Spotting trip report – Veľký výlet na Aljašku (3. časť)

• 08.05.2022 09:00

Po dvoch dňoch fotografovania v Anchorage nadišiel čas vybrať sa na plánovaný výlet do miestnej „prírody“. Samozrejme, ako správni spotteri sme nemali v úmysle úplne opustiť lietadlá, naším zámerom bolo navštíviť niektoré menšie letiská na Aljaške a popritom si užiť aj miestnu prírodu. Hneď v širšom okolí Anchorage sa nachádza niekoľko menších letísk, ktoré môžu poskytnúť očakávané aj neočakávané prekvapenie v podobe nejakých menších historických lietadiel. Jedným z nich je Kenai, ktoré leží síce vzdušnou čiarou relatívne blízko na juhozápad od Anchorage, ale po ceste treba obchádzať veľký záliv, takže výlet do Kenai by znamenal takmer poldňovú stratu času. Mirkovi sa do toho samozrejme veľmi nechcelo, najradšej by ostal fotografovať staré známe B747 v Anchorage, a ja som tiež zvažoval, či to za to stojí. Keď som sa o našich plánoch zmienil pracovníkovi letiska Anchorage, ktorý nás sprevádzal po ploche, zavolal kolegovi na letisko Kenai s otázkou, aké lietadlá tam momentálne majú. Po odpovedi, že sa tam momentálne nachádza iba jedna DC-6 spoločnosti Everts Air som aj ja uznal, že čas vieme využiť zmysluplnejšie ako na výlet do Kenai a toto letisko sme z nášho plánu vypustili. Ďalšie dve, Palmer a Wasilla, sme však našťastie navštívili, ležali totiž na trase našej cesty do ďalšieho cieľa, mesta Fairbanks. To leží vo vnútrozemí Aljašky, na sever od Anchorage a iba 230 km vzdušnou čiarou od severného polárneho kruhu. Hlavným motívom vybrať sa do Fairbanksu však bolo sídlo spoločnosti Everts Air, ktorá tu prevádzkuje nielen aktívne lety, ale má aj údržbovú základňu a na letisku uskladnených niekoľko desiatok lietadiel v rôznom štádiu prežívania alebo rozkladu. Že sa Fairbanks preto stane jedným z našich cieľov som rozhodol už počas príprav a naplánoval tu jeden nocľah počas nášho pobytu.

Na trase do Fairbanksu nám však „stáli v ceste“ spomínané dve malé letiská, Palmer a Wasilla, a bol by priam hriech ich nenavštíviť. Mesto Palmer leží iba kúsok od plánovanej trasy po hlavnej ceste do Fairbanksu, stačilo teda len pokračovať po „jednotke“ z Anchorage smerom na severovýchod a dorazili sme na miesto. Bolo ešte ráno a na letisko nebol žiadny problém vstúpiť, z bezpečnostných dôvodov sme však auto nechali zaparkované na okraji plochy a ďalej sme sa vybrali pešo. Je samozrejmé, že na tomto type letísk nájdete hlavne malé lietadlá na športové vyžitie, ktoré ani jedného z nás nezaujímali, ale Palmer nám poskytol aj pohľad na niekoľko lietadiel DC-3 v letuschopnom i nie celkom letuschopnom stave, ku ktorým nebol problém sa dostať a vyfotografovať si ich. Hneď vedľa jednej bezchybnej DC-3 stála skutočná lahôdka – jedinečný Fairchild C-119 Flying Boxcar, ktorý minimálne na pohľad vyzeral, že je letuschopný. Toto nákladné lietadlo z konca 40. rokov so zdvojenými nosníkmi chvostových plôch dnes už mimo múzea uvidíte len práve na Aljaške a aj to veľmi ojedinele. Ďalším potešením bol Convair CV-580 vo farbách kanadskej spoločnosti Conair, ktorá sa špecializuje na hasenie lesných požiarov a aj toto lietadlo bolo prestavané na tento účel a vyznačovalo sa veľkou vaňou na hasiacu látku pod trupom. Svojou vzácnosťou síce nedosahuje úroveň Boxcaru, ale ja som bol s krátkym odskokom do Palmeru veľmi spokojný. Letisko sa dá pohodlne obísť autom po západnej strane a nikto nám nebránil vo vstupe na plochu či vo fotografovaní lietadiel.

