Spotting trip report – Japonsko a Južná Kórea (5. časť)

• 17.09.2023 09:00

Po úspešnom jednominútovom prestupe medzi vlakmi v širšom centre Tokia sa nám podarilo doraziť na letisko Haneda zhruba v čase východu slnka, teda podľa plánu. Celá cesta medzi letiskami trvá cca 2 hodiny v závislosti od konkrétnych vlakov a prestupu medzi nimi. Na letisku Haneda sú dve železničné stanice, jedna pre medzinárodný Terminál 3, druhá združená pre Terminály 1 a 2. My sme samozrejme vystúpili na tej poslednej a vybrali sa na terasu Terminálu 1, ktorá ako jediná je vhodná na ranné fotografovanie. Ako som už spomínal, tento terminál slúži najmä vnútroštátnym letom Japan Airlines, ich lietadlá sú zaparkované pri východoch pod oboma časťami terasy, o niečo severnejšie sú situované aj východy pre lety spoločností StarFlyer a Skymark Airlines. Priamo pred terminálom vedie dráha 16R/34L, ktorá slúžila počas nášho pobytu na pristátia a pristávali na nej aj iné lietadlá ako tie, ktoré smerovali k Terminálu 1, avšak poloha slnka sa stáva pri smere lietania z juhu na sever v zime rýchlo nepriaznivou. Väčšina lietadiel však opúšťala dráhu po pristátí zjazdom severne od terasy, čo nám umožnilo fotografovať tieto lietadlá v peknom svetle, aj keď na väčšiu vzdialenosť. Okrem toho sme sa sústredili najmä na lietadlá rolujúce k východom alebo vytláčané a rolujúce od východov, ktoré sa v istom momente natočili do slnka. Hoci typová a veľkostná skladba bola pomerne pestrá (od ERJ-190 až po B.777-300), väčšina lietadiel bola vo farbách Japan Airlines alebo Skymark Airlines. Na prvých pár hodín fotografovania to však stačilo, treba si však dať pozor na tradičné problémy pri fotografovaní z vyhliadkovej terasy – teplý vzduch vychádzajúci z motorov alebo APU zaparkovaných lietadiel, ktorý môže znehodnotiť zábery lietadiel za nimi.

Na tomto mieste sa ešte musím zmieniť o dôvode, prečo sme sa vlastne do Tokia vybrali práve začiatkom roka 2020 a prečo bola aj Haneda so svojou pomerne jednotvárnou a často sa opakujúcou prevádzkou pre nás tak atraktívna. Dôvodom boli samozrejme letné olympijské hry, ktoré sa mali konať v lete 2020 (vďaka pandémii koronavírusu sa však konali až o rok neskôr a vo veľmi neštandardnom a smutnom režime) a s nimi súvisiace špeciálne sfarbenia na veľkom počte japonských lietadiel. Japonské letecké spoločnosti sú všeobecne a dlhé roky známe rôznymi atraktívnymi sfarbeniami, napr. veľmi populárnymi postavičkami kresleného seriálu Pokémon, ale aj portrétmi rôznych hudobných skupín či inými reklamami. Práve pripravované olympijské hry boli dôvodom, prečo sa na viacerých lietadlách Japan Airlines, All Nippon Airways či iných dopravcov objavili špeciálne nálepky či sfarbenia, ktoré sme chceli vyfotografovať. K tomu sa pridali dve už dodané A380 All Nippon Airways lietajúce na Havajské ostrovy a množstvo zaujímavých lietadiel z ázijského regiónu a hodnotný mix lietadiel na fotografovanie bol namiešaný. Trochu s predstihom musím konštatovať, že hoci sa nám nepodarilo vyfotografovať všetky špeciálne sfarbenia, ktoré sme chceli, s výsledkom sme mohli byť viac ako spokojní. Samozrejme, každý chýbajúci exemplár nás mrzel, najmä ak sme vedeli, že to lietadlo lietalo až tesne do nášho príletu a po ňom zase začalo lietať, ale práve počas nášho pobytu z nejakých príčin nelietalo (napr. údržba), príp. lietalo na linkách a v časoch, kedy sa prosto nedalo vyfotografovať. Ale taký je bohužiaľ život leteckého spottera...

