Spotting trip report – Návrat do Teheránu (1. časť)

  • 07.02.2021 09:00

Keď som sa v októbri 2017 lúčil s Íránskou pôdou, majúc za sebou veľmi úspešný spotterský výlet na miesta, kam veľa západných spotterov doposiaľ nezavítalo, dúfal som, že sa sem opäť čoskoro vrátim. A tak trvalo iba jeden rok, kým moje spotterské kroky smerovali opäť do krajiny imáma a mešít. Krajiny so svojimi striktnými pravidlami života, ktoré sa mnohým moderne orientovaným ľuďom zo západného sveta nemusia páčiť, ale ktoré prosto musíme rešpektovať. Kto však Írán navštívil, zistil, že jeho vykresľovanie najmä zo strany USA je viac založené na propagande ako na realite, a že v skutočnosti je to pohostinná krajina s milými ľuďmi, treba však rešpektovať ich vieru a zvyklosti. Napokon tak by to malo byť, ak niekto zavíta do cudzej krajiny, či už ako turista, zahraničný pracovník alebo nebodaj ako utečenec či emigrant, mal by sa prispôsobiť tamojším zvyklostiam a nesnažiť sa silou-mocou si presadzovať spôsob života zo svojho domova. A Írán patrí medzi krajiny, ktoré na tom dosť striktne trvajú. Či už ide o postavenie žien v spoločnosti (akokoľvek s ním vnútorne nemusíme byť stotožnení), konzumáciu istého druhu potravín, pitie alkoholu či rešpektovanie domácej viery. Že prílišná benevolencia hosťujúcej krajiny k cudzincom nemusí byť veľmi prospešná, zažívame čoraz viac na vlastnej koži v Európe, ktorá bola k prisťahovalcom z iných častí sveta a iných vierovyznaní až príliš liberálna a dnes vidíme dôsledky v podobe neprispôsobivých imigrantov z Blízkeho východu či Afriky. Ja však patrím k ľuďom, ktorí maximálne rešpektujú zvyklosti v krajine, ktorú sa chystám navštíviť. Aj preto som sa veľmi tešil na jeseň 2018, kedy som sa mal opäť vrátiť do Íránu.

F100 Iran Air EP-IDG (THR)

MD83 ATA Airlines EP-TAM (THR)

Jesenné obdobie (október-november) je pre návštevu Iránu ideálne, a to jednak z hľadiska príjemného počasia (spravidla ešte slnečné počasie s príjemnými dennými teplotami v rozsahu 15-20 stupňov), ako aj z pohľadu nižšej polohy slnka a teda lepšieho svetla na lietadlá, nakoľko vzletové a pristávacie dráhy väčšiny veľkých Iránskych letísk majú zhruba východno-západnú orientáciu. V letnom období je príliš teplo a slnko je veľmi vysoko, v zime zase môžu klesnúť teploty aj pod bod mrazu, nezriedka sa v oblasti Teheránu vyskytne aj výdatné sneženie a počet hodín slnka je výrazne nižší. Jar ponúka síce tiež optimálne teploty, slnko je však výrazne vyššie ako na jeseň, navyše prevláda smer vetra od východu, čo môže spôsobiť (pri jeho výraznejšej sile) zmenu smeru lietania na letiskách v Teheráne z typického východno-západného na opačné západno-východné, čím by som prišiel o jedinú vhodnú fotopozíciu na letisku Mehrabad. Logicky som sa preto rozhodol smerovať moju návštevu opäť do jesenného obdobia a vďaka internetovým vyhľadávačom som našiel veľmi priaznivú cenu letenky na polovicu októbra 2018. Termín mi vyhovoval, ale trochu som váhal nad kúpou letenky, nakoľko pozostávala z kombinácie dvoch samostatných leteniek, hrozilo teda, že pri prípadnom probléme s jednou z leteniek sa daná letecká spoločnosť nebude musieť postarať o môj opačný let, ale budem si to musieť vyriešiť sám. Cesta tam bola s tureckou nízkonákladovou spoločnosťou Pegasus Airlines s medzipristátím na istanbulskom letisku Sabiha Gökcen. Spiatočný let bol zasa s gréckou spoločnosťou Aegean Airlines cez Atény. A práve tento spiatočný let, ktorý mi ponúkal možnosť stráviť niekoľko hodín v Aténach, kde mám dlhoročného kamaráta a mohol by som teda spolu s ním fotografovať na ploche letiska, ma presvedčil o tom, aby som do tohto rizika išiel.

