Spotting trip report – Veľká noc na Ukrajine

• 2021-09-05 09:00

Pre mňa, ako človeka nie veľmi nábožensky založeného a ani neholdujúceho typickým slovanským tradíciám, bola Veľká noc vždy v podstate len obdobím „dodatočného voľna“, a to už od školských čias. V mojom detstve to však malo trochu trpkú príchuť, nakoľko komunistický režim síce dovolil obyvateľom osláviť „sviatky jari“ dodatočným voľnom vo Veľkonočný pondelok, avšak vytrestal ich nasledujúcou pracovnou sobotou. Pre mladšie ročníky niečo nepredstaviteľné, ale starší si iste spomenú na tento úžasný vynález komunistického režimu, ktorý síce „robil všetko pre pracujúcu triedu“, ale zatiaľ čo na západe už mali dávno štandard v podobe dvojdňového víkendu (a množstva sviatkov k tomu navyše), u nás až do druhej polovice 80. rokov 20. storočia existovali pracovné soboty, našťastie v mojich detských rokoch už iba 4 do roka. A jedna bola práve vždy „zhodou okolností“ po Veľkej noci, aby si obyvatelia náhodou nemysleli, že s nejakým „kresťanským“ sviatkom to bude len tak bez trestu. Po zrušení tohto prežitku po vzore Sovietskeho zväzu zostali regulérne 3 dni voľna, ku ktorým sa neskôr pridal aj Veľký piatok a vznikol tak maratón 4-dňového voľna, ktorý sa posúval vždy niekde medzi koncom marca a polovicou apríla. Spočiatku som to bral iba ako vítaný dodatočný oddych, keď som však svoje cestovanie za lietadlami „povýšil“ na najvyššiu priečku mojich voľnočasových aktivít, zrazu som prišiel na myšlienku, že tieto štyri dni voľna je predsa hriech len tak premrhať sedením doma. Zákonom schválnosti počasie na Veľkú noc v západnej Európe bolo málokedy naozaj pekné, a tak som začal rozmýšľať, ako toto voľno čo najlepšie zužitkovať. V roku 2018 som sa prvýkrát vybral počas Veľkej noci na cesty, a to do Číny, konkrétne do miest Zhengzhou a Šanghaj. To bolo samozrejme dávno predtým, než neposlušné čínske netopiere spôsobili celosvetovú katastrofu...

O rok neskôr, v apríli 2019, bola svetová situácia ešte stále priaznivá na cestovanie. V ďalekých destináciách toto obdobie nie je práve ideálne na spotting (počasie na južnej pologuli už prechádza do jesene a v tropických krajinách Ázie býva v tomto čase najneznesiteľnejšia horúčava), a tak moja voľba padla na Ukrajinu. Bola to kombinácia priaznivej ceny leteniek a pozitívneho výsledku mojej predchádzajúcej návštevy. Hoci tá sa uskutočnila iba pred necelým rokom, veril som, že sa mi predsa len podarí vrátiť sa domov s nejakými novými úlovkami. Na podporu tejto predstavy som sa rozhodol, že tento krát nezostanem iba v hlavnom meste, ale pozriem sa, aspoň na skok aj niekam na „ukrajinský vidiek“. A hoci zďaleka nie všetko vyšlo podľa mojich predstáv, s výsledkom som bol nakoniec spokojný. Na svoju dopravu som sa rozhodol využiť opäť osvedčené služby leteckej spoločnosti Ukraine International Airlines, ktorá v tom čase lietala ešte dvakrát denne medzi Viedňou a Kyjevom a umožňovala mi tak maximálne využiť čas strávený v ukrajinskej metropole. Hlavným motívom bolo opäť fotografovanie starých lietadiel z čias Sovietskeho zväzu, v prípade Ukrajiny ide hlavne o Antonovy AN-24 a AN-26, tie však s výnimkou leteckej spoločnosti Motor-Sich Airlines lietajú už iba vo vojenských a štátnych službách, logicky preto možno očakávať, že ich aktivita bude najpravdepodobnejšia v pracovných dňoch. Na Ukrajine sa Veľká noc slávi našťastie podľa juliánskeho kalendára, preto je jej termíny zväčša posunutý oproti u nás používanému gregoriánskemu kalendáru a tak tomu bolo aj v roku 2019. Okrem víkendu teda na Ukrajine nebolo voľno, aj napriek tomu som si však povedal, že k 4 dňom voľna pridám ešte utorok, čo bol rozumný kompromis medzi čo najväčšou úsporou dovolenky a šancou vyfotografovať tie najvzácnejšie lietadlá.

