Spotting trip report – Bangkok a Kambodža (3. časť)

• 17.03.2024 09:00

Kambodžské mesto Siem Reap bolo treťou zastávkou mojej spotterskej cesty do juhovýchodnej Ázie vo februári 2020. Po prílete z hlavného mesta Phnom Penh som sa ako prvé „poobzeral“ po letisku a jeho blízkom okolí, pričom ma samozrejme hneď „odchytili“ miestni predavači rôzneho tovaru a služieb. Jednému som nakoniec „podľahol“ a nechal som sa jeho „tuk-tukom“ odviezť do centra mesta, do môjho hostela, kde som sa zbavil batožiny a požičal som si dojednaný bicykel. Ten mal byť počas dvoch dní mojím dopravným prostriedkom za spottingom i turistikou. Ako som už spomínal, v tom čase totiž ešte fungovalo staré letisko na pôvodnom mieste, iba kúsok severozápadne od mesta, odkiaľ to bolo do môjho hostela asi iba 7 km. Aj ruiny Angkor Wat boli relatívne neďaleko, takže bicykel som vyhodnotil ako najvhodnejší dopravný prostriedok. Nakoniec to v tom teple nebola vždy až také úžasné, ale stále to bola najvhodnejšia možnosť z hľadiska rýchlosti presunu, operatívnosti a ceny. A keďže letisko bolo takpovediac „za rohom“, moja prvá cesta smerovala samozrejme naspäť práve tam. V predchádzajúcej časti som uvádzal, že výhodou aj nevýhodou starého letiska zároveň bola prevádzka na jedinej dráhe 05/23 v protismere, teda pristátia vždy v smere 05 a vzlety vždy v smere 23. Mal som teda dve možnosti, kde fotografovať lietadlá. Jedna bola pri prahu dráhy 23, kam lietadlá museli pred odletom rolovať po dráhe (letisko nemalo paralelnú rolovaciu dráhu), otočiť sa na rozšírenom prahu dráhy a odštartovať v opačnom smere. Toto miesto bolo ľahko dostupné, ale aj na tú krátku vzdialenosť tam už predpoludním bolo relatívne silné vlnenie vzduchu od vysokej teploty, navyše tu bolo veľa domácich, ktorí sa neustále o mňa zaujímali. A pristávajúce lietadlá opúšťali dráhu skôr smerom k terminálu.

Preto som sa rozhodol skúsiť šťastie na opačnom konci letiska, pred prahom dráhy 05, a sústrediť sa na prílety, ktoré tu boli ešte vo vzduchu a teploty preto nepredstavovali problém. Znamenalo to prekľučkovať medzi miestnymi domami až k plotu letiska, kde som si našiel celkom príjemné miesto. Stromy poskytovali trochu tieňa, na kamene sa dalo sadnúť a miestnym obyvateľom som nebol až tak na očiach, takže ma neotravovali. Pre lepší záber síce bolo potrebné vyjsť na slnko na mierne vyvýšený násyp, ale tých príletov bolo tak málo, že mi to vôbec nevadilo. A tak som si v tieni stromov mohol pokojne čítať a čakať na zvuk prilietajúceho lietadla, na pár sekúnd vyjsť na slnko, vyfotografovať a zase sa vrátiť do tieňa. K ideálnemu stavu chýbalo iba to, aby odlety z dráhy 23 neboli už príliš vysoko a dali sa fotografovať a tiež skutočnosť, že postupne sa na oblohe začali objavovať nejaké tie mraky a začala sa klasická hra o slnečný záber lietadla, našťastie väčšinou úspešne vybojovaná... Každopádne od letiska Siem Reap nemožno očakávať žiadne zázraky, striedajú sa tu domáce spoločnosti s niekoľkými zahraničnými z blízkeho regiónu. Tu som najviac pocítil nastupujúce problémy pandémie COVID-19, keď letov z Číny bolo už minimum, väčšina bola zrušená, čo napr. pre dopravcu Sky Angkor Airlines, ktorý si celý svoj biznis postavil na doprave čínskych turistov do Kambodže, znamenalo, že takmer celá ich flotila stála na zemi bez pohybu a mne sa jedinú ich A.321 podarilo vyfotografovať núdzovo večer počas nastupovania do lietadla pri ceste späť do Bangkoku. Napriek tomu som bol so spottingom v Siem Reape spokojný, popoludní som ešte vyskúšal fotografovanie aj z druhej strany dráhy, ale uhol slnka tu nikdy nebol dostatočne dobrý.