B737-400 Caspian Airlines EP-CAQ (THR)

RJ100 Qeshm Airlines EP-FQZ (THR)

Letenku som teda kúpil a potom som už len čakal na termín mojej cesty. Tá mala mať obvyklé trvanie 4 dní v Teheráne, čo považujem za optimálnu dĺžku pobytu, jednak s dostatočnou rezervou pre prípad nepriaznivého počasia, ale zároveň nie príliš dlhou, aby som zbytočne nečerpal vzácne dni dovolenky, nakoľko prevádzka v Teheráne sa po jednom-dvoch dňoch začne jednotvárne opakovať. V záujme šetrenia dovolenkou som opäť zvolil tradičný termín počas víkendu, s odletom z Viedne v piatok 12.10.2018 a s návratom do Viedne v stredu 17.10.2018, pričom v Iráne som mal stráviť plné štyri dni a na spiatočnej ceste niekoľko hodín počas medzipristátia v Aténach. Rozhodol som sa, že tento krát neopustím iránske hlavné mesto. Hoci lietanie po Iráne v predchádzajúcom roku bolo krásne a v Mašhade a Šíraze som spoznával aj miestnu kultúru a históriu, tento krát som sa obmedzil len na spotting. Všetko sa zdalo byť optimálne, až prišla obávaná ale neočakávaná rana. V mojej elektronickej schránke sa mi objavila správa, že môj let spoločnosti Aegean Airlines bol zrušený. Stalo sa presne to, čoho som sa obával... Grécky dopravca sa rozhodol, zrejme z ekonomických dôvodov, predčasne ukončiť prevádzku linky z Atén do Teheránu a posledný let absolvovať 10. októbra 2018. Moje sklamanie nemalo konca, nechýbalo veľa a všetko mohlo byť v poriadku. Stačilo, aby Aegean Airlines prevádzkovali linku ešte o týždeň dlhšie (a letel by som posledným letom na tejto trase) alebo aby som si v procese kúpy letenky vybral o týždeň skorší termín. Bohužiaľ, ani jedno z toho sa nestalo a ja som stál pred problémom, čo s tým. Online cestovná kancelária mi, po zdĺhavom vytelefonovávaní, síce vrátila zaplatenú čiastku za letenku Aegean Airlines, v ruke mi však ostal v podstate „bezcenný“ jednosmerný úsek do Teheránu a pokazený výlet. Jedinou možnosťou bolo nájsť nejaké alternatívne spojenie, čo najbližšie k pôvodne plánovanému dátumu a času môjho zrušeného letu.

AN74 Pouya Air EP-PUC (THR)

ERJ145 Pouya Air EP-PUJ (THR)

Vedel som, že túto situáciu musím riešiť čo najrýchlejšie, lebo do cesty ostával menej ako mesiac času a ceny leteniek mohli výrazne rásť. Preskúmal som všetky dostupné alternatívy. Ponuky klasických dopravcov (ako Austrian Airlines, Air France a pod.) neprichádzali do úvahy, tie totiž za jednosmerné letenky pýtali nekresťanské peniaze a v podstate by som si musel kúpiť celú novú spiatočnú letenku. Pegasus Airlines mal lety v „mojom“ termíne veľmi drahé, a tak jedinou voľbou ostal môj tradičný partner, s ktorým som do a z Iránu už opakovane cestoval, Ukraine International Airlines. Po minuloročných skúsenostiach, ktoré som opísal v predchádzajúcom trip reporte, som sa im síce chcel vyhnúť, ale nemal som iný výber. Ich cena jednosmernej letenky z Teheránu cez Kyjev do Viedne síce bola o vyše 50 EUR drahšia ako cena zrušenej letenky s Aegean Airlines, ale stále to bolo najschodnejšie riešenie, navyše presne v dátume môjho plánovaného návratu. A tak som novú letenku rýchlo zakúpil a ostávalo už len dúfať, že k žiadnym ďalším komplikáciám už nedôjde. Bohužiaľ, týmto zrušením som prišiel nielen o plánované medzipristátie v Aténach, ktoré som chcel využiť na niekoľkohodinový spotting, ale aj o kvalitné služby spoločnosti, ktorá bola opakovane vyhlásená za najlepšieho regionálneho dopravcu v Európe, a ktorá, na rozdiel od svojej konkurencie, v tom čase ponúkala teplé jedlo v cene letenky na oboch úsekoch. A prišiel som aj o pomerne vysoký počet míľ do programu Miles and More, ktoré som síce nahradil míľami do programu Flying Blue od ukrajinskej spoločnosti, ale jednak vo výrazne menšom počte a jednak Flying Blue je od zmeny podmienok ďaleko najmenej atraktívnym bonusovým programom spomedzi troch leteckých aliancií. Ale nedalo sa nič robiť, hlavne, že bola moja cesta opäť zaistená.

