Spotting trip report – Paríž znova po roku (1. časť)

• 28.11.2020 09:00

Po doposiaľ najväčšom výlete do Ruska, ktorý ma zavial až do ďalekého Irkutska, nastal čas opäť na zvoľnenie tempa a nejaký ten jednoduchý trip po Európe. Času nazvyš však práve veľa neostalo, nakoľko zhruba dva týždne po návrate z východu som bol opäť na ceste za lietadlami, tentokrát však len toť za roh, do Paríža. Už viackrát som spomínal, že na prípravu a logistiku náročnejšie výlety prekladám tými „oddychovými“, ktoré smerujú do blízkeho okolia a opakovane na známe miesta, vďaka čomu ich príprave nemusím venovať zvláštnu pozornosť. Proste stačí nájsť cenovo dostupnú letenku, vhodný termín, rezervovať ubytovanie a môžem ísť. Paríž patrí medzi takéto destinácie, do ktorej sa navyše veľmi rád vraciam. Nielen preto, že na letiskách ako je Paríž je stále čo fotografovať, ale aj preto, že fotografické možnosti sú tu relatívne dobré a za dodržania istých podmienok aj bezproblémové. Aby som nezabudol upozorniť na jednu drobnosť v prípade Paríža, zmienim sa o nej hneď v úvode. Už dlhšie obdobie sú v provincii Seine-Saint Dennis, kam patria aj letiská Charles de Gaulle a Le Bourget, platné pravidlá miestnej prefektúry, ktoré zakazujú zhotovovanie fotografií alebo filmovanie z miest verejne dostupných smerom do vyhradených priestorov letísk. V praxi to znamená, že je oficiálne zakázané fotografovať alebo filmovať lietadlá spoza plota alebo z iných verejných priestorov na dráhach alebo odstavných plochách, neplatí to však pre lietadlá vo vzduchu, nakoľko tie sa nenachádzajú vo vyhradených letiskových priestoroch. Motív tohto zákazu mi nie je známy, našťastie existuje spôsob, ako spotterom umožniť ich hobby a ním je získať oficiálne povolenie na fotografovanie od polície miestnej prefektúry.

Spočiatku sa toto povolenie vydávalo na neobmedzenú dobu a znelo iba na meno a dátum narodenia držiteľa. Pred pár rokmi však požiadavky zmenili a povolenie sa vydáva na obmedzenú dobu 3 rokov a obsahuje aj fotografiu držiteľa, spolu so žiadosťou o vydanie s osobnými údajmi preto treba poslať aj fotografiu tváre. To všetko samozrejme vo francúzštine, nakoľko Francúzi veľmi neradi komunikujú v inom ako ich domovskom jazyku. Našťastie je celé povolenie (aspoň zatiaľ) bezplatné a až doposiaľ som s jeho vydaním nemal problémy, treba však počítať s tým, že doba na doručenie povolenia, ktoré príde od prefektúry poštou, je minimálne 4-6 týždňov, takže ak týmto povolením nedisponujete, treba si ho pred návštevou Paríža včas vyžiadať. Moje posledné povolenie už skončilo svoju platnosť, avšak vzhľadom na súčasnú koronakrízu som sa rozhodol s jeho obnovou počkať, aby som zbytočne neplytval 3-ročnou lehotou v čase, keď sa cestovať za lietadlami nedá alebo to nemá význam. Treba dúfať, že proces získania povolenia sa časom nezmení, nakoľko aj v spottingu platí, že len máloktorá zmena je zmenou k lepšiemu, väčšinou sa veci len sťažujú a komplikujú. Na druhej strane musím priznať, že moje povolenie kontrolovali doposiaľ iba dvakrát a v oboch prípadoch mi nepomohlo od toho, aby som dané miesto nemusel opustiť. Prvýkrát ma vojenská hliadka so samopalmi kontrolovala v poli na juh od letiska, keď som fotografoval prílety na južnú dráhu letiska Charles de Gaulle, avšak ani povolenie nepomohlo, aby ma nedonútili miesto opustiť pod zámienkou, že ide o súkromný pozemok. O pár minút pristávajúci Boeing 777 spoločnosti El Al ozrejmil skutočný dôvod ich aktivity a na tomto mieste som už nikdy problémy nemal.

Druhýkrát sa ma policajná hliadka snažila vykrikovaním nejakých viet spoza plota vyhnať z mosta ponad cestu v blízkosti Terminálu 1 letiska Charles de Gaulle, ale ich snahe som nevenoval veľkú pozornosť, nakoľko moje znalosti francúzštiny sú podobné ako znalosti akéhokoľvek cudzieho jazyka u Francúzov... Nečakal som však, že policajtom budem vadiť až natoľko, že si dajú tú prácu vyjsť z letiskového areálu a prídu ma vyhnať priamo ku mne. Ukazovanie povolenia mi nepomohlo, z ich argumentácie som vytušil, že im vadí moje fotografovanie na moste, hoci som stál mimo cesty za betónovým valom, ale tak policajný dôvod je policajný dôvod, ulahodil som teda ich žiadosti a na pár minút som sa presunul o desať metrov ďalej, kde im to už nevadilo. To boli však jediné prípady, kedy som musel (hoci neúspešne) použiť svoje povolenie, inak ma za dlhé roky nikto nikdy nekontroloval, takže s nevyhnutnosťou tohto povolenia to zrejme nebude také horúce. Okrem letiska Charles de Gaulle je oficiálne potrebné aj na letisku Le Bourget, ktoré spadá pod rovnakú prefektúru, tam však fotografuje málokto a ak tak spravidla mimo letiskového plota, kde letiskové zložky nemajú žiaden dosah. Na letisku Orly, ktoré sa nachádza na juh od Paríža a spadá pod inú prefektúru, sa toto povolenie nevyžaduje. V prípade krátkej, párhodinovej zastávky v Paríži, napríklad počas prestupovania na nejaký diaľkový let, by som sa preto s vybavovaním tohto povolenia nezaoberal, avšak pri viacdňovom cielenom spottingu v Paríži odporúčam si ho vybaviť a nosiť ho pri sebe.

Paríž bol v podstate prvou destináciou, kam som sa za svojím hobby vybral cielene, ak nepočítam okolité krajiny. Už si presne nepamätám, kedy to bolo, ale niekedy v druhej polovici 90. rokov. Spočiatku som sa obmedzil len na sledovanie a zapisovanie lietadiel a občasné fotografovanie malým kompaktným fotoaparátom (treba si uvedomiť, že vtedy neboli tie možnosti aké sú dnes a aj ceny fotoaparátov boli niekoľkonásobne vyššie ako dnes), od roku 2000, keď som začal seriózne fotografovať zrkadlovkou, sa moje návštevy skvalitnili. Tak ako sa postupne zhoršovali možnosti fotografovať lietadlá v tesnej blízkosti terminálov, prestávali mi postupne stačiť len pešie prechádzky k najbližším rolovacím dráham a postupne som začal využívať sieť autobusov v okolí letiska, až som napokon presedlal na auto a dnes si spotting v Paríži bez auta ani neviem predstaviť. Aj moje nároky na fotografie sa postupom času zvyšovali, a tak som sa od plotov rolovacích dráh presúval stále viac k záberom pri pristávaní alebo vzlete. Prispela k tomu aj čulá výstavba v areáli letiska, kedy najmä pri multimodálnom dopravnom uzle Roissypole sa prostredie za tie roky zmenilo na nepoznanie a kedysi voľne prístupný trávnik pri paralelných rolovacích dráhach, kadiaľ rolovali takmer všetky lietadlá po pristátí alebo pred vzletom, sa zmenil na oplotené zamestnanecké parkovisko s budovami rôznych hotelov a iných prevádzok. Aj rolovacie schémy lietadiel sa zmenili, dnes sa snažia dispečeri navádzať lietadlá tak, aby po pristátí na tej-ktorej dráhe rolovali čo najmenej a kedysi atraktívne miesta dnes absolútne stratili na atraktívnosti. Ale aj napriek tomu, že početnosť mojich návštev Paríža sa pomaly bude blížiť k dvom desiatkam, po tých všetkých rokoch musím skonštatovať, že je tu skutočne vždy čo fotografovať.

Preto niet divu, že v roku 2018, keď som hľadal nejaký „oddychový“ výlet na jesenné obdobie, voľba padla opäť na francúzsku metropolu, a to aj napriek tomu, že som tu bol presne pred rokom. V roku 2017 sa ku mne pripojil aj môj pražský kamarát Mirek, tentokrát mi však „dal košom“, nepozdávala sa mu predpoveď počasia, a tak som Paríž po roku absolvoval sám. Ja totiž u výletov lietadlom preferujem zakúpenie letenky v predstihu aj s rizikom, že mi nevyjde počasie, zatiaľ čo Mirek by bol ochotný v prípade priaznivej predpovede počasia obetovať za cestu vyššiu sumu na poslednú chvíľu. Na prvý pohľad sa táto stratégia môže zdať výhodnejšia, avšak pri tom počte spotterských výletov, ktoré ročne absolvujem ja, by predsa len trochu liezla do peňazí a navyše v prípade Paríža môže byť predpoveď počasia aj na poslednú chvíľu dosť zradná. Asi v roku 2015 som sa pokúsil aplikovať túto taktiku aj ja a letenku som si kúpil až štyri dni pred odletom za pomerne vysokú cenu, a napriek tomu sa predpoveď počasia zmenila a nebol som s výsledkom spokojný. Rozhodol som sa preto vrátiť k stratégii pokus-omyl, keď spolieham na to, že s vynaložením menších nákladov mi predsa aspoň občas to počasie vyjsť musí. Navyše Mirek musel v roku 2017 absolvovať cestu do Paríža autobusom, nakoľko letenky boli dva dni pred odletom už tak drahé, že iná možnosť nebola, a tak dlhá cesta autobusom je pre mňa neprijateľným riešením. Musím priznať, že moja taktika prináša striedavé úspechy, ale v roku 2018 to nakoniec dopadlo prevažne priaznivo, aj keď o čistom „azúre“, ako hovoria spotteri, nemohla byť reč, počasie však nakoniec bolo priaznivé cca 70 % času, čo je celkom slušný výsledok.

Na svoju dopravu do/z Paríža som v polovici septembra 2018 použil rakúsku spoločnosť Anisec Luftfahrt, ktorá lietala pod obchodnou značkou Level. Vtedy išlo o pomerne novú záležitosť, lety do Paríža boli v ponuke iba pár mesiacov, lietalo sa dvakrát denne a ceny boli veľmi priaznivé. Nepamätám si presne, ale spiatočná letenka ma vyšla menej ako 100 EUR a to vrátane štandardnej príručnej batožiny a navyše fototašky, do ktorej sa na 3-dňový výlet dá zbaliť to najnutnejšie. Navyše Level lietal na rozdiel napr. od Ryanairu na hlavné letisko Charles de Gaulle, nemusel som teda stráviť ďalšie dlhé hodiny (a zbytočné eurá) presúvaním sa z „poľného“ letiska Beauvais, ale prakticky okamžite po prílete som bol na mieste spottingu a rovnako pred odletom som mohol využiť čas do poslednej chvíle. Lety spoločnosť Level lietala typom A321, na európskych linkách vtedy ani iný typ nepoužívala a išlo o lietadlá s novým moderným interiérom, ktorý netrpel vekom a používaním ako niektoré staršie A320 spoločnosti Vueling. Vďaka relatívnej neznámosti spoločnosti bol let oboma smermi iba podpriemerne obsadený, a tak som nemal problém ani s dostatkom miesta, hoci Level neponúkal zdarma možnosť výberu sedadla, ich systém bol však natoľko nedokonalý, že v čase online check-inu cestujúci videl, aké sedadlo mu systém chce prideliť a ak mu nevyhovovalo, stačilo check-in nedokončiť a vrátiť sa k nemu neskôr a skúšať to dovtedy, kým systém neponúkal vhodné miesto, v mojom prípade pri okne. Aký to rozdiel oproti Ryanairu, ktorý neumožňuje vidieť pridelené sedadlo až do ukončenia online check-inu a potom ho už nemožno zdarma zmeniť a navyše úmyselne prideľuje cestujúcim, ktorí si nezaplatia za výber sedadla, tie najhoršie miesta napriek tomu, že iné, lepšie miesta sú stále k dispozícii. Známe sú dokonca prípady, kedy viacčlennú rodinu systém úmyselne rozsadil po celom lietadle, hoci mali všetci jednu rezerváciu... Level našťastie takéto „ťahy“ nerobil.

Bohužiaľ, firme Anisec Luftfahrt sa v silnej konkurencii low-costov vo Viedni veľmi nedarilo, v porovnaní s Lauda Motion, easyJetom či Wizz Airom ťahala za najkratší koniec a to sa nakoniec prejavilo ukončením jej činnosti začiatkom tohto roka. Na linke síce zostala lietať sesterská spoločnosť Vueling, tá však ponúkala menej atraktívne časy a aj ceny leteniek. Značku Level si International Airlines Group naďalej ponechala pre low-cost diaľkové lety z Barcelony a Paríža-Orly, ktorými činnosť firmy pôvodne začala, ale low-cost lety na európskych tratiach prenechala plne v réžii Vuelingu. Mne sa však ešte podarilo jej služby využiť a s ohľadom na zaplatenú cenu a nízku obsadenosť oboch letov musím povedať, že som bol spokojný. Vďaka lietaniu dvakrát denne som si mohol vybrať vhodný čas letu tam i späť a tak som si vybral v sobotu skoro ráno let z Viedne do Paríža a v pondelok neskoro večer z Paríža do Viedne a získal som tak takmer plné 3 dni fotografovania za cenu jediného dňa dovolenky, ktorú som si chcel ušetriť na ďalšie výlety. A321 Level boli v Paríži obsluhované na charterovom a low-cost Termináli 3 (bývalý Terminál 9), ktorý je síce z hľadiska architektúry a pohodlia akýmsi nechceným dieťaťom v porovnaní s hlavnými terminálmi, avšak o to rýchlejšie je možné cez neho prejsť a začať sa venovať svojim aktivitám. Aj procedúry pred odletom sú veľmi jednoduché a rýchle, preto som v pondelok večer ešte do poslednej chvíle mohol využiť čas na fotografovanie. Nevýhodou Terminálu 3 je, že v ňom nie sú žiadne požičovne automobilov, za týmto účelom som sa teda musel premiestniť do Terminálu 1, čo však s použitím automatického vlaku Roissyval nie je žiaden problém a celá cesta trvá asi 15-20 minút.

Prenájom auta zabral pár desiatok minút, ale okolo 10:00 h som už plnou parou vyrážal na priblíženie k severnej dráhe 27R, kde som v najbližšej hodine očakával zopár zaujímavých lietadiel. Pred odletom z Viedne a v krátkosti aj po prílete do Paríža som si totiž naštudoval očakávané prílety a odlety a nakoľko na prípadnú návštevu letiska Orly bolo už príliš neskoro, otázka stála len tak, či sa po prílete vyberiem na pristátia k severnej alebo južnej dráhe. Ako je totiž známe, letisko Charles de Gaulle disponuje štyrmi vzletovými a pristávacími dráhami v smere východ-západ, z ktorých na kratšiu sa spravidla pristáva a z dlhšej sa vzlieta. V prípade severnej dvojice dráh to znamená, že na pristátia sa používa dráha 09L/27R, zatiaľ čo vzlety sú z dráhy 09R/27L, v prípade južnej dvojice je to naopak, pristátia sú na južnejšiu 08R/26L a vzlety so severnejšej 08L/26R. Počas prvého dňa môjho pobytu sa lietalo v smere od východu na západ, čo je na fotografovanie príletov ten lepší variant, a tak som sa autom ponáhľal na polia východne od letiska, kde sa za koncom obce Le Mesnil-Amelot na okraji cesty D2212 dá celkom slušne fotografovať, aj keď uhol fotografovania by mohol byť o niečo miernejší a na menšie lietadlá je vhodnejší objektív s ohniskovou vzdialenosťou viac ako 300mm. Podarilo sa mi doraziť práve včas na prvé úlovky dňa v podobe „bieleho“ CRJ-1000 spoločnosti SAS a „výročného“ A330-300 spoločnosti Air Transat. Obloha bola zatiaľ takmer bez obláčika, postupne sa však vyparovaním vlhkosti začali tvoriť oblaky, ktoré postupne narastali a počas obeda občas zatienili slnko úplne. Podobné miesto na fotografovanie, avšak s lepším uhlom, sa nachádza aj pri južnej dráhe 26L na okraji okresnej cesty D84, na presun medzi oboma miestami však treba počítať s 10-15 minútami.

Výhoda zdroja informácií o plánovaných letoch mi dovoľovala operatívne sa presúvať medzi týmito dvoma miestami až do skorého popoludnia, kedy som si naplánoval svoj prvý „odskok“, a to na neďaleko ležiace letisko Le Bourget, na ktorom sa v to popoludnie očakávali prílety dvoch zaujímavých Boeingov 737 vo verzii BBJ, oboch zhodou okolností zo Saudskej Arábie. Bohužiaľ medzi nimi bola pomerne veľká časová medzera, ktorú som využil na návrat na letisko Charles de Gaulle, aby som si vyfotografoval vzlet A350 Air Mauritius. Odlety wide-body lietadiel z dráhy 26R možno fotografovať o niečo západnejšie stále pozdĺž cesty D84, treba si však správne „zatipovať“ miesto, kde sa lietadlo dostane nad všadeprítomné stromy, mne sa to našťastie podarilo a spokojne som sa mohol vrátiť na Le Bourget práve včas, aby som zachytil prílet druhého letu z Blízkeho východu. Prílety väčšiny lietadiel (s výnimkou tých najväčších wide-bodies) sa vykonávajú spravidla na dráhu 27, pričom zostupová os vedie súbežne so zostupovou osou dráhy 26L letiska Charles de Gaulle, preto na týchto dvoch letiskách prísne koordinujú smer lietania. Tieto prílety možno pohodlne fotografovať z priemyselného parku oddeleného od letiska Le Bourget rýchlostnou cestou D317. Po úspešnej misii na Le Bourget som sa ešte vrátil na večerné fotografovanie na letisko Charles de Gaulle, odkiaľ som sa po západe slnka, ktoré sa našťastie po krátkodobo prechodne oblačnej oblohe opäť ukázalo, presunul do svojho blízkeho hotela západne od letiska, aby som bol skoro ráno pripravený na druhý deň môjho pobytu. Mal som totiž v pláne navštíviť letisko Orly, kvôli ktorému bolo treba skoro vstávať, aby som na mieste bol včas, ale o tom až v druhej časti môjho Trip reportu.