Spotting trip report – Za hranice všedného Ruska (4. časť)

• 25.10.2020 09:00

Poslednou zastávkou môjho bohatého výletu do Ruska v druhej polovici augusta 2018 sa stalo mesto Irkutsk, ležiace neďaleko Bajkalského jazera a hraníc s Čínou a Mongolskom. Hoci predpoveď počasia na môj štvordňový pobyt bola, na rozdiel od dlhodobých štatistík pre toto ročné obdobie, prekvapivo veľmi priaznivá, na druhý deň po prílete som sa zobudil do úplne zahmleného rána. Fotografovať sa nedalo, rozhodol som sa teda vybrať objavovať krásy jazera Bajkal. Mikrobus ma vysadil v obci Listvjanka, odkiaľ som sa vybral pešo pozdĺž brehu jazera. A musím súhlasiť, že je to mimoriadne pekné prírodné prostredie, znásobené pokojom a pohodovou atmosférou. Samozrejme všade prítomný typický ruský neporiadok nechýbal ani tu, chodníky boli miestami nedokončené, chýbali nejaké kanály a ani mnohé loďky na vodnej hladine neboli práve najnovšie, ale celkovo ma jazero a jeho okolie uchvátili. Kombinácia rozsiahlej vodnej hladiny s farebnými lodičkami, rôznorodými domčekmi na pobreží a zalesnenými kopcami všade naokolo bola veľmi svieža a fotogenická. Obísť toto obrovské jazero je samozrejme nemysliteľné, vybral som sa preto len kúsok popri pobreží a potom som sa rozhodol vystúpiť do zalesnených kopcov, ktoré lemovali jazero zo všetkých strán. Tam som našiel absolútny pokoj a ticho, tak obrovský kontrast s hlukom veľkomiest ale aj letísk. Dostal som sa až k astronomickej pozorovateľni, ktorá však bola pre verejnosť zatvorená a areál strážila dvojica nervóznych psov, naskytol sa mi však aspoň krásny panoramatický výhľad. Na záver ešte nesmela chýbať fotografia s vypchatým ruským medveďom a popoludní som zrelaxovaný mohol nasadnúť na mikrobus smerom naspäť do Irkutska.

Pred bránami mesta som sa nechal vyložiť z mikrobusu neďaleko letiska a rozhodol som sa preskúmať okolie vzletovej a pristávacej dráhy. Letisko Irkutsk má našťastie jedinú dráhu 12/30 s dĺžkou viac ako 3 500 metrov a ja som očakával pristátia v smere 30. Po dlhšom pochode po poľných cestách som sa síce dostal na miesto vhodné na fotografovanie príletov, avšak so sklamaním som zistil, že vietor sa medzitým otočil a všetky očakávané pristátia i vzlety sa uskutočnili v smere 12, takže moja prechádzka nemala veľký význam. Aspoň som ale preskúmal aj tento koniec letiska, veľmi vzdialený od opačnej strany. Letisko má totiž veľmi netypické rozloženie: zatiaľ čo oba terminály aj všetky odbavovacie plochy sa nachádzajú na západnej strane areálu, rolovacia dráha vedie k RWY 12/30, ktorej prah 12 začína ďaleko od terminálov a opačný prah 30 je ešte viac vzdialený. Súbežne s dráhou vedie paralelná rolovacia dráha, letisko je však obohnané typickým betónovým múrom, takže fotografovanie na tejto rolovacej dráhe je nemožné, terén okolo letiska sa navyše rôzne zvažuje a vyvyšuje, ale nikde neumožňuje fotografovanie. V prípade lietania v smere 30 je teda jedinou šancou fotografovanie príletov vo vzduchu, ktoré však vzhľadom na zvažujúci sa okolitý terén tiež nebude ideálne a aj to iba popoludní, lebo vzhľadom na orientáciu dráhy ranné slnko prechádza veľmi rýchlo do nevhodnej zadnej polohy. Bolo preto aj šťastím, že počas celého môjho následného pobytu sa lietalo v smere 12, kde som objavil výborné resp. vhodné fotopozície, a to našťastie na oboch stranách od osi dráhy.

