Spotting trip report – Bangkok a Kambodža (1. časť)

• 25.02.2024 09:00

Pre spottera, ktorý sa nechce uspokojiť s fotografovaním doma a v blízkom európskom priestore (lebo zbytočná je špičková fotografická výbava s objektívmi, ktorých ostrosťou si „takmer oko porežete“, ak vrcholom vašich cestovateľských snov je jedna víkendová návšteva Frankfurtu ročne, plánovaná pol roka vopred), existujú v podstate dve hlavné a pomerne ľahko realizovateľné možnosti. Vybrať sa smerom na západ, teda najmä do USA a Kanady, kde je fotografovanie pri dodržaní niektorých základných pravidiel v podstate bezproblémové, alebo zvoliť cestu na východ, do niektorej z krajín Ázie. Tam už to s fotografovaním (až na svetlé výnimky napr. typu Japonsko) nie je také jednoduché, ale stále je tam niekoľko destinácií, ktoré nevyžadujú veľké úsilie a prinesú veľký spotterský „úžitok“. Jednou z nich je Bangkok, hlavné mesto Thajského kráľovstva. Až do pandémie COVID-19 boli lety do Bangkoku zohnateľné pri troche snahy za veľmi priaznivé ceny okolo 500 EUR, nakoľko na letoch týmto smerom fungovala silná konkurencia. Cenová úroveň všetkých ostatných tovarov a služieb (napr. ubytovanie, autobusy, taxíky a pod.) v Thajsku je nízka, takže okrem letenky nepredstavuje výrazný zásah do peňaženky spottera. Spolu s veľkosťou a významom Thajska v tomto regióne, čoho dôsledkom je pestrá zmes leteckých dopravcov a lietadiel prakticky z celého sveta, ale predovšetkým vzácností daného regiónu, tak predstavovala návšteva Bangkoku výborný pomer medzi cenou a získanými úlovkami.

Bohužiaľ pandémia, ktorá zmenila celý svet, priniesla zmenu aj v tejto oblasti. Po postupnom obnovovaní letov sa konkurencia ešte nedostala na svoju predpandemickú úroveň a v spojení s faktom, že Thajsko je aj obľúbenou turistickou destináciou Európanov, to malo za následok, že práve na letoch do Bangkoku sa letecké spoločnosti takpovediac chcú „zahojiť“ po pandémii a časy 500-eurových leteniek do Bangkoku sú asi nenávratne preč. Dnes je úplne bežné, že za letenku do Bangkoku chcú letecké spoločnosti okolo 900-1000 EUR, v najlepšom prípade zoženiete často krkolomnú letenku s prestupom niekde v západnej Európe za cenu okolo 800 EUR. Môže sa preto zdať takmer neuveriteľné, že výlet, ktorý je predmetom tohto trip reportu, som začal letenkou z Viedne do Bangkoku, ktorá stála necelých 400 EUR a pritom nešlo o žiaden extra náročný experiment, ale iba o akciovú ponuku Royal Jordanian Airlines s veľmi príjemným prestupom v Ammáne, dobrými časmi letov, v hlavnej sezóne a, ako sa ukázalo, aj veľmi slušnými službami na palube. Písal sa však rok 2020 a pandémia bola ešte predo dverami a nikto nevedel, ako zmení naše životy a aké dôsledky nám prinesie. Teda, presnejšie povedané, keď som letenku kupoval, písal sa ešte len koniec roka 2019 a nejakom COVIDe-19 nikto ani nechyroval. A tak keď sa objavila akciová ponuka jordánskeho dopravcu na lety do Bangkoku vo februári 2020 za túto výnimočnú cenu, neváhal som a letenku som si zakúpil. Hoci som mohol mať trochu nedôveru k spoločnosti, ktorej služby som predtým nevyskúšal, prestupové časy boli veľmi dobré a väčšia časť letu bola na palube Boeingu 787-8 Dreamliner, tak som sa rozhodol tento variant vyskúšať.

