Spotting trip report – Antonov a Liga majstrov (1. časť)

• 17.05.2020 09:00

Čo majú Antonov a Liga majstrov spoločné? Nie veľa, v mojom prípade iba to, že finále najprestížnejšej európskej futbalovej súťaže sa v roku 2018 konalo v rovnakom meste, v ktorom má sídlo aj konštrukčná kancelária Antonov. V ukrajinskej metropole Kyjev. Dokonca nemajú v mojom prípade spoločné ani to, že by som bol fanúšikom oboch. Zatiaľčo Antonovy určite patria medzi lietadlá, ktoré fotografujem najradšej, futbal a šport celkovo mojou záľubou nie sú. Našťastie pre mňa, športového antitalenta, má Liga majstrov milióny priaznivcov po celej Európe a tí najskalnejší neváhajú na finálové zápasy cestovať, a to väčšinou lietadlom. Futbal ako najmasovejší šport v Európe využíva vo veľkej miere leteckú dopravu, nielen pre mužstvá ako také, ale aj fanúšikovia sú ochotní zaplatiť často veľké peniaze za to, aby mohli svoj obľúbený klub alebo reprezentáciu vidieť naživo aj mimo svojej domoviny. A z toho potom ťažia leteckí nadšenci ako som ja, ktorým vďaka charterovým letom na futbalové zápasy pristávajú na domovských letiskách zaujímaví návštevníci. Už za minulého režimu, ako chlapec, som futbalové zápasy netrpezlivo očakával, lebo v Bratislave to bola jedna z mála príležitostí vidieť občas aj západné typy lietadiel. Dodnes si pamätám najmä reprezentačné zápasy Československa v Bratislave, ktoré na miestne letisko priniesli pre mňa vtedy také lahôdky ako dvojicu lietadiel Caravelle spoločnosti Sterling Airways, Boeingy 707 a 737 Sobelair či Convair CV-580 Partnair. Dnes sa situácia samozrejme zmenila, za lietadlami sa dá voľne cestovať a ani na futbalové zápasy už nelietajú také rarity ako kedysi, ale stále sú tieto zápasy dobrým zdrojom zaujímavých lietadiel, najmä ak ide o finále najprestížnejšej súťaže.

Avšak myšlienka znovu navštíviť Kyjev za účelom spottingu vznikla v presne opačnom poradí. Cez ukrajinské hlavné mesto som najprv tranzitoval počas svojej prvej cesty do Teheránu a kedysi som nakrátko pristál v Kyjeve v rámci rozlúčkového letu s IL-18 spoločnosti Grixona. To však boli len krátke návštevy, neumožňujúce prakticky žiadny spotting, ale stačili na to, aby som sa rozhodol, že sa sem musím niekedy vrátiť na dlhšie. Tak sa aj stalo v roku 2016, keď som sa v Kyjeve zastavil na tri dni počas svojej cesty do Kazachstanu. S návštevou som bol veľmi spokojný a tak keď som na jeseň roku 2017 objavil náhodou na internete zmienku o veľmi lacných letenkách z Viedne do Kyjeva s poznámkou, že sa dajú kúpiť aj na termíny okolo finálového zápasu Ligy majstrov, bolo rozhodnuté, ide sa znova do Kyjeva. Nebolo o čom špekulovať, letenka za zhruba 50 EUR bola veľmi výhodná, navyše v skvelom termíne a na výber som mal dva lety denne, takže som si mohol skombinovať svoju cestu tak, aby som čo najviac muziky dostal za čo najmenej peňazí. K letenke som si rezervoval aj lacné a jednoduché ubytovanie v centre mesta, ktoré som poznal už spred dvoch rokov a mohol som sa začať tešiť na svoj malý výlet. V tom čase som ešte netušil, ktoré mužstvá budú hrať finále Ligy majstrov v máji 2018, avšak vedel som, že ani jedno nebude domáce, čo znamenalo slušný potenciál na bohatú nádielku charterových letov. Nakoniec sa z predchádzajúcich fáz turnaja do finále dostali dve veľmi atraktívne mužstvá: Real Madrid a Liverpool FC, ktoré sľubovali skutočne vysokú návštevnosť finálového zápasu. Napriek tomu som si povedal, že skúsim ešte niečo navyše.