Na druhý deň som mal v pláne navštíviť komplex Angkor Wat, to však vyžadovalo zabezpečiť si vstupenku, ktorú som si chcel kúpiť už večer vopred. Predajné a informačné centrum sa nachádza na opačnej strane mesta ako bývalé letisko, takže som po celodennom pobyte v horúčave na bicykli šliapal až tam, len aby som zistil, že do centra som prišiel tesne pred zatvorením a lístok mi už nepredajú, hoci jedno okienko ešte bolo otvorené, ale kambodžský počítačový „systém“ proste nepustí. Myslím, že som im v tom rozčúlení tam vtedy povedal aj pár škaredých slov v angličtine a slovenčine, nakoľko som sa sem musel trepať znova na druhý deň ráno a nemohol som vyraziť rovno k pamiatkam. Nuž, „proklientsky“ prístup na kambodžský spôsob... Aby som sa odreagoval, vyrazil som večer do centra mesta (aj keď vzhľadom na veľkosť Siem Reapu ide o trochu nadnesený pojem) a tam o nejakej prichádzajúcej pandémii nebolo ani chýru. Mesto plné turistov, ulice rozsvietené ako na Vianoce, trhovisko plné tovaru, predávajúcich i kupujúcich, všade plné reštaurácie a bary (niet sa čomu čudovať, ani ja som neodolal pivu za 1 euro). Po návrate do hostela ma čakala správa od spoločnosti Wizz Air, ktorou som mal absolvovať môj nasledujúci výlet do Lisabonu (resp. iba spiatočný let z neho), že zrušili môj let naplánovaný na nedeľu 15.3.2020 a mal som si vybrať medzi zmenou rezervácie na iný dátum alebo vrátením peňazí. Posmelený atmosférou v Kambodži som sa rozhodol pre zmenu rezervácie na pondelok 16.3.2020, čo sa ukázalo byť nesprávne rozhodnutie. Všetci vieme, že medzitým aj do našich končín zavítal pozdrav z Číny, hranice sa hermeticky zavreli a ja som na svoj výlet do Lisabonu mohol zabudnúť. A keďže samotný let sa ešte uskutočnil, Wizz Air mi samozrejme odmietol vrátiť akékoľvek peniaze, na rozdiel od TAP Air Portugal, s ktorým som mal letenku smerom do Lisabonu, a ktorý mi celú sumu letenky vrátil vo forme kreditu, hoci aj tento let sa ešte uskutočnil a rozhodnutie neletieť bolo mojím rozhodnutím. Nuž, aj v tom vidieť rozdielny prístup serióznej leteckej spoločnosti a tej druhej...

Ale späť do Kambodže o takmer 3 týždne skôr... Na druhý deň ráno som sa podľa plánu vybral na prehliadku komplexu Angkor Wat, aj s vynútenou obchádzkou cez predajné a informačné centrum. Prehliadke pamiatok sa tu nebudem obšírnejšie venovať, spomeniem len, že ruiny tohto budhisticko-hinduistického komplexu sú úžasné a aj úžasne zachované. Areál je rozsiahli a nechcelo sa mi ho obchádzať celý, ale videl som to najdôležitejšie a nedivím sa, prečo Angkor Wat láka toľko turistov z celého sveta. Na svojom bicykli som miestami pôsobil trochu exoticky, väčšina turistov sa nechala voziť rikšami a tuk-tukmi, ale bol som nezávislý od všetkého, pánom svojho času a nestálo ma to, okrem námahy, nič. Večer som sa vrátil do hostela, odovzdal svoj bicykel a chystal sa na letisko na svoj odlet do Bangkoku, keď ma prekvapil telefonát od šéfa z práce. Zaujímalo ho, ako to tam vyzerá z pohľadu pandémie, na čo som ho ubezpečil, že sa tu nič nedeje a že ja napriek tomu dodržiavam základné hygienické pravidlá. Oznámil mi však, že moje kolegyne si vyslovene žiadali, aby som po návrate domov nešiel do práce, aby som ich nenakazil... Pripomínam, že v tom čase ešte COVID-19 na Slovensku (aspoň oficiálne) ani nebol, hranice boli otvorené a existovali len štyri krajiny (Čína, Taliansko, Irán a tú štvrtú si nespomínam), po návrate z ktorých bola povinnosť zostať doma v izolácii. Napriek tomu som bol údajne predmetom vášnivej debaty na porade, kde predovšetkým dve nemenované kolegyne ultimatívne žiadali moju izoláciu, čo šéf nakoniec vyriešil našťastie tak, že mi zariadil na 14 dní home office, hoci vrátiť sa po 10 dňoch z dovolenky a neočakávane a bez prípravy ísť hneď na home office nebola práve hračka, ale stále to bolo lepšie ako pôvodný variant, že si mám vyčerpať dva týždne dovolenky (s čím by som tak či tak nesúhlasil).

Paradoxne, práve druhý potvrdený prípad ochorenia COVID-19 na Slovensku sa vyskytol v škôlke, kam chodil aj syn jednej z kolegýň, ktorá tak vehementne žiadala moju izoláciu. Podotýkam, že v tom čase bolo v Thajsku registrovaných celých 74 prípadov a v Kambodži až závratný jeden prípad COVID-19... Nuž, ľudská hlúposť je niekedy a u niektorých skutočne bezhraničná... A je veľmi príznačné, že práve tieto dve kolegyne potom, v čase najväčšieho šírenia ochorenia na Slovensku, keď sme denne mali niekoľko tisíc nových prípadov, odmietali nosiť rúška na pracovisku a to som musel zase ja ultimatívne povedať šéfovi, že odmietam chodiť na spoločné porady do malej kancelárie, kým si tieto dva exempláre nenasadia rúško na ústa a nos... Nuž, keby hlúposť nadnášala..., poznáte to... Po tomto intermezzu som sa našťastie včas dostal na letisko a večerným letom Air Asia odletel naspäť do Bangkoku na letisko Don Mueang. Tam nás po prílete nejako záhadne viezli autobusom dlho po ploche neznámo kam, až nás napokon vyložili pred bariérami, ktorými sme museli prejsť asi 10 minút v rade do príletového terminálu, pričom nám opakovane merali telesnú teplotu. Všetko našťastie dopadlo dobre a ja som sa dostal zase von do „normálneho“ thajského života, ale moja predstava o tom, že to akési ochorenie z Číny nebude nič významného znamenať, nadobudla výrazné trhliny. Neskoro večer som už len využil služby shuttle busu zadarmo medzi letiskami Don Mueang a Suvarnabhumi, aby som sa dostal do blízkosti svojho známeho hotela, kde som strávil poslednú noc pred odletom domov.

V posledný deň pobytu ma čakalo ešte celodenné fotografovanie v Bangkoku a keďže sa konečne lietalo v „správnom“ smere 19, venoval som celý deň pobytu na letisku Suvarnabhumi. V čase mojej návštevy sa v prípade lietania zo severu na juh uplatňoval koncept, že takmer všetky pristátia boli na západnú dráhu 19R (iba ojedinele na druhú dráhu) a všetky vzlety zase boli z východnej dráhy 19L. To bolo pre spottera veľmi výhodné, nakoľko z oboch strán dráhy 19R existujú dobré fotopozície. Ráno a predpoludním som zvolil nadchod pre peších ponad frekventovanú cestu pri poštovom centre letiska. Táto cesta leží vlastne už v areáli letiska, severne od nej sa totiž nachádza nielen plot ale aj spomínaný vodný kanál, avšak cesta je verejná, jazdia po nej tisíce áut, autobusy, taxíky a pod. a od samotných plôch letiska je oddelená ďalším plotom. Napriek tomu som mal v minulosti problémy, ak som sa rozhodol fotografovať zo zeme v tomto pásme, že skôr či neskôr prišli ku mne pracovníci letiska a z priestoru ma vykázali s tým, že je to územie letiska a fotografovať sa tu nesmie. Preto som sa rozhodol využiť spomínaný nadchod, ktorý je síce od osi dráhy 19R o niečo ďalej a na menšie lietadlá teda nepostačuje objektív 300 mm, ale cítil som sa tu bezpečnejšie a nezaznamenal som žiadne problémy pri fotografovaní. Napriek tomu je rozumnejšie fotoaparát vždy odložiť a vybrať ho zase len na ďalšie zaujímavé lietadlo.

Popoludní bola situácia ešte jednoduchšia. Západnú stranu letiska lemuje vodný kanál, popri ktorom je vybudovaný betónový chodník. Miestni ho využívajú na presuny pešo i na motocykloch, chodia sem loviť rybári, ale hodí sa veľmi dobre aj na fotografovanie lietadiel pred pristátím na RWY 19R. Od mojej poslednej návštevy tu síce pribudli v pravidelných rozstupoch lampy, ktoré trochu komplikujú fotografovanie, ale po čase som si na to zvykol. Hlavne tu nikomu nevadíte, nie ste na očiach a nikto vás neruší, odhliadnuc od občasných motocyklistov alebo peších. Jedinou nevýhodou je absencia tieňa, ale aj to sa dá vyriešiť presunom trochu severnejšie, kde sú vysoké stromy, avšak uhol smerom k pristávajúcim lietadlám je o niečo horší. Ja som vždy radšej volil pobyt na slnku, samozrejme po opakovanej aplikácii opaľovacieho krému. Lietadlá vidieť z diaľky, takže nejde o žiadne prekvapenia na poslednú chvíľu a toto miesto je mojím najobľúbenejším v Bangkoku. Bohužiaľ, s finalizáciou výstavby tretej vzletovej a pristávacej dráhy sa nedávno zmenil koncept lietania na letisku Suvarnabhumi a pristátia sú teraz na dráhu 19L (východnú), zatiaľ čo vzlety z dráhy 19R (západnej). Podmienky na fotografovanie pri dráhe 19L sú oveľa horšie, vzdialenosti väčšie a potenciálnym problémom s políciou sa nedá vyhnúť, nakoľko sa nie je kam schovať. Aj preto som si povedal, že do Bangkoku zatiaľ prípadnú ďalšiu cestu odložím, kým sa nevyjasní, aký koncept sa bude uplatňovať po otvorení tretej dráhy, alebo dokiaľ sa situácia nevráti do pôvodného stavu.

