Spotting trip report – Za hranice všedného Ruska (2. časť)

• 11.10.2020 09:00

V auguste 2018 som sa opäť po ročnej prestávke ocitol na spotterskom výlete v Rusku, tentokrát som sa však neobmedzil iba na hlavné mesto, ale rozhodol som sa navštíviť aj trochu viac zabudnuté zákutia tejto veľkej krajiny, kde som očakával väčšiu nádielku starých lietadiel sovietskej konštrukcie, ktoré sa z veľkých moskovských letísk už takmer úplne vytratili. Svetlú výnimku tvorí letisko Vnukovo, na ktorom sídli vládna letka Ruskej federácie, vybavená až na pár výnimiek výhradne lietadlami domácej produkcie (ak teda rátam do tohto pojmu aj Ukrajinu), a na ktoré smeruje aj najviac letov všeobecného letectva, na ktorých ešte občas možno stretnúť nejaký ten Tupolev či Jakovlev. Druhou možnosťou v hlavnom meste sú vojenské základne, na západe ležiaca Kubinka alebo na východe sa nachádzajúce letisko Čkalovskij. Keď sme museli kvôli technickej závade a následne zrušenému preletu skupiny čínskych lietadiel z Novosibirska do Kubinky prehodnotiť svoje pôvodné plány, rozhodli sme sa spolu s maltskými kamarátmi vyraziť na základňu Čkalovskij. Ako som už spomínal, na želanie mojich kamarátov sme sa vybrali vlakom a vystúpili sme na železničnej zastávke Gagarinskaja, ktorá sa nachádza hneď za mestom Ščolkovo. Vzhľadom na prevládajúci smer vetra sme totiž očakávali lietanie v smere 12. Na leteckej základni Čkalovskij je k dispozícii vzletová a pristávacia dráha v smere 12/30, takže pri východnom vetre sa lieta spravidla v smere 12, nakoľko však ide o vojenskú základňu s malou prevádzkou, ktorá sa navyše nemusí riadiť civilnými predpismi, smer lietania nie je prakticky nikdy istý. My sme však našťastie tipovali správne, čakala nás však „prechádzka“ cez hustú spleť stromov, než sme sa dostali na lúku, z ktorej možno fotografovať pristávajúce lietadlá. Nebolo to nič príjemné a odvtedy som si povedal, že na toto miesto už vlakom určite nepôjdem, cesta „maršrutkou“ je rýchlejšia a hlavne bezproblémová.

Letecká základňa Čkalovskij je hlavnou základňou vojenského transportného letectva v moskovskej oblasti a svoj domov tu má niekoľko desiatok rôznych typov lietadiel, ktoré každodenne vykonávajú jednak traťové lety po celom Rusku a často aj do zahraničia (veľmi často napr. na ruskú základňu Latakia v Sýrii), ale aj cvičné lety a okruhy po blízkom okolí. Záleží len na šťastí (alebo dobrých informáciách), či tu za deň uvidíte dva-tri pohyby alebo aj niekoľko desiatok rôznorodých lietadiel. Asi najvzácnejším exemplárom je tu IL-86VKP, čo je špeciálne upravená verzia inak nie veľmi úspešného a už dávno vyradeného prvého sovietskeho aerobusu IL-86, ktorá slúži ako vojenské veliteľské stanovište na riadenie zo vzduchu. Je preto vybavená nástavcami na tankovanie za letu, aby mohla vydržať vo vzduchu niekoľkonásobne dlhšie ako jej civilný predchodca (ktorý neoplýval práve dlhým doletom) a samozrejme množstvom antén a senzorov. Väčšinou lieta v praxi iba jediný kus, ale určite sú v letuschopnom stave udržiavané viaceré. IL-86VKP nelietajú často, vidieť ich preto vo vzduchu je veľmi vzácne, mne sa to už po niekoľkýkrát podarilo aj počas tejto návštevy. Ďalším vzácnym typom, ktorý možno na Čkalovskom vidieť, je IL-18 a jeho varianty, najmä IL-22, ktoré v civilnej prevádzke už dávno zmizli z letísk, ale tu ešte lietajú v hojnom počte a svojimi krásnymi tvarmi, ešte krajším zvukom a nezameniteľnou dymovou stopou ma vracajú do spomienok na detstvo. Nechýbajú rôzne verzie TU-134, vrátane modifikácie TU-134UBL zameranej na výcvik posádok bombardérov TU-160, ďalej „konvenčné“ TU-154 a to vrátane pôvodnej verzie TU-154B-2 s odlišnými motormi, ďalej veľké počty IL-76 v rôznych verziách, AN-26, AN-72 či IL-62M. O niečo vzácnejšie sú AN-12 či AN-124, ale aj tie sa z času na čas v Čkalovskom objavia.