V roku 2016 som sa vďaka kontaktom s miestnymi spottermi úplnou náhodou dostal v posledný deň svojho krátkeho pobytu k možnosti zúčastniť sa na letisku Svjatošin slávnostného roll-outu a prvého letu jediného civilného lietajúceho stroja AN-22 po jeho komplexnej rekonštrukcii a natretí do nových farieb, čo bol samozrejme úžasný zážitok. A tak som si povedal, že skúsim šťastie znova. Cez svoje kontakty sa mi podarilo prepracovať až k tlačovému oddeleniu výrobného závodu Antonov a vďaka svojim článkom v nemeckom časopise Skyliner, článkom a fotografiám tu na Planes ako aj iných serveroch som oslovil zástupkyňu pre média s prosbou o možnosť návštevy závodu v Gostomeli. Po istom vyjednávaní sa mi podarilo získať pozitívnu odpoveď, aj keď všetko podliehalo ešte schváleniu vyšších miest, tak ako to v post-sovietskych krajinách je dodnes zvykom a teda do poslednej chvíle som si nemohol byť istý, či sa návšteva aj zrealizuje, ale minimálne som mal v rukách prísľub. Prípravy na výlet tak prebiehali v o to väčšom očakávaní. V podstate ale nebolo veľmi čo pripravovať, Kyjev som už poznal, vďaka pamätaniu si základov ruštiny som sa aj celkom slušne vedel dohovoriť, a tak zostávalo len čakať. Moju radosť ešte umocnila správa od jedného z ukrajinských spotterov, ktorý mi poslal link na informáciu, že letisko Kyjev-Boryspiľ v spolupráci s domácimi spottermi pripravuje jedinečnú akciu – vstup na plochu letiska za účelom fotografovania lietadiel v deň zápasu. Bolo sa však treba včas zaregistrovať, lebo počet miest bol limitovaný, čo sa mi aj podarilo, hoci celá komunikácia prebiehala iba v ukrajinčine, ale všetko som napokon dobre zvládol.

Nakoniec prišiel očakávaný 23. máj 2018 a môj popoludňajší odlet z Viedne do Kyjeva. V tom čase lietali Ukraine International Airlines medzi Viedňou a Kyjevom ešte dvakrát denne, pričom popoludňajší odlet bol pre mňa veľmi výhodný, do Kyjeva som priletel večer a po prvom nocľahu som mal už celý štvrtok na fotografovanie. Treba povedať, že okrem veľmi priaznivej ceny, ak sa letenka kupovala vo veľkom predstihu, v tom čase UIA umožňovali vziať si na palubu aj štandardnú príručnú batožinu a malú osobnú vec, v mojom prípade fotoaparát. Neskôr sa bohužiaľ podmienky výrazne sprísnili, odpadla možnosť druhej malej príručnej veci a aj ceny za letenky sa zvýšili, no a poslednú ranu môjmu výhodnému cestovaniu s UIA zasadil redukčný program na ozdravenie firmy, kvôli ktorému koncom roka 2019 výrazne zredukovali počet letov okrem iného aj do Viedne. Ale to zbytočne predbieham, v roku 2018 bolo ešte všetko príjemné a po krátkom lete som večer pristál na letisku Boryspiľ. Po nevyhnutných formalitách ako pasová a colná kontrola, výmena peňazí a zistení, že do západu slnka sa neočakáva žiadny zaujímavý let, som sa rozhodol pokračovať hneď na svoje ubytovanie v centre mesta, ktoré som opäť zvolil v miestnom hosteli, situovanom v jednom z panelákov pri centrálnej železničnej stanici. Tento typ lacného ubytovania je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu úplne bežný a hoci zvonka domy väčšinou vyzerajú nevábne, vnútorné zariadenie bytov je spravidla na slušnej úrovni a navyše takýto nocľah je za dobrú cenu. Celkovo, životné náklady na Ukrajine sú veľmi nízke, aj čo sa týka stravy alebo cestovania.