V orientácii na letisku som si však nechal poradiť od miestneho spottera, ktorého som skontaktoval na základe odporúčania od Etienna cez internet a on mi s potešením poskytol všetky potrebné informácie a aj nákresy, ako sa na jednotlivé miesta dostať. Nasledujúci deň ráno, bola to nedeľa, som preto bez zaváhania vyrazil na odporúčanú rannú fotopozíciu dráhy 12, ktorá ma zaviedla pomedzi typické socialistické garáže, mnohé z nich už opustené, až k skupine domčekov na konci, ktoré ležali priamo pri múre letiska. Rozhodujúce však bolo, že jeden z týchto domčekov mal na prvom poschodí terasu s vonkajším schodiskom, z ktorej sa naskytol krásny výhľad na začiatok dráhy 12. Škoda, že domček nemal ešte jedno poschodie s terasou, ktoré by umožnilo zbaviť sa letiskového ostnatého drôtu v dolnej časti fotografií, avšak aj tak bola táto pozícia vynikajúca. Majiteľovi domčeka zjavne nevadilo, že mu na terasu chodia fotografovať spotteri, niekoľkokrát som ho aj stretol, slušne pozdravil a on nemal žiadne námietky. Dokonca som sa spriatelil s jeho mačkou, ktorá bola vďačná za moju spoločnosť od skorého rána a sedela so mnou na terase celý čas. Nakoľko bol už koniec augusta, svetelné podmienky sa ráno rýchlo zhoršovali, musel som preto využiť slnečné svetlo od samého začiatku, než prešlo do osi dráhy a fotografovanie z tohto miesta úplne znemožnilo. Táto fotopozícia je preto logicky využiteľná iba v letnom období, ideálne v júni a júli, v zimnom období slnko z tejto strany dráhy vôbec nesvieti. Na terase som sa napokon stretol aj s mojím domácim kamarátom a jeho kamarátkou, mladou ruskou spotterkou.

Z tohto fantastického miesta je možné fotografovať nielen pristátia na dráhu 12, pričom lietadlá sú vzhľadom na posunutý prah dráhy ešte vo vzduchu, ale aj vzlety. Menšie lietadlá spravidla rolujú zo šikmej rolovacej dráhy, vedúcej od terminálov, priamo na posunutý prah dráhy a pokračujú vzletom, čiže svetelné podmienky na ne sa rýchlo zhoršujú, väčšie lietadlá (prakticky všetky prúdové) však väčšinou z rolovacej dráhy zatočia smerom doľava a idú sa otočiť až na úplný začiatok dráhy, čo umožňuje ich fotografovanie v lepšom svetle počas otáčania sa na dráhu. Treba však povedať, že v Irkutsku sú zaujímavé práve tie pohyby menších lietadiel. Väčšími lietadlami sú zabezpečované najmä frekventované spoje do vzdialenej Moskvy a iných veľkých ruských miest, plus medzinárodné pravidelné a charterové lety, tých však lieta ráno minimum. Na týchto letoch sa navyše používajú klasické západné typy lietadiel, napr. B737, A319/A320/A321, CRJ-200 a pod. spoločností S7 Airlines, Aeroflot, Pobeda, Rossiya Airlines, Ural Airlines a pod., ktoré možno vidieť aj na iných letiskách. Zaujímavosťou môžu byť azda iba Suchoje Superjet spoločností IrAero alebo Yakutia, pričom práve IrAero má (logicky) v Irkutsku hojné zastúpenie, avšak s výnimkou typu B777-200, ktorý sa používa iba na charterové lety. V prípade menších lietadiel sú svetelné podmienky dobré maximálne do 9:00 h ráno, ale fotografovať sa dá samozrejme aj dlhšie, pokiaľ vám nevadí smer osvetlenia lietadla. Nakoľko slnko neprejde na druhú stranu tak rýchlo, bolo by škoda pohyby lietadiel ako TU-134 či IL-76 spoločnosti Alrosa, ktoré som tu zažil, vynechať z dôvodu nedokonalej polohy slnka.