Do Bangkoku som sa prvýkrát vybral ešte v roku 2009 a každá ďalšia návšteva bola vždy veľmi prínosná, preto som sa tam rád v určitých intervaloch vracal. Postupom času som však začal k nemu pridávať aj rôzne ďalšie destinácie, resp. som ho zaraďoval do itinerára ciest po viacerých miestach Ázie. Samotný Bangkok mi už ako cieľ spotterskej cesty nestačil. A tak som postupne kombinoval návštevu Bangkoku napr. s Mjanmarskom, Filipínami, Singapúrom, Vietnamom, Tchaj-wanom či Čínou, mnohokrát podľa toho, akou leteckou spoločnosťou som letel a teda kde som mal možnosť nejakého fotografovania počas prestupu alebo prerušenia či rozšírenia cesty. Krajiny v regióne sa pomerne rýchlo „vyčerpali“, a tak keď som chcel svoj výlet vo februári 2020 obohatiť, ostala mi jediná, ktorá ma lákala a ktorú som ešte v regióne nenavštívil – Kambodža. A to jednak z leteckého, ale aj turistického hľadiska. Hoci cieľom mojich ciest je prevažne (a v mnohých prípadoch výhradne len) spotting, najmä pri ceste do novej krajiny mám záujem pozrieť si aj niečo z jej turistických krás, či už prírodných alebo historických. V prípade Kambodže ma lákal komplex historických zrúcanín Angkor Wat, ktorý sa nachádza v blízkosti mesta Siem Reap. Samotné hlavné mesto Kambodže, Phnom Penh, síce z turistického hľadiska až také unikátne nie je, ale keďže som vyhodnotil, že aj ono má čo ponúknuť a navyše je tu šanca na vyfotografovanie nejakého zaujímavého lietadla, rozhodol som sa do programu svojej cesty zaradiť aj to. A to som ešte netušil, že úplnou náhodou narazím pri hľadaní ubytovania v Phnom Penhe na bývanie, ktoré bude veľmi prínosné aj zo spotterského hľadiska. Bolo teda rozhodnuté, môj výlet bude okrem Bangkoku zahŕňať aj obe kambodžské mestá.

Zostávalo už len vyriešiť, ako ich vzájomne prepojiť. Keďže letenka s Royal Jordanian Airlines do/z Bangkoku bola natoľko výhodná, že nemalo význam ju kombinovať s inou destináciou, rozhodol som sa Kambodžu zaradiť do programu ako „odskok“ z Thajska. Ten už som však s cieľom úspory nákladov lety volil tak, že som si ich naplánoval ako akýsi trojuholník z Bangkoku, teda najprv som sa rozhodol zamieriť do Phnom Penhu, odtiaľ preletieť do Siem Reapu a nakoniec sa zo Siem Reapu vrátiť do Bangkoku. Porovnaním štyroch hlavných leteckých dopravcov, ktorí medzi Thajskom a Kambodžou lietali (Thai Airways International, Bangkok Airways, Nok Air a Air Asia), mi ako cenovo najvýhodnejšie vyšli lety práve s posledným z nich. A tak som si zakúpil jednosmerné letenky z Bangkoku do Phnom Penhu a zo Siem Reapu do Bangkoku a ďalej som sa zameral na úsek z Phnom Penhu do Siem Reapu, kde som hľadal medzi domácimi kambodžskými spoločnosťami. U niektorých z nich bola v tom čase trochu problematická, resp. nedôveru vyvolávajúca platba za letenku kreditnou kartou, avšak napokon som si vybral spoločnosť Cambodia Airways, ktorá sa mi zdala najmenej problematická a letenku som za veľmi prijateľnú cenu zakúpil. Všetky úseky cesty tak boli zabezpečené, zostávalo ešte rezervovať si vhodné ubytovanie. V prípade Bangkoku som išiel takpovediac na istotu a hľadal som v známej lokalite západne od letiska Suvarnabhumi, kde som býval už v minulosti a kde sa nachádza niekoľko lacných hotelov s dobrou dopravnou dostupnosťou i množstvom lacných možností nákupov jedla v okolí. V Phnom Penhe a Siem Reape som musel začínať od „nuly“, ale k tomu až neskôr.