Z novšej produkcie sú to napr. AN-148 či TU-204 rôznych verzií, na základni má svoj domov aj jeden JAK-42. Okrem ruského vojenského letectva prebieha z Čkalovského aj výcvik kozmonautov, napokon hneď vedľa základne sa nachádza Hviezdne mestečko. Leteckú podporu výcviku zabezpečujú typy TU-134, TU-154 a najnovšie aj TU-204. Aj časť flotily Open Skies, ktorá zabezpečuje dohľad nad plnením zmluvy o odzbrojení, a ktorú dojednali ešte za čias Varšavskej zmluvy a NATO, sa nachádza v Čkalovskom v podobe TU-154M a TU-214, avšak turbovrtuľový AN-30, ktorý lieta napr. aj na pozorovacie misie do našej oblasti, má sídlo v Kubinke. Z tohto výpočtu vidieť, že pestrosť typov lietadiel na základni je mimoriadna a fanúšik sovietskej techniky si tu príde skutočne na svoje. Ale... V skutočnosti to nie je také jednoduché. Zatiaľ čo na civilných letiskách v Rusku sú na fotografovanie lietadiel už celkom zvyknutí a spotterom nerobia problémy, na vojenských základniach je to pochopiteľne inak. Fotografovanie vojenských objektov je zakázané a neopatrný fotograf by mohol ľahko prísť do problémov, ktoré v lepšom prípade skončia zatknutím na policajnej stanici alebo vojenskej posádke a vysvetľovaním jeho konania, no a samozrejme povinným vymazaním fotografií. Počul som o prípadoch spotterov, ktorí boli odhalení vojenskou hliadkou a ich vypočúvanie trvalo niekoľko hodín. So zhoršujúcou sa medzinárodnou situáciou a vyhrocovaním vzťahov medzi východom a západom nemožno očakávať, že by v tomto smere sa situácia zlepšila, práve naopak. Aj domáci ruskí spotteri sú v okolí letísk ako Čkalovskij veľmi opatrní, pred prípadnými hliadkami sa poctivo skrývajú a o svojich najlepších miestach na fotografovanie sa nezmieňujú. V prípade zatknutia zahraničného spottera, ktorý navyše ani nemusí hovoriť po rusky, je situácia ešte zložitejšia a obvinenie zo špionáže nemusí byť vôbec nereálne. Preto v žiadnom prípade týmto nechcem propagovať fotografovanie lietadiel v blízkosti ruských vojenských základní a už vôbec nie ľuďom bez predchádzajúcich skúseností. Ja som doposiaľ vďaka maximálnej opatrnosti nezaznamenal žiadne väčšie problémy, aj keď v roku 2019 som mal veľmi na mále, ale o tom až v niektorom ďalšom príbehu neskôr. Poznám však prípady, kedy dokonca miestne civilné obyvateľstvo nahlásilo polícii „podozrivé“ osoby v blízkosti letiskového areálu, takže tieto riziká netreba podceňovať.

