Spotting trip report – Veľký okruh Južnou Amerikou (2. časť)

• 11.04.2021 09:00

Po náročných prípravách, ktorým som venoval dlhší čas na prelome rokov 2018 a 2019, som mal už všetko pripravené a termín výletu sa blížil. Letenky boli zaobstarané, ubytovanie rezervované a vzhľadom na to, že som sa rozhodol ísť do Južnej Ameriky sám, skontaktoval som viacero spotterov v jednotlivých lokalitách s prosbou o pomoc. Tá pomoc spočívala v troch rovinách, jednak som si chcel nechať poradiť s najlepšími miestami na fotografovanie, lebo aj keď si prečítate niekoľko sprievodcov pre spotterov a preštudujete mapy či fotografie dostupné na internete, skúsenosti domácich fotografov sú zväčša na nezaplatenie. Druhou rovinou bola otázka bezpečnosti, Južná Amerika predsa len nie je práve prototyp prosperity a najmä v okolí letísk sa často nachádzajú tie najchudobnejšie štvrte (veď kto by aj, okrem náruživých spotterov, chcel bývať v blízkosti letiska s neustále prítomným hlukom), v ktorých je určite lepšie sa pohybovať v spoločnosti domácich. A treťou rovinou bola jazyková bariéra. Hoci ovládam veľmi slušne angličtinu a dohovorím sa aj po nemecky a rusky, Južná Amerika je prevažne španielsky hovoriacou oblasťou (okrem Brazílie, kde sa hovorí po portugalsky, ale veľa ľudí tu napriek tomu rozumie aj po španielsky) a znalosti angličtiny sú mnohokrát dosť mizivé. Ešte v hoteloch alebo na letiskách je to celkom znesiteľné (aj keď počas návštevy Kolumbie som sa presvedčil o tom, že ani na medzinárodnom letisku hlavného mesta nemusí byť angličtina samozrejmosťou), ale na ulici, v mestskej hromadnej doprave či v obchode to väčšinou nefunguje. Moje znalosti španielčiny sa obmedzujú na zopár základných slov a nadávok zo seriálu Narcos, na čom sa domáci spotteri síce dobre zasmiali, ale v bežnom živote by mi to veľmi nepomohlo.

B767-300F LATAM Cargo N538LA (SCL)	B777-200 Alitalia EI-DBL (SCL)

V takýchto prípadoch sa zväčša obrátim na najznámejšie stránky s fotografiami lietadiel na internete, na ktoré prispievajú vo veľkom aj domáci spotteri a zopár z nich v predstihu oslovím. Úspešnosť nie je vždy veľká, ale nejaký jeden-dvaja sa vždy ozvú a ak vidia spottera z tak pre nich exotickej krajiny akou je Slovensko, prípadne im pošlem linky na moje fotografie a články, veľakrát ponúknu aj sprevádzanie počas mojej návštevy, ak im to časové možnosti dovolia. Ja potom zase niekedy prispôsobím svoj program tak, aby som s nimi mohol stráviť čas pri fotografovaní a iné aktivity, napr. prehliadku mesta, si naplánujem vtedy, keď oni čas nemajú. Rovnako to bolo aj v tomto prípade. Okrem Buenos Aires, ktoré je po spotterskej stránke dostatočne preskúmané a zdokumentované na internete a kde som sa chystal fotografovať prakticky iba na vnútromestskom letisku Aeroparque Jorge Newbery, ktoré je tak prehľadné a dokonale prístupné, že nebolo veľmi čo riešiť, rozhodol som sa skontaktovať spotterov na všetkých ostatných lokalitách, ktoré som mal v pláne navštíviť. Aj tu sa ale prejavili problémy v komunikácii, keď najmä brazílski spotteri mali veľké problémy s angličtinou a hoci sa mi ich ozvalo pomerne veľa, nakoniec som prekvapivo „skončil“ u ženy, mladej spotterky Gisele, ktorá sa ukázala mať veľmi slušné znalosti angličtiny a veľkú ochotu ukázať mi tie najlepšie miesta a stráviť čas fotografovaním so mnou. Prisľúbila aj spoločnosť ďalších domácich spotterov, ktorí asi boli zvedaví na exota zo Slovenska. Gisele bola navyše extrémne komunikatívna a veselá osoba, okamžite mi poslala aj svoje fotky a nahrala niekoľko odkazov vo WhatsApp o tom, ako sa kam dostať, čomu sa vyhnúť, kedy a kam pôjdeme a pod. Aby som mohol využiť jej pomoc, naplánoval som si fotografovanie s ňou hneď na prvý deň po mojom prílete, ktorým bola nedeľa.

