Náš dvojdňový pobyt v Almaty sa pomaly chýlil ku koncu, avšak po úžasnom niekoľkohodinovom fotografovaní na ploche letiska nás čakal ešte malý výlet. Môj kazašský spotterský kamarát ešte počas komunikácie cez internet navrhol, že s nami navštívi aj malé letisko Boraldai, ktoré sa nachádza asi 15 km západne od medzinárodného letiska Almaty a zároveň len kúsok od severného okraja mesta Almaty, v rovnomennom mestečku. Letisko sa kedysi volalo Burundai a mala na ňom sídlo letecká spoločnosti Burundaiavia, ktorá lietala hlavne s vrtuľníkmi a malými Antonovmi. Dnes je letisko rozdelené na dve časti, na východ od jedinej vzletovej a pristávacej dráhy 02/20 (dĺžka 1 460 metrov) sa nachádza základňa vrtuľníkov a malých lietadiel kazašskej pohraničnej stráže, na západ od RWY sú civilné plochy. Vzhľadom na krátku a úzku dráhu je letisko schopné prijímať iba lietadlá do kategórie AN-72/74, avšak prevádzka na ňom je tak či tak minimálna. Miestna spotterská komunita však má dobré vzťahy s prevádzkovateľom letiska, a tak nám umožnili dostať sa až na plochu letiska, samozrejme iba jeho civilnú časť. Okolie plochy letisko ani veľmi nepripomína, neviem si predstaviť, ako sa tu mohli v minulosti odbavovať civilné lety lietadlami Antonov, faktom však je, že na ploche zostalo niekoľko Antonovov AN-26/30 v rôznom štádiu rozkladu, ktorých osud je zjavne spečatený, avšak v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu sa s odstraňovaním starých a nepoužiteľných lietadiel (našťastie) nikto neponáhľa. A keďže môj maltský kamarát je fanatik do ruských lietadiel, návšteva Boraldai bola pre neho veľmi zaujímavá.
|
|
|
|
AN26 Kazakhstan Air Force 05 (ALA) |
IL62M ex Kokshetau Avia no reg (ALA) |
A hoci aktivita na letisku bola minimálna, aj pre mňa sa tu našlo niekoľko fotografických objektov. Staré vyradené Antonovy sú zoradené pekne do radu a dajú sa pohodlne vyfotografovať. V inej časti letiska stál okrem iných aj aktívny AN-30 kazašského ministerstva pre mimoriadne záležitosti, ktoré má v Boraldai svoju základňu. Priblížiť sme sa k nemu síce nemohli, ale z istej vzdialenosti sa predsa len vyfotografovať dal. V inom kúte letiska stál odstavený ich vrtuľník Mi-26, ktorý sme si mohli vďaka neďaleko postaveným vysokým schodom vyfotografovať aj z nezvyčajnej perspektívy. Návštevu letiska ukončila krátka diskusia s miestnymi spottermi a po druhom nocľahu v centre Almaty nastal vo štvrtok predpoludním čas na presun do poslednej destinácie mojej cesty – Astany. Keď som pri plánovaní cesty riešil spôsob, ako sa dostať z Almaty do Astany, porovnal som ponuky všetkých štyroch leteckých spoločností, ktoré na trase lietali – Air Astana, Bek Air, Scat a Qazaq Air. A hoci posledné tri lákali preletením sa nie veľmi zvyčajným typom lietadla, vzhľadom na nevyhnutnosť mať istotu, že sa na miesto určenia dostaneme v stanovenom čase som sa nakoniec rozhodol pre Air Astanu. Táto kazašsko-britská letecká spoločnosť používa síce tradičné západné typy lietadiel, avšak zhruba 8 spojení denne a vysoká spoľahlivosť jej letov ma utvrdili v mojom rozhodnutí. Výhodou bolo aj to, že v roku 2016 boli cenové rozdiely na tomto jednosmernom lete minimálne, najdrahšia Air Astana stála cca 32 EUR. Vybrali sme si let Boeingom 767-300 a okrem pomerne nízkej obsadenosti lietadla sme boli prekvapení kvalitným servisom na tomto relatívne krátkom lete, vrátane teplého jedla, čo je dnes v Európe, a najmä pri tejto cenovej úrovni, absolútnou raritou. Bohužiaľ, dnes sú už ceny Air Astany výrazne vyššie, takže by som sa asi rozhodol pre niektorého z konkurenčných dopravcov.