Na druhý deň ráno ma čakal výlet na neďaleké letisko Žuljany, avšak ráno som sa ešte pre istotu presvedčil o tom, že na letisku Boryspiľ sa neočakávajú žiadne mimoriadne zaujímavé lety, ktoré by ma donútili zmeniť plán. Popoludní som totiž mal absolvovať spomínanú návštevu v závode Antonov, výlet na Žuljany prakticky v centre mesta bol preto určite lepšou voľbou. Letisko sa skutočne nachádza hneď za panelákmi juhozápadnej časti mesta a doprava od môjho hostela nielen k terminálom ale aj k dráhe je viac než jednoduchá. Stačí si „stopnúť“ niektorú z „maršrutiek“ na hlavnom bulvári 5 minút pešo od môjho ubytovania a nechať sa odviezť smerom na juh okolo letiska na okraj predmestia Žuljany a z najbližšej zastávky potom absolvovať asi polhodinový peší pochod. Pre menej zorientovaných, „maršrutky“ sú typickým dopravným prostriedkom v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré predstavujú akýsi medzistupeň medzi autobusom a osobným autom. Sú to malé mikrobusy, mnohokrát staršieho dáta výroby, ktoré sú označené číslom linky a destináciou a jazdia teda po stálej trase. Nemajú pevný cestovný poriadok, jazdia spravidla keď sa dostatočne naplnia a zastavujú nielen na oficiálnych zastávkach mestskej hromadnej dopravy, ale na požiadanie zastavia aj medzi nimi. Platí sa výhradne v hotovosti buď vodičovi alebo špeciálnemu „vyberačovi“ a orientácia v ich sieti je pre cudzincov niekedy trochu problematická, ale ja som si už počas opakovaných návštev Ruska, Ukrajiny, Kazachstanu a podobných krajín na tento systém zvykol.

Letisko Žuljany má iba jednu vzletovú a pristávaciu dráhu, označenú 08/26 a s dĺžkou 2310 metrov. Na jednej strane tu pri takejto dĺžke dráhy nemožno očakávať žiadne veľké lietadlá, na druhej strane „komorná“ atmosféra letiska má svoje čaro a navyše umožňuje z rovnakého miesta fotografovať pohyby lietadiel pri oboch smeroch lietania. A na Žuljanoch nie je ničím neobvyklým, ak je vietor slabý, aby pristátie alebo vzlet boli podľa potreby aj v opačných smeroch. Intenzita prevádzky je pomerne malá, niekedy tu aj celé hodiny nič nepristane alebo nevzlietne, napriek tomu tu možno stretnúť zaujímavých návštevníkov. Okrem „domáceho“ dopravcu Wizz Air a niekoľkých letov denne spoločnosťami LOT, Belavia, Pegasus Airlines, flydubai, Alitalia a pod. (z toho mnohé v noci alebo skoro ráno) sem pravidelne a niekoľkokrát denne lieta spoločnosť Motor-Sich Airlines, ktorá zabezpečuje spojenie Kyjeva s niekoľkými domácimi destináciami. U nej nikdy neviete, aký typ lietadla v daný deň nasadí. Nosným typom je samozrejme AN-24, ale pravidelne sa na jej letoch vyskytujú aj typy JAK-40 alebo AN-74, preto jej lety často vyhľadávajú nadšenci zo západnej Európy, ktorí sa chcú preletieť neobvyklým typom lietadla. V čase mojej návštevy lietali na letisko Žuljany aj dve ďalšie pomerne vzácne zahraničné spoločnosti, azerbajdžanská low-cost pobočka národného dopravcu pod názvom Buta Airways a talianska low-cost spoločnosť Ernest Airlines. Z domácich dopravcov sa tu pravidelne objavovali aj YanAir a Bravo Airways, ktorí v roku 2018 operovali z oboch kyjevských letísk, pričom niekedy dokonca charterový let odleteli z jedného letiska a po návrate pristáli na tom druhom, čo bolo iste veľmi mätúce pre cestujúcich. Po havárii jedného zo strojov MD-83 spoločnosti Bravo Airways sa však neskôr ich prevádzka presunula výhradne na letisko Boryspiľ.

