Spotting trip report – Prvá cesta do USA po pandémii (2. časť)

• 2026-08-30 09:00

Písal sa december 2021 a my sme mali za sebou prvý deň spottingu na letisku Miami International Airport. Ako som už písal v prvej časti, keďže ceny ubytovania v širokom okolí tohto letiska boli neprimerane vysoké (a to naše nároky nie sú vôbec veľké), rozhodol som sa, okrem prvej noci po prílete, rezervovať ubytovanie v moteli severne od letiska Fort Lauderdale / Hollywood International Airport. Okrem úspory na cene to malo výhodu aj v tom, že sme tak získali ďalší „dôvod“ na návštevu tohto letiska, ktoré ležalo po ceste k nášmu ubytovaniu. Preto sme si povedali, že ak v Miami nebude skoro ráno alebo neskoro popoludní nič zaujímavé na fotografovanie, využijeme čas radšej na tomto letisku. Počas každej predchádzajúcej návštevy Floridy som tu strávil minimálne 1 až 2 dni a vždy tu bolo čo fotografovať. Fort Lauderdale / Hollywood International Airport plní funkciu akéhosi „low-cost“ letiska pre oblasť východnej Floridy a svojím mixom teda vhodne dopĺňa letisko v Miami. Letiská sú od seba vzdialené asi 50 kilometrov, čo na americké pomery je zanedbateľná vzdialenosť, hoci v čase dopravnej špičky môžu byť na diaľnici I-95, hlavnej spojnici oboch miest, dopravné zápchy alebo aspoň zhustená premávka. Bežne trvá cesta niečo vyše pol hodiny, ale v špičke sa môže vyšplhať aj na hodinu. Cestu poznám už takmer naspamäť, stačí sa vyhnúť spoplatneným úsekom a inak je vcelku pohodová. Samozrejme, po príchode z Európy si človek musí zvyknúť na americký štýl jazdenia po diaľniciach, kde keď je viacero jazdných pruhov, tak to neznamená, že vozidlá by sa mali zdržiavať čo najviac vpravo a pruhy vľavo využívať len pri predchádzaní. Americký štýl znamená, že každý si ide vo svojom pruhu, rýchlosťou akou sa mu zachce, takže často autá jazdiace v ľavých pruhoch idú pomalšie ako tie vpravo. Veľmi náročné je to pri prechádzaní z pruhu do pruhu, kde musíte dávať pozor na všetky strany, lebo nikdy neviete, odkiaľ sa na vás bude rútiť rýchlejší kamión.

A320 JetBlue Airways N605JB (FLL)	CRJ700 Elite Airways N11EA (FLL)

Letisko Fort Lauderdale / Hollywood International Airport má dve paralelné vzletové a pristávacie dráhy v smere 10/28. Dlhé roky bola južná dráha 10R/28L iba akousi výpomocou, bola krátka a pristávali na nej len malé vrtuľové lietadlá. Všetka „veľká“ prevádzka sa odohrávala na severnej dráhe 10L/28R, čo spôsobovalo často problémy s meškaniami. Letisko síce malo aj priečnu dráhu 13/31, avšak tá sa využívala už minimálne, nakoľko ovplyvňovala prevádzku na hlavnej dráhe 10L/28R. Okolo roku 2013 sa začalo s komplexnou prestavbou dráhového systému na letisku. Ako prvá bola kompletne odstránená pôvodná krátka južná dráha 10R/28L a následne sa úplne prestala používať aj priečna dráha, hoci tá zostala stavebne zachovaná. Na mieste odstránenej južnej dráhy začala vznikať úplne nová, už s plnohodnotnou dĺžkou, avšak plánovači museli vyriešiť jeden zásadný problém. Priestor novej dráhy bol zo západu ohraničený mohutnou diaľnicou I-95 a z východu cestou US-1 a železničnou traťou. Ani jednu z nich nebolo možné jednoducho zrušiť alebo preložiť, nebolo jednoducho kam. Na západnej strane bol problém neriešiteľný, a tak sa inžinieri rozhodli vyriešiť ho na východnej strane, a to tak, že novú dráhu jednoducho zdvihli nad okolitý terén, aby pod ňou mohla viesť cesta US-1 i železnica. To si však vyžiadalo aj ďalší unikát, konkrétne výrazné sklonenie resp. stúpanie dráhy o 1,3 %. To je vidieť aj voľným okom a hoci sa ešte stále „zmestilo“ do tolerancie amerického dohliadacieho úradu FAA (maximum je 1,5 %), ide o veľmi netradičné riešenie. Ani s ním však dráha nemohla byť dlhšia ako 2438 metrov, takže je využívaná prevažne menšími lietadlami, ale za istých okolností na nej môžu pristáť aj typy A330 a pod. Pre porovnanie, severná dráha má dĺžku 2743 metrov.

