Spotting trip report – Veľký okruh Južnou Amerikou (4. časť)

• 25.04.2021 09:00

Môj pobyt v Buenos Aires, hlavnom meste Argentíny, bol tento krát obmedzený iba na necelých 24 hodín. Nie preto, že by som tu nechcel zotrvať dlhšie, alebo že by mesto a jeho letiská nestáli za dlhšiu návštevu, ale ako som spomínal v úvode, s cieľom rozloženia rizika a taktiež z finančných dôvodov som si celý okruh Južnou Amerikou naplánoval tzv. „po priamke“ a nie „do trojuholníka“, teda že z Buenos Aires som putoval ďalej do Santiaga, odtiaľ do La Paz a potom zase naspäť rovnakou trasou (s dodatočne doplnenou krátkou zastávkou v Lime). Do Buenos Aires som sa preto plánoval vrátiť počas spiatočnej cesty a stráviť tu ďalšie dva dni, ale teraz som musel po niekoľkohodinovom fotografovaní na letisku Aeroparque Jorge Newbery opäť zbaliť kufor a vydať sa na ďalšiu cestu. Môj let do Santiaga de Chile bol s low-cost spoločnosťou JetSmart a tá si za svoje letisko v hlavnom meste Argentíny zvolila vojenskú základňu El Palomar. Toto letisko leží na západnom okraji mesta a funguje predovšetkým ako základňa 1. brigády argentínskeho vojenského letectva s jej dopravnými a transportnými lietadlami. Nie sú na ňom umiestnené žiadne bojové útvary a asi aj preto sa mohla realizovať myšlienka využiť infraštruktúru tohto letiska aj na civilné lety. Civilná história letiska sa začala písať len nedávno, v roku 2018 tu svoju základňu otvorila argentínska low-cost spoločnosť Flybondi, v čase mojej návštevy s tromi B737-800, a JetSmart bola len druhou spoločnosťou, ktorá na El Palomar začala lietať, a to práve medzinárodné lety zo Santiaga. Ako som už spomínal v úvode, kúpa letenky s JetSmart bola dosť veľkým rizikom, nakoľko firma v čase mojej kúpy ešte linku nelietala a mala ju iba v pláne. Našťastie z plánov nezišlo, aj keď počet letov sa podľa dopytu zredukoval, a tak som mohol do Čile odletieť podľa plánu.

MD83 Andes Lineas Aereas LV-WGM (AEP)	A320 JetSmart CC-AWG (SCL)

Najprv som sa však na letisko El Palomar musel dopraviť. Keď som zvažoval kúpu letenky, hľadal som aj spôsob, ako sa tam dopraviť a s prekvapením som zistil, že pár desiatok metrov od civilného terminálu letiska El Palomar sa nachádza železničná stanica rovnakého mena, ktorú obsluhuje prímestská železnica firmy Línea San Martín. Jej modré vlaky jazdili priamo z centra Buenos Aires, neďaleko môjho hotela, rozhodol som sa preto ísť do toho. Následne som však zistil, že koncová časť železnice je práve v rekonštrukcii a v centre mesta je nahradená autobusovou dopravou. Zvyknutý z chaosu a nepohodlia v takýchto situáciách v našich končinách som očakával najhoršie, avšak s prekvapením musím konštatovať, že hoci Argentína nie je považovaná za špičkovú rozvinutú krajinu, náhradná doprava bola vyriešená skutočne výborne. Situáciu som si v predstihu overil priamo cez ich internetovú stránku, ktorá síce bola celá v španielčine, ale s pomocou prekladača som všetko pochopil. V deň odletu som preto, síce s veľkým predstihom, zamieril na námestie blízko môjho hotela, kde v tieni stromov čakalo niekoľko klimatizovaných autobusov a „nadháňači“ inštruovali cestujúcich, že si môžu nastúpiť. A nebola pritom žiadna tlačenica, akonáhle sa zaplnili všetky miesta na sedenie, autobus sa pohol a na jeho miesto bol pristavený ďalší. Náhradná doprava ma odviezla na železničnú stanicu Vila del Parque, odkiaľ odchádzali už podľa cestovného poriadku vlaky smerom von z mesta. Cesta vlakom samozrejme nebola až taký luxus, išlo o klasický prímestský vlak v Južnej Amerike, ale vlaky jazdili presne, sedieť sa väčšinou dalo, takže som s tým nemal žiaden problém. Zo stanice El Palomar je to do civilného terminálu skutočne len kúsok, aj keď slovo „terminál“ je v tomto prípade dosť nadnesené.