BAe146-200 Minera San Cristobal CP-2634 (LPB)	CV340 Eco Express CP-2026 (LPB)

Podobne som hľadal kontakt aj v Santiagu, hlavnom meste Čile. Fotografovanie na tomto letisku je síce tiež výborne zdokumentované na internete, ale okolie letiska je potenciálne tak nebezpečné, že pohybovať sa tam samému a ešte bez auta by bolo príliš veľkým rizikom. Podrobnostiam sa budem venovať neskôr. Tu som mal už z dávnejšej doby kontakt v podobe známeho spottera Álvara, ktorý prispieva fotografiami do časopisov a na internet po celom svete, bohužiaľ komunikácia s ním viazla a tak som hľadal alternatívu a tú som našiel v podobe ďalšieho domáceho spottera Carlosa. Ten mal nielen veľmi dobrú angličtinu, ale nakoľko jeho pracovné možnosti mu to dovoľovali, mohol so mnou stráviť čas aj počas pracovného týždňa a ja som jeho ponuku s radosťou prijal. Zároveň mi aj vysvetlil, prečo sa mi s Álvarom nedarilo veľmi nadviazať spojenie a dohodnúť sa na niečom zmysluplnom, čo mi bolo ľúto, ale nedalo sa s tým nič robiť. Každopádne aj pobyt v Čile som mal po spotterskej stránke zabezpečený, tak moja pozornosť mohla smerovať do Bolívie. Prekvapivo aj v La Paz sa nachádza niekoľko domácich spotterov a s jedným z nich sa mi podarilo dohodnúť na pomoci, aj keď iba v prvý deň môjho pobytu (v nedeľu), ale aj to postačovalo. Dohováranie v angličtine tu bolo o niečo zložitejšie, ale stále postačovalo na to, čo som potreboval. Julio sa mi snažil pomôcť aj v iných oblastiach, ale k tomu sa tiež vrátim neskôr. Napokon som sústredil svoju pozornosť na Limu, hlavné mesto Peru, kde som mal síce iba niekoľkohodinovú zastávku, ale aj tú som chcel využiť na fotografovanie a hoci som už z predchádzajúcej návštevy vedel, kde je ideálne miesto, nebol som si istý, či ešte existuje a hlavne som potreboval španielsky hovoriaci sprievod. Hľadanie kontaktu v Lime bolo o niečo ťažšie, ale nakoniec som sa predsa predbežne dohodol s miestnym spotterom Aldom, ktorý ma síce udržiaval v napätí, či bude mať na mňa počas tých pár hodín čas, až do poslednej chvíle, ale napokon všetko dobre dopadlo.

MD83 Andes Lineas Aereas LV-CCJ (AEP)	B737-800 Flybondi LV-HQY (EPA)