Ten, kto nechce riskovať zatknutie pri vojenskej základni, má dostatok príležitostí realizovať svoje spotterské umenie na rôznych civilných letiskách v Moskve. Asi najzaujímavejším je letisko Vnukovo, ktoré okrem bežnej prevádzky ponúka aj pomerne časté lety lietadiel vládnej letky Ruskej federácie, občasné nákladné lety lietadlami IL-76 alebo AN-124 a zároveň slúži aj ako hlavné moskovské letisko pre tzv. „všeobecné letectvo“. A to v Rusku môže znamenať všetko od malých Falconov a Embraerov až po početné Boeingy BBJ alebo A319CJ, dokonca až ojedinelé A330 či A340. V tejto oblasti lieta ešte aj zopár starých JAK-40 či TU-134, vidieť ich však býva čoraz ťažšie. Práve na letisku Vnukovo vidieť najmarkantnejšie posun v čase od mojej prvej návštevy Ruska v roku 2011, keď sa to tu ešte hemžilo typmi TU-154, TU-134, AN-24 či JAK-42 aj na bežných civilných letoch, dnes uvidíte maximálne nejaký ten JAK-40 spoločnosti Vologda a zopár moderných Suchojov Superjet, napr. spoločností Azimuth Airlines, IrAero či Gazpromavia. Ale skladba lietadiel je napriek tomu atraktívna, problémom však je, že počas dňa na letisku aj niekoľkokrát zmenia dráhu v používaní, čo znamená presuny medzi jednotlivými miestami, počas ktorých spravidla pristane práve ten najzaujímavejší kúsok. Prioritnou dráhou v používaní je 06/24, na ktorej sú však fotografické podmienky nie práve ideálne (s výnimkou ranného fotografovania pristátí na dráhu 06). Lepšie je to v prípade dráhy 01/19, v jej prípade existujú veľmi dobré fotografické možnosti na oboch koncoch dráhy a z oboch strán, mnohokrát však je potrebné sa vynájsť alebo požiadať o pomoc domácich spotterov.

V prípade letiska Vnukovo platí, že ak sa má konať nejaký let s vládnymi predstaviteľmi, letisko vyhlási tzv. „režim“, počas ktorého hliadky obchádzajú perimeter letiska a pokiaľ zbadajú spotterov, vyženú ich preč. Ale aj tento problém sa dá vyriešiť a na mnohých miestach sa dá celkom slušne skryť pred očami hliadky a počkať si na vytúžené lietadlo. Na ostatných civilných letiskách Moskvy je fotografovanie absolútne bez problémov. V prípade letiska Domodedovo existujú veľmi dobré fotopozície najmä z popoludňajšej strany západnej dráhy 14R/32L, ktorá sa spravidla využíva na takmer všetky pristátia a niektoré vzlety, je tu však treba počítať s pomerne dlhou cestou cez polia alebo popri plote letiska z najbližšej zastávky autobusu. Problémom je, že severne od prahu dráhy 14R sa nachádza malý potok, ktorý väčšinou nie je možné prekonať, preto už nie je možné prejsť popri plote letiska plynulo od cesty, ktorá vedie severne od dráhy až k južnému prahu dráhy 32L a je nutné sa vopred rozhodnúť, kam chcete ísť fotografovať a podľa toho zvoliť aj výstupnú zastávku autobusu. Inak je však fotografovanie na letisku Domodedovo pohodové a bezpečnostné zložky nemajú so spottermi žiaden problém. Ranné fotografovanie je však na Domodedove komplikované, nakoľko v prípade dráh v smere 14/32 a už dávnejšie zrušenému letnému času v Rusku sa slnko dostáva pomerne rýchlo do nevhodnej pozície, najmä ak sa lieta od juhu, teda v smere 32. Prístup do týchto lokalít je navyše veľmi komplikovaný a zdĺhavý, táto námaha sa preto vôbec neoplatí. V prípade pristátí v smere 14 existuje celkom slušná fotopozícia v cargo zóne letiska, dostupná pohodlne po chodníku z najbližšej zastávky autobusu.