Najväčšiu vzácnosť na letisku Žuljany však predstavujú lietadlá ukrajinského ministerstva vnútra, ktoré majú na tomto letisku svoju základňu. Jeho flotilu tvorí niekoľko AN-74 a AN-26, časť flotily lieta v sivých „kamuflážnych“ farbách, časť v civilnom outfite. Bohužiaľ, v posledných rokoch je veľká časť flotily dlhodobo odstavená a lety realizujú len 2-3 stroje. Prechodný domov má na letisku Žuljany spravidla aj jeden z Antonovov ukrajinského záchranného systému, ktoré majú inak svoju domovskú základňu v Nižine, asi 200 km severovýchodne od Kyjeva, avšak jedno lietadlo AN-26 sa veľmi často nachádza dislokované na tomto letisku. Bohužiaľ, stojiská týchto strojov sú ukryté pred zrakmi spotterov a hoci od terminálu sa dá k nim dostať pomerne blízko, vďaka vysokému betónovému múru sa nedajú na stojiskách odfotografovať. Mne sa podarilo jeden z AN-74 ministerstva vnútra predsa len vyfotografovať cez malý otvor pri vstupnej bráne do areálu, kde som ale riskoval odhalenie vojenskou hliadkou za múrom. Netreba ale zúfať, niektorý z AN-26 či AN-74 sa z času na čas vyberie na nejaký vnútroštátny let, samozrejme problémom je byť v správnom čase na správnom mieste. Ja som mal našťastie k dispozícii informácie o letových plánoch, ale ani to nebolo zárukou, že sa let skutočne zrealizuje, niekoľkokrát sa mi stalo, že som na odlet takéhoto lietadla márne čakal a let sa napokon neuskutočnil. To je riziko u lietadiel v štátnych službách... Ak máte veľké šťastie, môžete byť svedkom príletu, odletu alebo testovacieho letu niektorého Antonova z opravárenského závodu 410, ktorý sa nachádza na západnom okraji letiska, ja som však nikdy také šťastie nemal. Na opačnej strane areálu sa nachádza úžasné letecké múzeum Olega Antonova pod holým nebom, ktoré skrýva množstvo civilných aj vojenských lietadiel sovietskej výroby zväčša vo výbornom stave, ale o ňom som písal už v reportáži o svojej zastávke v Kyjeve v roku 2016.

Moje čakanie na letisku mi spríjemnila dlho očakávaná správa od tlačovej zástupkyne firmy Antonov, že moja návšteva na popoludnie bola odsúhlasená a o 13:30 h sa mám hlásiť pred hlavným vchodom spoločnosti na letisku Svjatošin. Rýchlo som sa teda zbalil a vopred naplánovanou trasou som sa presunul na ulicu Tupoleva č. 1 (aká to irónia, najmä v súvislosti so súčasnými napätými vzťahmi medzi Ruskom a Ukrajinou), kde som sa podľa dohody stretol s pani Oksanou a ďalšími dvoma zástupcami firmy Antonov a po krátkych formalitách ma naložili do mikrobusu a odviezli sme sa na letisko Gostomel na severozápad od Kyjeva. Zatiaľčo výroba lietadiel Antonov a časť údržby prebieha na letisku Svjatošin, testovanie a ďalšia časť údržby na letisku Antonova v Gostomeli. Tu má svoje sídlo aj komerčná odnož firmy, spoločnosť Antonov Airlines, ktorá vykonáva nákladné lety lietadlami Antonov za odplatu a prináša tak firme neoceniteľné príjmy, ktoré môžu byť investované do vývoja, výroby a údržby lietadiel značky Antonov. Je treba priznať, že ukrajinský letecký priemysel, ktorého je Antonov neodmysliteľnou súčasťou, v súčasných ekonomických podmienkach doslova živorí a nebyť príjmov z komerčnej prepravy spoločnosti Antonov Airlines, už dávno by zrejme zanikol. Antonov poskytuje svoje služby aj pre potreby NATO v rámci spoločného ukrajinsko-nemeckého podniku Antonov-SALIS. Kedysi bol súčasťou tohto podniku aj ruský dopravca Volga-Dnepr Airlines, ale po ochladení vzťahov medzi Ruskom a Západom a najmä po svojvoľnej anexii Krymu Rusko svoju účasť z politických dôvodov ukončilo a dnes je Antonov jediným poskytovateľom prepravných kapacít svojimi lietadlami AN-124, ktoré sú trvalo umiestnené na letisku Lipsko/Halle. Ale viac o mojej návšteve v Gostomeli až v ďalšej časti môjho trip reportu.