Spotting trip report – Rozlúčka s Moskvou (1. časť)

• 11.12.2022 09:00

Skôr než vôbec začnem svoje rozprávanie o tomto výlete, musím najprv vysvetliť trochu nostalgický titulok. Alebo skôr veľmi nostalgický a smutný. Nie že by som sa s Moskvou na konci tohto výletu nejako srdcervúco lúčil, práve naopak, veril som, že sa o rok znova vrátim a bol som na to až tak odhodlaný, že som si dokonca aj ponechal pomerne veľkú sumu peňazí v rubľoch, aby som nasledujúce leto nemusel zase riešiť problém, že na niektorom z moskovských letísk budú v porovnaní s centrom mesta absolútne nevýhodné výmenné kurzy a ja budem potrebovať vymeniť nejaké peniaze na začiatok svojho nového spotterského výletu. Osud však chcel zjavne úplne inak a to, čo sa mi zdalo ako rozlúčka na krátky čas, sa môže stať na dlhú dobu (alebo možno aj navždy, aj keď to si zatiaľ nechcem pripustiť) mojou poslednou návštevou v Rusku. Tento príbeh sa totiž odohrával v auguste 2019 a všetci máme ešte v neblahej pamäti, ako svet postihla od marca 2020 pandémia ochorenia COVID-19, ktorá spôsobila bezprecedentné uzatváranie hraníc medzi jednotlivými štátmi a trvala oveľa dlhšie ako si aj odborníci na začiatku mysleli. Aj ja som si vtedy naivne myslel, že po 3-4 mesiacoch je po všetkom a v lete sa už život, a teda aj cestovanie, vráti do starých koľají. A všetci vieme, že tomu tak ani zďaleka nebolo a nie je vlastne ani dodnes, hoci pandémiu postupne prekryli ďalšie a ďalšie pohromy sveta. Ruská federácia v rámci opatrení proti šíreniu koronavírusu uzavrela svoje hranice pre turistov nielen v roku 2020, ale turistické víza nevydávala ani v lete 2021 (hoci ako som sa neskôr dozvedel, na niektoré európske krajiny nemala rovnaký meter a niektorí moji kamaráti napr. z Nemecka sa k ruským turistickým vízam v roku 2021 bez problémov dostali).

A321 Yamal Airlines VP-BWO (DME)	ERJ170 S7 Airlines VQ-BYW (DME)

A tak po uvedomení si skutočnosti, že po premárnenom roku 2020 bude z dôvodu pandémie takmer rovnako premárnený v cestovaní aj rok 2021, som s veľkou nádejou hľadel na rok nasledujúci. Vyzeralo to tak, že štáty konečne pochopili, že takto sa donekonečna žiť nedá, postupne zmiernili ochranné opatrenia a obnovili aj vydávanie víz pre turistov, tak aj Ruská federácia. Ja osobne som urobil všetko preto, aby som cestovať mohol, absolvoval som očkovania proti koronavírusu, bol som ochotný aj zabezpečiť si RT-PCR test pred odletom, všetko teda vyzeralo, že v roku 2022 sa do Ruska konečne znovu pozriem. So svojimi ruskými priateľmi som už začal splietať plány, ako okrem tradičnej Moskvy navštívim opäť aj Petrohrad a v hľadáčiku bol aj let lietadlom AN-26 z Kostromy do Petrohradu, nakoľko práve v blízkosti Kostromy mal v lete 2022 pracovať jeden z mojich tamojších kamarátov. Dokonca sa mi podarilo zabezpečiť si aj termín v elektronickom poradovníku na podanie žiadosti o turistické víza na ruskom veľvyslanectve v Bratislave, aby som sa vyhol dodatočnému poplatku 25 EUR za využitie „služieb“ ruského vízového centra (v skutočnosti klasický vydieračský projekt v spolupráci s ambasádou, ktorá neumožní dostatok voľných termínov na návštevu vízového oddelenia a núti tak ľudí zaplatiť peniaze navyše nepotrebnému „sprostredkovateľovi“) a vybral som si aj termín plánovanej cesty v mesiaci august počas konania výstavy Army 2022. Na letenku som chcel použiť nazbierané (a inak prakticky nevyužiteľné) míle v programe Flying Blue. Po viacerých prepočtoch som si letenku napokon aj 23. februára 2022 kúpil. A nasledujúci deň skoro ráno ruský prezident Vladimír Putin rozpútal krvavú vojnu na Ukrajine, ktorá moje plány jedným šmahom pochovala pod čiernu zem...