A320 Spirit Airlines N643NK (FLL)	ATR72 Bahamasair C6-BFW (FLL)

Otvorením novej južnej dráhy sa teda spotting na letisku Fort Lauderdale / Hollywood International Airport trochu skomplikoval, nakoľko prevádzka sa rozdelila medzi obe dráhy a spotter musí kalkulovať s tým, ktorú dráhu to ktoré lietadlo asi použije. Väčšinou sa používa systém, že lietadlá pristávajú na tú dráhu, ktorá je bližšia k pridelenému stojisku a na odlet zase odlietajú z tej dráhy, ktorá je vhodnejšia s ohľadom na smer letu. To však nemusí platiť vždy, a tak sa spotting na tomto letisku stal tiež tak trochu lotériou. Samozrejme, smer lietania závisí od smeru vetra. V „štandardnej“ poveternostnej situácii na Floride, teda pri prevažujúcom východnom vetre, sa lieta v smere 10 a naopak. Lepšie spotterské fotopozície existujú podľa môjho názoru na západnej strane letiska, teda keď sa lieta v smere 10. Pri prahu severnej dráhy 10L/28R sa nachádza veľké parkovisko, takže môžete autom prísť až na miesto a tu fotografovať buď z mierne zvýšeného terénu za parkoviskom (vtedy však plot letiska zostane v zábere pod lietadlom) alebo cez oká plota, čo je však zase problém pri pristávajúcich lietadlách, ktoré sa pohybujú veľkou rýchlosťou, ale pri záberoch na rolovacích dráhach alebo pri natáčaní sa na dráhu 10L pred vzletom je to použiteľné. Domáci samozrejme využívajú aj korby svojich pick-upov, nakoľko (ako som už spomínal) v USA nie je možné pristaviť rebrík priamo k plotu. V čase špičky sa taktiež môže stať, že lietadlá čakajúce na vzlet na jednej z dvoch paralelných rolovacích dráh budú prekážať vo fotografovaní pristávajúcich lietadiel, príp. problémy môže robiť horúci vzduch z ich motorov. Taktiež samotné dve rolovacie dráhy sa môžu niekedy prekrývať. Inak sa ale na severnej dráhe 10L fotografuje vcelku príjemne.

A220-300 JetBlue Airways N3044J (FLL)	A321 Air Canada Rouge C-GHQI (FLL)

Ešte lepšia situácia je na južnej dráhe, okolo prahu RWY 10R. Ako jeden z mála prípadov, kedy sa vybudovaním novej infraštruktúry na letisku situácia pre spotterov zlepší, po postavení novej južnej dráhy bol južne od nej otvorený rozsiahly park, ktorý je vyvýšený nad úrovňou dráhy a poskytuje krásny výhľad na vzlietajúce, pristávajúce a rolujúce lietadlá, pričom si možno vybrať konkrétne miesto, z ktorého chcete fotografovať. Súčasťou parku je aj rozsiahle parkovisko, takže ani netreba chodiť ďaleko od auta (čo je, zdá sa, v USA podmienkou úspechu, lebo americký národ vôbec nerád chodí niekam bez auta). Bohužiaľ, na presun medzi týmito fotopozíciami pri dráhach 10R a 10L treba počítať minimálne s 10 minútami, takže v prípade pristávajúcich lietadiel sa nedá rozhodovať na poslednú chvíľu, ale treba takpovediac „vsadiť“ na jeden variant. U lietadiel rolujúcich na odlet je v prípade nesprávneho odhadu veľká šanca stihnúť to ešte pri druhej dráhe, najmä ak nenarazíte na ceste na pomalé kamióny resp. ak na vzlet čaká viacero lietadiel. Všetky tieto poznatky sú použiteľné v prípade lietania v smere 10. Ja osobne som nikdy na letisku Fort Lauderdale / Hollywood International Airport nefotografoval počas lietania v opačnom smere, ak som aj bol v oblasti za takejto situácie, dal som prednosť letisku Miami. V prípade južnej dráhy by však zrejme stačilo posunúť sa v spomínanom parku na jeho východný koniec, odkiaľ by bolo možné fotografovať pristávajúce lietadlá pred opustením dráhy 28L, resp. počas rotácie. V prípade severnej dráhy je jediným riešením garáž Hibiscus nad terminálmi, odkiaľ sa síce dajú robiť efektné zábery, ale na veľkú vzdialenosť, s hrozbou „heat-hazu“ od lietadiel na zemi a poplatky za parkovanie tiež nie sú zanedbateľné.