Prvá komplikácia sa objavila hneď na začiatku. Práve na Veľký piatok bola cena predpoludňajšieho odletu z Viedne do Kyjeva výrazne vyššia ako v iné dni, preto som sa rozhodol, že odlet do Kyjeva si zmením na Budapešť, kde bola najnižšia cena stále k dispozícii. Spolu so spiatočným letom do Viedne som sa tak dostal na vytúženú cenovú úroveň cca 50 EUR, a to vrátane štandardnej príručnej batožiny a malého súkromnej predmetu (v mojom prípade fototašky). V tomto smere som mal šťastie, že som letenku kupoval v predstihu asi 10 mesiacov, lebo jednak s blížiacim sa dátumom odletu bola cena stále vyššia a vyššia a taktiež spoločnosť Ukraine International Airlines medzitým zmenila podmienky tohto najlacnejšieho tarifu a u neskôr zakúpených leteniek už neumožňovala druhú malú príručnú tašku, ja som však naďalej mohol cestovať za pôvodných podmienok. S odletom z Budapešti samozrejme súvisela aj nutnosť zakúpiť si pozemnú dopravu na letisko, to však v predkoronovom čase nebol vôbec problém. Aby som však splnil svoje predsavzatie, že sa okrem Kyjeva pozriem aj do nejakého menšieho ukrajinského mesta, začal som pátrať, ktorá z vnútroštátnych destinácií by bola pre mňa najvhodnejšia. Podrobným skúmaním fotografií z letísk ako aj máp Google som dospel k záveru, že najlepším riešením bude realizovať krátky výlet do Záporožia. Chcel som opustiť Kyjev na čo najkratší možný čas a veľké mestá typu Ľvov alebo Odesa by vyžadovali aspoň dvojdňový výlet. Do Záporožia však v tom čase Ukraine International Airlines lietali dvakrát denne, jednak na noc a jednak počas dňa, pričom medzi príletom a odletom z tohto mesta malo lietadlo na letisku asi 4-hodinovú prestávku. A to bol práve čas, ktorý som sa rozhodol obetovať návšteve miestneho letiska a jeho okolia.

Na prvý pohľad sa môj výlet na pár hodín do Záporožia môže zdať zbytočný, avšak môj apetít po takomto výlete významne umocnil fakt, že pri dostatočne včasnom zakúpení ponúkali Ukraine International Airlines vnútroštátne letenky na tejto trase (a podobne aj na mnohých iných tratiach) za neuveriteľnú cenu okolo 20 EUR za spiatočnú letenku. Bolo teda rozhodnuté a obe letenky skončili v mojom zásobníku plánovaných spotterských ciest. K tomu som si zarezervoval svoje už odskúšané ubytovanie v lacnom hosteli v centre Kyjeva, ktorý za veľmi nízku cenu ponúkal vlastnú dvojposteľovú izbu so spoločným sociálnym zariadením. Jedna noc už bola bohužiaľ na moje prekvapenie v takom predstihu obsadená, preto som musel improvizovať a za mierne vyššiu cenu rezervovať podobné ubytovanie v hosteli asi 15 minút pešo od môjho hlavného ubytovania. To trochu skomplikovalo môj pobyt, nakoľko som počas neho musel presúvať svoje veci z jedného hostela do druhého, ale nebolo to nič neriešiteľné. Horšia komplikácia sa objavila úplne nečakane. V Záporoží som si na základe záberov na Google naplánoval nielen prechádzku okolo letiska, kde malo byť odstavené množstvo starých lietadiel, ale lákali ma aj stroje JAK-40 a Antonov zaparkované vedľa hlavného terminálu, ktoré však vyzerali byť nedosiahnuteľné zvonka. Na základe fotografií na známych svetových weboch som preto skontaktoval miestneho ukrajinského spottera, ktorý mi vysvetlil, že ide o priestory spoločnosti Constanta Airlines a nakoľko sa poznal s vedením tejto spoločnosti, sľúbil mi, že sa pokúsi vybaviť mi vstup na ich plochu. Constanta Airlines s tým nemali problém, dokonca boli ochotní prísť v nedeľu kvôli tomu aj na letisku, narazil som však na niečo, s čím som v čase kupovania letenky nemohol počítať.