Tak sa skončil aj posledný deň môjho pobytu a mňa čakal, po večeri a vyzdvihnutí batožiny z hotela, už iba presun do terminálu letiska a relatívne dlhé čakanie na odlet domov uprostred noci. Let na palube Boeingu 787-8 Dreamliner spoločnosti Royal Jordanian Airlines bol opäť veľmi príjemný a skončil sa nadránom na letisku v Ammáne. Do môjho prestupu na lietadlo do Viedne zostávalo niekoľko hodín času a tak som netrpezlivo čakal na rozvidnenie, aby som sa mohol pokúsiť vyfotografovať aspoň nejaké lietadlá v jordánskom hlavnom meste. Fotografií lietadiel z Ammánu je na tradičných spotterských stránkach veľmi málo, čo je dané tým, že hoci je Jordánsko pomerne liberálnou krajinou moslimského sveta, fotografovanie lietadiel pri dráhach letiska je tu veľmi problematické. Je to však veľká škoda, pretože letisko v Ammáne slúži nielen ako hub domáceho dopravcu Royal Jordanian Airlines s niekoľkými zaujímavými sfarbeniami, ale aj ako akési centrum humanitárneho lietania do krízových oblastí na Blízkom východe (napr. Sýria, Irak a pod.). Možno tu preto stretnúť aj pomerne veľa nákladných lietadiel, ale asi najzaujímavejšie sú stroje lietajúce v službách OSN a jeho pridružených organizácií, či rôzne viac či menej utajované lietadlá vybavené rôznymi radarmi a anténami, väčšinou však samozrejme v bielej farbe a bez akýchkoľvek nápisov. Ďalším lákadlom sú rôzne pestrofarebné lietadlá, ktoré čakajú na údržbu, po údržbe alebo už len dožívajú v blízkosti rozsiahlych hangárov viacerých lokálnych servisných firiem, nachádzajúcich sa v juhovýchodnej časti letiska. Tie sú však viditeľné len z lietadla počas rolovania, ak máte to šťastie, že rolujete na dráhu 26L a ešte aj sedíte na správnej strane lietadla.

Jedným z dôvodov, prečo v Ammáne niektoré letecké spoločnosti odstavujú svoje lietadlá je aj to, že je tu pomerne suchá a slnečná klíma. Ako som však zistil, to neplatí počas celého roka a už vôbec nie počas mojej návštevy. A tak sa stalo, že po východe slnka ma v Ammáne čakali tmavé mraky a dážď, našťastie nie trvalého charakteru, po jeho prechode občas vyšlo aj slnko. Terminál v Ammáne je pomerne kompaktný a dá sa pomerne rýchlo presúvať z jedného konca na druhý, avšak fotografovanie z neho nie je jednoduché. Sklá sú síce pomerne čisté, ale mnohé lietadlá stoja v nevhodnej polohe, orientované proti slnku, vo výhľade bránia nástupné mosty, časti iných lietadiel či výtokové plyny zapnutých motorov a APU. Napriek tomu sa mi podarilo, aj keď nie ideálne, vyfotografovať v Ammáne niekoľko vzácnych strojov a pohrávam sa s myšlienkou, že by som sa sem mohol niekedy vybrať aj na spotting, avšak zatiaľ som sa k tomu nerozhodol. Každopádne svoj prestupový pobyt v Ammáne som využil naplno a na palubu A.319 Royal Jordanian Airlines na linke do Viedne som odchádzal spokojný. Ako som už spomínal, počas rolovania na vzlet z RWY 26L sa mi pred hangármi podarilo vyfotografovať ešte zopár vzácnych kúskov a potom som sa už mohol sústrediť na návrat domov. Koniec cesty prebehol už bez problémov a domov som sa dostal ešte bez akýchkoľvek komplikácií spojených s prichádzajúcou pandémiou. Nasledujúce týždne však úplne zmenili naše životy a nám spotterom zobrali na dlhé mesiace možnosť cestovania za lietadlami, hoci mnohé dlhé mesiace tiež ani nelietali. Ale to je už iný príbeh, o ktorom zase niekedy nabudúce.