letu A380 do Bangkoku.

Nakoľko tento typ už u Qatar Airways lietal na iných linkách, oslavy neboli nijak bombastické. V Dohe pozostávali len z vyzdobeného gatu a špeciálneho hlásenia, plus každý cestujúci dostal certifikát o prvom lete A380 na tejto trase a malú sladkosť. Po pristátí v Bangkoku nás ešte čakala vodná slavobrána, ktorá trochu zdržala náš prílet, ale nakoľko počasie v ten deň nebolo veľmi slnečné, ani mi to nejako zvlášť nevadilo. Medzitým ma však ešte čakali hodiny na palube „superjumba“, ktoré z pohľadu cestujúceho môžem hodnotiť jednoznačne pozitívne. Nepodarilo sa mi síce získať miesto v ekonomickej triede na hornej palube, nakoľko v čase kúpy mojej letenky už boli všetky miesta pri okne obsadené, ale aj na hlavnej palube bol let veľmi príjemný a našťastie opäť nie úplne plný (je celkom možné, že Qatar Airways obmedzili predaj z dôvodu nejasností, či na lete poletí ešte B777-300 alebo už A380). Najviac ma zaujal skutočne tichý chod motorov a to som sedel tesne za nimi. V prípade A380 tých možností ani veľa nie je, vďaka enormne veľkému krídlu a pomerne krátkemu trupu tých radov sedadiel pred a za krídlom je pomerne málo. Servis na palube bol opäť výborný a našťastie ani spolucestujúci neboli tentokrát z podobnej kategórie ako počas môjho posledného letu Qatar Airways medzi Dohou a Kuala Lumpur. Po pristátí na letisku Suvarnabhumi v Bangkoku som si musel vystáť rad na pasovej kontrole, moja batožina našťastie dorazila v poriadku, takže stačilo už len vymeniť peniaze a vydať sa nájsť môj hotel, aby som následne mohol vyraziť na prvý spotting. Nakoľko náš prílet bol v obedňajších hodinách, mal som k dispozícii ešte celé popoludnie, ktoré som chcel náležite využiť.

Po dobrých skúsenostiach z minulých rokov som si na ubytovanie zvolil jeden z lacných a jednoduchých hotelov, ktoré sa nachádzajú v bezprostrednom okolí letiska Suvarnabhumi. Ten môj bol v zastrčenej bočnej uličke na západnej strane letiska a z môjho balkóna by som teoreticky mohol vidieť aj na lietadlá pristávajúce zo severu na západnú z dvojice dráh. V okolí hotela je niekoľko malých obchodíkov, otvorených 24 hodín, v ktorých si možno kúpiť nápoje i predpripravené jedlá, ktoré vám aj zohrejú v mikrovlnnej rúre. Hotel bol veľmi lacný a poskytoval aj skromné raňajky, ale čo je najdôležitejšie, tak hlavne potrebnú klimatizáciu a internet na izbe. Neočakávaným bonusom boli pravidelné návštevy drobných jašteričiek, na tie som si však zvykol, nakoľko po okolí boli skutočne všade a nedalo sa im vyhnúť. Na najznámejšiu fotopozíciu pri západnej dráhe, ktorá sa nachádza na betónovom móle pozdĺž vodného kanála, by to bolo pešo cca 15 minút, toto miesto som však pri svojej poslednej návšteve nevyužil. Dôvodom bol fakt, že som do Bangkoku prišiel tentokrát neštandardne v decembri, kedy prevláda severné prúdenie vetra, a teda smer lietania je spravidla z juhu na sever, zatiaľčo v neskorších zimných a jarných mesiacoch (február, marec) sa lieta prevažne zo severu na juh. O tomto handicape termínu mojej návštevy som vedel a niektorí domáci spotteri mi dokonca radili, že som zvolil dobre, nakoľko v decembri je väčšia šanca na skutočne modrú oblohu, zatiaľčo vo februári alebo marci býva obloha nad Bangkokom už viac znečistená a má skôr sivý nádych. Vedel som, že s tým bude spojené hľadanie nových fotopozícií, ktoré som ešte nepoznal, a tak sa napokon aj stalo. Ale musím povedať, že som svoje rozhodnutie neľutoval a hoci fotopozícia pri vodnom kanáli je skutočne pohodlná a výborná, aj pri tomto smere lietania som si prišiel na svoje.

