Spotting trip report – Prvýkrát v čiernej Afrike (2. časť)

• 08.03.2020 09:00
• Letecké cestopisy

Po veľmi neblahých až nebezpečných zážitkoch z predchádzajúceho dňa v Nairobi som sa do nového rána v Dar-es-Salaame prebúdzal s istými obavami, ale zároveň s presvedčením, že aspoň tu musím uspieť, lebo inak tento výlet neskončí veľmi úspešne. Veľkú nádej som vkladal do dohodnutého stretnutia so zástupcom spoločnosti Air Tanzania, s ktorým som sa mal stretnúť hneď ráno. Preto som sa zo svojho skromného hotela oproti letisku vybral rovno k letiskovému terminálu, kde bola k dispozícii aj letisková wi-fi sieť. Dar-es-Salaam Julius Nyerere International Airport je oveľa menšie letisko ako Nairobi Jomo Kenyatta, ročne odbaví len okolo 2,5 milióna cestujúcich, ale o to zaujímavejšie lietadlá sem lietajú. Predovšetkým domáca tanzánijská scéna je veľmi bohatá, krajina je bohatá na prírodné krásy pre turistov bažiacich po krásnych plážach i divokej prírode. Hlavným turistickým lákadlom krajiny je ostrov Zanzibar, kde dovolenkujú bežne už aj Česi a Slováci, ale aj prírodné rezervácie a národné parky po celej krajine, kde možno vidieť krásne divo žijúce zvieratá. Nakoľko cestná sieť v krajine nie je veľmi rozvinutá, väčšina turistov smeruje do týchto oblastí letecky, hoci väčšinu z týchto letov lietajú malé jednomotorové lietadlá veľkosti Cessny Caravan, ktoré sú síce výborne vybavené pre lety do divočiny, ale pre spottera môjho zamerania nepredstavujú cieľ môjho záujmu. Okrem nich však v krajine existuje aj niekoľko leteckých spoločností s väčšími strojmi, ktoré už môj fotoaparát potešia, a to bolo hlavné lákadlo mojej návštevy tejto krajiny.

Pracovník spoločnosti Air Tanzania ma skutočne prišiel vyzdvihnúť pred letiskovú halu a cez dvojitý vstupný bod previedol do neverejnej časti letiska, odkiaľ sme vyšli na letiskovú plochu s niekoľkými zaujímavými lietadlami. Hoci som samozrejme logicky javil záujem najmä o lietadlá tejto spoločnosti, očkom som pokukoval aj po iných skvostoch zaparkovaných v rôznych častiach letiska. Keď som sa konečne s obavami odhodlal na otázku, či by bolo možné prejsť po letisku a vyfotografovať aj iné lietadlá, moje obavy sa naplnili, dostal som totiž zamietavú odpoveď. Podobne ako v Keni, aj tu platí pravidlo, že zástupca majiteľa daného lietadla musí byť pri fotografovaní prítomný, resp. musí aspoň dať vopred súhlas, inak to nie je možné. A tak som s veľkým sklamaním musel prijať fakt, že z tejto úžasnej návštevy na ploche letiska v Dar-es-Salaame si odnesiem len fotografie DHC-8-400 Air Tanzanie, nakoľko to bol jediný typ lietadla, ktorý v danej chvíli lietal (menší DHC-8-300 bol práve v údržbe a nové A220-300 a B787-8 v čase mojej návštevy spoločnosť ešte nemala dodané). Napriek predstieranej radosti a vďačnosti voči môjmu hostiteľovi som z letiska odišiel sklamaný a riešil som, čo ďalej. Nakoľko čas už pomerne pokročil a k naštudovaným potenciálnym fotopozíciám to bolo poriadne ďaleko, rozhodol som sa zvyšok dňa stráviť v meste a spottingu zvonka sa venovať v nasledujúci deň. Podľa pripravených materiálov som preto nasadol na miestny mikrobus a odviezol sa do centra mesta, ktoré bolo vzdialené asi 45 minút jazdy. Tu som si pozrel celé centrum mesta, pobrežie i obrovský rybí trh. Je samozrejmé, že všade ma za ruku ťahali dotieraví obchodníci, ktorí mi chceli niečo predať. Lodným trajektom som sa preplavil aj do časti mesta zvanej Kigamboni. Celkovo na mňa urobil Dar-es-Salaam celkom dobrý dojem, s ohľadom na africké pomery.