IL62M Russian Air Force RA-86495 (CKL)	TU134A Roskosmos RF-65151 (CKL)

Celý vyspelý svet okamžite reagoval a izoloval Rusko, vrátane leteckého spojenia. Spočiatku som síce naivne dúfal, že vojna bude mať rýchly koniec, aj letecké spoločnosti najprv rušili iba lety do konca júna, ale s plynúcim časom začínalo byť jasné, že po dvoch rokoch pandémie prišla ďalšia tragédia, tento krát rozpútaná chorým mozgom, ktorá svet zmení na veľmi dlhú dobu. A ja sa do Ruska nepozriem nielen v roku 2022, ale je otázne, kedy bude takáto cesta zase možná a či vôbec niekedy ešte. A to som vôbec nepočítal ešte s tým, že najmä v dôsledku tejto vojny sa rozpúta nekonečná špirála nedostatku základných surovín a najvyššej inflácie za posledné desaťročia. Paradoxne, dnes by som sa do Ruska možno aj mohol pozrieť, avšak jedinými leteckými dopravcami, ktorí tak typicky na celom nešťastí zarábajú, sú Turkish Airlines alebo Air Serbia, ktorých letenky sa však pohybovali na úrovni od 600 EUR vyššie. A to nehovorím o tom, že pre spottera zo „západu“ by fotografovanie lietadiel v tejto situácii niekde pri civilnom, ale hlavne vojenskom letisku v Rusku mohlo znamenať až príliš veľké riziko. Nechcem tu zbytočne viac polemizovať o súčasnej tragédii na Ukrajine, všetci ju zažívame dennodenne v médiách, len som chcel vysvetliť netradičný titulok tohto článku a fakt, že keď som z Moskvy v auguste 2019 naposledy odlietal, ani v najhoršom sne mi nenapadlo, že odlietam zrejme na dlhú dobu naposledy. Taktiež by som chcel jasne deklarovať, že hoci som známym milovníkom najmä starých lietadiel sovietskej výroby, táto láska pestovaná z detstva nemá nič spoločné s mojím postojom k agresii Ruskej federácie na Ukrajine. Tak a tým som „vybavil“ nevyhnutný úvod a ďalej sa môžem venovať už len tej príjemnejšej časti, svojmu výletu do Moskvy v auguste 2019.

CRJ200 Severstal Aircompany RA-67229 (DME)	SSJ100 Yamal Airlines RA-89073 (DME)

Po veľkej výprave cez Moskvu až do Novosibirska a Irkutska v roku 2018 som sa v nasledujúcom roku chcel uspokojiť len s návštevou hlavného mesta, nakoľko jeho civilné ale hlavne vojenské letiská ponúkali dostatok príležitostí na potešenie môjho spotterského srdca. Vydať sa na púť dovnútra matičky Rusi mi skutočne stačilo raz za pár rokov, a tak prípravy na tento výlet neboli až tak náročné a siahodlhé. V podstate hlavnou otázkou bola voľba termínu a vyhľadanie najlepšej letenky. Keďže v roku 2019 sa v Moskve konal ďalší ročník leteckej a kozmickej výstavy MAKS, rozhodol som sa termínovo svoju cestu naplánovať práve v tomto čase, teda koncom augusta. Moskva ma nie vždy privítala pekným počasím, a tak som sa rozhodol namiesto cestovania do odľahlejších končín krajiny investovať radšej do predĺženia pobytu v Moskve. Začal som teda v predstihu hľadať letenku v tomto termíne a po viacerých variantoch som sa tento krát uchýlil ku kombinácii letov: z Viedne do Moskvy som použil tradičné Austrian Airlines a na spiatočnej ceste som si za nazbierané míle v programe British Airways Executive Club kúpil bonusovú letenku na let ruskej spoločnosti S7 Airlines. Vhodnou a cenovo prijateľnou kombináciou sa môj pobyt v Moskve nakoniec predĺžil na takmer 9 dní, od príletu 24. augusta 2019 skoro ráno až po odlet 1. septembra 2019 popoludní. Potom stačilo už iba nájsť vhodné ubytovanie, po skúsenostiach z predchádzajúceho roka som opäť zvolil sieť lacných jednoduchých hotelov Winterfell, tento krát však neďaleko železničnej stanice Paveletskyj, kde boli v pešej dostupnosti aj dve linky metra, najvhodnejšieho dopravného prostriedku v centre Moskvy.