Moje fotografovanie každé ráno otváral prílet AN-24 spoločnosti Sirius Aero, ktorý pre Rusline spájal neďaleké mesto Ulan-Ude s Irkutskom. Problémom je totiž to, že v ceste stojí Bajkalské jazero, ktorého obchádzanie je veľmi zdĺhavé, preto sa dokáže uživiť aj takýto krátky priamy let. Práve lietadlá AN-24 a AN-26 silne dominujú leteckej scéne v Irkutsku a boli mojím hlavným lákadlom, prečo som sa do týchto končín vybral. Najmä domáca spoločnosť Angara Airlines, ale aj konkurenčné IrAero či Alrosa ich používajú na spojenia s okolitými mestami a usadlosťami. Angara Airlines má v Irkutsku bohatú flotilu Antonovov, ktoré sa často odlišujú v detailoch svojho sfarbenia a boli preto pre mňa veľmi atraktívne. Pravidlom je, že v ranných hodinách sa väčšina flotily rozletí do menších miest po okolí a popoludní sa zase vracajú do Irkutska. Čo bolo veľmi výhodné pre mňa, lebo som si ich mohol vyfotografovať dvakrát, ráno pri odlete a popoludní počas návratu. Mnohé z týchto letísk alebo skôr pristávacích plôch nemajú ani spevnenú dráhu, čo dokázal aj jeden AN-24 spoločnosti Alrosa, ktorý pristával so zablatenými pneumatikami a stopami blata na trupe. Okrem tohto nosného typu však možno v Irkutsku vidieť aj menšie stroje AN-28 a L-410, pričom ten prvý je už aj v samotnom Rusku pomerne vzácny. Z Irkutska s oboma lieta SiLA, Sibirskaja legkaja aviacija a český výrobok je zastúpený aj v atraktívnych farbách spoločnosti Aeroservis. Unikátom tejto oblasti je aj to, že niekoľko pravidelných vnútroštátnych letov zabezpečujú aj vrtuľníky Mi-8 a Mi-17, ktoré majú svoje stojiská a heliport v juhozápadnej časti areálu. Tie však nie sú predmetom môjho záujmu.

Ďalšou výhodou letiska Irkutsk (podobne ako Novosibirsk) je aj fakt, že na webovej stránke letiska sú zobrazené plánované aj vykonané lety (vrátane nákladných) spolu aj s typom lietadla, čo spotterovi významne pomáha pri jeho hobby. Okrem už spomínaných regionálnych letov a vnútroštátnych liniek do veľkých ruských miest lietala do Irkutska v roku 2018 aj celá plejáda čínskych leteckých spoločností, niektoré z nich všeobecne známe, iné v našich končinách vzácne, pričom nosným typom je opäť B737 alebo rodina A320. Nechýba ani zopár spojení do iných republík bývalého Sovietskeho zväzu a už v úvode spomínané charterové lety pre ruských dovolenkárov najmä do Thajska a Vietnamu, avšak zo zahraničných dopravcov bol počas mojej návštevy pre mňa najväčším lákadlom Fokker 50 spoločnosti Aero Mongolia, ktorý trikrát týždenne lietal z Ulaanbaataru. Toto lietadlo nie je možné okrem Mongolska vidieť nikde v civilizovanom svete. Dnes ho už na linke nahradil prúdový Embraer ERJ-145 a spoločnosť má objednané aj ruské Suchoje SSJ-100, avšak či aj budú niekedy nasadené je otázne, nakoľko tento typ nemá najlepšiu povesť a výsledky a mnohí užívatelia sa ho predčasne zbavili. Nákladná doprava nie je v Irkutsku veľmi rozvinutá a prílet nejakého nákladného lietadla je lákadlom aj pre miestnych spotterov, ako to bolo v prípade IL-76 spoločnosti Alrosa počas mojej návštevy, na ktorého vzlet ma môj kamarát dokonca zobral aj na opačný koniec letiska.