Z letiska Palmer sme sa potom vrátili niekoľko kilometrov po hlavnej ceste 1 na križovatku, kde sme odbočili na hlavnú cestu 3 vedúcu až do Fairbanksu. Zámerne nehovorím o diaľnici, pretože hoci pri výjazde z Anchorage o diaľnicu išlo, tá sa po opustení mestskej aglomerácie rýchlo zmenila najprv na štvorprúdovú rýchlostnú cestu a s pribúdajúcimi kilometrami od Anchorage a ubúdajúcim osídlením sa napokon zmenila na štandardnú dvojprúdovú cestu, ktorá bola len občas rozšírená o tretí pruh, aby bolo možné predísť prípadný pomalý kamión. Ako sme sa však presvedčili na vlastnej koži, intenzita premávky ďalej od civilizácie bola tak nízka, že jeden pruh každým smerom plne postačoval. Než sme sa však dostali do tejto „divočiny“, stálo nám v ceste ešte jedno letisko – Wasilla. To leží pár kilometrov západne od mestečka rovnakého mena a je výrazne menšie ako Palmer, napriek tomu aj tu sa návšteva určite oplatí. Hoci vstup na letiskovú plochu nebol taký ľahký ako v Palmeri, cez jednu bránu sa predsa dalo bez problémov dostať dovnútra a tam nás už čakala hlavne krásna DC-4 (alias C-54) vo farbách Alaska Air Fuel, navyše pekne nasvietená v rannom slnku. Neďaleko stál vrak ďalšej C-54 a štvoricu lietadiel, ktoré boli objektom môjho záujmu dopĺňal ešte jeden vrak C-117D a letuschopný Grumman HU-16D Albatross. Okrem toho desiatky malých lietadiel, takže ak je niekto fanúšikom aj týchto drobcov, aj vo Wasille si príde na svoje. My sme sa však ďalej zbytočne nezdržiavali, čakala nás totiž dlhá cesta do Fairbanksu a tak sme sa po pár minútach vrátili na cestu číslo 3 a pokračovali do nášho cieľa.

Ten však bol ešte poriadne ďaleko a spočiatku bola cesta pomerne jednotvárna, avšak vedel som, že asi v polovici cesty nás čaká odmena v podobe prírodných krás. Tou bol výhľad na Denali National Park s najvyššou horou Severnej Ameriky, Denali, kedysi nazývanou Mount McKinley. S výškou 6 190 metrov je skutočne úctyhodný a samozrejme celoročne zasnežený. Sneh sa však začal postupne objavovať aj popri ceste, a tak keď sme si museli urobiť „zdravotnú“ prestávku, museli sme sa k potrebnému zariadeniu prebrodiť cez pomerne slušný závej snehu. Neboli by to USA, ak by na najvyšší vrch nebol pripravený aj zodpovedajúci výhľad, a tak sme sa na chvíľu zastavili na vyhliadke na tento skvost. Potom sme však pokračovali v ceste a postupne sme opustili horské masívy a vrátili sa do „dolín“, čo bol neklamný znak toho, že sa pomaly blížime k cieľu našej cesty. Na letisko Fairbanks International Airport (ten názov je síce trochu nadnesený, ale v lete odtiaľ skutočne lieta priama linka Condoru až do Nemecka) sme dorazili v istom predstihu pred časom dohodnutého stretnutia s pracovníkom letiska, a tak sme sa podujali preskúmať jeho zákutia. Už pri príchode k letisku bolo jasné, že na letuschopné i vyradené historické stroje tu bude poriadna žatva, na čo som sa veľmi tešil. Jedna vec nás však veľmi hnevala, a tou bolo, čo iné, opäť počasie. Zatiaľ čo počas celej cesty sme mali prevažne pekné počasie a intenzita slnka sa stupňovala aj pred príchodom k Fairbanksu, po príchode na miesto sa začali pred slnko nasúvať biele mraky, ktoré ho takmer úplne zakryli. Mrzelo to o to viac, že v pozadí stále svietila modrá obloha, jednoducho opäť smola.