ATR42 Silver Air N405SV (FLL)	A320 JetBlue Airways N603JB (FLL)

Presúvanie sa medzi letiskami v Miami a vo Fort Lauderdale malo ešte jeden pozitívny efekt. Zhruba na pol ceste, trochu bokom západne od hlavnej diaľnice I-95, sa nachádza letisko Opa Locka. Oficiálne sa volá Miami – Opa Locka Executive Airport a jeho názov napovedá, že slúži hlavne na odbavovanie letov všeobecného letectva, ktoré by na hlavných letiskách v Miami alebo vo Fort Lauderdale prekážali, spomaľovali ostatnú prevádzku a taktiež zaplatili výrazne vyššie poplatky. Letisko preto nemá nejaký typický terminál, skôr niekoľko budov, v ktorých sídlia rôzne spoločnosti, zaoberajúce sa handlingom letov všeobecného letectva. V USA sú veľmi citliví na fotografovanie najmä drahých bizjetov, ktorých majitelia alebo cestujúci chcú zostať v anonymite a nechcú byť na titulkoch bulvárnej tlače. Preto nejaké fotografovanie priamo pri týchto termináloch nie je dosť dobre možné, lietadlá sú spravidla zakryté budovami či vysokými plotmi. Ale mne ani nikdy nešlo o fotografovanie lietadiel „celebrít“, tieto lietadlá napokon nefotografujem vôbec. Letisko Opa Locka však od nepamäti slúžilo aj ako údržbová základňa pre rôzne typy aj dopravných lietadiel, ktoré tu mnohokrát končili vyradené na nepoužívaných plochách alebo rolovacích dráhach a niekedy sa dali vyfotografovať aj zvonka. Pred cca 15 rokmi sa mi ešte podarilo dokonca získať povolenie aj na vstup na plochu (samozrejme vopred), dnes už bohužiaľ takýmto žiadostiam nevyhovejú. Ale aj napriek tomu sa určite oplatí, ak idete okolo, sa na tomto letisku zastaviť a preskúmať jeho „zákutia“.

B737-700 Southwest Airlines N931WN (FLL)	B737-8 MAX United Airlines N27256 (FLL)

V Opa Locke totiž aj dnes na vás dýchne ešte trochu leteckej histórie. Okrem modernejších lietadiel, ktoré tu možno stretnúť na údržbe, tu totiž sídli aj niekoľko firiem, ktoré stále prevádzkujú historické lietadlá, avšak nie na lietanie na leteckých dňoch, ale na viac-menej pravidelných nákladných letoch napr. do Portorika. V decembri 2021, keď sme Floridu naposledy navštívili, sa týmto biznisom zaoberali hneď tri spoločnosti: Florida Air Cargo, Atlantic Air Cargo a Conquest Air. Zatiaľčo prvé dve používali osvedčené DC-3, Conquest Air lietal s Convairmi CV-340. Celé roky som sa vždy v Opa Locke zastavil, ale pokiaľ nemáte vyslovene šťastie, vyfotografovať tieto lietadlá a nebodaj ešte v pohybe, je veľmi ťažké. Nikdy som počas krátkej návštevy nemal to šťastie a odkedy som sa už nedostal na plochu, fotografovanie spoza plota bolo veľmi komplikované, lebo lietadlá často stáli niekde za hangárom, zakryté inými lietadlami, prípadne tesne vedľa seba alebo v nevhodnom uhle. Fotografovanie na zemi pri vysokých teplotách na veľké vzdialenosti tiež nie je veľmi vhodné, lebo vzniká „heat-haze“, a tak som väčšinou odchádzal rozčarovaný, že sa mi to opäť nepodarilo. Tentokrát som si povedal, že pri piatej návšteve v tejto oblasti už musím urobiť všetko preto, aby som mal úspech. A keďže, ako som už spomínal, moje tradičné zdroje informácií v USA neboli použiteľné, rozhodol som sa pohyby týchto lietadiel veľmi starostlivo sledovať na internete cez stránku Flightaware. Tá síce nie je tak vhodná ako Flightradar24, ale postačovala na zistenie skutočnosti, ako asi tieto lietadlá lietajú a potom stačilo už len sledovať, kedy z Opa Locky odletia a presunúť sa tam v čase, kedy bolo možné očakávať ich návrat.