Na druhý deň bol na programe už iba spotting. Letisko Julius Nyerere International Airport má našťastie tiež iba jednu aktívnu vzletovú a pristávaciu dráhu, v smere 05/23 a dlhú 3 000 metrov a podobne ako v Nairobi aj tu sa lietalo smerom od západu na východ. Ostávalo teda iba nájsť vhodné miesto pri jej prahu 05, čo sa síce zdá ľahké, ale nakoľko z tejto destinácie nenájdete na internete takmer žiadne fotografie a už vôbec nie nejakého sprievodcu pre spottera, neostávalo mi nič iné, len podľa naštudovaných máp použiť moju intuíciu. A opäť sa potvrdilo, že mám zjavne „nos“ na spotting... Zo svojho hotela som sa najprv vybral pešo popri hlavnej ceste smerom na juhozápad, kde som našiel správnu odbočku pri veľkom odstavnom parkovisku minibusov v blízkosti Tanzania Civil Aviation Authority. Keďže sa mi už nechcelo šliapať pešo, zamával som na prvý minibus, podarilo sa mi dostať dovnútra a za neutíchajúceho záujmu svojich čiernych spolucestujúcich som sa viezol smerom k vytúženej dráhe. Na vopred naplánovanom mieste som z minibusu vyskočil a vybral sa popri nefunkčnej úzkorozchodnej železničnej trati smerom k prahu dráhy. Tu sa mi medzi relatívne novými a slušne vyzerajúcimi domami podarilo nájsť miesto, kde bol dobrý výhľad na pristávajúce lietadlá a zároveň boli v relatívne dobrom uhle. Navyše štvrť vyzerala byť relatívne bezpečná, čo bol jeden z hlavných faktorov, nakoľko som nemal chuť nechať sa tu okradnúť alebo zbiť. A tak som sa usídlil v tieni strechy jedného z domov a čakal na nie veľmi časté pristátia. Samozrejme pre miestnych obyvateľov som bol veľkou atrakciou, som presvedčený, že v živote žiadneho spottera ešte nevideli. Našťastie, nesprávali sa ku mne vôbec nepriateľsky, čoho som sa spočiatku obával, práve naopak, z vedľajšieho domu po mne hanblivo pokukovalo mladé dievča, ktoré nakoniec prekonalo ostych a prišlo za mnou ponúknuť mi stoličku na sedenie a tieň ich domu. Vrcholom však bolo, keď mi v čase obeda priniesla skromný, no o to chutnejší obed, ktorý jej mama práve uvarila. Tak takúto pohostinnosť som po negatívnych skúsenostiach z predchádzajúceho dňa nečakal a dievčaťu som sa odmenil zopár peniazmi, ktoré ani nechcela prijať. Komunikácia síce viazla, lebo jej znalosti angličtiny boli veľmi slabé, ale táto skúsenosť mi dodala nádej, že nebude predsa len všetko také zlé, ako sa dovtedy javilo.