Podobne je tomu aj na letisku Šeremetevo, ktoré je však silne dominované lietadlami spoločnosti Aeroflot, napriek tomu je tu k videniu vždy niečo zaujímavé, napr. spomedzi domácich alebo zahraničných charterových dopravcov, v prípade šťastia aj IL-76 alebo AN-72 ruskej pohraničnej stráže, ktoré tu majú svoju základňu. Okrem pomerne nezaujímavých letov Aeroflotu a niektorých bežných európskych dopravcov tu majú svoju základňu aj lietadlá spoločností Nordwind Airlines, Pegas Fly, Royal Flight, čiastočne Rossiya Airlines a letisko je nalietavané aj niektorými exotickými návštevníkmi z Ázie alebo Blízkeho východu, napr. Mongolian Airlines, Tianjin Airlnes, Iran Air, Sham Wings Airlines a pod. Na letisku Šeremetevo sa jednoznačne lepšie fotografuje v prípade lietania v smere dráhy 24, na opačnom konci letiska došlo v uplynulých rokoch k veľkej výstavbe cestnej infraštruktúry a uhol fotografovania je tu dosť nevhodný. Počas mojich návštev ešte letisko Šeremetevo fungovalo iba s dvoma vzletovými a pristávacími dráhami, ktoré sa nachádzali tesne vedľa seba uprostred letiska. Na jeseň 2019 však bola otvorená nová dráha, ktorá dostala označenie 06L/24R (a tá, ktorá mala toto označenie pôvodne, bola preznačená na 06C/24C), a tá sa nachádza ďaleko na severe od letiskového komplexu, s ktorým je spojená dlhou rolovacou dráhou vedúcou ponad Šeremetevské šosse. Je jasné, že nová dráha je od svojho otvorenia využívaná na časť prevádzky, pravdepodobne výhradne pristátia a vzhľadom na svoju odlúčenosť od ostatnej „civilizácie“ bude prístup k nej asi pomerne zložitý. Obávam sa, že výstavbou tejto tretej dráhy sa podmienky na fotografovanie na letisku Šeremetevo výrazne zhoršili, s novou dráhou však nemám osobné skúsenosti, takže sa s nimi ani nemôžem podeliť.

Oveľa jednoduchšie je to na letiskách, ktoré majú jednu jedinú vzletovú a pristávaciu dráhu, akým je napr. letisko Ostafjevo. Toto malé letisko na južnom okraji Moskvy „ležalo“ dlho bokom môjho záujmu, lebo bez dôveryhodných informácií sa jeho návšteva veľmi neoplatí. Letisko slúži ako základňa spoločnosti Gazpromavia, avšak väčšinou len pre malé bizjety a vrtuľníky, jeho prevádzka je teda veľmi slabá. Na druhej strane tu má svoju základňu aj miestny oddiel ruského námorného letectva, ktorý používa atraktívne typy AN-24, AN-26, AN-72 a sporadicky aj AN-12 či IL-18. A tie už sú poriadnym lákadlom pre mňa, nakoľko lietadlá vojenského námorníctva napr. na Čkalovskom alebo v Kubinke nestretnete. Problémom je však to, že letov je veľmi málo a letisko leží pomerne ďaleko od akéhokoľvek iného letiska, v roku 2018 som však mal šťastie (resp. moja túžba navštíviť konečne aj Ostafjevo bola tak veľká), že sa predsa len našiel deň, kedy informácie od môjho kamaráta sľubovali na Ostafjeve viac ako jedno lietadlo a zároveň na ostatných moskovských letiskách neboli iné lepšie lákadlá, a tak som sa konečne vybral aj tam. Cesta sa dá opäť zvládnuť metrom a následným peším pochodom asi 1 hodinu alebo metrom a autobusom, záleží od toho, na ktorú stranu letiska máte namierené. Jeho iba 2 050 metrov dlhá dráha 08/26 je obklopená zo západnej strany poliami a z východnej strany začína v blízkosti miestneho sídliska, kam sa dá pohodlne dostať autobusom zo stanice metra. V mojom prípade boli plánované najprv odlety, preto som si vybral variant presunu metrom a pešo k prahu dráhy 08, kde som vzhľadom na krátku dráhu a nie práve najväčšiu stúpavosť starých sovietskych lietadiel očakával vzlety naplánovaných AN-24 a AN-26 vojenského námorníctva. A skutočne, po krátkom čakaní sa na mňa usmialo šťastie a po známom zvuku rolujúcich Antonovov (ktoré od konca dráhy nevidno) som sa dočkal príjemného nízkeho vzletu oboch lietadiel.