|
|
|
|
JAK42D Excellent Glide UP-Y4208 (ALA) |
TU134B Jet Airlines UP-T3409 (ALA) |
Samotný let trval len niečo vyše hodiny a pristáli sme na letisku hlavného mesta Kazachstanu, Astany. Tento titul má Astana len krátko a aj jej letisko je neporovnateľne menšie ako to, ktoré sme práve opustili. Okrem toho nás Astana privítala síce celkom pekným, ale dosť chladným a veterným počasím, najmä v porovnaní s teplými dňami v Almaty. Môj maltský kamarát ma bohužiaľ presvedčil o tom, že sa určite oteplí, a tak sa náš pobyt v krátkych rukávoch prejavil v podobe silného prechladnutia, ale to sa našťastie dostavilo s istým oneskorením, a tak som si 3,5 dňa v Astane mohol naplno vychutnať. Dnes už má letisko funkčný nový moderný terminál, v čase našej návštevy v júni 2016 boli ešte všetky lety odbavované v malom staršom termináli, ktorého polkruhový tvar a najmä okrúhle vnútorné átrium boli veľmi zaujímavé. Letisko sa nachádza zhruba 10 km juhovýchodne od centra mesta a ročne ním prejde asi 3,5 milióna cestujúcich. Je to menej ako v Almaty, avšak markantný je najmä rozdiel v ploche letiska. Astana má iba jednu vzletovú a pristávaciu dráhu 04/22 s dĺžkou 3 500 metrov a celé letisko je situované na jednu stranu od dráhy. Ani odbavovacie a odstavné plochy nie sú tak veľké ako v Almaty, a preto tu nenájdete desiatky nefunkčných starých lietadiel, keby sa však dalo letiskom poprechádzať podobne ako v Almaty, aj tu by sa určite našli zaujímavé kúsky na odfotenie. Bohužiaľ však situácia v Astane je úplne odlišná, fotografovanie lietadiel je tu prísne zakázané, nakoľko letisko je hlavnou základňou prezidentskej letky a miestne ozbrojené zložky sú na akékoľvek spotterské aktivity veľmi citlivé. Aj preto je výstava KADEX jednou z mála príležitostí, kedy je používanie fotoaparátov na tomto letisku tolerované.
|
|
|
|
AN30 Kazaviaspas UP-AN301 (UAAR) |
MI26 Kazaviaspas UP-MI601 (UAAR) |
Nakoľko sme boli na výstavu akreditovaní ako novinári, hneď po prílete a odložení batožiny do úschovy sme sa vybrali smerom k výstavnému areálu. Ten sa nachádza na samom severe letiska a z vonkajšej časti je spojený cestou pomerne ďaleko od terminálu. Nakoľko väčšina návštevníkov výstavy na ňu smerovala z mesta, medzi letiskovým terminálom a výstavným areálom nebola zriadená žiadna kyvadlová doprava, a tak sme si museli tých niekoľko kilometrov poctivo odšliapať. Pri niektorých neskorších presunoch sa nám podarilo odchytiť nejaké miestne auto, ktoré nás kúsok odviezlo, väčšinou sme sa ale museli spoľahnúť na naše nohy. V akreditačnom stane sme ako jedni z posledných dostali naše visačky, ktoré nás oprávňovali k vstupu do areálu výstaviska v neobmedzenom režime, zadarmo a počas celého konania výstavy. Štandardne sú totiž prvé dva dni vyhradené len pre odborníkov a novinárov, až víkend je prístupný aj verejnosti, vtedy sú však pred každým lietadlom desiatky ľudí a nič sa prakticky nedá poriadne odfotografovať. Navyše aj letové a pozemné ukážky sú zamerané potom skôr na rodiny s deťmi. Preto bolo dobré, že sme sa ako novinári mohli v areáli voľne pohybovať už od štvrtka a najmä pred koncom otváracích hodín si v pokoji a bez rušivých elementov vyfotografovať vystavené lietadlá. Nebolo ich príliš veľa, najmä tých civilných nie, ale kvalita tentokrát plne vyvážila kvantitu, veď kde inde je možné si krásne vyfotografovať vzácne TU-134 alebo AN-72/74. Hneď po príchode sa nám dokonca podarilo dostať cez otvorenú bránu aj pred hangáre na severe letiska, kde stál okrem iného odstavený aj prezidentský Boeing 757 a v hangári niekoľko vojenských transportných lietadiel. Neskôr vojaci túto bránu zavreli a ďalší ľudia sa už na tieto miesta nedostali.