Samotná prevádzka na letisku bola veľmi slabá, ak odpočítam lety malých jednomotorových lietadiel, bolo to len zopár pristátí, ktoré stáli za použitie fotoaparátu, avšak na to som bol pripravený. Aj počasie bolo výrazne lepšie ako deň predtým v Nairobi, nejaké oblaky síce boli, ale slnko prevažovalo. To ale tesne po obede prešlo do nevhodnej polohy a tak som sa musel so svojou pohostinnou rodinou s ťažkým srdcom rozlúčiť a vybral som sa hľadať iné vhodné miesto na opačnej strane dráhy. Tu to bolo oveľa zložitejšie, nakoľko cesta prechádzala hneď pri múre letiska a na druhej strane cesty bola hustá zástavba domov a vysoké stromy. Napokon sa mi predsa podarilo nájsť výborné miesto, odkiaľ som dokonca v tieni stromu mohol fotografovať pristátia až do večera, hoci uhol slnka nebol vzhľadom na orientáciu dráhy úplne ideálny. Tentokrát som však stál na priestranstve, kde sa pohybovalo mnoho ľudí, ktorí si ma obzerali, a tak som očakával možné problémy. A skutočne, čoskoro pri mne zastavilo civilné auto, z ktorého sa ma v civile oblečený človek pýtal, čo tu robím. Pravdivo som mu to vysvetlil, nič iné som napokon nemohol, na čo som dostal odpoveď, že fotografovanie na letisku je tu zakázané. Našťastie, na rozdiel od Nairobi, pokus ukázať mu komunikáciu s letiskom a spoločnosťou Air Tanzania vo veci fotografovania mi tentokrát vyšiel, miestneho Tanzánijca som tým uspokojil a až do západu slnka som už nemal žiadne problémy. Prevádzka ani popoludní nebola veľká, ale mnohé lietadlá ma vyslovene potešili, nakoľko sú v mojej zbierke veľmi vzácne a nikde inde ich nie je možné vyfotografovať. Niečo po 18:00 hodine sa svetelné podmienky začali rapídne zhoršovať a ja som sa žiaľ musel vybrať na spiatočnú cestu. Nakoľko som mal dostatok času, tentokrát som si celú cestu prešiel pešo, aby som si ešte naposledy užil atmosféru pravej Tanzánie mimo turistických letovísk.

Neskoro večer ma čakal totiž odlet naspäť do Nairobi, kde som mal stráviť posledné tri dni mojej cesty. Spiatočný let prebiehal opäť Embraerom 190 spoločnosti Kenya Airways a bol absolútne bez problémov, s výnimkou mladej černošky, ktorá sediac vedľa mňa zaspala na mojom rameni tak tuho, že ani pristátie v Nairobi, hlásenie stewardky a vystupovanie ostatných cestujúcich ju neprebrali k životu. Až moje lomcovanie ju donútilo otvoriť oči a uvoľnila mi konečne cestu von. Po imigračných formalitách som sa taxíkom vybral do môjho hotela, v ktorom som mal stráviť nasledujúce tri noci, nešlo však teraz už o luxusný hotel priamo na letisku, to by som sa veru nedoplatil, ale o lacné ubytovanie asi 10 km po ceste od letiska, čo sa síce na mape zdalo hračka, ale v skutočnosti sme spolu s taxikárom nakoniec blúdili tmavými prašnými cestami okolo domov a nevedeli môj penzión nájsť. Nakoniec sa nám to podarilo, ale taxikár samozrejme odo mňa pýtal za jazdu viac ako sme sa vopred dohodli (nejaké taxametre tu samozrejme nefungujú), presne v štýle správania sa afrických obyvateľov k bielym návštevníkom „podojme ich čo najviac“. Ale bol som rád, že som v hlbokej noci bol bezpečne v mojom ubytovaní, kde som, ako som neskôr zistil, spal úplne sám... Teda nie doslova, lebo spoločnosť mi robili desiatky komárov. Moja posteľ bola síce vybavená krásnou moskytiérou proti komárom, ale nemalo to žiaden účinok, keď boli už aj vo vnútri. Ďalšie na mňa čakali v obrovskej kúpeľni. Takže hoci som bol z domova pripravený na komáre vonku v prírode a bol som proti nim zaočkovaný proti žltej zimnici, paradoxne som vonku nestretol ani jedného, zato v noci som mal v izbe hotový koncert a natierať repelentom som sa musel paradoxne na noc v posteli... Konkurenciu v hudobnom vystúpení im robili len všadeprítomné psy, ktoré štekali do hrobového ticha noci. Začal to jeden a spustil kanonádu odpovedí zo všetkých strán, ktorá nemala konca kraja. Občasný hluk štartujúceho lietadla z letiska bol proti tomu balzamom na uši...