SSJ100 Azimuth Airlines RA-89136 (VKO)	TU214SR Rossiya RA-64516 (VKO)

Nakoľko som sa z minulosti poučil, že nie je veľmi dobré voliť hotel na okraji Moskvy, pretože dopredu nikdy neviem, ktorý deň vyrazím na ktoré letisko a na niektoré to potom bolo veľmi ďaleko, ustálil som sa na ubytovaní v centre mesta s dobrou dostupnosťou metrom (ideálne aspoň dve linky metra), odkiaľ sa za približne rovnaký čas dá dostať na všetky letiská v okolí Moskvy. Sieť hotelov Winterfell je pomerne nová, ide o veľmi jednoduché ale aj lacné ubytovanie s moderným interiérom, ktoré vznikli v rôznych budovách na mnohých miestach Moskvy a majú rovnaký koncept. Hotelové izby sú veľmi malé a zahŕňajú v podstate len poschodovú posteľ, na ktorej sa údajne môžu vyspať až traja ľudia (dvaja dole na širšej posteli a jedna osobe hore) to si však ja osobne nedokážem predstaviť, aj keď cez otvorené dvere niektorých izieb som videl celé ruské rodiny. Nuž, Rusi sú asi z minulosti naučení skromnosti, ja som však vždy počítal s tým, že takéto ubytovanie je iba pre jedného. Horná posteľ mi slúžila ako „základňa“ pre kufor a osobné veci, dole na širokej posteli som spal a na skladacom stolíku „úradoval“. Treba povedať, že toto skromné ubytovanie je aj veľmi lacné, ale hlavne je čisté, disponuje dostatkom sociálnych zariadení a veľkou kuchyňou s niekoľkými chladničkami, v ktorých si možno odložiť jedlo. Nakoľko som sa v ubytovacom zariadení plánoval zdržiavať vždy iba na nevyhnutnú dobu prespatia a osobnej hygieny, viac som nepotreboval, navyše v týchto hoteloch bol vždy kvalitný wi-fi signál, čo spolu s dobrou dostupnosťou metrom plne postačovalo na moje zámery. Niekto nad tým možno ohrnie nos, ale ja radšej investujem peniaze do ďalších výletov ako by som ich mal míňať na luxusnejšie ubytovanie, ktorého kvality nakoniec ani nemám možnosť využiť.

B737-900 Nordwind Airlines VP-BZV (SVO)	ERJ190 Pegas Fly VP-BZJ (SVO)

Pred cestou som samozrejme skontaktoval aj mojich ruských kamarátov, ktorí opäť prejavili svoju priateľskosť, najmä jeden, ktorý ma napriek tomu, že bol počas celého môjho pobytu nakoniec na rodinnej dovolenke na Kryme, zásoboval každé ráno veľmi dôležitými a verejne nedostupnými údajmi o plánovaných zaujímavých letoch na jednotlivých moskovských letiskách, vrátane vojenských. Iba jemu vďačím za to, že som si ráno po prebudení našiel na mobile údaje, ktoré mi umožnili správne sa rozhodnúť, na ktoré letisko v daný deň vyrazím, prípadne kedy budem chcieť zmeniť svoje miesto pôsobenia, aj keď presunom medzi letiskami som sa snažiť vyhýbať, nakoľko znamenali minimálne 3-hodinovú stratu času. Kto nezažil vzdialenosti medzi letiskami v Moskve si to vie len ťažko predstaviť. Keďže môj budíček býval ráno o 6:00 h, môj kamarát musel vstávať oveľa skôr, aby stihol naštudovať svoje tajné zdroje informácií a poslať mi prehľad toho najzaujímavejšieho na daný deň, a to všetko počas jeho zaslúženej dovolenky. Aj z toho vidieť, ako dokážu byť ruskí ľudia nezištne priateľskí a najmä v spojení so súčasnými udalosťami na Ukrajine ich nemožno hádzať do jedného vreca a stupňovať nenávisť voči národu ako takému. Bez pomoci tohto môjho priateľa by som o väčšine zaujímavých lietadiel nevedel, alebo minimálne nevedel dostatočne včas a mnohé by mi teda „ušli“, bol by som odkázaný na šťastie alebo intuíciu. A musím zdôrazniť, že som sa mu doposiaľ za jeho služby ani nemal ako odplatiť, verím, že raz budem môcť niečo podobné urobiť aj ja pre neho.