|
|
|
|
Boraldai airport line-up |
CASA 295 Kazakhstan Air Force 04 (TSE) |
Na výstave KADEX sme neboli ako spotteri zďaleka sami, mnoho cudzincov, najmä z Veľkej Británie, využíva túto príležitosť na fotografovanie inak veľmi vzácnych vojenských a civilných lietadiel. Na rozdiel od nás však prišli ako organizovaná skupina, to ja veľmi neobľubujem, pretože záujmy ľudí sú rôzne a vo vyššom počte sa ťažko vyhovie každému, navyše sa treba držať vopred stanoveného programu. My sme mali úplnú voľnosť a aj sme ju naplno využili. Kým na zemi boli vystavené vojenské aj civilné lietadlá, letové ukážky patrili výhradne bojových strojom, ktorým ja neholdujem a preto som sa rozhodol, že na druhý deň skúsim šťastie fotografovaním pri plote letiska, zatiaľčo môj maltský kamarát zostal po celý čas v areáli výstavy. Medzitým sme sa však po skončení prvého výstavného dňa vybrali do mesta, kde sme mali najbližšie tri noci náš nocľah. Najprv sme sa vrátili k terminálu letiska, kde sa nám podarilo vyfotografovať ešte nejaké civilné lietadlá, avšak akonáhle nás zbadali bezpečnostné zložky, okamžite nás od plota vyhnali. Ako som už spomínal, spotterstvo v Astane nie je tolerované. Mestským autobusom sme sa potom večer prepravili do centra mesta. Astana je pomerne malé mesto a z väčšej časti je nanovo vybudované a moderné. Najmä južne od rieky Išim sú úplne nové štvrte, vrátane prezidentského paláca a veže Bajterek, ktorá je hlavným monumentom mesta. Je tu aj najvýznamnejšia miestna mešita, moderný štadión či Nazarbajevova univerzita. Mimochodom veľa vecí je v Astane pomenovaných po prezidentovi Nazarbajevovi, vrátane medzinárodného letiska. Náš hotel sa však nachádzal v severnej časti mesta, a tak sme sa do nového centra vrátili až na druhý deň podvečer, keď sme nemali so sebou batožinu.
|
|
|
|
B757-200 Kazakhstan Government UP-B5701 (TSE) |
JAK40 Orsha Air EW-464PS (TSE) |
Ubytovanie v hoteli bolo opäť dobrodružné. Najprv od nás chceli vyššiu cenu ako sme mali na potvrdení rezervácie od renomovaného svetového sprostredkovateľa ubytovania. Recepčný personál mi ukazoval ich výpočet ceny, cenu za noc vynásobenú tromi. Ja som im ukázal garantovanú cenu na potvrdení ubytovania a viac som sa s nimi nebavil. Nakoniec súhlasili a nechali nás zaplatiť cenu z rezervačného potvrdenia, avšak keď sme prišli do izby, zistili sme, že internet nejde ani náhodou. Signál bol tak slabučký, že s veľkými ťažkosťami sa dal chytiť akurát na chodbe pred izbou. Na nevôľu miestneho personálu som sa s tým opäť neuspokojil a keďže na rezervácii som mal jasne napísané, že k dispozícii je wi-fi zdarma, žiadal som inú izbu. Niekoľko minút handrkovania nakoniec prinieslo úspech a presunuli nás do izby, ktorá mala aspoň aký-taký signál wi-fi. Ďalej sme ich už netrápili a ubytovali sa. Izba i príslušenstvo boli typické postsovietske, ale nám to stačilo a najmä s ohľadom na cenu sme nemohli očakávať veľký luxus. Raňajky boli v tomto hoteli riešené formou objednávky z ponuky šiestich jedál (stále rovnakých samozrejme), a tak sme vyskúšali rôzne varianty, ani jeden nebol mimoriadne chutný a množstvo bolo dosť malé. Oschnutý chlieb a la Sovietsky zväz samozrejme nemohol chýbať... Našťastie sme mali nejaké tie zásoby aj z domu a v okolí hotela sme našli nejaké zariadenia aspoň na teplú večeru. Treba však povedať, že cenová úroveň v Astane je oveľa vyššia ako v Almaty a týka sa to všetkého, vrátane jedál i hotelov. Ale tak či tak to bolo v prepočte na našu menu a naše príjmy znesiteľné.