Ako sa blížil termín môjho výletu, nervozita predsa len začala narastať. V televízii sa totiž začali objavovať prvé správy o neznámom ochorení v Ázii, ktoré sa šírilo z Číny. Spočiatku však vyzeralo všetko tak, že pôjde o ďalšiu lokálnu epidémiu typu SARS či MERS, ktorá ovplyvní maximálne nejaké časti Ázie, ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že bude mať tak ďalekosiahly a katastrofálny celosvetový dopad. V odborných leteckých kruhoch sa množili správy o rušení leteckých spojení najmä medzi Čínou a inými ázijskými mestami, zatiaľ to však bolo všetko len v rovine ľútosti, že letov na fotografovanie bude o niečo menej. Po návrate z predchádzajúceho výletu do Tokia a Soulu, o ktorom som písal v mojom predchádzajúcom trip reporte, som bol posmelený tým, že snáď ide skutočne len o lokálnu záležitosť a preventívne stačí do batožiny pribaliť pre istotu pár rúšok a všetko bude v poriadku. Našťastie to v tomto štádiu ostalo až do môjho odletu, takže na výlet som nakoniec odletel podľa plánu 21. februára 2020 a myslel som si, že akékoľvek väčšie obavy sú zbytočné. Už počas pobytu sa ale začali čoraz častejšie aj z domova objavovať správy, že situácia bude asi vážnejšia, k tomu sa však dostanem neskôr. V tejto chvíli iba trochu predbehnem a zhrniem, že domov som sa nakoniec stihol dostať ešte načas a bez väčších komplikácií, avšak išlo o veľmi tesné víťazstvo, problémy s návratom ma minuli doslova o chlp. Úplne som sa im síce nevyhol, ale to súviselo skôr s hlúposťou niektorých konkrétnych ľudí napr. v mojom zamestnaní, ale o tom tiež až neskôr na správnom mieste tohto príbehu.

Zatiaľ som sa nachádzal stále len na začiatku a všetko vyzeralo výborne. Môj odlet z Viedne bol v skorých popoludňajších hodinách a ja som sa po pol dni v práci vybral autobusom na letisko Schwechat. Zažil som pritom stres podobný tomu, aký sme s kamarátom zažili v roku 2019 počas cesty do Frankfurtu na náš odlet na Aljašku, tento krát to však dopadlo pozitívne. Opäť som sedel v autobuse firmy Regiojet, keď zrazu autobus zastavil na diaľnici smer Viedeň a pred nami sa nachádzali nehybná dopravná zápcha. Našťastie, na rozdiel od prípadu z Frankfurtu, tu bol k dispozícii zjazd z diaľnice do mesta Bruck an der Leitha, ktorým autobus z diaľnice aj zišiel a pokračovali sme po miestnych cestách. Aj tie však boli dôsledkom upchatej diaľnice preplnené, autá viac-menej stáli alebo sa hýbali len veľmi pomaly a ja som začínal byť nervózny. Posledné kilometre pred letiskom som takmer hypnotizoval hodinky, nakoniec sa mi podarilo dostať sa do Schwechatu necelú hodinu pred odletom, tak som rýchlo podal svoju batožinu a ponáhľal sa k východu, tento krát som to našťastie stihol. Keď som sa ocitol na palube A320 Royal Jordanian Airlines, bolo už všetko v poriadku. Let do Ammánu bol pomerne dlhý, predsa len to nie je práve za rohom, a potom ma čakal ešte pomerne dlhý prestup v jordánskej metropole, ale letisko v Ammáne je veľmi príjemné, relatívne malé a okrem trochu chaotickej a nepríjemnej bezpečnostnej kontroly aj veľmi pokojné, našiel som si pohodlné takmer ležadlá v odľahlej časti terminálu, kde bol absolútny pokoj a dalo sa dokonca spať. Pri pohľade von na plochu ma mrzelo, že je tma, lebo sa tam nachádzali aj skutočné rarity, o to viac som sa tešil na spiatočnú cestu, kedy mal byť môj prestup v Ammáne v denných hodinách.