Letisko Bangkok-Suvarnabhumi sa nachádza asi 25 kilometrov východne od centra mesta v provincii Samut Prakan a otvorené bolo v roku 2006. Spočiatku sa potýkalo s množstvom konštrukčných problémov, ktoré, spolu s veľkou vzdialenosťou od centra mesta, spôsobili, že pôvodný úmysel úplne uzatvoriť staré letisko Don Mueang pre civilnú prevádzku sa napokon nerealizoval. Dnes je však Suvarnabhumi plnohodnotným veľkoletiskom, ktoré v roku 2015 odbavilo cca 53 miliónov cestujúcich, čo je vysoko nad jeho oficiálnou kapacitou. Letisko prechádza procesom rozširovania, ktorého výsledkom bude aj tretia vzletová a pristávacia dráha, momentálne si však stále musí vystačiť s dvoma dráhami v smere 01/19. Východná dráha 01R/19L má dĺžku 4000 metrov a západná 01L/19R dĺžku 3700 metrov. Terminálový komplex a odstavné plochy sa nachádzajú medzi dráhami, ktoré sú dostatočne ďaleko od seba na to, aby mohli byť využívané simultánne. Čo je výhodné pre letisko, je už menej výhodné pre spottera, nakoľko presuny medzi dráhami nie sú krátke. Našťastie existuje istý systém ich využívania, takže spotter si môže relatívne dobre naplánovať, kam sa za svojimi fotografiami vyberie. Väčšina spotterov navštívi Bangkok asi počas lietania zo severu smerom na juh, vtedy sa dráha 19R používa na väčšinu pristátí a iba zanedbateľný počet vzletov (spravidla cargo lietadlá). Dráha 19L obslúži menšiu časť pristátí (niektoré lety Thai Airways a časť vnútroštátnych letov), zato takmer všetky vzlety. Fotografovať vzlety som sa doposiaľ nikdy nerozhodol, nakoľko dráhy sú veľmi dlhé a preto sa každé lietadlo zdvíha na inom mieste, bezpečnejšie je fotografovanie pristátí, lepšie povedané lietadiel v konečnej fáze priblíženia. Letiskový areál je totiž obohnaný plotmi tak doďaleka, že na fotografie lietadiel pri dosadaní na dráhu možno prakticky zabudnúť. Ani pobyt priamo pri plote spravidla nie je po vôli bezpečnostným zložkám letiska, ktoré vás odtiaľ vykážu.

Počas mojej návštevy sa však, ako som už spomínal, lietalo v opačnom smere a tam tie pravidlá o používaní dráh neplatili až tak striktne. Väčšina pristátí síce bola na dráhu 01R a vzletov z dráhy 01L, avšak neplatilo to tak doslovne a boli obdobia, kedy všetky pristátia smerovali na dráhu 01L (predovšetkým ráno medzi cca 7:00 a 9:30 h). Bohužiaľ, fotomožnosti na priblížení k dráhe 01L sú dosť zlé, nakoľko prah dráhy je posunutý smerom na sever a keďže areál letiska je oplotený ďaleko pred prahom dráhy, pristávajúce lietadlá sú z posledného dostupného miesta ešte dosť vysoko. Napriek tomu sa mi tu podarilo nájsť miesto, z ktorého sa dali ráno robiť uspokojujúce fotografie, u menších lietadiel (napr. A320) však treba počítať s výrezom pri konečnom spracovaní. Do oblasti sa dá dostať jedine taxíkom, pričom vjazd do rezidenčnej oblasti je tu uzatvorený závorou a strážený ostrahou, avšak ako cestujúci v taxíku som nikdy nemal problém sa dostať dovnútra. Po vyložení na jednej z relatívne pustých ulíc sa treba úzkym chodníčkom pomedzi polia dostať k malej miestnej škole, ktorá sa nachádza pri vodnom kanáli obkolesujúcom letisko z južnej strany. Na druhej strane kanála je malý násyp, za ktorým nasleduje široká cyklistická dráha okolo letiska, a práve z tohto násypu možno relatívne dobre fotografovať lietadlá pristávajúce na dráhu 01L. Treba však upozorniť, že okrem toho, že sú pomerne vysoko, je tu aj problém chýbajúceho akéhokoľvek tieňa, takže horúce thajské slnko začne už skoro ráno pomerne silno páliť. Toto miesto je absolútne mimo dosahu bezpečnostných zložiek letiska, nie je tu preto žiaden problém fotografovať, miestni obyvatelia sú veľmi priateľskí.