Nič to však neubralo na mojom apetíte navštíviť odstavné plochy letiska, hlavne priestory spoločnosti Everts Air, a tak sme sa v dohodnutom čase stretli s ochotným zamestnancom, ktorý nás vzal do auta a trpezlivo s nami obišiel každý kút letiska, aby sme si mohli v pokoji vyfotografovať všetko čo sa tu nachádzalo. A bolo toho veru neúrekom... Na odbavovacej ploche sa nachádzali zväčša letuschopné DC-6, C-46 či DC-9 Everts Air, ale aj niekoľko exemplárov, ktoré už prišli o motory či časti konštrukcie. Ďalšie kusy sa nachádzali na tráve vedľa odbavovacích plôch a boli to desiatky rôznych vyradených strojov, z ktorých mnohé nikdy pre Everts Air ani nelietali, ale spoločnosť ich zakúpila len ako zásobu náhradných dielov pre ostatné exempláre. To je totiž najväčší problém týchto oldtimerov, zohnať náhradné diely na DC-3, DC-6 či C-46 je dnes inak ako kanibalizáciou iných strojov prakticky nemožné. A keďže priestor nie je vo Fairbankse problém, rôznym spôsobom ošarpané stroje stoja natlačené jeden vedľa druhého na okraji letiska a čakajú na svoj ďalší osud, ktorý už samozrejme nikdy nebude vo vzduchu. Stoja tu aj ojedinelé kusy iných typov napr. EMB-120, DC-7 či MD-82, často ešte vo zvyškoch farieb svojich predchádzajúcich užívateľov. Toto všetko sme si mohli vďaka ochote letiska vyfotografovať a keďže počasie nesvedčilo o tom, že by znova vyšlo slnko, po splnení úlohy sme sa rozlúčili a obišli sme si letisko ešte z východnej strany, kde je na voľnom priestranstve odstavený veľmi zachovalý Boeing 727 vo farbách FedEx Express. A potom sme sa už pobrali do nášho hotela, nakoľko sme po celodennej ceste boli poriadne unavení.

Na druhý deň ráno sme pohľadom na oblohu skonštatovali, že počasie sa oproti včerajšku neumúdrilo, práve naopak, zatiahlo sa kompaktnou bielou masou, a tak nemalo význam vracať sa naspäť na letisko. Zastavili sme sa teda ešte v jednom dobre zásobenom obchode so suvenírmi, kde sme sa zásobili darčekmi pre naše rodiny doma a potom sme vyrazili na dlhú cestu naspäť. Počas cesty sa na istú dobu zase ukázalo slnko, a tak sme si autom vyšli na jeden z vrcholov v Denali National Park až nad hranicu lesa a potešil nás pohľad aj na miestny vlak, ktorý premáva z Fairbanksu do Denali iba jedenkrát týždenne. Počas ďalšej cesty sa nielenže zase obloha zatiahla, ale sa dokonca aj rozpršalo, čo nám ale v tomto prípade až tak strašne nevadilo. Dážď rýchlo ustal a ku koncu cesty sa opäť kde-tu trochu ukázalo opäť aj slnko, preto sme sa ešte tesne pred Anchorage znovu zastavili na letisku Palmer, aby sme „vylepšili“ niektoré fotografie z návštevy z včerajšieho rána. Odtiaľ to už bolo len na skok do Anchorage, kde nás čakali ešte ďalšie dva dni pobytu, samozrejme spojené s fotografovaním na letisku. Tie prebehli v „štandardnom“ režime, teda od rána do večera pri lietadlách, okrem posledného dňa, kedy ráno tak intenzívne pršalo, že sme dali prednosť dlhším raňajkám v hoteli a vychutnávali sme si pohľad na americkú kultúru stolovania. Musím povedať, že na tradičné otázky na každom rohu „How are you?“, na ktoré vlastne ani neočakávajú od vás žiadnu odpoveď, som mal vtedy pri pohľade von z okna sto chutí odpovedať tak po našom, od „srdca“. Ale nakoniec sme aj takýto typ počasia využili a po skončení hustého dažďa sme sa vybrali fotografovať, z čoho vznikli pomerne efektné zábery najmä B747 s vodou zvírenou za prúdovými motormi.