|
|
|
|
F100 Bek Air UP-F1004 (TSE) |
TU204-100C Aviastar-Tu RA-64021 (TSE) |
Na druhý deň sme sa hneď ráno vybrali opäť autobusom na letisko, avšak ja som od terminálu zamieril opačným smerom ako môj kamarát. Rozhodol som sa vyskúšať nejaký ten spotting zvonka, na priblížení na pristátie. Nakoľko sa v ten deň lietalo v smere 04, vybral som sa poľnou cestou okolo celej západnej strany letiska. Bezpečnostné zložky síce po mne pozerali a tuším aj po mne kričali kam idem, avšak keďže som nerobil nič zakázané, nevenoval som im pozornosť a pokračoval v chôdzi. Podarilo sa mi dostať až za približovací svetelný rad dráhy 04, odkiaľ som pokračoval naspäť popri múre letiska bližšie k prahu dráhy. Sú tu vysadené celé rady ovocných stromov, medzi ktorými sa dalo našťastie dobre skryť, a tak som si našiel vhodné miesto a uvelebil sa na niekoľko hodín. Prevádzka v Astane nie je nijako veľká a v podstate išlo väčšinou už o dobre známe lietadlá z Almaty, avšak niektoré stroje, ako napr. JAK-40 spoločnosti Zhetysu určite potešili. Po prechode slnka do osi dráhy som sa pešo vrátil na letisko, odkiaľ som pokračoval opäť do výstavného areálu KADEX, kde som sa stretol s mojím kamarátom. Obaja sme boli spokojní, čo bolo hlavné. Podvečer sme absolvovali už spomínanú prechádzku novým centrom Astany, ktoré je veľmi pekné a v peknom počasí aj plné ľudí. Na tretí deň sme náš program viac-menej zopakovali, ja som sa predpoludním venoval utajenému spottingu v blízkosti dráhy 04 a popoludní sme sa zišli vo výstavnom areáli. Na cestu do hotela sme tentokrát využili jeden z autobusov pre novinárov, pre ktorých organizátori zabezpečovali presun ráno z centra na výstavisko a večer naspäť. Organizácia bola síce dosť chaotická a svojou požiadavkou sme zamestnali asi päť ľudí, ale nakoniec sa nám predsa podarilo autobus zohnať a napriek silnej prietrži mračien sa dopraviť do hotela.