Hoci sa tento opis príprav mohol zdať extrémne siahodlhý, treba si uvedomiť, že som išiel na dlhý výlet do krajín, kde spotting nie je až tak udomácnený ako v Európe, kde bezpečnostná situácia často vyžaduje starostlivé plánovanie, obozretnosť a najlepšie sprievod domácej osoby a kde jazyková bariéra mohla spôsobiť veľké problémy. Všetko však už bolo pripravené, a tak mohol nastať čas výletu. Na rozdiel od mnohých minulých výletov, tento krát mi našťastie letecké spoločnosti neurobili ani veľký škrt cez rozpočet rušením alebo zmenami letov (okrem zmeny letu JetSmart, o ktorej som písal v prvej časti, ale ktorá nebola nijako tragická), došlo iba k minimálnym posunom časov, ktoré ma síce vždy vystrašili, keď som takýto mail otváral, lebo výrazná zmena v niektorom z letov mohla nabúrať celý môj starostlivo naplánovaný a do hodiny rozplánovaný program, ale k ničomu takému našťastie nedošlo. A tak nadišiel piatok 8. februára 2019 a ja som sa aj s po vrch natrieskaným kufrom vybral smer letisko Viedeň-Schwechat, kde ma vo večerných hodinách očakával odlet na prvú etapu trasy, do Istanbulu. Ako som už spomínal v úvode, voľba dopravy padla na spoločnosť Turkish Airlines, ktorá ponúkla výbornú cenu a je známa svojou kvalitou poskytovaných služieb. Na môj prvý úsek z Viedne na letisko Atatürk v Istanbule bol nasadený Airbus A330-200, čo bol v časoch pred koronou úplne bežný jav. A kvalita služieb sa prejavila už na tomto lete. Nielen že bol let veľmi príjemný a presný, ale počas asi dvojhodinového letu bola servírovaná aj teplá večera, čo je v dnešnej dobe na podobne krátkych letoch v Európe už úplný unikát. A nešlo o žiadne „podráždenie“ žalúdka pár kúskami cestovín zaliatych omáčkou, ako to robia napr. Austrian Airlines na linke do Moskvy, ale o poctivé teplé jedlo so všetkým čo k tomu patrí. Let preto prebehol veľmi rýchlo a v neskorých večerných hodinách sme pristáli na beznádejne plnom letisku Atatürk.

A340-600 Iberia EC-KZI (SCL)	B787-9 Air Canada C-FRTG (SCL)

Toto letisko som mal ako spotter veľmi rád, lebo hoci fotografovanie lietadiel v Turecku nie je práve ideálne a v priamom kontakte s letiskom aj zakázané, veľmi dobre známe miesta na prímorskej promenáde či na terase obchodného centra poskytovali spotterom ideálne podmienky pre ich koníček. Toto je bohužiaľ už dnes minulosťou, po niekoľkých odkladoch boli v apríli 2019 všetky lety s cestujúcimi presťahované na nové letisko ďaleko na severozápad od mesta a hoci na letisku Atatürk stále zostali nákladné, VIP a súkromné lety, intenzita prevádzky je nízka a pre spotterov teda nie veľmi zaujímavá. Keď som si kupoval svoju letenku s Turkish Airlines, počítal som s tým, že lety už budú realizované na novom letisku, opakované odklady však spôsobili, že k presunu dovtedy ešte nedošlo. Keď som videl plné terminály a odbavovaciu plochu letiska počas oboch medzipristátí, z pohľadu cestujúceho ako aj prevádzkovateľa letiska som chápal nutnosť tohto kroku, avšak ako spotterovi mi je jednoznačne ľúto, že ďalšie „spotter-friendly“ letisko končí svoju históriu. Nedá sa však nič robiť, vývoj sa nedá zastaviť, horšie je, že u týchto nových letísk sú spravidla podmienky pre spotterov oveľa horšie ako na tých starých, a tým nemám na mysli len to, že za svojím koníčkom musia cestovať ďalej a dlhšie. Po vystúpení z lietadla, prejdení pasovou kontrolou a vyzdvihnutí svojho kufra som sa pobral hľadať okienko, kde Turkish Airlines prideľujú cestujúcim, ktorí na to majú v zmysle ich podmienok nárok, ubytovanie zdarma. Okienko som našiel pomerne ľahko, bohužiaľ čakalo tu pomerne veľa cestujúcich a v celom systéme bol taký typický turecký chaos, najprv som musel pri okienku predložiť svoje doklady a letenku a následne som čakal spolu s desiatkami ďalších cestujúcich, než príde zamestnanec, ktorý bude do priestoru vykrikovať často skomolené mená cestujúcich a zhromažďovať ich k sebe.