C130 Islamic Republic of Iran Air Force 5-8508 (THR)

F27-400 Islamic Republic of Iran Navy 5-2604 (THR)

Našťastie sa už žiadne negatívne prekvapenie nekonalo, a tak som v piatok popoludní zamieril na viedenské letisko Schwechat, kde som sa vo veľmi spartanskom termináli 1A zaregistroval na svoj let so spoločnosťou Pegasus Airlines. Podľa „substrátu“ spolucestujúcich som videl, že pôjde o typický let s blízkovýchodnou mentalitou na palube, pobehujúcimi deťmi mnohopočetných rodín a zaručenými odborníkmi na lietanie, ktorí síce možno leteli po prvý krát, ale o to viac to dávali najavo. Obrnil som sa však trpezlivosťou a nevšímavosťou, bol som si vedomý, že letím nízkonákladovou spoločnosťou za relatívne nízku cenu letenky a tak hlavným cieľom bolo, aby ma včas a v poriadku dopravila na miesto určenia. O to pozitívnejšie ma prekvapilo, keď sme autobusom dorazili k úplne novučičkému Airbusu A320neo a už počet osôb v autobuse dával tušiť, že let nebude plne obsadený. A skutočne, v mojom rade troch sedadiel ostalo prostredné prázdne, avšak ešte lepšie bolo, že rad pred nami, ktorý sa nachádzal pri núdzovom východe, zostal úplne prázdny, a tak som sa s márnym vysvetľovaním v uličke sediacemu Turkovi ešte pred spustením motorov premiestnil o jeden rad dopredu a celý let som si vychutnal v absolútnom pohodlí na všetky strany. Servis na palube bol samozrejme len platený, či už formou zakúpenia drahšej letenky vrátane jedla vopred, alebo formou platby za jedlo a pitie na palube, ja som však po návšteve letiskového salónika ani jedno z toho nepotreboval. Vďaka nečakanému pohodliu let prebehol maximálne pozitívne, nové lietadlo bolo úplne čisté a ešte voňalo novotou a musím konštatovať, že hluk od motorov je skutočne nižší ako u klasických A.320. Po niečo vyše dvoch hodinách letu sme pristáli na letisku Sabiha Gökcen, ktoré sa nachádza vo východnej, ázijskej časti Istanbulu.

A300-600 Mahan Air EP-MMO (THR)

A320 Zagros Airlines EP-ZAP (THR)