Čakali ma ešte tri dni pobytu v Nairobi a po negatívnych až nebezpečných zážitkoch opísaných v prvej časti som bol trochu v rozpakoch, ako ich vyplním. Samozrejme, mal som v pláne navštíviť samotné mesto a mohol som sa vybrať aj do prírodnej rezervácie na jeho okraji, kde na akomsi menšom safari so siluetou mesta v pozadí žijú exotické druhy zvierat, ale ja som do Kene prišiel predsa hlavne kvôli lietadlám a safari som si naplno užil predtým v Juhoafrickej republike. Našťastie, hlavné mesto Nairobi má ešte aj druhé letisko, Wilson Airport, ktoré sa nachádza priamo na južnom okraji mesta. Ide o pomerne malé letisko iba s regionálnou dopravou menšími lietadlami, ale nachádza sa na ňom aj údržbová základňa mnohých spoločností. Ale ako som už viackrát spomínal, pre dlhoročného spottera ako som ja je jedno malé regionálne lietadlo mnohokrát vzácnejšie ako tri Boeingy 747, ktoré som už stokrát videl, pri všetkej úcte ku kráse tohto stroja. A hlavne to bola pre mňa jediná šanca ako sa v Nairobi ešte pokúsiť venovať spottingu. Nebol som si samozrejme istý, či aj tu nenarazím na problémy s vojakmi alebo políciou, ale oproti letisku Jomo Kenyatta tu som sa aspoň mohol tváriť, že ma chytili prvýkrát... Letisko Wilson má dve vzletové a pristávacie dráhy 07/25 a 14/32, ktoré kvôli svojej krátkej dĺžke cca 1 500 metrov neumožňujú prevádzku veľkých lietadiel. Tejto orientácie dráh som sa obával, nakoľko ak by boli pristátia a vzlety z rôznych smerov, boli by spotting veľmi komplikovaný. Pokúšal som sa síce získať aj povolenie na vstup a fotografovanie na ploche letiska, avšak v tomto prípade som nikdy ani nedostal žiadnu odpoveď. Až neskôr sa ukázalo prečo... Rozhodol som sa preto skúsiť šťastie fotografovaním lietadiel v konečnej fáze priblíženia na pristátie, pričom správne som predpokladal, že pristátia by mali byť v smere 07. Ako sa ukázalo, v tomto smere bola aj časť štartov, zvyšok sa realizoval z krížom situovanej dráhy 14, čo mi však nevadilo.

Najprv som sa však k letisku musel nejako dostať, a tu som opäť narazil na africkú mentalitu, ktorá mi nie je veľmi sympatická. Z mapy som mal naštudované, že z hlavnej cesty, ktorá viedla asi 15 minút pešo od môjho hotela v blízkosti letiska Jomo Kenyatta, jazdí autobus k štadiónu Nyayo, kde som plánoval prestúpiť zase na iný autobus smerom k letisku. V teórii to vyzeralo veľmi jednoducho, ale prax bola, ako inak, úplne odlišná. Keď som sa konečne dostal cez frekventovanú cestu na druhú stranu, čo nebolo vôbec ľahké, začal som riešiť, ktorý autobus si vlastne stopnúť. Niekoľko miestnych obyvateľov mi našťastie poradilo, lebo autobusy neboli nijako viditeľne označené, aspoň pre cudzinca to bolo absolútne nezrozumiteľné. Nakoniec teda prišiel ten, na ktorý domáci ukázali, že mám nastúpiť a tak som nastúpil. Pre miestnych cestujúcich som sa stal veľkou atrakciou, bieli ľudia asi necestujú „ich“ autobusom každý deň, ale úškrny, vykrikovanie ani iné reakcie som si nevšímal. V týchto autobusoch sa platí „vyberačovi“ peňazí vo vnútri, a tu som narazil na spomínaný problém. Moja cieľová destinácia (štadión Nyayo) bola myslím veľmi jasná a všetkým dobre známa, napriek tomu som počas troch dní zaplatil tri rôzne sumy peňazí (a to veľmi rôzne), pričom „vyberač“ mi vždy svätosväte tvrdil, že ten autobus tam určite ide a on mi povie, kedy mám vystúpiť. Asi očakávate, že to bolo úplne inak... Najbližšie som sa k cieľovému miestu dostal hneď v prvý deň, keď mi „vyberač“ iba „zabudol“ povedať, že mám vystúpiť a v podstate iba vlastným úsudkom som prišiel k záveru, že štadión sme už prešli a mal som vystúpiť. Takže mi zastavili na ďalšej križovatke a čakal ma len 7-minútový peší presun naspäť. V nasledujúce dva dni ma vyslovene oklamali a autobus ani náhodou nešiel okolo štadióna. Keď sme v polovici cesty odbočili niekam inam, dožadoval som sa vysvetlenia, ale „vyberač“ ma upokojoval, že určite ideme tým správnym smerom. Nakoniec to dopadlo tak, že ma vysadili na mieste, z ktorého bolo v diaľke vidieť vrchol jedného svetelného stožiara štadióna a ja som musel k nemu šliapať takmer pol hodinu...