A321 LATAM Airlines CC-BEP (SCL)	A330-200 Wamos Air EC-MTU (SCL)

Keď som sa konečne dočkal, celá skupina bola odvedená k mikrobusu, ktorý nás odviezol do neďalekého 4-hviezdičkového hotela. Hoci bolo už neskoro v noci, tam ma čakalo ďalšie čakanie, nakoľko recepcia musela postupne prideliť izby asi 30 ľuďom, čo samozrejme hodnú chvíľu trvalo. Napokon som sa dostal na rad, dostal som svoje kľúče od izby a zároveň inštrukciu, že mám odchádzať autobusom o 7:00 h naspäť na letisko. To mi ale vôbec nevyhovovalo, lebo jednak môj odlet bol až po 10:00 h a navyše raňajky sa v hoteli začali podávať až o siedmej. Recepčný sa síce najprv so mnou naťahoval, že musím ísť týmto autobusom, ale keď som mu argumentoval, že autobus ide z hotela každých 30-45 minút, nakoniec súhlasil, že je na mne, či pôjdem neskorším, ale ak nestihnem odlet, je to moja zodpovednosť. A tak som si svoj odchod naplánoval sám a zostalo mi tak viac času na spánok i raňajky. A bola by to škoda, pretože než sa mi podarilo dostať sa do postele, bolo už okolo pol druhej v noci a druhá vec boli raňajky. Na tie som si privstal, aby som mal všetky veci už zbalené a pripravené a keď som zišiel do jedálne, utvrdil som sa v tom, ako dobre som urobil. Tak bohaté a chutné raňajky som pravdu povediac ani neočakával, výber bol obrovský zo studenej i teplej kuchyne, chute vynikajúce a tak limitujúcim faktorom bol len odchod môjho autobusu. Nakoniec som ale dostatočne ulahodil svojmu žalúdku i stihol odchod autobusu, ktorý bol zase trochu chaotický, ale dopravil ma v dostatočnom predstihu na letisko, kde som sa mohol dostaviť na odbavenie. To prebiehalo tiež typicky turecky, ale napokon som sa zbavil svojho kufra a dostal som sa do tranzitnej zóny, kde som v pomerne stiesnených priestoroch mal dostatok času na očakávanie môjho odletu.

B777-200 American Airlines N796AN (SCL)	B777-300 LATAM Airlines PT-MUI (SCL)

Na let Istanbul – Sao Paulo – Buenos Aires bol nasadený Boeing 777-300, najväčší stroj z flotily a keďže Turkish Airlines umožňujú zdarma aj výber miesta na sedenie, očakávalo ma moje sedadlo pri okne. Hoci let bol pomerne plný, pohodlie bolo veľmi slušné a ponuka zábavného systému pre cestujúcich bohatá, čo je v prípade takto dlhého letu veľmi dôležité. Problémom bolo to, že smerom na západ išlo o denný let, navyše som bol vyspaný po (síce pomerne krátkom) nocľahu v hoteli, takže trvanie letu sa mi zdalo nekonečné, ale o to viac som ocenil služby na palube v podobe dvoch veľmi chutných teplých jedál, neustálej ponuky nápojov ako aj možnosti občerstviť sa v kuchynke malými snackmi počas celej doby letu. Renomé Turkish Airlines, ktoré som dovtedy nezažil na vlastnej koži, sa teda plne potvrdilo. Aj ten najdlhší let má nakoniec svoj koniec, a tak som v sobotu 9. februára 2019 večer presne podľa plánu napokon pristál na letisku Guarulhos v Sao Paule. Tu na mňa okamžite dýchla tropická teplota a vlhkosť, na ktorú som bol našťastie pripravený a po nevyhnutnom prezlečení som sa vymotal pred terminál, kde som trochu s ťažkosťami našiel zastávku autobusu, ktorý ma mal dopraviť do hotela. Svoje ubytovanie som si zvolil takticky v tesnej blízkosti letiska a v susedstve malej autobusovej stanice, na ktorej zastavoval aj autobus MHD z letiska. Gisele ma síce odhovárala od cesty autobusom a radila mi taxík, ale na tak krátku vzdialenosť a krátky presun z autobusu do hotela som sa rozhodol zotrvať na svojom a nepodporovať prehnané ceny taxíka, ktorý by si za tak krátku jazdu určite vypýtal privysokú sumu. Všetko prebehlo bez problémov a ja som sa v poriadku dostal do môjho hotela, nad ktorým lietali lietadlá po vzlete dráhy 27R letiska Guarulhos. Po krátkej noci ma čakal prvý deň môjho juhoamerického dobrodružstva.