Na Ukrajine sa totiž práve v túto nedeľu konali prezidentské voľby a hoci na prvý pohľad by to nemalo mať žiaden súvis s mojou návštevou, jej podmienkou bolo, že s tým musia súhlasiť letiskové bezpečnostné zložky. A tie bohužiaľ súhlas zamietli práve z dôvodu konania volieb. Nuž, aj desiatky rokov po oficiálnom skončení vlády komunizmu v bývalom Sovietskom zväze sú stále štruktúry, ktoré myslia stalinským myslením a keď sa konajú voľby, tak proste vstup na plochu letiska v Záporoží nie je možný, zrejme by to narušilo svetovú geopolitickú rovnováhu. So zármutkom som teda musel prijať fakt, že do priestorov Constanta Airlines sa nedostanem, avšak termín môjho výletu bol už pevne daný a nedal sa, resp. ani som ho nechcel meniť. Navyše som ani nemal istotu, či by fotografovanie týchto lietadiel malo taký zmysel, aby som zaplatil vysoké náklady spojené so zmenou termínu mojich letov. Všetko teda bolo pripravené a keď prišiel 19. apríl 2018, teda Veľký piatok, nasadol som skoro ráno do autobusu spoločnosti Regiojet, ktorý ma za približne tri hodiny dopravil priamo až na budapeštianske letisko Ferihegy. Bolo to jediné spojenie, ktoré končilo až priamo na letisku, nemusel som preto riešiť, ako sa na letisko dostanem miestnou MHD. Všetci cestujúci vystúpili už v meste a tak som ako jediný cestujúci pokračoval svojím „súkromným“ autobusom až k Terminálu 2 letiska. Počas jazdy steward už stihol autobus aj upratať a pripraviť na spiatočnú jazdu, bol to zvláštny pocit. Na letisku som sa hneď pobral do tranzitného priestoru a nakoľko počasie bolo pekné, rozhodol som sa čas do odletu môjho letu využiť na fotografovanie diania na ploche. Hoci Budapešť už v tom čase nepatrila práve medzi veľkoletiská, vďaka vysokým a relatívne čistým sklám sa mi podarilo už tam vyfotografovať niektoré zaujímavé lietadlá, ktoré rolovali zo stojísk Terminálu 2 smerom na vzlet z dráhy 32L.

Let Boeingom 737-800 spoločnosti Ukraine International Airlines prebehol bez akýchkoľvek problémov a po necelej hodinke a pol sme pristáli na letisku Boryspil. Vďaka časovému posunu o 1 hodinu bolo už popoludní, a tak som sa po nevyhnutných formalitách (pasová kontrola a výmena peňazí) presunul na moje obľúbené spotterské miesto v južnej časti letiska, odkiaľ sa pri istej diskrétnosti, obozretnosti a dávke šťastia dá popoludní veľmi pekne fotografovať dianie na dráhe 18L/36R a príslušných rolovacích dráhach. Viackrát som bol z tohto miesta vykázaný bezpečnostnými zložkami, ktoré síce na to podľa môjho názoru nemajú právo, nakoľko ide o verejne prístupný priestor, ale je ťažké sa naťahovať s políciou alebo jej tajnými odnožami. Aj preto som si postupom času našiel spôsob, ako pôsobiť čo najnenápadnejšie a tak minimalizovať riziko odhalenia. Z pochopiteľných dôvodov preto nebudem zverejňovať presnú polohu a opis miesta. Strávil som tu pár hodín, ktoré zostávali do večera a okrem bežnej prevádzky ma potešil aj prvý želaný úlovok, AN-26 ukrajinského vojenského námorníctva, hoci v tom čase slnko práve nesvietilo plnou silou. Bol som však s prvými hodinami môjho pobytu spokojný a večer som sa vybral do svojho hostela na zaslúžený odpočinok. Čakali ma totiž ďalšie 4 dni, ktoré mali od skorého rána podobný scenár. Vstať veľmi skoro, skontrolovať plánované lety na oboch kyjevských letiskách a podľa toho sa rozhodnúť, kam sa v to ráno vyberiem. Výnimkou bola nedeľa, kedy som mal na pláne cestu do Záporožia a teda mojím cieľom bolo jednoznačne letisko Boryspil. V ostatné dni padlo rozhodnutie vždy až ráno podľa konkrétnej situácie.