Vrátim sa však k fotografovaniu na letisku Haneda. Po prvých hodinách strávených na terase Terminálu 1 nás meniaca sa poloha slnka donútila zmeniť miesto. Na presun na niektorú zo zvyšných dvoch terás bolo ešte príliš skoro, a tak sme sa rozhodli vyskúšať jedinú fotopozíciu na letisku mimo vyhliadkových terás. Odviezli sme sa kyvadlovým autobusom do medzinárodného terminálu a odtiaľ sme vyšli smerom na západ na príjazdovú cestu a vydali sa smerom na juhovýchod. Cesta tu schádza do tunela pod dráhový systém letiska, my sme však vyliezli na oporný múr, ktorý oddeľuje cestu od skál na brehu zálivu. Po trochu artistickom prekonaní zábrany v podobe plota sme pokračovali po opornom múre až do juhozápadného rohu, odkiaľ bol výhľad na dotykové pásmo dráhy 34L, na ktorej pristávala väčšina lietadiel. Svetlo síce nebolo ešte zďaleka ideálne a pozadie trochu rušili veľké hangáre, ale istú dobu sme tu fotografovali pristávajúce lietadlá. Pozor sme si museli dať na antény a plot letiska, ktorý od istého momentu zakrýval časť lietadla, avšak pri troche zručnosti sa dali celkom dobre fotografovať lietadlá tesne pred dosadnutím na dráhu. Po necelých dvoch hodinách sme usúdili, že už nastal čas presunu na niektorú z terás, a tak sme sa pešo a autobusom premiestnili na strechu Terminálu 2, odkiaľ začínalo byť už dobré svetlo pre fotografovanie diania na východnej strane letiska. Hlavným aktérom sú tu samozrejme lietadlá All Nippon Airways, ktoré stoja pri východoch a stojiskách priamo pod terasou, o niečo severnejšie sú východy pre lety dopravcu Air Do (Hokkaido International Airlines) a na dráhe 16L/34R v pozadí pristávali a vzlietali aj lietadlá iných dopravcov. Na tomto mieste sme preto zotrvali až do večera.

Pôvodne mal síce Mirek v pláne zastaviť sa cestou z Hanedy v meste a navštíviť aspoň jednu z vyhliadkových veží v meste, Tokio Skytree, avšak nakoniec dal prednosť zotrvaniu do zotmenia a vyskúšali sme nejaké nočné fotografovanie z terasy. Nesplnilo však naše predstavy a tak sme sa vybrali známymi vlakmi s prestupom naspäť do mesta Narita, kde sme si museli v hoteli Welco vyzdvihnúť naše batožiny z predchádzajúcej noci a za pomoci kyvadlového autobusu sa premiestniť do nášho hotela Narita View, kde sme strávili posledné dve noci nášho pobytu. Nasledujúce dva dni sme totiž plánovali venovať opäť letisku Narita. Keď sme sa po krátkej noci zobudili, zistili sme, že obloha je zamračená, niečo čo sme doteraz na našom pobyte našťastie nezažili, a tak sme sa rozhodli pokračovať v dobiehaní spánkového deficitu. Vďaka časovému posunu, keď v našich zemepisných šírkach bola ešte hlboká noc, to nebol žiaden problém. Keď som sa však znova prebudil, vonku bolo už hlboké predpoludnie a slnko čoraz viac svietilo, tak som rýchlo zobudil Mirka a vyrazili sme von. Tento krát však nie k terminálom, ale pešo, lebo sa nečakane lietalo v smere 16. Takýto smer lietania nie je v zime obvyklý, aj keď už som ho aj v minulosti párkrát zažil. Pri tejto konfigurácii sú všetky odlety z dráhy 16R spolu s menšou časťou príletov a väčšina príletov je vedená na kratšiu dráhu 16L. K dráhe 16R by sme to mali z nášho hotela o niečo bližšie, nás však viac zaujímali lietadlá, ktoré pristávali na dráhu 16L, preto sme sa vydali na asi 40-minútový pochod po miestnych okresných cestách až sme dorazili k Toyomi Shinonomeno Oka parku, v ktorom je vybudované ďalšie miesto pre spotterov.