A319 Sky Airline CC-AHE (SCL)	B737-200 Mineral Airways CC-CTK (SCL)

Po raňajkách v hoteli som dostal správu od Gisele, že už sú na ceste, a tak som ich čakal pred hotelom, kde si ma po krátkom čakaní vyzdvihla. Mala so sebou už jedného ďalšieho domáceho spottera a po ceste sme ešte vyzdvihli iného „cezpoľného“ brazílskeho spottera z jeho hotela. Išli sme teda na spotting štyria, ale ja som bol samozrejme hlavnou atrakciou. Brazílčania sú všeobecne temperamentný a zhovorčivý národ, ale mám dojem, že Gisele sa ešte aj tomuto priemeru vymyká, a tak som o zábavu nemal celý deň núdzu. Ale musím uznať, že sa o mňa veľmi dobre postarala a bez jej pomoci by som to mal oveľa ťažšie, lebo nie všetko, čo sa na mape javilo ako vhodné riešenie, by aj v praxi fungovalo. Gisele sa zase veľmi potešila mojim darčekom, ktoré som jej ako poďakovanie priviezol. Naša cesta ráno smerovala k priblíženiu na dráhu 09R. Smer lietania bol totiž opačný ako včera večer a lietadlá pristávali od západu, teda smerom od mesta. Letisko Guarulhos je hlavným medzinárodným letiskom veľkomesta Sao Paulo a je zároveň najväčším letiskom v krajine. Počet odbavených cestujúcich sa v roku 2019, teda pred koronakrízou, vyšplhal až na 43 miliónov. Všetky lety štartujú a pristávajú na jeho dvoch paralelných vzletových a pristávacích dráhach v smere 09/27, pričom kratšia dráha 09R/27L v dĺžke 3 000 metrov sa využíva na pristátia a dlhšia dráha 09L/27R v dĺžke 3 700 metrov na vzlety, a to pri oboch smeroch lietania. Terminály a odbavovacie plochy sa nachádzajú na sever od dráhového systému, treba si však uvedomiť, že Sao Paulo leží už pod rovníkom, preto je poloha slnka opačná ako sme zvyknutí u nás v Európe. Každopádne február nie je práve ideálnym mesiacom na fotografovanie na letisku Guarulhos, nakoľko slnko je veľmi vysoko a svieti na lietadlá výrazne zhora. Lepšie podmienky na fotografovanie sú počas našich letných mesiacov, ja som však musel skĺbiť niekoľko destinácií dohromady a musel som preto urobiť kompromisy.

B737-700 Gol PR-GIH (GRU)	ATR72 Passaredo PP-PTO (GRU)