Na toto letisko som už raz letel, bolo to v roku 2008, kedy som prvýkrát navštívil Istanbul a letel som vtedy z Bratislavy s dnes už legendárnou spoločnosťou SkyEurope Airlines. Pamätám si odvtedy strastiplnú a nekonečnú cestu z letiska do centra Istanbulu, Sabiha Gökcen je skutočne veľmi ďaleko od západnej (európskej) časti mesta a len vďaka nočnému príletu som tento nekonečný presun autobusom a následne lodným trajektom prežil bez nadávania, nakoľko ma neoberal o drahocenný spotterský čas. Dnes je samozrejme situácia oveľa lepšia, letisko má s mestom lepšie a rýchlejšie spojenie, ale celkový dojem z letiska sa v mojich očiach veľmi nezmenil. Sabiha Gökcen slúži predovšetkým ako základňa low-cost dopravcu Pegasus Airlines a ďalej pre niektoré menej atraktívne európske lety spoločnosti Turkish Airlines, často pod hlavičkou AnadoluJet. Z letiska sa lieta aj veľa vnútroštátnych letov a smerujú sem aj zaujímaví návštevníci z oblasti Blízkeho východu alebo Afriky. Na južnej strane dráhy 06/24 sa tiež nachádza údržbová základňa a pohľad na vzácne stroje stojace pred hangármi ma vždy uchvacoval počas vzletu alebo pristátia. Aj preto má toto letisko istú atraktívnosť pre spottera, avšak jeho poloha a okolie je maximálne nevhodné na spotting. Okrem toho, že fotografovanie na letiskách je v Turecku zakázané a turecké letiská sú vybavené strážnymi vežami každých niekoľko stoviek metrov oplotenia, stojí letisko Sabiha Gökcen na vyvýšenine, takže celý okolitý terén je hlboko pod úrovňou dráhy. Všetky prilietajúce lietadlá sú teda z akéhokoľvek miesta v okolí letiska príliš vysoko na kvalitné fotografovanie, navyše okolie letiska je husto zastavané, takže nájsť vhodné miesto je prakticky nemožné. Napriek tomu snívam o tom, že raz preskúmam aj spotting v okolí tohto letiska, pri tejto príležitosti to však nebolo. Môj prílet bol navyše neskoro popoludní, tesne pred západom slnka, ktoré bolo navyše schované za mrakmi.

MD83 Caspian Airlines EP-CPV (THR)

F100 Karun Airlines EP-OPI (THR)

Po vystúpení z lietadla som sa teda pobral rovno na dodatočnú bezpečnostnú kontrolu pre tranzitných cestujúcich, aby som sa dostal do oblasti tranzitu, kde som hodlal stráviť niekoľko hodín do môjho nasledujúceho odletu. Hoci sa letisko od mojej poslednej návštevy určite rozšírilo, stále pôsobí veľmi stiesneným a pochmúrnym dojmom. Úzke chodby, nízke stropy, ošarpané steny, to všetko pôsobilo na mňa dosť odpudivým dojmom. Navyše mnohé oblasti preplnené cestujúcimi so správaním, ktoré som naznačil už v zmienke o odlete z Viedne, to všetko dotváralo nie veľmi lichotivý kolorit. Po preskúmaní celej dĺžky terminálu, ktoré ma utvrdilo v tom, že z neho vôbec nič neuvidím (a navyše bola už tma), som sa napokon utiahol do najkrajnejšieho rohu jedného z východov, kde som dúfal, že budem mať kľud od ostatných cestujúcich. Bohužiaľ, aj sem sa po čase nahrnuli turecké rodiny, ktoré sa rozvalili po celých sedačkách, jedli a nechávali odpadky všade naokolo, vykrikovali po sebe, ich deti pobehovali po celom okolí, prosto nič príjemné pre moje slušne vychované oko a ucho. Ale nejako som tie hodiny nakoniec „odtrpel“, až nadišiel čas nástupu na môj nasledujúci let. Zhýčkaný z predchádzajúcej pohodovej cesty v novom A.320neo som zažil studený návrat do reality low-cost cestovania, keď som sa ocitol v úplne plnom starom A.320 s príliš úzkymi miestami na sedenie, takže cesta z Istanbulu do Teheránu bola tak trochu utrpením. Bohužiaľ, takéto rozmery „miesta“ na nohy sa stávajú u mnohých leteckých spoločností novým štandardom, nemôžem nespomenúť Iberiu, ktorá je pre mňa mementom toho, ako bolestivo sa dá cestovať vo vyspelom svete na palube „full-service“ leteckej spoločnosti.