Ranné fotografovanie v Irkutsku je teda so znalosťou miestnych pomerov od zasvätených pomerne jednoduché, problém však nastal čo so zvyškom, resp. väčšinou dňa... Domáci spotteri mi počas nedeľného obeda v miestnej reštaurácii ukázali ich miesto, odkiaľ fotografujú pristávajúce lietadlá (na vzlety možno popoludní zabudnúť), avšak vzhľadom na veľkú vzdialenosť od posunutého prahu dráhy 12 boli lietadlá na môj vkus príliš vysoko a uhol teda pre mňa nevhodný. Nevzdal som sa však a so zanietením sebe vlastným som sa rozhodol skúsiť šťastie na vlastnú päsť. Automaticky sa ponúkal veľký štadión, nachádzajúci sa hneď za mojím hostelom a využívaný na rôzne športové aktivity miestnych, ktorý bol voľne dostupný. Vyskúšal som vyfotografovať zopár lietadiel z najvzdialenejšieho rohu štadióna, ale stále to nebolo ono, lietadlá boli stále príliš vysoko. A potom mi skrsla myšlienka, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden dobrodruh... Vo všetkých štyroch rohoch štadióna stáli vysoké osvetľovacie stožiare, otázne či ešte funkčné, každopádne k svetlám na ich vrchole viedli kovové schodíky vo vnútri stožiarov, na ktoré sa dalo dostať odklopením kovovej šachty. Využil som situáciu, keď na štadióne nikto nebol a rozhodol som sa vyskúšať svoj nápad. S trochou šikovnosti sa mi podarilo vyliezť najprv na prvú medziplošinu, ktorá však bola stále pomerne nízko, a tak som pokračoval ďalšou sústavou schodov až na druhú medziplošinu, ktorá bola už v dvoch tretinách výšky stožiara. Okolo nej bola našťastie železná konštrukcia, takže pádu som sa veľmi obávať nemusel a po zatvorení plechového krytu schodiska sa dalo na plošine aj pohodlne sedieť. Našiel som takmer ideálne miesto! Prilietavajúce lietadlá bolo zďaleka vidieť a uhol bol oveľa lepší ako zo zeme. Vzdialenosť, najmä u menších lietadiel, bola síce o niečo väčšia, ale to nevadilo. Na samotný vrchol stožiara som sa už neodvážil a aj tu som sa obával, že ak ma zbadá niekto z personálu, tak ma vyženú, ale nestalo sa tak a ja som na tomto vysunutom výškovom pracovisku mohol v pokoji fotografovať popoludňajšie prílety na letisko.