Z južnej strany letiska na jeho západnom konci sa nachádza malý trávnatý areál, ktorí miestni spotteri využívajú na ranné fotografovanie príletov na dráhu 09R. Aj my sme tu na prvých pár hodín zakotvili, nedá sa tu však nikde zaparkovať, nakoľko miesto leží priamo pri diaľnici smerom na letisko, jeden z domácich spotterov preto musel ísť auto zaparkovať preč a potom sa vrátil k nám. Z tohto miesta sa dajú robiť typické zábery smerom k oblohe, čiže bez akéhokoľvek pozadia a svetlo je najlepšie ráno a veľmi rýchlo sa zhoršuje s pribúdajúcim časom. V ranných hodinách však neexistuje lepšia fotopozícia. Navyše Brazília ako tropická krajina je typická tvorbou mrakov vo vlhkom a teplom vzduchu, takže slnečný svit je často tlmený tropickými mrakmi. Napriek tomu to nebol zlý začiatok môjho pobytu, aj keď väčšinu vyfotografovaných lietadiel sa mi neskôr podarilo vyfotografovať lepšie. Predpoludním však nastal čas presunúť sa inam, ešte predtým sme sa však všetci zastavili v miestnom supermarkete, kde najmä domáci doplnili svoje zásoby pred fotografovaním po zvyšok dňa. Potom sme sa už presunuli na opačný koniec letiska, do miestnej štvrte Sao Joao v meste Guarulhos, odkiaľ sa po zaparkovaní dá po úzkej vyšliapanej cestičke prejsť na najúžasnejšie a najznámejšie spotterské miesto na tomto letisku. Domáci ho volajú Morrinho a nachádza sa na vyvýšenine priamo nad hlavnými rolovacími dráhami a dráhou 09L/27R pri jej východnom okraji. Toto miesto je tak vynikajúce svojou polohou, že je vyhľadávané nielen všetkými spottermi, ale je populárne aj medzi domácim obyvateľstvom, ktoré sa sem chodí hojne pozerať, hlavne ak je nedeľa ako v našom prípade. A v tom tkvie aj riziko tohto miesta, lebo veľká koncentrácia ľudí z blízkej chudobnej štvrte zvyšuje bezpečnostné riziko, preto domáci spotteri neodporúčajú ísť sem osamote a už vôbec nie cudzincom. My sme však boli štyria a tak sme sa veľmi nemuseli obávať, napriek tomu obozretnosť a neustály dohľad nad osobnými vecami nemohli chýbať.

B737-800 Gol PR-GUK (GRU)	ERJ190 Azul PR-AZB (GRU)

Je pochopiteľné, že na tomto mieste som sa musel stretnúť a zoznámiť aj s ďalšími spottermi z Brazílie. Tento koníček je v krajine pomerne nový, preto všetci fotografi boli mladí ľudia, napriek tomu väčšina z nich mala problém dohovoriť sa aj základné výrazy v angličtine. Našťastie Gisele ochotne prekladala a tak som o zábavu mal postarané celé popoludnie. Dokonca musím povedať, že miestami mi bol záujem niektorých mladých spotterov až trochu na obtiaž, stále sa niečo pýtali, komentovali a v nasledujúcich dňoch mi ešte každú chvíľu pípali správy od nich. Nuž, asi to bude aj tým, že ja ako staršia generácia spotterov nie som veľmi naklonený neustálemu komunikovaniu takpovediac „o ničom“, permanentnému preposielaniu rôznych linkov a správ, čomu holduje dnešná mladá generácia. Ale na druhej strane, bez pomoci domácich spotterov by som na tomto kopci asi neprežil tak uvoľnené a príjemné popoludnie. Výhľad na celé letisko je ideálny, lietadlá rolujúce na odlet prechádzajú po dvojici rolovacích dráh na prah dráhy 27R, z ktorej potom priamo pred zrakmi divákov štartujú. Na zadnej dráhe 27L zase lietadlá pristávajú a väčšina z nich sa dá aj tam vyfotografovať, nakoľko sú ešte vo vzduchu a teplý vzduch tak nespôsobuje problémy. Toto miesto je použiteľné aj pri opačnom smere lietania, teda 09, kedy je tu možno fotografovať efektné vzlety ťažších lietadiel z dráhy 09L, avšak menšie lietadlá sú už spravidla trochu vysoko a hlavne chýba fotografovanie rolujúcej prevádzky a pristátí. Musím teda hovoriť o šťastí, že sa okolo obeda otočil smer lietania a po ranných príletoch a odletoch v smere 09 sa popoludní lietalo v smere 27, teda presne ideálne popod „Morrinho“. Hoci poloha slnka nebola ideálna a k večeru sa úplne zamračilo, prežil som tu nádherný prvý deň môjho pobytu a spoznal príjemných brazílskych spotterov. Na druhý deň ma už čakal môj vlastný program, ale o tom až v tretej časti trip reportu.

A320 Avianca PR-ONW (GRU)	A321 TAM PT-XPG (GRU)