A320 LAN CC-BAC (SCL)	A320 Sky Airline CC-ABV (SCL)

Hoci som si fotografie tohto letiska pozrel v predstihu na internete, realita ma aj tak šokovala. Pri vstupe máte dojem, že idete do nejakej knižnice alebo obchodu so zmiešaným tovarom na dedine. Vstup je po kamenistom chodníčku cez malý park a celý terminál je v podstate jeden trochu väčší prízemný domček. Zopár batožinových vozíkov je pristavených na trávniku a pred „terminálom“ postávajú hlúčiky čakajúcich cestujúcich. Prečo, to mi bolo jasné, akonáhle som vošiel dovnútra. Vnútri je tak málo priestoru a pôsobí to tam tak stiesnene (horizontálne i vertikálne), že skutočne je lepšie čakať vonku. Celý interiér verejnej časti pozostáva z niekoľkých check-in pultov pri jednej stene, predajného pultu na boku a zopár lavičiek v strede miestnosti. V čase môjho príchodu bolo na pláne zrejme niekoľko odletov, lebo interiér bol až nepríjemne plný. Po obhliadke a zistení, že mám ešte dostatok času do otvorenia check-inu, som teda išiel radšej tráviť čas von. Nakoniec som sa dočkal, zbavil som sa svojho zaplateného kufra a presunul som sa do neverejnej časti, kde sa predsa len na trochu väčšom priestore nachádzali dva pulty pasovej kontroly a tuším tri východy pre cestujúcich. Môj let mal mierne meškanie, ktoré ako som zistil z internetu, bolo u JetSmart pomerne bežným javom, ale nakoniec nastal predsa čas nástupu, ktorý sa tu uskutočňuje výhradne pešo cez plochu letiska. Zaujímavosťou je, že odbavovacia plocha priamo pred terminálom je tak malá, že sa na ňu zmestia len dve lietadlá, ak je teda súčasne odbavovaných viac letov, ďalšie stroje musia stáť na vzdialenejšom aprone bližšie k vojenskej základni, odkiaľ cestujúcich vozia autobusmi. Let samotný prebehol opäť štandardne a nakoľko bola tma, opäť si z neho veľa nepamätám. Každopádne som neskoro večer dorazil do Santiaga, ďalšej zastávky mojej trasy.

B787-8 LAN CC-BBA (SCL)	B737-500 Fuerza Aerea de Chile 921 (SCL)