Po dvoch dňoch fotografovania v Anchorage nás čakala zase cesta naspäť do Seattlu, opäť na palube Boeingu 737 spoločnosti Alaska Airlines a opäť v noci, aby sme ušetrili náklady ale hlavne čas. Zatiaľ čo na Aljaške nám počasie až tak neprialo, predpoveď pre Seattle a okolie bola priam ukážková, po oba zvyšné dni meteorológovia sľubovali modré nebo a slnečno. Nechcelo sa nám to ani veriť, veď Seattle má povesť jedného z najdaždivejších miest na svete, avšak skutočnosť bola našťastie presne podľa predpovede. A tak sme rýchlo zabudli na „nervy“ s oblačnosťou na Aljaške a tešili sa na poslednú etapu nášho výletu. Len čo sa rozvidnelo, prenajali sme si opäť naše rezervované auto a vybrali sa „do terénu“. Ako väčšinou pri slnečnom počasí, aj teraz sa lietalo od juhu smerom na sever, naša prvá cesta preto smerovala južne od najdlhšej dráhy na letisku 16L/34R, na ktorú sme spočiatku videli pristávať lietadlá. Zdá sa, že je to bežná prax na letisku, že skoro ráno pristávajú lietadlá práve na túto dráhu, nakoľko je najbližšia k terminálom, ktoré sa všetky nachádzajú na východnej strane letiska. Akonáhle sa však začnú vo väčšej miere odlety rannej špičky, kapacita dráhy už nestačí a prílety sa presunú na dráhy 16R/34L, teda najzápadnejšiu, kde „zotrvajú“ až do konca dňa. Zatiaľ čo v prípade pristátí na RWY 34R je to s fotografovaním trochu ťažšie a jedinou možnosťou je malé parkovisko pomerne ďaleko od prahu dráhy, odkiaľ sú pristávajúce lietadlá pomerne ďaleko, po zmene pristátí na RWY 34L je situácia už oveľa lepšia. Popod dráhu 16L/34R a južne od prahov oboch zvyšných dráh totiž vedie rušná cesta, z ktorej okrajov sa dá relatívne dobre fotografovať všetko čo pristáva na RWY 34L. Problémom však je, že terén ďalej na juh od letiska sa silne zvažuje (to je napokon problémom aj na severnej strane, letisko je postavené na vyvýšenom priestore a okolitý terén je výrazne nižšie), preto treba fotografovať tesne až pri plote letiska, čo so sebou prináša nevyhnutnosť stáť na okraji frekventovanej cesty.