Z vyvýšenej platformy je možné fotografovať pristávajúce lietadlá tesne pred dosadnutím na dráhu 16L s relatívne nerušivým pozadím, ešte krajšie by bolo pozadie v podobe lesa, ten však začína až o niečo ďalej, lietadlá sú tak pred ním už trochu zozadu. Fotografovanie o niečo ďalej v smere pristátia je už znemožnené najprv protihlukovou stenou a následne extrémne vysokým plotom. Ale spotterskú platformu hodnotím veľmi pozitívne a vážim si ústretovosť miestnych úradov, ktoré takto pamätajú na priaznivcov lietadiel. Na túto dráhu síce nepristávajú žiadne A380 ani B747, ale pestrosť menších typov lietadiel, ktoré sme fotografovali, bola vysoká. Počas niekoľkých hodín aj svietilo slnko, hoci obloha nebola zďaleka tak čistá, na akú sme si zvykli počas uplynulých dní tu alebo v Soule. Okolo 15:00 h sa však už obloha zatiahla súvislými vysokými mrakmi bez šance na zlepšenie až do západu slnka, a tak sme ešte počkali na v tom čase ešte vzácny B.787-10 spoločnosti ANA a jeden z posledných lietajúcich Boeingov 737-500 tejto spoločnosti a vyrazili sme na cestu späť do hotela. Počasie nás v tento deň trochu sklamalo, ale stále sme mali v živej pamäti, do akej predpovede sme mali pôvodne letieť a mohli sme byť vďační za to, aké počasie sme zaznamenali až doposiaľ. Večer sme si aspoň mohli viac oddýchnuť a načerpať energiu pred poslednými dvoma dňami nášho pobytu.

Posledný deň venovaný letisku Narita sa začal štandardne, skorým ranným vstávaním a presunom autobusom do Terminálu 1, nakoľko sa opäť lietalo v smere 34. Poslednýkrát sme teda navštívili terasu na jeho streche, aj keď sme konštatovali, že ranné lety začínajú byť po niekoľkých dňoch už trochu stereotypné, ale to je problém prakticky na každom letisku, ak tam strávite dlhší čas. Bohužiaľ slnko v tento deň tiež svietilo iba občas, tak sme sa presunuli na terasu Terminálu 2, odkiaľ sme vyfotografovali niekoľko ďalších lietadiel. Zo severnej časti terasy možno fotografovať aj niektoré lietadlá rolujúce k alebo od Terminálu 3, ktorý slúži na odbavovanie letov low-cost dopravcov, predovšetkým lietadiel Peach. Z terasy vidieť aj pristátia na dráhu 34R, ale lietadlá sú tu ešte vysoko vo vzduchu a bez slnečného svetla neboli zábery proti oblohe dostatočne dobré. Niekedy po 13:00 h zrazu zmenili smer lietania na dráhu 16, preto sme sa rozhodli, že sa ešte vrátime na včerajšie miesto pri prahu dráhy 16L, hoci slnko bolo väčšinu času schované za mrakmi. Peší presun nám trval necelú hodinu, ale na mieste sme dlho nezostali, lebo medzi očakávanými príletmi v ten podvečer bol aj A380 Emirates s nálepkami oslavujúcimi prvého kozmonauta Spojených arabských emirátov a tiež Arashi Hawaii Jet, alias B.787-9 spoločnosti Japan Airlines, ktoré obidva mali pristáť na dráhu 16R. Našťastie sa nám ponúkol jeden z domácich spotterov, ktorý tu bol autom, že sa môžeme zviezť s ním, a tak sme sa rýchlou jazdou presunuli do Sakuranoyama parku, oproti hotelu Marroad International, na jednu z najznámejších fotopozícií na Narite. Japonský logojet sme stihli s „odretými ušami“, na logojet Emirates sme museli čakať až takmer do západu slnka a problém bol skôr so slabnúcim slnečným svetlom.