Na prespanie v Santiagu som si tento krát zvolil luxusný hotel v tesnej blízkosti letiska. Jednak som sa v nočných hodinách nechcel presúvať s kufrom nebezpečnými ulicami mesta a jednak som bol rád, že sa medzi neskorým večerným príletom a skorým ranným „nástupom“ na spotting aspoň trochu vyspím. Po dobrom spánku a bohatých raňajkách ma totiž už o 6:00 ráno čakal pred hotelom môj miestny sprievodca Carlos, s ktorým som sa konečne osobne zoznámil. Musím povedať, že som spoznal vynikajúceho človeka, zanieteného spottera, ktorý bol ochotný kvôli kolegovi z Európy tak skoro ráno prísť z mesta a stráviť prakticky celý deň fotografovaním. Jeho angličtina bola tiež na výbornej úrovni, takže ani s dorozumievaním nebol problém. Spočiatku ma trochu zarazila jeho priamosť, keď mi ponúkol svoje služby s tým, že si vypýtal pomerne vysokú čiastku v dolároch, ale tú sa mi podarilo výrazne znížiť a keď som si uvedomil, že mi obetuje vlastne celé dva dni, prejazdí množstvo kilometrov z domu a okolo letiska, bude ma voziť na miesta presne podľa mojich predstáv a hlavne poskytne mi nevyhnutný sprievod a ochranu pred potenciálnym nebezpečenstvom, číhajúcim okolo letiska v Santiagu, uvedomil som si, že sú to dobre investované peniaze. Po absolvovaní svojho pobytu som si nevedel predstaviť, že by som na to bol sám, pominúc obrovské bezpečnostné riziko, bol by som odkázaný na lokálne autobusy a dlhé šliapanie, alebo na vlastný prenájom auta a s tým spojené náklady a riziká, takže jeho služby boli určite lepším riešením, za čo som mu bol aj patrične vďačný.

A320neo LATAM Airlines CC-BHC (SCL)	Do228-100 Aerocardal CC-CWX (SCL)

Arturo Merino Benítez International Airport leží v katastri predmestia Pudahuel, asi 15 km severozápadne od mesta Santiago. Pred koronou ním prešlo ročne takmer 25 miliónov cestujúcich, čo síce v porovnaní s európskymi megaletiskami nie je až tak veľké číslo, ale na juhoamerické pomery určite patrí do prvej ligy. Pre spottera má obrovskú výhodu v tom, že jeho dve vzletové a pristávacie dráhy 17/35 (obe v rovnakej dĺžke 3 800 metrov) majú takmer severno-južnú orientáciu, čo je v letnom období, ktoré v Čile vo februári vládne, mimoriadne výhodné. Počas dlhých dní sú preto ideálne podmienky na fotografovanie od skorého ráno do neskorého predpoludnia a potom znova od popoludnia až do večera. Navyše v Santiagu je leto charakteristické prevažne suchým a slnečným počasím, na čo som mal aj ja počas svojich dvoch pobytov v celkovom trvaní 3 dní dostatočné šťastie a musím povedať, že tak krásne slnečné počasie bez jediného mráčiku som už dlho nezažil. Istým hendikepom boli iba teploty šplhajúce sa k 36 stupňom počas obeda, preto som absolútne súhlasil s mojim sprievodcom, že spottingu venujeme ráno a predpoludnie a potom sa vrátime zase popoludní a zostaneme do večera. Medzi oboma dráhami v Santiagu leží terminál a celé zázemie letiska, takže dráhy sú dostatočne vzdialené od seba na to, aby mohli byť používané súčasne. A to sa aj deje, čo síce trochu komplikuje spotterom život, ale na druhej strane tu vládne pomerne pravidelný systém ich používania, takže sa dá pomerne ľahko a spoľahlivo odhadnúť, kam ktorý let bude nasmerovaný. V zásade sa to odvíja od umiestnenia východu v termináli, ku ktorému lietadlo smeruje, takže prakticky všetky medzinárodné lety a aj väčšina vnútroštátnych letov pristáva na západnej dráhe 17R/35L, zatiaľ čo vzlety sú rozdelené rovnomernejšie medzi obidve dráhy, často aj podľa smeru, do ktorého lietadlo odlieta.

KC135E Fuerza Aerea de Chile 982 (SCL)	A320 JetSmart CC-AWB (SCL)