Krásne ranné slnko pomaly prechádzalo do menej priaznivého uhla a my sme stáli pred otázkou, čo ďalej. Fotografovať na letisku Seattle/Tacoma okolo obeda nemá veľmi význam, poloha slnka je nepriaznivá, preto padla voľba pozrieť sa znova na jedno z „Boeingových“ letísk, konkrétne Boeing Field alias King County International Airport, ktoré leží len pár desiatok kilometrov severne od Sea-Tacu. Hoci presnosť informácií z internetu je u druhu letov, ktoré tam lietajú, v USA dosť slabá, dúfali sme, že tam predsa len niečo zaujímavé vyfotografujeme. Nakoľko Boeing Field má dráhu v smere 14/32 (tie dráhy sú síce v skutočnosti dve, paralelne vedľa seba, avšak krátka 14L/32R nie je pre veľkú dopravu vôbec využívaná), svetelné podmienky tam okolo obeda začínajú byť vhodné skôr ako na Sea-Tacu. Ukázalo sa, že sme sa rozhodli správne, naša návšteva bola odmenená dvoma Boeingmi 737-8 MAX ešte v základnom nátere, kde len smerové kormidlo prezrádzalo, kto bude ich budúcim prevádzkovateľom a KC-767 pred dodaním pre USAF. Navyše, tento krát sa lietalo samozrejme od juhu, kedy sa z parkoviska pri leteckom múzeu fotografuje oveľa lepšie ako pri opačnom smere lietania, pristávajúce lietadlá sú tu ešte nad plotom letiska. Hneď vedľa parkoviska sa nachádza aj stojisko, na ktorom sú na zálety a dodanie pripravované aj vojenské verzie Boeingu 737, najmä P-8A Poseidon, tu sme však až také šťastie nemali a napriek pomerne čulému ruchu okolo niektorých strojov ani jeden z nich počas nášho pobytu nešiel na zálet, neodletel ani nepristál. Aj tak sme však boli s odskokom počas obeda spokojní a neskôr popoludní sme sa mohli vrátiť naspäť na hlavné letisko, kde už boli svetelné podmienky opäť ideálne.

Zatiaľ čo ráno sa síce pristátia na RWY 34L dajú pomerne dobre fotografovať, treba okrem státia bojovať s niekoľkými stromami a medzi nimi je čas iba na zopár záberov. Popoludní a večer je situácia oveľa lepšia, pristávajúce lietadlá sa dajú pohodlne a v ideálnom uhle fotografovať z kopčeka, ktorý sa nachádza medzi výjazdmi na diaľnicu 509. Auto však treba zaparkovať ďalej a na miesto sa dostať pešo. To síce zrejme nie je úplne „legálne“ podľa amerických meradiel, nakoľko pri ceste naspäť sa pri nás pristavilo policajné auto a vypytovali sa nás, odkiaľ a kam ideme a že sa nachádzame na okraji diaľnice, kam nemáme prístup. Samotný kopček je však ďaleko od ruchu diaľnice a úplne bezpečný, bohužiaľ v USA som sa opakovane stretol s prehnanou byrokraciou, nepochopením, hlúposťou a neoblomnosťou silových zložiek, ktoré napriek zjavnému bezproblémovému a nekonfliktnému prechodu na nejaké miesto budú tvrdiť, že je to nebezpečné a trvať na vašom odchode. O to falošnejšie sa však budú „zaujímať“, ako sa máte... V našom prípade sa nám však podarilo dostať sa na miesto bez akýchkoľvek problémov a po ukončení spottingu nám už komentár amerických mužov zákona mohol byť celkom ukradnutý. Z vrcholu trávnatého kopčeka je krásny výhľad na pristávajúce lietadlá s dostatočným predstihom, dokonca je možné odtiaľ vyfotografovať aj nejaké ojedinelé pristátie na prostrednú dráhu 34C, avšak iba v prípade „wide-bodies“, pričom s dostatočným priblížením sa dajú robiť aj efektné zábery pristávajúcich lietadiel so zasneženým vrcholom Mount Rainier v pozadí. V krásnom počasí sme si preto naše fotografovanie veľmi užili a síce unavení ale spokojní odchádzali do hotela. Tým sa však náš pobyt ešte nekončil, čakal nás posledný deň, v ktorom sme absolvovali ďalší zaujímavý výlet smerom na sever, o tom však až v poslednej časti Trip reportu.