Prevádzka na letisku sa samozrejme po čase začala veľmi opakovať, aj keď každý deň bolo nejaké to lietadlo nové, a tak som sa rozhodol využiť čas aj na návštevu mesta. Centrum Irkutska síce nie je veľké, ale je pekne upravené, plné kvetov a nábrežie rieky Angara žilo čulým životom. V meste sa nachádza niekoľko krásnych pravoslávnych chrámov a celé mesto je pretkané turistickou čiarou, ktorá vedie turistu od jednej očíslovanej pamätihodnosti k druhej, pričom pri každej z nich je informačná tabuľa v ruštine, angličtine a čínštine. Samozrejme, videl som aj časti mesta, ktoré neboli úplne výstavné, ale Irkutsk ma príjemne prekvapil. Okrem centra mesta som sa rozhodol vybrať aj do akéhosi „múzea“ lietadiel na južnej strane letiska. V skutočnosti to nie je žiadne múzeum, ale výcvikové stredisko miestnej leteckej akadémie, kde sú na voľnej ploche vystavené staré sovietske lietadlá, z tých väčších a zachovalejších typov dva TU-154, jeden IL-76 a trojica vrtuľových Antonovov. Po príchode na miesto ma však privítal zámok na bráne a nikde nikoho. Nevzdal som to a búchaním na bránu sa mi podarilo privolať strážcu, ktorý mi ale vysvetlil, že náčelník odišiel do mesta a bez jeho súhlasu ma vpustiť nemôže. Našťastie moje presviedčanie a vysvetľovanie odkiaľ som až prišiel ho obmäkčilo a nakoniec mi umožnil prehliadku a vyfotografovanie všetkých lietadiel, za čo som mu bol veľmi vďačný. Cestou späť som si ešte z vedľajšieho zaburineného kopčeka vyfotografoval niekoľko doslúžených Antonovov, ktoré stáli na uzatvorenej ploche zväčša už bez motorov alebo iného použiteľného vybavenia. Na druhej strane Širjamovej ulice, ktorá vedie popri letisku, je ešte oddelený areál s jednou rozpadajúcou sa IL-76 a podobne zúboženou vojenskou AN-24 a niekoľkými vyradenými stíhačkami, ide však o vojenský areál, do ktorého sa mi napriek presviedčaniu pri bráne nepodarilo dostať.

Môj veľmi úspešný štvordňový pobyt v Irkutsku, ktorý sprevádzalo neobvykle krásne počasie, sa nakoniec skončil a po poslednej noci v hosteli ma čakal let naspäť do Moskvy. V predstihu som sa dostavil na odbavenie do odletovej haly vnútroštátneho terminálu, ktorá bola úplne preplnená, nakoľko ráno odlieta v tesnom závese niekoľko letov do Moskvy a iných ruských miest. Postaviť sa do správneho radu na check-in bolo pomaly umenie, ale napokon sa mi to podarilo zvládnuť a dostal som sa do podobne preplnenej oblasti východov na odlet. Je treba ale poznamenať, že po zvyšok dňa je letisko Irkutsk oveľa menej frekventované a aj jeho priestory teda príjemnejšie. Mojím lietadlom do Moskvy sa stal Airbus A321neo a ja som tak prvýkrát letel touto novou verziou lietadla. Servis na palube bol príjemný a let napriek dlhému trvaniu prebehol bez problémov. Časový posun spôsobil, že na letisku Domodedovo v Moskve som pristál ešte predpoludním a po zhodnotení informácií od môjho kamaráta o plánovanej prevádzke som sa rozhodol, že posledný poldeň môjho pobytu venujem znova letisku Vnukovo. V Moskve vládlo taktiež krásne slnečné počasie a tak som sa presunul cez celé mesto na letisko Vnukovo, kde našťastie začali popoludní používať na pristátia dráhu 19, na ktorej sa veľmi dobre fotografuje a táto konfigurácia zostala až do večera. Aj tu si však spotter musí trochu pomôcť, lebo najlepšia fotopozícia sa nachádza na malej kontrolnej plošinke parovodu, na ktorú treba vyliezť po kovovom rebríku a zatvoriť za sebou šachtu. Na malú plošinku sa zmestí najlepšie jeden, maximálne dvaja spotteri a miestnym zložkám to našťastie väčšinou nevadí. Tu som sa konečne, v posledný deň svojej cesty, stretol aj s mojím kamarátom, ktorý ma tak neúnavne zásoboval cennými informáciami počas celého pobytu. Večer ma už čakal len presun naspäť na Domodedovo a nad ránom odlet do Viedne na palube Austrian Airlines, ktorý zavŕšil ďalšiu mimoriadne úspešnú návštevu Ruska, tentokrát obohatenú o zážitky z nevšedných letísk. Zostáva mi len dúfať, že budúcnosť mi umožní takéto cesty ešte absolvovať.