Po prestupe na palubu Boeingu 787-8 už prebiehalo všetko v zaužívanom rytme, služby na palube aj jedlo boli na veľmi slušnej úrovni, možno nie úplne v štandarde Qatar Airways alebo Emirates, ale určite lepšie ako u mnohých európskych dopravcov. A hlavne, jordánska spoločnosť ma načas a bez problémov dopravila do cieľa mojej cesty, na letisko Suvarnabhumi v Bangkoku, kde sme pristáli tesne popoludní. A moja spotterská dovolenka sa mohla začať. Po absolvovaní príletových formalít a vyzdvihnutí batožiny som sa potreboval dostať najprv do môjho hotela, aby som sa jej zbavil a mohol sa vybrať na popoludňajšie fotografovanie. Keďže do oblasti západne od letiska, kde sa nachádzal môj hotel, už roky autobus nejazdí, jediným spôsobom dopravy je taxík. Tie sú síce v Thajsku pomerne lacné a vďaka taxametru aj ľahko kontrolovateľné (samozrejme nesmiete sa nechať oklamať a musíte žiadať jeho zapnutie ak to vodič nespraví automaticky), avšak, ako obvykle, pri nástupe priamo na letisku majú typickú „turistickú“ prirážku, preto som sa najprv letiskovým autobusom zdarma dopravil do oblasti cargo zóny, odkiaľ som si odchytil taxík (v podstate sa stačí dopraviť shuttle busom kamkoľvek mimo letiskový terminál a cena za taxík bude výrazne nižšia) a po krátkej jazde sa dostal do hotela. Po krátkom oddychu a osviežení, lebo thajské tropické podnebie je pre Európana po prílete veľkým šokom, som sa rozhodol vybrať na svoje prvé fotografovanie. Bohužiaľ, hoci bola druhá polovica februára, lietalo sa smerom od juhu, čo je pre spottera ten horší variant.

Letisko Bangkok-Suvarnabhumi má (ešte stále) dve vzletové a pristávacie dráhy v smere 01/19, teda sever-juh. Vzhľadom na prevládajúci smer vetra je v decembri a januári väčšinou lietanie smerom od juhu, teda v smere 01 a zažil som už situácie, keď sa pristávalo výhradne iba na dráhu 01R (východnú), na obe dráhy súčasne, či prevažne iba na dráhu 01L (západnú), prípadne sa koncept počas dňa niekoľkokrát menil. Fotografické možnosti sú jednoznačne lepšie pri dráhe 01R, hoci ani tu nie sú ideálne, miesto na fotografovanie pri RWY 01L popoludní vlastne ani nepoznám a ráno je síce k dispozícii, ale uhol je na môj vkus trochu strmý. Prah dráhy 01L je totiž pomerne hlboko v areáli letiska a nedá sa k nemu bližšie dostať. Letisko je „obohnané“ vodným kanálom a jediná možnosť fotografovať je spoza neho, lietadlá teda lietajú pomerne vysoko. Je to paradoxné, nakoľko vo vnútri areálu letiska, teda za vodným kanálom, sa nachádza kvalitná dráha pre cyklistov, v podstate akýsi okruh okolo letiska, ktorý denne využívajú tisíce cyklistov na uspokojenie svojich túžob preháňať sa na bicykli dookola okolo letiska (samozrejme hlavne v ranných hodinách, než začne slnko poriadne páliť), avšak pešo (a už vôbec nie s fotoaparátom) sa tam nedá dostať. V prípade lietania v smere 01 je preto lepšie, ak sa pristáva na dráhu 01R, čo bol našťastie aj môj prípad. Podmienky síce tiež nie sú ideálne, popoludní si treba nájsť miesto pri frekventovanej ceste plnej nákladných áut a stánkov s rýchlym občerstvením „thajského“ druhu (po dlhotrvajúcich črevných problémoch z konzumácie nejakého mäsa spred pár rokov sa mu oblúkom vyhýbam) a vysoké nákladiaky ako aj stánky s občerstvením sú občas prekážkou, ale riešenie sa napokon vždy nájde.