|
|
|
|
JAK40 Zhetysu UP-Y4020 (TSE) |
JAK40 Zhezkazgan Air UP-Y4012 (TSE) |
Posledný deň pobytu sa smer lietania otočil, takže sa používala dráha 22. Pre mňa to znamenalo vyskúšať si peší pochod na opačnú stranu letiska, čo síce bolo z areálu KADEX trochu bližšie, avšak podmienky na fotografovanie sú z tejto strany horšie. Prah dráhy 22 sa nachádza hlboko v oplotenom areáli letiska a bližšie sa k nemu nedá dostať aj z dôvodu rozsiahlych močiarov. Chvíľu som fotografoval lietadlá na priblížení pri jednom vodnom kanáli, ale s pozíciou som nebol veľmi spokojný. Okolo obeda sa neďaleko mňa objavilo miestne auto a jeho vodič spočiatku niečo robil pri jednom močiari a potom sa snažil dostať po poľnej ceste okolo mňa späť na diaľnicu. To sa mu však nepodarilo a zapadol do bahna po včerajšom daždi. Nezostávalo mu nič iné, len prísť poprosiť o pomoc mňa. Ako sa ukázalo, bol z tajnej polície, ukázal mi aj odznak a pýtal sa, čo tu robím, ale nakoľko potreboval dostať svoje auto z bahna, toto ho trápilo viac ako moje aktivity. A tak som tajnému policajtovi pomohol v núdzi, ja pohodlne sedením za volantom a šliapaním na plyn a on tlačením auta zvonka. Ako potom od toho blata vyzeral, nebudem radšej spomínať. Ale za odmenu ma aspoň odviezol nielen na hlavnú cestu, ale až naspäť na výstavu. Čakal nás totiž záverečný deň výstavy KADEX a navyše sa lietala dráha 22, čo bolo dvojnásobne výhodné, pretože popoludní a večer bolo možné z areálu výstavy fotografovať lietadlá tesne pred dosadnutím na RWY 22. Navyše záver výstavy dával tušiť, že na letisko sa môžu zlietnuť aj nejaké transportné stroje, ktoré prídu vyzdvihnúť personál alebo materiál z výstavy. A tak sme už netrpezlivo vyčkávali pri otvorenej bráne na rolovacej dráhe, ktorá vedie do areálu výstaviska a spolu s nami aj niekoľko desiatok ďalších znalých spotterov.
|
|
|
|
AN74 Kazakhstan Air Force 74082 (TSE) |
TU134A Kazakhstan Border Guard UN-65683 (TSE) |
A k večeru skutočne niekoľko vzácnych lietadiel pristálo. Okrem jedného JAK-40 to boli hlavne dve AN-12 (kazašského vojenského letectva a firmy Irkut), ako aj indický Embraer Legacy. Po uzatvorení výstavného areálu som sa ja ešte na krátky čas vybral opäť k prahu dráhy 22, tentokrát však zo západnej strany a z kopcov navezenej zeminy sa mi podarilo niekoľko pekných záberov pristávajúcich lietadiel. Neskôr som si však uvedomil svoj omyl, že som mal ísť skúsiť radšej „loviť“ vzlety z dráhy 22, nakoľko tesne pred západom slnka odlietalo hneď niekoľko vzácnych vojenských transportných lietadiel. Je pravda, že každé lietadlo vzlietalo v inom uhle a poľná cesta okolo letiska vedie pomerne ďaleko od dráhy, avšak aj tak to bola škoda. Otázka je, ako by sa k mojim fotografickým snahám postavili bezpečnostné zložky, keby ma zbadali. Napriek tomuto malému omylu sme však mohli konštatovať, že tento výlet bol nadmieru úspešný. Spojením znalostí môjho maltského kamaráta z jeho predchádzajúcej návštevy výstavy KADEX, s veľmi plodnou zastávkou v Almaty, kde nám významne pomohol miestny spotter, a trojdňového pobytu v Kyjeve vznikol zaujímavý mix, pri ktorom som vyfotografoval toľko zaujímavých lietadiel, najmä starých sovietskych strojov, že v tomto smere bude ťažké tento úspech prekonať. A hoci počasie nebolo vždy úplne ideálne, ako celok stálo relatívne na našej strane, takže sme mohli byť spokojní. Na záver nás už čakalo len vyzdvihnutie batožiny z hotela a cesta naspäť na letisko, odkiaľ sme mali v pondelok nadránom naše spojenia späť domov. Kamarát využil služby Lufthansy cez Frankfurt, ja som zamieril s Ukraine International Airlines opäť cez Kyjev, tentokrát však už bez dlhšej zastávky.
|
|
|
|
AN12 Irkut 11309 (TSE) |
AN12 Kazakhstan Air Force 18 (TSE) |
No comments added.
Copyright © 1999-2024 planes.cz | CMS