Dá sa povedať, že sobota, teda môj prvý plný deň v Kyjeve, nebola ničím výnimočná. Keďže plán letov na letisku Boryspiľ nesľuboval nič mimoriadne, vybral som sa ráno dobre známou cestou prostredníctvom miestnych maršrutiek na letisko Žuljany, resp. jeho južnú stranu, kde ma očakávala moja obľúbená fotopozícia oproti terminálu letiska, neďaleko prahu dráhy 08, ktorá sa v ten deň používala. Ráno mi spestrili klasické AN-24 a JAK-40 od Motor-Sich Airlines, ktoré sú pre mňa už takpovediac „obohranou klasikou“, avšak pri pomyslení na to, že o pár rokov ich možno nebude, vždy si ich pristátia a vzlety rád vychutnám. Okolo obeda som sa premiestnil na letisko Boryspiľ, čo sa ľahšie napíše ako vykoná, pretože ak nechcete zaplatiť vysokú sumu za taxík, obnáša to zdĺhavý presun pešo, maršrutkou, metrom a zase maršrutkou resp. autobusom a následne zase pešo, trvajúci dohromady asi 3 hodiny. Ja som však tento krát navyše chcel vyskúšať fotografovanie vzletov z dráhy 36L, teda západnej dráhy, ktorá vedie popred Terminál F, hangáre a odstavné plochy letiska na západnej strane. V tejto časti letiska sú uskladnené mnohé vyradené alebo takmer vyradené lietadlá veľakrát už neexistujúcich leteckých dopravcov, napr. mnoho MD-83 po návrate z prenájmu v Iráne a pod., sídli tu tiež vládna letka Ukrajiny (hoci jej vyradené IL-62M sa stále nachádzajú v severovýchodnej časti letiska blízko cesty do mesta Boryspiľ), ďalej veľa hangárov a odstavné plochy pre nákladné lietadlá a niektoré väčšie bizjety. Fotografovanie na stojiskách je tu nemožné, k ploche sa nedá nikde dostať bližšie, všade sú ploty alebo strážené brány. V predchádzajúcich rokoch to nebol až taký problém, nakoľko táto časť letiska sa využívala minimálne a podobne minimálne sa využívala aj dráha 18R/36L. Avšak s rozmachom low-cost dopravcov aj na Ukrajine došlo k znovuotvoreniu Terminálu F, ktorý bol vyhradený práve týmto dopravcom.

Okrem obligátneho Ryanairu a jeho vtedy ešte rakúskej dcéry Laudamotion tu mala svoju základňu aj domáca spoločnosť SkyUp Airlines, v roku 2019 veľká novinka, ktorá ma lákala. Práve preto som sa rozhodol vyskúšať, ako je to s fotografovaním pri sekundárnej dráhe letiska Boryspiľ, nakoľko takmer všetky lety SkyUp Airlines vzlietali z dráhy 18R/36L, v prípade pristátí to bolo rôznorodé a nevyspytateľné. Vystúpil som preto z maršrutky na diaľnici pri obci Gora a vydal sa pešo smerom k dráhe. Dlhý pochod ma priviedol do polí v blízkosti dráhy, ktoré však boli v apríli čerstvo poorané a zasiate, nedalo sa preto cez ne prejsť krížom. Už som svoje úsilie chcel vzdať, keď som napokon objavil jedno miesto s ojedinelým kríkom a bývalou studňou, kam sa dalo dostať a odkiaľ bol slušný výhľad na vzlietajúce lietadlá. Bohužiaľ prevádzka nebola nijako závratná, a tak som si miesto otestoval iba na niekoľkých strojoch SkyUp Airlines, bohužiaľ farebný logojet Šachtaru Doneck medzi nimi nebol. Ten mal však odlet plánovaný na druhý deň ráno, preto som sa v nedeľu skoro ráno vybral rovno k Terminálu F, kde som sa pokúšal ho nejakým spôsobom odfotografovať, ako som však spomínal, výhľad na plochu je tam minimálny, navyše počasie bolo zamračené a hmlisté, vznikol z toho iba núdzový záber vtedy ešte nového a vzácneho lietadla. Keby som vedel, že o dva roky mi tento logojet bude denne lietať pred očami v krásnom slnečnom počasí, veru by som sa o to ani nesnažil. Ale cesta na Boryspiľ nebola márna, nakoľko v nedeľu ma čakal môj minivýlet do Záporožia. Do odletu lietadla som mal ešte dosť času a tak som sa vybral miestnou maršrutkou do mesta Boryspiľ, odkiaľ som si pešo prešliapal až k východnej časti letiska, kde sa nachádza akési pohrebisko vyradených lietadiel, najmä rôznych IL-76, ale aj AN-12 a TU-154. Vždy ma lákalo pozrieť sa tam a teraz bola konečne príležitosť na to, uskutočniť to.