IL76 Russian Air Force RA-78850 (CKL)	IL76 Russian Air Force RF-76764 (CKL)

Konečne nastal deň D a ja som 24. augusta 2019 v až príliš skorých ranných hodinách vystúpil z paluby lietadla Austrian Airlines na letisku Domodedovo. Moje prílety v hlbokej noci síce nie sú pre telo príliš osviežujúce a prvý deň ma drží pri živote len vzrušenie zo spottingu, na druhej strane neplytvám drahocenným časom cestovaním počas dňa a mám prakticky celý deň na fotografovanie. Nechcel som strácať čas a po prílete som si to teda namieril rovno do jedinej predajne s telefónmi a príslušenstvom v termináli letiska, kde som po menšom vyjednávaní zakúpil ako-tak cenovo prijateľnú SIM kartu s ruským číslom. Nielen tu v Rusku je toto veľký problém, na letisku je výber SIM kariet vždy veľmi obmedzený a turistom sa snažia predať hlavne drahé SIM karty s vysokým paušálom volacích minút a niekoľkých desiatok GB internetu, čo je pre moje potreby úplne zbytočné. nie som práve fanúšik sociálnych sietí a telefón mám ako pomocníka, nie som jeho otrokom. Potom som si chcel trochu oddýchnuť v oddychovej zóne terminálu, kde je niekoľko radov sedadiel, bohužiaľ ako už tradične boli takmer všetky obsadené ruskými cestovateľmi, ktorí sa chystali do Turecka, Egypta či iných dovolenkových destinácií a typicky ruským spôsobom sa rozťahovali po ležiačky minimálne na 3-4 sedadlách na osobu. A tak som len nejako prečkal zostávajúci čas a pred 5. hodinou rannou som nastúpil do „maršrutky“ (zdieľaného taxíku v podobe mikrobusu, tak typického pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu), ktorá jazdí aj v noci pod číslom 308 po rovnakej trase ako oficiálny autobus, ktorý mám radšej a je aj lacnejší, ale bohužiaľ v noci nejazdí. „Maršrutka“ ma dopravila k stanici metra Domodedovskaja, kde som musel ešte pár minút počkať do otvorenia vstupov do stanice, dobiť si kredit na magnetickej dopravnej karte a mohol som nastúpiť do prvej súpravy metra do centra mesta.

AN12 Russian Air Force RF-95430 (CKL)	B777-300 Azur Air VQ-BZY (VKO)

Pred akýmkoľvek spottingom som sa totiž potreboval zbaviť veľkej batožiny, ktorú som si chcel zložiť v mojom ubytovaní, našťastie jazda metrom v Moskve je pomerne príjemná, až na niekedy nezvykle dlhé vzdialenosti medzi stanicami. Na niektorých úsekoch vlaky jazdia vysokou rýchlosťou, ktorá v starých súpravách metra spôsobuje ohlušujúci rachot a napriek tomu im jazda medzi stanicami trvá niekedy aj 3-4 minúty. Z metra ma čakal ešte asi 15-minútový presun do ubytovania, nakoľko som trošku v závere hľadania blúdil a zažil som aj prvú „zrážku“ s ruskou ochotou a prívetivosťou, keď mi „bábuška“ v jedinej zmenárni po trase chcela predať ruble za oveľa horší výmenný kurz, aký mala vypísaný na digitálnych tabuliach s vysvetlením, že ten kurz platí len pre veľké obnosy peňazí. Tak som jej spôsobom primeraným jej ochote poďakoval a keďže som mal nejaké ruble ušetrené z minula, rozhodol som sa skúsiť šťastie neskôr na iných miestach, čo sa ukázalo ako správne rozhodnutie. V hoteli Winterfell som si odložil svoj kufor, vybalil veci na prvý spotterský deň a bol pripravený vyraziť na prvý lov. Od ruského kamaráta som už mal nejaké informácie o očakávaných letoch na jednotlivých letiskách, bohužiaľ ani jedno z letísk nepredstavovalo jednoznačnú voľbu a tak som zvolil variant, že ráno začnem na letisku Vnukovo a následne sa presuniem k letisku Žukovskyj, kde mali byť každý deň nejaké prílety účastníkov nadchádzajúcej výstavy MAKS. Letisko Vnukovo je jednak relatívne najrýchlejšie dostupné, dokonale ho poznám a má najväčší potenciál priniesť nejaké pozitívne prekvapenie. Na druhej strane, keďže je na ňom umiestnená vládna letka Ruskej federácie, v čase príletu alebo odletu nejakého vysokého predstaviteľa štátu býva kontrolované políciou po celom obvode.