MD82 Red Air HI1064 (MIA)	ERJ170 Aurora Anguilla N176RS (OPF)

Situáciu komplikoval aj fakt, že letisko má celkovo tri vzletové a pristávacie dráhy, dve paralelné v smere 9/27 a jednu priečnu 12/30. Južná dráha 9R/27L sa pre väčšie lietadlá nepoužíva, slúži iba najmenším strojom, ktoré ma nezaujímali. Na vzlety a pristátia dopravných lietadiel sa používala hlavne dráha 9L/27R, ktorá má dĺžku 2439 metrov, prípadne priečna 12/30 s dĺžkou 2073 metrov. Vzhľadom na to, že na letisku nie je veľká prevádzka, však boli niekedy vzlety aj v opačnom smere ako pristátia, avšak pristátia sa, ako som vypozoroval, konali v tom čase výhradne na dráhu 9L. A tu som objavil aj celkom pekné miesto, odkiaľ by sa pristávajúce lietadlá dali vyfotografovať, stačilo už teda „len“ byť na správnom mieste v správnom čase. Tentokrát sa na nás však šťastie usmialo aj trochu „mimo plánu“, keď som počas rannej zastávky po ceste z Fort Lauderdale do Miami cez letisko Opa Locka už takmer na odchode zrazu začul známy zvuk starých piestových motorov. A skutočne, spred hangára vyrolovala k prahu dráhy 30 najprv celá biela DC-3 a chvíľu po nej aj stará Dakota v krásnych farbách Florida Air Cargo. Okamžite sme s Mirkom bežali k plotu, aby sme si ich vyfotografovali a keďže staré lietadlá potrebujú pred odletom poriadne zohriať motory, obe DC-3 nám pózovali v rannom slnku niekoľko minút, kým posádka testovala rôzny výkon motorov a až následne sa odobrali na dráhu k odletu.

DC3 Florida Air Cargo N271SE (OPF)	DC3 Atlantic Air Cargo N705GB (OPF)

Tento zážitok ma dostatočne namotivoval na to, aby som si na ostatné vyslúžilé „kolegyne“ na Opa Locke počkal pri prílete. Počas jedného z bežných dní, keď sme fotografovali na letisku Miami International Airport, som zaznamenal, že tri historické lietadlá ráno vyrazili s nákladom do okolia, a tak som mohol očakávať, že sa snáď budú v dohľadnej dobe aj vracať. Keďže na letisku v Miami nebolo v tom čase pre mňa nič také lákavé, čo by som nevedel oželieť, navrhol som Mirkovi, že by sme mohli vyraziť do Opa Locky. Mirek však zjavne nie je až takým priaznivcom starých lietadiel, a tak sa rozhodol zostať na známej fotopozícii pri El Dorado Furniture a do zhruba 25 kilometrov vzdialeného cieľa som vyrazil sám. Problém to pre mňa nebol, cestu som už dôverne poznal a vedel som, že pokiaľ na hlavnej ceste 963 mi trasu neskríži kilometre dlhý americký nákladný vlak, do cieľa dorazím do pol hodiny. Všetko prebehlo hladko a dostal som sa na parkovisko pri skladoch neďaleko prahu dráhy 9L, kde som netrpezlivo očakával svoje úlovky. A tentokrát sa na mňa skutočne usmialo šťastie, lebo zo svojich nákladných misií sa vrátila v priebehu pol hodiny nielen biela DC-3 Florida Air Cargo, ale aj ďalšia farebná Dakota dopravcu Atlantic Air Cargo (ktorú som už mal z minulosti) a hlavne Convair CV-340 spoločnosti Conquest Air. Netreba zdôrazňovať, že som bol šťastím bez seba a vo veľmi dobrej nálade som sa vrátil k Mirkovi na letisko Miami s myšlienkou, že možno predsa urobil chybu a mohol vyraziť so mnou. Ale hovoril, že je spokojný a to je hlavné, takto sme mali úspešný deň obaja.

DC3 Florida Air Cargo N138FS (OPF)	CV340 Conquest Air N342GS (OPF)