Letisko Ostafjevo by bolo ešte atraktívnejšie v prípade lietania v smere 08, nakoľko okrem fotografovania príletov tu možno fotografovať aj lietadlá otáčajúce sa na prahu dráhy na vzlet. Letisko totiž nie je vybavené paralelnou rolovacou dráhou, všetky lietadlá sa teda na prahu dráhy 08 musia otočiť do smeru vzletu. Vítaným plusom je nízky a často zdeformovaný plot, ktorý siaha tak po pás až prsia a umožňuje pohodlné fotografovanie z krátkej vzdialenosti. Mojím snom ostáva raz tu zažiť rolovanie a vzlet IL-18 alebo AN-12, ktoré musia byť veľkým zážitkom. Ale ako som už naznačil, na letisko Ostafjevo sa dá vybrať len so skutočne dobrými informáciami, alebo ak disponujete veľkou porciou šťastia, lebo tu sa dá presedieť pri dráhe aj celý deň a nevidieť pri tom viac ako jedno-dve lietadlá, aj to zväčša len bizjety. Ja som však na Ostafjevo zamieril práve v deň, keď bolo tých pohybov plánovaných viac a po úspešnom vyfotografovaní vzletov som sa pešo premiestnil cez miestne usadlosti na priblíženie dráhy 26, kde som popoludní úspešne vyfotografoval ďalšie tri rarity v podobe dvojice AN-72 a jedného JAK-40. Škoda len, že počasie sa medzitým rapídne zhoršilo a zo slnečného predpoludnia sa stalo zamračené popoludnie a večer. Kým ja som sa venoval svojím prioritám, moji kamaráti z Malty venovali väčšinu času pobytu na letisku Čkalovskij. Uznávam, že toto letisko skutočne prináša najväčšiu pridanú hodnotu, najmä pre priaznivcov starých sovietskych lietadiel, avšak aj tu po niekoľkých dňoch vidíte väčšinou stále tie isté lietadlá a ja som preto uprednostnil variabilitu a navštívil aj ostatné moskovské letiská. Naše kroky sa však mali opäť spojiť, pretože po 6 dňoch pobytu v Moskve nastal čas posunúť sa do ďalšej destinácie, do Novosibirska.

Novosibirsk je tretie najväčšie mesto Ruska, ležiace na juhozápadnom okraji Sibíri na brehu rieky Ob a oplývajúce asi 1,6 miliónmi obyvateľov. Je logické, že letisko takéhoto veľkého mesta bude patrične živé, avšak hlavná atraktívnosť Novosibirska pre mňa a mojich maltských kamarátov spočíva v tom, že svojou polohou zhruba na pol ceste medzi východom a západom krajiny slúži ako významný bod medzipristátia mnohých lietadiel na diaľkových letoch a netýka sa to len civilných lietadiel, ale aj vojenských strojov, z ktorých mnohé nemajú dostatočný dolet na to, aby preleteli územie Ruska bez medzipristátia. A tak okrem bohatej civilnej prevádzky tu možno každý deň vidieť aj viacero vojenských transportných i bojových lietadiel, z ktorých niektoré tu majú svoju základňu (napr. vrátane MiG-31) a iné sa iba zastavia pre doplnenie paliva, príp. odpočinok posádky. Aj z civilných leteckých spoločností tu možno stretnúť niektoré rarity, je to napr. najzápadnejšie letisko v Rusku, kde možno pravidelne fotografovať A319 spoločnosti Aurora Airlines, ATR-42 NordStar, ďalej regionálne stroje z Kazachstanu, Uzbekistanu, Tadžikistanu, Kirgizstanu a pod. Na letisku panuje aj čulý nákladný ruch, na svojich letoch sa tu pravidelne zastavujú aj nákladní giganti ako Cargolux, Lufthansa Cargo, Sky Gates Airlines či Aviastar-TU, ktorý lieta do Novosibirska aj s modro sfarbenými TU-204C voziacimi zásielky pre ruskú poštu. Novosibirsk je proste atraktívnym letiskom s dobrými fotopozíciami, niet preto divu, že sa celá naša výprava opäť stretla v tomto meste. Každý sme prileteli svojím spôsobom, ja som využil služby už spomínanej spoločnosti S7 Airlines, moji kamaráti leteli Aeroflotom, ale naše lety pristáli v tesnom závese, takže sme sa po pár dňoch opäť raz stretli v letiskovej hale. A potom už nasledoval môj dvojdňový pobyt v Novosibirsku, ktorému sa budem venovať v nasledujúcej časti reportu.