B747-100SF Islamic Republic of Iran Air Force EP-CQB (THR)

B747-300 Mahan Air EP-MND (THR)

Našťastie všetko má svoj koniec, a tak aj my sme nakoniec pristáli v skorých ranných (alebo lepšie povedané neskorých nočných) hodinách na letisku Imáma Chomejního v Teheráne. Po tradičnom upozornení, že od vystúpenia z paluby lietadla sú ženy povinné nosiť pokrývku vlasov, som sa presunul do terminálu, kde ma čakala tradičná vízová procedúra. Pri ceste do Iránu využíva väčšina cestujúcich tzv. „visa on arrival“, čiže získanie víz na letisku po prílete, hoci existuje samozrejme aj klasická cesta prostredníctvom ambasády, tá je však zbytočne drahšia a náročnejšia. Na získanie víz po prílete je potrebné okrem pasu vyplniť na mieste malý formulár a predložiť doklad o poistení, ktoré platí aj v Iráne. Pre tento účel som si ja nechal vyhotoviť zvláštnu kópiu poistného certifikátu, ktorá vyslovene menuje Irán, aby som predišiel naťahovaniu sa s miestnymi úradníkmi, ktorí silou mocou chcú z turistov vyžmýkať čo najviac peňazí, a tak ich radi posielajú zaplatiť k okienku domáce poistenie, z ktorého nerozumiete ani slovo, nakoľko je celé písaní vo farsí. Musím uznať, že od poslednej návštevy sa priestory na vydávanie víz i celý proces trochu zmodernizovali, majú tam už vyvolávací systém a miesta na sedenie v čakárni, čo sa však nezmenilo, je suma za víza, ktorú vám pri prvom okienku napíšu na kus papierika. Teda nezmenil sa spôsob, suma sa mení každým rokom, a to samozrejme smerom nahor. V roku 2018 som musel za víza zaplatiť už 70 EUR. Po zaplatení poplatku odovzdáte dokumenty v okienku a čakáte. Súčasťou dokumentov je aj adresa ubytovania, stačí na prvú noc, údajne si ju aj preverujú, ale nemôžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Po asi polhodinovom čakaní sú moje víza na svete a na moje prekvapenie majú už iba elektronickú podobu namiesto doterajšej nálepky do pasu.

A319 Zagros Airlines EP-ZAX (THR)

MD88 Taban Airlines EP-TBC (THR)

Človek by sa aj mohol tešiť, že bez Iránskych víz v pase sa bude ľahšie cestovať do USA, ale na to by som sa veľmi nespoliehal. Je všeobecne známe, že osoby, ktoré navštívili štyri blízkovýchodné krajiny, vrátane Iránu, nemôžu využiť bezvízový vstup do USA (prostredníctvom formulára ESTA), ale musia požiadať o vydanie klasických víz na veľvyslanectve USA. To je daň za moje cesty do Iránu, ale nakoľko som už americké víza s 10-ročnou platnosťou získal, tento problém ma zatiaľ netrápi a kto vie, možno nová administratíva USA tento geniálny výmysel choromyseľného Donalda Trumpa raz zruší... Dovtedy však treba počítať s tým, že návšteva Iránu trochu predraží a skomplikuje cestu do USA, z osobnej skúsenosti však musím povedať, že s vydaním amerických víz som nemal žiadne problémy a keď sa ma americký úradník pýtal, načo som bol v Iráne, povedal som mu, že tam lietajú staré americké Boeingy, ktoré sa mi veľmi páčia a pečiatka na mojej žiadosti bola na svete... Absencia papierového iránskeho víza v pase môže zvádzať k domnienke, že by sa to dalo obísť, avšak v dnešnom svete, kde každý vidí a vie všetko, by som to neodporúčal riskovať, nestojí to za to. S elektronickými vízami som hravo prešiel pasovou kontrolou a zišiel na prízemie terminálu, kde ma už čakal môj kufor, zložený z batožinového pásu a opäť hravo som prešiel aj colnou kontrolou a ocitol sa opäť po roku na iránskej pôde. Ďalšou špecialitou Iránu je jeho obrovská inflácia a skutočnosť, že oficiálne internetové výmenné kurzy voči tvrdým menám sú v praxi oveľa výhodnejšie. A to nielen v nejakých pokútnych zmenárňach alebo od priekupníkov, ale aj v oficiálnej zmenárni v letiskovom termináli. A tak moje kroky viedli samozrejme najprv tam, aby som sa výmenou dvoch 50-eurových bankoviek stal okamžite milionárom. Potom som sa už mohol vydať do iránskej reality okolitého sveta, ale o tom až v druhej časti trip reportu.

ATR72 Iran Air EP-ITM (THR)

B737-400 Iran Aseman Airlines EP-NSM (THR)




Komentáře



Nebyly vloženy žádné komentáře.

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace