Spotting trip report – Po rokoch znovu do Salzburgu

• 2026-10-18 09:00

Po úspešnom výlete do USA v decembri 2021, ktorý bol predmetom štyroch častí predchádzajúceho trip reportu, pokračovala nielen zima ale aj druhá zimná vlna pandémie COVID-19. Svet sa síce postupne spamätával z najhoršieho, ale letecká doprava bola ešte stále v hlbokom mínuse a aj možnosti cestovania obmedzené. Napriek tomu, alebo možno práve preto, som sa však po dlhých rokoch vrátil na miesto, ktoré kedysi patrilo k mojim stáliciam vo fotografovaní. Salzburg je síce až na štvrtom mieste v Rakúsku v počte obyvateľov (má ich len necelých 150 000), ale jeho letisko je v krajine druhým v poradí, po Viedni (aj keď s veľkým odstupom). Je to zásluhou toho, že Salzburg leží uprostred rakúskych Álp, čo mu dodáva nielen krásnu atmosféru, najmä v zime napríklad pred Vianocami, ale aj zabezpečuje stabilný prílev turistov na miestne letisko, opäť najmä v zimnom období. Na rozdiel od väčšiny európskych letísk, kde je letná sezóna výrazne významnejšia ako zimná, v Salzburgu, a podobne aj v Innsbrucku, miestne letiská tvoria väčšinu prevádzky a aj svojich príjmov práve v zime. Samozrejme, Salzburg je atraktívny pre turistov aj v letnom období, ale ich počet ani zďaleka nedosahuje úroveň zimného turizmu. V lete sa naopak pridávajú vo väčšej miere tzv. „outgoing“ lety, čiže lety s domácimi dovolenkármi do zahraničia. V časoch pred pandémiou dosahovali výkony letiska v Salzburgu hodnoty tesne pod 2 miliónmi cestujúcich ročne, v súčasnosti sa na túto hodnotu ešte nepodarilo dotiahnuť. Salzburg totiž patrí medzi letiská, na ktorých príchod nízkonákladových dopravcov nepriniesol takmer žiadny pozitívny efekt, nakoľko väčšina cestujúcich, ktorí nimi pricestovali, len „presedlali“ z dovolenkových charterových letov, ktorých význam výrazne poklesol. Ale taký je bohužiaľ trend v celej Európe.

Letisko v Salzburgu pritom nie je nijako veľké, v porovnaní napr. s Bratislavou zaberá omnoho menšiu plochu a má len jednu vzletovú a pristávaciu dráhu 15/33 s dĺžkou 2 750 m, navyše je obklopené horami až z troch strán, takže prevádzka veľkých lietadiel je limitovaná. Napriek tomu sa v Salzburgu v minulosti pravidelne objavovali aj lietadlá ako Boeing 747, DC-10, L-1011 či IL-96. Vďaka kompaktnej veľkosti je letisko veľmi prehľadné, pôsobí akýmsi „rodinným“ dojmom a navyše má aj veľmi dobré podmienky na fotografovanie, ktorému prevádzkovateľ letiska aj v rámci možností vychádza v ústrety. Preto niet divu, že od doby, keď som začal vôbec fotografovať lietadlá, sa Salzburg stal mojou stálicou v zimnom období. Cesta autom z Bratislavy trvala okolo 4-5 hodín a letisko malo pre spotterov ďalšiu obrovskú výhodu. Nakoľko v zimnom hotelovom turizme sa udomácnilo pravidlo, že jeden deň v týždni (konkrétne v sobotu) dochádza k veľkej výmene hostí, veľká väčšina zaujímavých letov sa konala v jeden jediný deň – v sobotu. Pre hoteliérov to znamenalo obrovský maratón prezliekania postelí a čistenia izieb v jeden deň, pre letisko zase obrovský nápor na jeho kapacity. Zato v ostatných dňoch mali obe skupiny v podstate relatívny pokoj. Kapacity letiska dostávali zabrať nielen v priestoroch terminálu, ale aj na odbavovacej ploche, obslužnej technike a v špičkových hodinách aj na dráhovom systéme. Preto je pochopiteľné, že letisko Salzburg bolo v zimnom období letiskom s plnom koordináciou letov (tzv. „slotov“), zatiaľčo v lete jeho kapacity viac než postačovali záujmu a so získaním akýchkoľvek časov príletu a odletu nebol problém.

Čo bolo pre ubytovacie zariadenia a letisko záťažou, bolo pre spotterov obrovskou výhodou. A tak neprekvapí, že sa v sobotu od konca decembra do polovice marca rok čo rok okolie letiska zapĺňalo evidenčnými číslami automobilov z blízkeho i ďalekého okolia a oplotenie letiska v niektorých dňoch vyzeralo veľmi komicky, s desiatkami rebríkov a pri nich stojacich fotografov. To však za jedného veľmi významného predpokladu – pekného počasia. A to bol hlavný kameň úrazu... Nájsť počas necelých troch zimných mesiacov sobotu s krásnym slnečným počasím bolo niekedy veľmi ťažké, napokon zákon schválnosti úraduje všade kam sa len pozrieme. Často sa stávalo, že celý týždeň bolo pekne, ale presne na tú sobotu sa počasie pokazilo. Niektorí spotteri (vrátane mňa) občas prišli aj v horšom počasí, ale všetci vieme, že bez slnka to nie je ono. Problémom však bolo, že hlavný nápor turistov a najzaujímavejšie lietadlá sa objavovali začiatkom januára, počas tzv. „zlatého týždňa“, kedy slávili Vianoce pravoslávni kresťania z Ruska a Ukrajiny a do Salzburgu v najlepších časoch zavítalo v jeden deň aj 15 charterových letov z východu. A nešlo pritom spočiatku o klasické „plastové“ A320 a B737, ale v počiatkoch mojich návštev Salzburg hojne navštevovali všakovaké TU-154M, JAK-42 či IL-96. Už vtedy, na prelome 20. a 21. storočia, však platili v Salzburgu kvôli blízkosti hôr a ľudských obydlí prísne hlukové predpisy, kedy na letisku mohli pristávať iba lietadlá spĺňajúce hlukové limity kapitoly 3 predpisu ICAO Annex 16, zo starých sovietskych strojov to boli iba tri vyššie menované, z novších Salzburg navštevovali ešte TU-204. Ale aj tak, táto plejáda východných typov spolu s bežnými západnými typmi B737, B757, A320 či B767 zabezpečovali atraktívny mix návštevníkov.

Ale postupom času sa, podobne ako všade inde v letectve, pestrosť pomaly vytrácala, staré sovietske typy aj na charteroch z Ruska a Ukrajiny nahrádzali lietadlá západnej výroby, z ktorých najatraktívnejším býval B747 spoločnosti Transaero. A potom zobrali Salzburg útokom low-cost dopravcovia, ktorí spôsobili to, že aj zo Západu začali namiesto charterových spoločností lietať stále viac a viac lietadlá easyJetu, Ryanairu, Norwegianu a ďalších dobre známych gigantov. Áno, v krásnej scenérii okolia letiska aj ony vyzerali lepšie ako na bežnom rovinatom letisku, ale postupom času som zistil, že sa do Salzburgu už ani veľmi neoplatí jazdiť, a tak sa z dvoch návštev ročne stala postupne jedna za dva roky, až som tam prestal jazdiť úplne. Aj pravdepodobnosť slnečného počasia v sobotu sa stále viac zmenšovala, navyše hoteliérom a letisku sa podarilo aspoň čiastočne vybojovať boj za lepšie rozloženie prepravnej špičky, a tak sa niektoré lety začali objavovať v nedeľu, stredu a ďalšie dni, čo len ďalej znižovalo atraktivitu letiska. Na moje návštevy a hodiny strávené s desiatkami ďalších spotterov na terase alebo pri plote som už len spomínal. A zrejme by bolo zostalo iba pri tom, ak by neprišla pandémia. Tá výrazne obmedzila nielen samotné cestovanie, ale hlavne leteckú dopravu ako takú a ak som nechcel iba sedieť doma a nostalgicky spomínať na dobré časy, musel som zľaviť z mojich nárokov. To, za čím by som tam pred dvoma rokmi nešiel, sa stalo zrazu relatívne atraktívnym, a tak tieto okolnosti nakoniec chceli, že som sa 12. februára 2022 ocitol po dlhej dobe v Salzburgu znova.

A to nebolo všetko. Zhruba tri týždne predtým som si počas zdravotnej vychádzky po už trochu otravnom povinnom „home office“ pádom na ľade nešťastne zlomil ľavé zápästie, ktoré mi museli operovať a ľavú ruku som mal preto značne indisponovanú. S fotografovaním to teda nebola žiadna hračka, „našťastie“ tých príležitostí bolo minimum. Problém bol však aj so šoférovaním, keďže ľavou rukou som zvyknutý držať volant a teraz som musel tento úkon dávať tzv. „na blondínu“, teda zvierať volant oboma rukami. V tejto situácii mi prišlo veľmi vhod, že aj moji rakúski kamaráti dostali vďaka krásnej predpovedi počasia nápad vyraziť v sobotu do Salzburgu. A ja som sa mohol pripojiť. „Stačilo“ to nejako dotiahnuť do Viedne a odtiaľ ma už kamaráti vzali do ich auta a výlet sa mohol začať. Počasie našťastie vyšlo presne podľa predpovede, bol nádherný slnečný a pomerne teplý deň, čo však znamenalo, že v dolinách nebolo v Salzburgu po snehu ani stopy, o to viac sa v tráve popri dráhovom systéme činili krtkovia. Ale na to som si už bohužiaľ musel zvyknúť, že zasnežená scenéria je aj v zime vzácnosťou, ono ale musím konštatovať, že v histórii mojich návštev v Salzburgu sa len výnimočne podarila kombinácia pekného počasia a snehovej pokrývky, väčšinou bol buď sneh ale zamračené, alebo pekne ale bez snehu. Raz sme v Salzburgu mrzli pri ranných teplotách pod -15 stupňov Celzia, čomu pomohol iba horúci čaj a interiér auta vždy keď to bolo možné. Tentokrát boli teplotné podmienky oveľa príjemnejšie.

Napriek tomu, že som sa v danej situácii na výlet do Salzburgu tešil, nemal som veľké očakávania. V podstate ma tam potenciálne čakalo 4-5 nových lietadiel, ale po takmer dvoch rokoch pandémie a so zlomeným zápästím som bol rád aj za takúto slnečnú sobotu. A tá nesklamala. Po príchode sme hneď zamierili na rannú fotopozíciu neďaleko prahu RWY 33, tá je však vďaka polohe slnka v zimných mesiacoch použiteľná iba veľmi krátko skoro ráno po východe slnka. Potom je nevyhnutné sa presunúť napr. šikmo pred prah dráhy a odtiaľ fotografovať z uhla lietadlá natáčajúce sa na dráhu pred vzletom, alebo ešte častejšie lietadlá schádzajúce tesne pred koncom dráhy po pristátí zo smeru 15 na paralelnú rolovaciu dráhu. Treba totiž spomenúť, že pokiaľ smer a sila vetra nie sú proti, používa sa v Salzburgu pristávanie a vzlietanie proti sebe, teda pristátia v smere 15 a vzlety v smere 33. Dôvodom sú vysoké hory na juh od letiska, kedy prakticky jediný voľný smer príletu a odletu je na sever. Pokiaľ lietadlo pristáva od juhu, musí v malej výške obletieť letisko po východnej strane a zatočiť prudkým náklonom doprava na dráhu 33. Naopak, po vzlete z dráhy 15 musia lietadlá veľmi rýchlo točiť doľava a pokračovať obletom letiska po východnej strane. Preto ak je to možné, vzlieta a pristáva sa proti sebe, čo komplikuje kapacitu letiska v špičkových časoch, aj preto majú lietadlá v Salzburgu tendenciu „zgrupovať sa“ najprv na príletoch a následne na odletoch. Pokiaľ je prevádzky menej, lietadlá rolujúce na vzlet čakajú pred prahom dráhy 33, kým nepristanú a dráhu neopustia všetky pristávajúce lietadlá a až následne vstupujú na dráhu a vzlietajú. Najmä popoludní, keď je dobrá dohľadnosť, však bývajú v špičkových časoch bežné aj vzlety z RWY 15, aby sa s príletmi navzájom neblokovali.

V čase našej návštevy som mal vytipovaných niekoľko strojov, ktoré ma najviac zaujímali. Boli to najmä B757-300 spoločnosti Icelandair v špeciálnom sfarbení 100. výročia islandskej nezávislosti, ďalej B737-800 nórskej spoločnosti Flyr, ktorá si pod leteckým slnkom dlho nepobudla a čierne ATR-72 dánskej spoločnosti Alsie Express. Novinkou v tom čase bola aj A321neo islandskej spoločnosti Play, ktorá už dnes tiež patrí minulosti. Ale nepohrdol som ani ďalšími návštevníkmi, napr. A321neo izraelského dopravcu Arkia, B737-8 MAX britských TUI Airways či viacerým farebným vyhotoveniam B737-800 Jet 2. Neurazilo ani „retro“ A320 Aer Lingus a aj ten obligátny easyJet vyzerá na malebnom pozadí Salzburgu krajšie ako niekde len na modrej oblohe. Atraktívna, aj keď určite nie farebne, bola aj A320 spoločnosti Airhub Airlines, ktorá však letela za úplne nevhodných svetelných podmienok. Treba povedať, že každá časť dňa má v Salzburgu svoje čaro, ráno a predpoludním opúšťanie dráhy s časťou terminálu v pozadí, okolo obeda tá istá rolovacia dráha z opačnej strany v pozadí s hangárom Red Bull, no a na záver dňa zábery na prahu dráhy 33 s pevnosťou mesta na kopci v pozadí. Okrem výborných možností pohybovať sa prakticky pozdĺž celého oplotenia letiska je k dispozícii aj vyhliadková terasa na streche terminálu, ktorá je zdarma a ponúka pekný panoramatický výhľad na celé letisko, hoci počas pekných zimných sobôt bola často preplnená. Letisko nechalo pre spotterov postaviť aj špeciálny val hneď vedľa plota na južnom konci odbavovacej plochy, ktorý bol tiež obľúbeným miestom väčšiny fotografov. Aj vďaka tomu som si návštevu Salzburgu po dlhom čase užil, najmä vzhľadom na okolnosti, ale kedy sa mi znovu oplatí sa tam vrátiť je dnes veľmi otázne.

Autor: Peter Pšenica