TU204 Kosmos RA-64017 (VKO)	TU204C Aviastar-TU RA-64052 (VKO)

V tento deň sa používala dráha 24, ktorá nie je práve ideálna na fotografovanie príletov, nakoľko jediné miesto je u čerpacej stanice na diaľnici pred odbočkou k letisku, ale lietadlá sú tu trochu vysoko a fotografovať sa dajú iba v jedinom výreze medzi stromami. V prípade potreby je to postačujúce, ale ostatné smery lietania mám radšej, tam sú možnosti oveľa lepšie. Lákadlom však pre mňa bol odlet B777-300 spoločnosti Azur Air v špeciálnom „medveďom“ sfarbení, preto som svoje pôsobenie začal na odletoch. Tie sa tu tiež nefotografujú ľahko, navyše každé lietadlo má iný uhol a rýchlosť stúpania, avšak v prípade wide-bodies je to pomerne vyhovujúce, navyše človek nemusí šliapať veľmi ďaleko od autobusovej zastávky. Začiatok môjho pobytu sa vydaril, svoj cieľ som splnil, počkal som ešte na odlet zopár ďalších lietadiel, ale potom som sa už rozhodol začať presun smerom na letisko Žukovskyj. Presuny medzi moskovskými letiskami sú enormne dlhé, v prípade letiska Žukovskyj (nazývaného tiež Ramenskoje podľa najbližšieho mestečka) navyše vyžadujú cestu prímestským vlakom ďaleko na juhovýchod za metropolu. Teda najprv autobus na stanicu metra, potom metrom krížom cez Moskvu a následne prímestským vlakom (v Rusku nazývaným „električka“) do stanice Fabričnaja. To však ešte nebol koniec, odtiaľ ma čakala ešte cesta autobusom do osady Zabolotie, ktorá je najbližšie k dráhe letiska. Autobusy v Rusku nemajú na zastávkach vypísaný klasický cestovný poriadok, v lepšom prípade je tam nejaká tabuľa s intervalmi a dobou prevádzky (ak však ide o interval cca 60 minút, veľmi vám to nepomôže), alebo neostáva nič iné len sa opýtať domácich kde treba čakať a potom čakať. Tak som urobil aj ja, našťastie po pár desiatkach minút sa autobus zjavil a pomaly ma odviezol smerom na juh na konečnú zastávku v osade Zabolotie, odkiaľ už bolo treba pokračovať pešo.

B737-300 Tajik Air EY-444 (VKO)	B737-400 UTair VQ-BIC (VKO)

Od konca osady to bola už len poľná cesta a o tom, že smerujem správne ma presvedčil až pristávajúci IL-76MF-90A, teda nie veľmi rozšírená verzia známeho transportného lietadla s motormi PS-90, ktorý pristál bohužiaľ príliš skoro a ja som nestihol prejsť z druhej strany, aby som ho mal so svetlom v chrbte. Nuž čo, nie vždy sa darí... Keď som dorazil na druhú stranu približovacieho svetelného radu dráhy 30 letiska Žukovskyj, ktorý však začínal až za múrom letiska, našiel som tam v tráve roztrúsené už skupinky domácich aj zahraničných fotografov, ktorí čakali na „svoje“ lietadlá. Väčšina z nich síce čakala na vojenské lietadlá a vrtuľníky, ktoré na MAKS-e vždy dominujú a ktoré mali v pláne aj nácviky svojich vystúpení, niektorí boli aj fanúšikmi dopravných lietadiel, takže som bol na správnom mieste. Išlo o moju prvú návštevu na tejto pozícii, doposiaľ som MAKS navštívil len ako riadny návštevník výstavy zvnútra. Bohužiaľ, na základe informácií od jedného ruského spottera, ktorý sa ukazuje byť zbytočne bojazlivejším než je potrebné, že pri opačnom konci dráhy (teda pri prahu RWY 12) polícia odháňa všetkých od plota, som sa rozhodol zostať fotografovať na priblížení k dráhe 30, čo som neskôr oľutoval, nakoľko z opačného konca dráhy by som popoludní mal oveľa krajšie zábery všetkých lietadiel na zemi po pristátí a žiadne extrémne manévre polície sa tam nekonali. Prílety lietadiel na výstavu MAKS, ako aj nácviky vystúpení, boli rozložené do niekoľkých dní, nedalo sa preto očakávať, že v jeden deň vyfotografujem všetky exponáty, ale konečný počet úlovkov ma nakoniec trochu sklamal, najmä preto, že nácviky vystúpení sa konali viac západne a z mojej pozície sa nedali dobre fotografovať. Ale išlo len o prvý deň môjho pobytu a ja som vedel, že to hlavné ma ešte len čaká a aj vďaka únave z nevyspanej noci som sa tešil do svojho skromného hotela.

AN32 OKB MiG 48119 (ZIA)	SSJ100 OKB Sukhoi 97012 (ZIA)