Medzitým sme stihli vyskúšať aj zopár záberov z fotopozície oproti prahu dráhy 16R, nemali sme však rebríky, tak sme si museli vystačiť so zemou. Každopádne fotografovanie príletov z tohto miesta sa rovná viac-menej lotérii, lebo objektív je nutné prestrčiť do medzery hrubej protihlukovej steny, bez možnosti akéhokoľvek pohybu do strán a správne vyfotografovanie lietadla v pohybe je teda vecou nielen dostatočnej praxe ale aj veľkej dávky šťastia. Omnoho lepšie to je v prípade fotografovania lietadiel na zemi, lietadlá je možné fotografovať hneď dvakrát, najprv počas rolovania a následne po otočení sa na prahu dráhy. Viem si však predstaviť, že v teplejšom období bude problém s vlnením vzduchu. Každopádne náš deň sme zakončili úspešne a hoci počasie nebolo ideálne, boli sme spokojní. Zároveň sme sa v podstate rozlúčili s Naritou, lebo náš posledný deň, ktorý nás čakal, sme mali v pláne stráviť opäť na letisku Haneda. Odtiaľ sme mali náš večerný odlet do Paríža, chceli sme tak zabiť dve muchy jednou ranou a vypraviť sa už ráno na Hanedu rovno aj s kuframi a po celodennom fotografovaní odletieť domov. Museli sme len vyriešiť problém, ako sa dostať na Hanedu skoro ráno, nakoľko k prvému vlaku zo stanice Narita sme nemali prípoj kyvadlovou dopravou z hotela a ísť pešo s kufrom sa nedalo. Zvolili sme preto kompromisné riešenie, že obetujeme skorý začiatok ranného fotografovania (iba pár desiatok minút) a odvezieme sa prvým hotelovým autobusom na letisko Narita, odkiaľ už jazdil vlak na letisko Haneda, opäť s prestupom.

Na letisku Haneda prebehlo naše fotografovanie v podstate podobne ako tri dni predtým, avšak namiesto vychádzky na mólo k prahu dráhy 34L sme sa rozhodli tento krát vyskúšať terasu medzinárodného terminálu. Ako som už spomínal, je umiestnená o niečo vyššie ako dve staršie kolegyne a vzdialenosť k dráhe 16R/34L je väčšia a teda trochu problematická kvôli vlneniu vzduchu, nestrávili sme tu preto dlhý čas a presunuli sme sa na známu terasu Terminálu 2, kde sme si, už zase v krásnom slnečnom počasí, užili posledné hodiny nášho pobytu. Jednou z nevýhod zimného fotografovania v Tokiu je fakt, že slnko zapadá už okolo 17:00 a tak posledné dobré zábery možno fotografovať okolo 16:00-16:30 h. Nemali sme sa však kam ponáhľať, náš odlet bol až po 22:00 hodine, preto sme ostali na terase dlhšie a po zotmení sa Mirek pokúšal o nejaké nočné zábery. Fúkal však veľmi silný vietor, ktorý to prakticky znemožňoval, mne dokonca v spojení s mojou nešikovnosťou zhodil fotoaparát aj s objektívom zo statívu na podlahu, bolo veľkým šťastím, že sa nič nerozbilo alebo nepoškodilo. Po tomto zážitku som už nechcel v pokusoch pokračovať a pomaly sme sa presunuli do medzinárodného terminálu, odkiaľ sme podľa plánu odleteli na palube Boeingu 777-300 spoločnosti Air France do Paríža. Let prebehol bez problémov a v Paríži sa naše cesty rozišli, Mirek odletel do Prahy a ja do Viedne. Náš 7,5-dňový výlet (v čistom čase) bol na konci a ak ho mám zhodnotiť, môžem povedať iba jediné: Bol to výborný výlet, okorenený síce starosťami v jeho počiatkoch, ktoré ale vyústili do veľmi prospešného posunu termínu o 4 dni, vďaka čomu sme mali asi 85% času pekné počasie a s výsledkami môžeme byť veľmi spokojní. Japonsko a Južná Kórea, určite sa ešte vrátim!