Prvý večer síce nepriniesol žiadne extra úlovky, to ma však neodradilo od nadšenia v nasledujúci deň. Po prebudení som zistil, že sa stále lieta v smere 01, tento krát sú však pristátia na dráhu 01L, a tak som sa vybral na nie veľmi obľúbenú, ale už známu fotopozíciu pri vodnom kanáli neďaleko akejsi miestnej základnej školy. Ako som už spomínal, lietadlá sú tu pomerne vysoko a nedá sa veľmi schovať pred thajským slnkom, ktoré od neskorého rána začína silno páliť. Celkovo je priebeh počasia v „zimnom“ období v Bangkoku veľmi podobný každý deň. Ráno je nad horizontom opar, čiastočne z vysokých teplôt a vlhkosti vzduchu, čiastočne zo smogu z neďalekého veľkomesta, takže s nejakým skorým ranným fotografovaním pri východe slnka na azúrovo modrej oblohe nemožno počítať. Ak nie sú mraky, zhruba hodinu po oficiálnom východe slnka začína byť dobré svetlo na fotografovanie, vtedy sa slnko dostane nad prízemný opar. S pribúdajúcim časom sa poloha slnka dostáva stále vyššie, až dosiahne polohu úplne nad hlavou počas obeda a popoludní sa proces opakuje v opačnom poradí, svetelné podmienky sa zlepšujú s pribúdajúcim časom, avšak nad horizontom je zase vrstva oparu, ktorá zhruba hodinu pred západom slnka jeho silu výrazne stlmí. To všetko za predpokladu, že nie sú žiadne mraky, sú však dni, keď mraky sú, prípadne aj zaprší alebo príde nejaká tá búrka. Dĺžka dňa je v Bangkoku viac-menej konštantná počas celého roka, avšak teploty počas neskorej jari a leta sú tak vysoké a opar tak extrémny, že jediným obdobím, kedy sa dá zmysluplne cestovať do Bangkoku za spottingom je november až marec. No a práve vo februári a marci by sa vďaka prevládajúcemu vetru južných smerov malo lietať v smere 19.

To však nebol v tento deň môj prípad, preto som sa rozhodol po pár hodinách fotografovania to na Suvarnabhumi „zabaliť“ a premiestniť sa na druhé letisko Don Mueang. To sa nachádza v širšom centre mesta a slúži hlavne low-cost dopravcom, na jeho východnej strane sa však nachádza aj veľká vojenská základňa thajského vojenského letectva s dopravnými a transportnými lietadlami, čo ho robí veľmi atraktívnym pre spottera. Letisko Don Mueang má jednu obrovskú výhodu. Tým, že sa nachádza v mestskej zástavbe, prakticky nie sú možné pristátia smerom od juhu, a tak aj v prípade zadného vetra sa pristáva vždy od severu, teda v smere 21. Ak sa teda na Suvarnabhumi lieta v „nevhodnom“ smere, riešením je premiestniť sa sem. Vnútromestská poloha má aj ďalšiu výhodu: dá sa sem pomerne jednoducho dopraviť mestskými autobusmi a to dokonca priamo z autobusovej stanice neďaleko letiska Suvarnabhumi. Samozrejme, existuje aj priame spojenie shuttle busom medzi terminálmi oboch letísk, to je však určené iba pre cestujúcich s platnými letenkami z jedného alebo druhého letiska. Ja už však našťastie poznám miestne pomery a jazda miestnym autobusom 554 alebo 555 ma vždy fascinuje, jednak ako dlho dokáže niekedy trvať (spočiatku ide všetko rýchlo, kým autobus ide po diaľnici, ale keď začne zastavovať na miestnych komunikáciách, treba sa obrniť trpezlivosťou), ako silne dokáže fungovať ich klimatizácia, ale hlavne je zážitok sledovať sprievodkyňu, ktorá v autobusoch predáva lístky. Má na to veľký kovový valec (pre znalcov maďarčiny, ja ho volám „bazmeg“), plný drobných mincí, ktorými hrká na všetky strany, aby upozornila na vyberanie cestovného. Bankovky si skladá po dĺžke úžasne naučeným pohybom do „bazmegu“ a zároveň o hranu „bazmegu“ trhá papierové lístočky v rôznej hodnote, ktoré potom vydáva ako cestovné lístky. Kto nezažil, asi nebude rozumieť, ale pre mňa je to vždy veľký zážitok :-)