Medzitým sa aj počasie umúdrilo, vyšlo slnko a ja som sa ocitol pri vyradených starých sovietskych strojoch, z ktorých niektoré ešte vyzerali relatívne kompletne, iné nie, ale do vzduchu sa nedostane už žiaden z nich. Väčšina strojov niesla farby Ukrainian Cargo Airways, leteckého dopravcu známeho v minulosti aj z Bratislavy. Lietadlá som si začal pokojne fotografovať, keď na mňa začal kričať nejaký vojak a pod hrozbou streľby ma vyhnal preč. Zjavne je na toto územie zakázané vstupovať, alebo si to aspoň tak vysvetľujú, hoci tam žiadne tabuľky nie sú a neďaleko sa bežne stretáva mládež na preteky motoriek, pikniky či iné večerné a nočné aktivity. Ozbrojenému vojakovi sa ťažko odporuje, takže som sa pobral preč, napokon všetko som už mal vyfotografované a aj čas môjho odletu sa blížil. S trochou stresu som sa v Boryspile nakoniec predsa dočkal maršrutky späť na letisko a po hodine a pol som už nastupoval na palubu Embraeru ERJ-145 spoločnosti Windrose Airlines, ktorý ma mal odviezť do Záporožia. Lietadlá lietajú ešte v neutralizovaných farbách spoločnosti Dniproavia a zväčša na linkách Ukraine International Airlines, avšak oficiálnym dopravcom je Windrose Airlines. Týmto typom som letel kedysi veľmi dávno vo farbách Crossairu, vyvolalo to preto pekné spomienky spred 20 rokov. Bohužiaľ nie až také pekné spomienky vyvolala kvalita dráhy 18R/36L, ktorú sme na odlet použili, miestami som mal dojem, že lietadlo chabej brazílskej výroby sa na jej nerovnom povrchu rozpadne. Našťastie sa tak nestalo a po necelej hodine letu som pristál na dráhe 02 letiska Záporožie, ktorého dráha ma presvedčila, že vždy jej kam hlbšie klesnúť... Napriek tomu už pohľad na letisko pred pristátím ma navnadil desiatkami odstavených lietadiel okolo celého letiska. Po pristátí nás autobus z úplne prázdnej plochy odviezol do pár metrov vzdialeného terminálu, ktorý je rozdelený na vnútroštátnu a medzinárodnú časť.