V tamojšom letnom období sa prakticky stále lieta v smere 17, teda od severu smerom na juh, čo je určite výhodnejšia kombinácia. Navyše pozdĺž oboch vzletových a pristávacích dráh vedie z vonkajšej strany v celej dĺžke objazdová cesta, ktorá je verejne dostupná a umožňuje zastaviť prakticky kdekoľvek pozdĺž dráhy. Lepšia situácia je v okolí západnej RWY 17R/35L, nakoľko tu sa objazdová komunikácia stáča okolo prahu dráhy 17R smerom do areálu letiska a vedie zasa na juh pozdĺž časti dráhy, takže tu sa dá krásne fotografovať ráno aj popoludní. V prípade východnej RWY 17L/35R sú ideálne podmienky iba ráno, popoludní sa dajú fotografovať iba prílety vo vzduchu. Aj preto sme väčšinu času strávili u západnej dráhy a iba v prípade niečoho zaujímavého sme sa presunuli na východnú stranu letiska. Čo majú však obe dráhy spoločné je fakt, že v ich okolí sa nachádzajú veľmi chudobné štvrte, ktoré sa stali dôvodom nie veľmi lichotivého renomé letiska Santiago medzi spottermi. Príbehy okradnutých spotterov gangami s nožmi či strelnými zbraňami sa dajú nájsť aj na internete a potvrdil mi ich aj môj hostiteľ. Ani domáci spotteri nechodia väčšinou sami a sú veľmi ostražití, o cudzincoch ani nehovoriac. O to viac som si uvedomil, že ak by som tu bol sám a nebodaj ešte pešo, riskoval by som skutočne veľa. Carlos mi hovoril o skupinke európskych spotterov, ktorá bola prepadnutá domácimi násilníkmi s nožmi v ruke a jeden zo spotterov bol dokonca tak zúfalý ale pritom duchaprítomný, že svoj fotoaparát radšej prehodil cez plot do areálu letiska ako by ho vydal zlodejom. Hoci sa to môže zdať šialený nápad, takto mal aspoň malú šancu, že sa mu podarí fotoaparát, hoci aj poškodený dostať naspäť a hlavne zachrániť fotografie v ňom, ako keby ho vydal zlodejom. Takéto hrôzostrašné príbehy spôsobili, že hoci sme boli traja (môj hostiteľ vzal so sebou aj dospievajúceho syna, tiež spottera), zdržiavali sme sa celý čas v aute, často aj s naštartovaným motorom a z auta sme vyšli len na nevyhnutných pár sekúnd na vyfotografovanie lietadla. O niečo lepšia bola situácia z vnútornej strany RWY 17R/35L, kde sa dalo pohybovať voľnejšie, nakoľko išlo už o areál letiska, v ktorom sa pohybovalo dostatok bezpečnostných zložiek a zlodeji sa sem teda neodvážili.

B767-300 TAM PT-MOE (SCL)	B787-9 LATAM Airlines CC-BGG (SCL)

O čo dobrodružnejší spotting som v Santiagu zažil, o to lepšie výsledky a krajšie zábery priniesol. Musím konštatovať, že letisko má skutočne krásnu scenériu v okolí a v suchom a slnečnom počasí sa zábery darili jeden za druhým. Okrem bohatej civilnej prevádzky, ktorá priniesla pestrý mix moderných typov lietadiel v rôznych atraktívnych sfarbeniach (najmä rôznorodé smerovky lietadiel spoločnosti JetSmart boli veľkým lákadlom a počas môjho pobytu sa mi ich podarilo zozbierať všetky, ktoré v tom čase lietali), z domova i zahraničia, obrovským lákadlom bola aj základňa dopravnej letky čilského vojenského letectva, ktorá sa nachádza na východnej strane letiska. Ako je bežné vo viacerých krajinách, vojenské letectvo neuskutočňuje obmenu flotily tak často ako civilní prevádzkovatelia, nie je totiž tlačené neustálym znižovaním nákladov, a tak aj vo flotile domácich vzdušných síl sa nachádzajú nielen B737-500, B767-300 či C-130, ale aj prastaré B707 v rôznych verziách. A ja som mal to šťastie, že všetky tieto typy sa počas mojich dní strávených na letisku rozhodli odlietať alebo prilietať za svojimi úlohami a tak som v krásnom počasí mohol vyfotografovať lietadlá, ktoré inde len ťažko uvidím. Keď sa k tomu pridalo ešte zopár dnes už historických B737-200, moja spokojnosť nemohla byť väčšia. A tak som si spotting na letisku Santiago, ako aj spoločnosť Carlosa a jeho syna, maximálne užil. Avšak svoju návštevu v meste som nechcel obmedziť len na fotografovanie na letisku, to by bola skutočne škoda, a tak som druhý deň svojho pobytu po rannom fotografovaní, ktoré sa odvíjalo v podobnom duchu ako deň predtým, požiadal Carlosa, aby ma cestou domov vysadil na jednej zo staníc metra, odkiaľ som sa vybral do ďalšieho lákadla, ktoré Santiago pre leteckých fanúšikov predstavuje.

BAC1-11-200 ex Ladeco CC-CYM (Los Cerrillos Museum)	DC3 Fuerza Aerea de Chile 963 (Los Cerrillos Museum)

Na území bývalej vojenskej základe Los Cerrillos južne od centra mesta sa totiž nachádza, dobre dostupné metrom, Museo Nacional Aeronáutico y del Espacio. Rozložené je vo vnútornej výstavnej hale i okolo nej a ponúka množstvo exponátov z oblasti vojenského i civilného letectva. Niektoré sú v perfektnom stave, iné v trochu horšom, ale všetky určite stoja za zhliadnutie. Niektoré lietadlá sa nachádzajú aj za budovou múzea, vidieť tu možno aj zopár vrakov alebo rozobraných strojov, ktoré (snáď) ešte čakajú na svoje znovuzrodenie. Dominantou múzea sú najmä tri stroje DC-3 lemujúce vstupný chodník do múzea. Priamo k nim je síce zakázané vstupovať, avšak po prosbe u personálu múzea, keď som im vysvetlil odkiaľ som, ma ochotne odprevadili až k nim. Návšteva múzea určite stála za to a pomohla mi tak vyplniť inak „hluché“ miesto druhého dňa pobytu počas obedňajších hodín, kedy sa tak či tak na letisku nedá fotografovať a na pohyb po meste bolo príliš horúco. Potom som však nemohol vynechať ani „povinnú jazdu“ po niektorých pamiatkach a pekných miestach Santiaga, hoci v teplotách ďaleko prevyšujúcich tridsiatku to nebolo vždy ľahké a početné parčíky predstavovali vítané spestrenie mojej prehliadky. Metropola Čile je silne pulzujúcim veľkomestom, všade kopa ľudí, opäť preto treba byť veľmi obozretný, mať svoje osobné veci stále pod kontrolou a nenosiť očividne drahé šperky či iné cenné veci. Kto má v Santiagu viac času, určite odporúčam výlet do prímorského dvojmesta Valparaiso – Viňa del Mar, asi 3 hodiny autobusom na západ od hlavného mesta, ktoré dýcha úžasnou atmosférou a je známe krásne farebnými maľovanými domčekmi. Ja som však tento krát na to nemal čas a tieto miesta som už v minulosti navštívil, a tak po prehliadke mesta som sa metrom a autobusom dopravil naspäť do môjho hotela neďaleko letiska, odkiaľ som sa po osviežení z celodennej horúčavy nechal odviezť na letisko.

CRJ200 Boliviana de Aviacion Regional CP-2852 (LPB)	RJ85 Ecojet CP-3082 (LPB)

Nasledoval totiž presun do poslednej destinácie mojej cesty, bolívijského mesta La Paz. Za týmto účelom som si kúpil letenku so spoločnosťou LATAM, ktorá ponúkala priamy nočný let do La Paz. Cesta ich A320 bola príjemná a opäť tento krát aj so servisom na palube, a v skorých ranných hodinách v sobotu 16. februára 2019 som pristál na malom letisku El Alto International Airport. La Paz, alebo plným názvom Nuestra Seňora de La Paz, je síce sídlom vlády Bolívie, avšak oficiálnym hlavným mestom je Sucre. La Paz samotné je tretím najväčším mestom v krajine, avšak spolu s mestom El Alto, ktoré leží tesne vedľa neho (resp. skôr nad ním) tvorí druhú najväčšiu aglomeráciu, po Santa Cruz na prvom mieste. Aj samotné letisko sa nachádza v meste El Alto, ktoré sa vypína prakticky priamo nad mestom La Paz. Hoci celá táto oblasť leží vo vysokej nadmorskej výške, samotné El Alto je položené najvyššie, vo výške zhruba 4 000 metrov nad morom. Keď to porovnám s Vysokými Tatrami, našimi „veľhorami“, získavam pred týmito dvoma mestami veľký rešpekt. Vysoká nadmorská výška spôsobuje hneď dva problémy. Jednak sú tam napriek letnému obdobiu oveľa nižšie teploty, takže som po niekoľkých dňoch tropických horúčav musel presedlať na teplejšie oblečenie a jednak pre prichádzajúcich z „normálnych“ výšok môže byť aklimatizácia na miestne pomery trochu ťažšia, sprevádzaná sťaženým dýchaním riedkeho vzduchu a bolesťami hlavy. Jedným z riešení je pitie výrobkov z koky, napríklad v podobe čaju, ktorým som sa výdatne zásoboval a tak uľahčoval môjmu skúšanému organizmu, čím som vlastne zažil aj svoje jediné spojenie s istou formou drogy. Ale tu je to úplne bežná vec, podobne ako iné stránky veľmi unikátneho života v Bolívii, ktorá je pre turistov veľmi atraktívna.

DC4 Frigorifico Reyes CP-1207 (LPB)	DC6 ex Frigorifico Reyes CP-1651 (LPB)

Aj v Bolívii som mal dohovoreného miestneho spottera, mladého študenta univerzity Julia. Tu nebol ani tak problém s bezpečnosťou, ale potreboval som jeho pomoc s kontaktmi na vedenie letiska. Chcel som sa totiž dostať na plochu letiska La Paz, kde je odstavených po rôznych kútoch ešte niekoľko posledných vrakov starých vrtuľových lietadiel, ktoré ešte pred 15-20 rokmi vozili zväčša mäso do odľahlejších končín krajiny, kam by sa kamióny po zlých cestách len ťažko a dlho dostávali. Či už to boli C-46 Commando, DC-4, DC-6 či Convairy CV-340, dlhé roky slúžili tomuto unikátnemu účelu. Ale s rozvojom infraštruktúry sa ich služby postupne stali zbytočnými, lietadla boli vyradené a nakoľko v Bolívii stále nejaké ekologické zmýšľanie nie je tak dominantné ako vo vyspelom svete, ich prevádzkovatelia ich proste zanechali na letiskách, kde niektoré hrdzavejú dodnes. Väčšinou sú už v zlom stave, ale niektoré vyzerajú ešte celkom zachovalo. A pre mňa ako milovníka starých lietadiel to bola unikátna príležitosť tieto lietadlá vyfotografovať. To sa však nedá zvonka, ale Julio mi pomohol s vybavením povolenia vstupu na plochu, ktoré sme v sobotu ráno aj hneď zrealizovali. Zamestnanec prevádzky letiska nás ochotne zobral do všetkých kútov letiska, kde sa dalo niečo vidieť, ako aj na dráhu a chvíľku som aj mohol sledovať prevádzku na odbavovacej ploche. Počasie však nebolo ideálne, presne podľa predpovede viseli nad letiskom husté mraky, a tak som sa po prehliadke letiska rozhodol uchýliť do svojho hotela, ktorý som si zarezervoval v meste El Alto, asi 20 minút pešo od letiska. Mal som totiž v pláne venovať sa tu najmä lietadlám, napokon dole, do mesta La Paz sa dalo kedykoľvek zviezť atraktívnou lanovkou. Ale o tom až v poslednej časti trip reportu.

B737-300 Boliviana de Aviacion CP-3019 (LPB)	CRJ200 Amaszonas CP-2715 (LPB)