Výhodou južnej strany letiska oproti severnej je to, že vzdialenosť medzi oboma dráhami možno prekonať poľahky aj pešo, po betónovom chodníku pozdĺž vodného kanála. Peší presun z jednej rannej pozície na druhú trvá celkovo cca 30 minút a absolvoval som ho vždy potom, čo boli prilietavajúce lietadlá presunuté opäť na štandardnú dráhu 01R. Vodný kanál vyústi pri centrále spoločnosti Bangkok Air, ďalej treba prejsť popod cestný viadukt a vydať sa popri plote letiska na lúku na opačnú stranu. Prelietavajúce lietadlá jednoznačne ukazujú správnu cestu, ktorá vás zavedie až po bod, kde sa oplotenie letiska stáča smerom na sever. Tu sa nachádza ojedinelý strom, ktorý poskytne tak veľmi žiadaný tieň. Spod neho možno pohodlne fotografovať lietadlá pristávajúce na dráhu 01R, pozor si treba dať len na to, aby sa do záberu nedostalo oplotenie letiska aj s jeho osvetlením. Na rozdiel od dráhy 01L lietadlá sú tu v lepšom uhle tesne nad zemou. Tieň stromu môžete zdieľať s miestnymi rybármi, ktorí sem často chodia loviť ryby z vodných plôch (alebo skôr popíjať alkohol) a netreba zdôrazňovať, že lietadlá fotografujúci Európan bol pre nich vítaným spestrením zjavnej nudy uprostred ničoho. Svetelné podmienky sa predpoludním začnú pomerne rýchlo zhoršovať, než však slnko „prejde“ na druhú stranu, prejde ešte pár hodín. Štandardne sa k tomu počas môjho pobytu pridali aj stále väčšie mraky, ktoré však k Bangkoku vďaka vysokej vlhkosti vzduchu jednoducho patria. V neskorých obedňajších hodinách sa slnko postupne dostane na vrchol svojej dráhy a je čas presunúť sa na druhú stranu. Nakoľko väčšina pristátí je po zvyšok dňa na túto dráhu, cesta je oveľa kratšia ako ráno.

V podstate sa stačí vrátiť rovnakou cestou ako ste prišli a pod cestným viaduktom sa vydať doľava popri ceste až na miesto, kde už hlavná cesta dosiahla úroveň terénu a teda nebráni vo fotografovaní letiacich lietadiel. Na rozdiel od oboch ranných pozícií, kde je spotter takmer „v prírode“, tu bude stáť na okraji frekventovanej cesty, po ktorej jazdia tisíce áut, nákladiakov a motocyklov, avšak z pohľadu fotografovania je to dobrá pozícia. Popri ceste sú tu rozostavené stánky miestnych predajcov, ktorí ponúkajú na mieste pripravované ľahké pokrmy tak typické pre Thajsko (najmä rôzne druhy mäsa napichnuté na tyčinkách), dovolím si však dôrazne varovať pred ich konzumáciou, a to z vlastnej skúsenosti, ku ktorej sa ešte vrátim na záver svojho rozprávania. Stánky však môžu poslúžiť aj ako zdroj tieňa, domáci vám dokonca môžu ponúknuť aj stoličku na sedenie. Lietadlá pristávajúce na druhú dráhu 01L možno vidieť za vašim chrbtom, vzdialenosť je však príliš veľká na to, aby bolo rozumné meniť pozíciu pri dráhach. Aj v prípade dlhšieho presmerovania lietania na opačnú dráhu sa oplatí vydržať s nervami, lietanie sa za normálnych okolností čoskoro zase vráti na dráhu 01R. Ponuka lietadiel na fotografovanie je na letisku Suvarnabhumi skutočne pestrá, preto ak zmeškáte nejaké lietadlo, nie je to žiadna veľká tragédia. Samozrejme, tie najvzácnejšie kúsky, ktorých odfotenie nechce spotter prepásť, je lepšie si dopredu naplánovať, inak sa však možno venovať spottingu prakticky bez plánovania, stále je čo fotografovať. A pokiaľ sa spotterovi plejáda typov a spoločností na letisku Suvarnabhumi zunuje, ešte stále je tu druhé bangkokské letisko Don Mueang, na ktoré som sa samozrejme tiež vypravil, ale o tom až v druhej časti môjho rozprávania.

Související kategorie