Nakoľko môj pobyt bol veľmi krátky a limitovaný odletom naspäť do Kyjeva o necelé 4 hodiny, musel som rýchlo konať. Najprv som sa vybral smerom k ploche, na ktorej sídli letecký dopravca Constanta Airlines. Už z autobusu som totiž videl niekoľko zaparkovaných JAK-40, JAK-42 a Antonovov, ktoré ma neskutočne lákali, bohužiaľ presvedčil som sa, že zvonka sa nič vyfotografovať nedá. Keďže bol práve deň prezidentských volieb, povolenie na vstup som nezískal, a tak som s ťažkým srdcom musel pokračovať v mojom pláne. Našťastie sa mi pred odletom naspäť do Kyjeva podarilo počas jazdy autobusom vyfotografovať aspoň krásny modrý JAK-40, ktorý v nádhernom slnku stál neďaleko odbavovacej plochy. Ďalšie lietadlá zostali nedobytné a hoci niektoré vyzerali byť viac vrakom ako letuschopným exemplárom, veľmi ma to mrzelo. Nebol však čas na slzy, a preto som sa vybral pešo okolo západnej strany letiska k prahu dráhy 02. Pri pohľade na letisko na Google Maps vidieť niekoľko desiatok IL-76 rozosiatych po celom letisku, bohužiaľ už vopred som vedel, že sa k nim nedá dostať ani ich vyfotografovať. Dajú sa dobre vidieť len zvnútra letiska, napr. pri rolovaní, ale aj tak je väčšina z nich v žalostnom stave bez časti alebo všetkých motorov. Preto ma viac lákala južná strana letiska, kde má svoje sídlo spoločnosť Motor-Sich Airlines. Ich flotilu mám síce kompletne vyfotografovanú, ale okrem aktívnych lietadiel tu majú aj šrotovisko s vyradenými strojmi všetkého druhu, od JAK-40, cez JAK-42, AN-12, AN-140 až po IL-76. Aj prístup k týmto lietadlám nie je jednoduchý a väčšina z nich je obrastená vysokou trávou, ale k niektorým sa predsa dalo dostať, hoci fotografie majú skôr dokumentačnú hodnotu. Cestou späť som sa ešte zastavil pri prahu dráhy 02, kde som si počkal na prílet bieleho AN-26 spoločnosti Constanta Airlines, ktorý sa vracal z Turecka.

Potom už bol najvyšší čas ponáhľať sa naspäť do terminálu, v čom mi pomohla miestna maršrutka, a tak som si stihol prezrieť ešte priestory oboch „terminálov“, termín v prípade letiska Záporožie značne nadnesený. Môj pôvodný Embraer ERJ-145 ma odviezol zasa naspäť na letisko Boryspiľ, odkiaľ som sa po pár hodinách fotografovania vrátil naspäť do mesta, do môjho hostela. Čakali ma posledné dva dni pobytu, ktoré však už nepriniesli žiaden významný moment. Po oba dni som ráno vždy zamieril na letisko Žuljany, kde ma potešili napr. AN-26 ukrajinského ministerstva pre mimoriadne udalosti, ERJ-190 Buta Airways (regionálna low-cost pobočka Azerbaijan Airlines), či dvojica Airbusov talianskej spoločnosti Ernest Airlines. Tá je dnes už minulosťou, Buta Airways sa presťahovala na letisko Boryspiľ a aj ministerské AN-26 sa na Žuljanoch akosi menej často objavujú. Jeho prevádzka sa preto stáva čoraz nudnejšou, hoci stále sa tu z času na čas objaví niečo, čo ma ako náročného spottera zaujme, pokiaľ o tom vopred viem. Zvyšok času som strávil fotografovaním na letisku Boryspiľ. V utorok podvečer nadišiel čas môjho odletu naspäť do Viedne, ktorý bol opäť v réžii Ukraine International Airlines. Ak mám zhodnotiť svoj takmer 5-dňový pobyt, musím priznať, že nebol tak bohatý na úlovky ako moje predchádzajúce návštevy, čo však bolo spôsobené aj tým, že rok predtým sa v Kyjeve konal futbalový zápas finále Ligy majstrov, ktorý nasadil latku veľmi vysoko. Ale rozhodnutie zaletieť si do Záporožia, a najmä za takýchto výhodných cenových podmienok, môj výlet určite obohatilo a na zoznam navštívených letísk pridalo jedno, ktoré by som inak zrejme nikdy nenavštívil. Vzhľadom na neúspech so vstupom do priestorov spoločnosti Constanta Airlines som si povedal, že sa o to pokúsim znova o rok, avšak moje plány zhatili najprv úsporné opatrenia Ukraine International Airlines, ktoré zrušili mnoho letov (vrátane mojich už rezervovaných), markantné zvýšenie cien ich vnútroštátnych leteniek a úplný klinec do rakve tomu napokon zasadila čínska pliaga, ktorá môj ukrajinský výlet v roku 2020 definitívne zrušila.