Napriek tomu sa mi k letisku Wilson napokon podarilo dostať a začal som hľadať vhodné miesto v okolí priblíženia na RWY 07. Úvodné pokusy neboli veľmi úspešné, lietadlá boli príliš blízko a vo veľmi strmom uhle, lepšiemu uhlu bránili husté stromy. Ani tu ma však intuícia napokon nesklamala a našiel som celkom dobré miesto na okraji mestského obchvatu, ktorý bol síce pomerne ďaleko od prahu dráhy, ale terén tu výrazne stúpal, a lietadlá tak boli v celkom dobrom uhle. Navyše som bol ďaleko od letiska mimo dosahu akýchkoľvek vojenských alebo policajných zložiek. Nejaké elektrické drôty, ktoré miestami bránili v zábere, sa už dali prekonať. Popoludní som sa len presunul na opačnú stranu od osi dráhy 07, kde som našiel ešte lepšie a pohodlnejšie miesto, ešte viac izolované od prípadných zvedavých tvárí. Svetelné podmienky najmä popoludní neboli veľmi dobré, jednak bolo pomerne veľa mrakov a jednak uhol slnka bol dosť odzadu, ale nemal som veľmi na výber. Prevádzka však bola veľmi zaujímavá, hoci letov samozrejme nebolo veľa. Ak pominiem malé jednomotorové lietadlá, ktoré nie sú predmetom môjho záujmu, prakticky každý väčší turboprop na obzore bol unikátny svojím sfarbením a pre Európana veľmi exotický. Najčastejším typom boli DHC-8, Fokker 50 či Twin Otter, ale potešili ma dnes už raritné DHC-7 a občas aj nejaký ten Regional Jet. Potvrdilo sa, že Keňa okrem bohatej vnútroštátnej dopravy slúži aj ako základňa mnohých humanitárnych organizácií, ktoré práve z letiska Wilson lietajú do okolitých krízových oblastí. Fotografovanie som si teda užíval, keď sa zrazu vedľa mňa objavilo policajné auto. Okamžite som očakával problémy, tentokrát sa to však ukázalo ako zbytočné. Policajti si prišli len „oddýchnuť“ na konci služby do tieňa stromov, veselo mi zamávali a po výmene služby sa prezliekli a odišli domov. To isté sa opakovalo každý deň, v podstate sme sa na diaľku „skamarátili“.

Samozrejme som nevzdal ani myšlienku pokúsiť sa dostať na plochu letiska, lebo som vedel (a čiastočne aj videl), že sa tam nachádzajú skutočne raritné skvosty, aj keď mnohokrát zaparkované tesne vedľa seba. Počas nevhodného obedňajšieho slnka som sa preto vybral na letisko a na niekoľkých miestach som sa pokúšal získať povolenie vyjsť aspoň na časť plochy, bohužiaľ všade mi to bolo zamietnuté a ukázalo sa to byť iba strata času. Nakoniec som na druhý deň ráno skončil v čakárni pred kanceláriou riaditeľa letiska, ktorý sa musel najprv naraňajkovať a potom ma veľkoryso prijal, ale po vypočutí mi s poľutovaním oznámil, že na to potrebuje súhlas ich nadriadeného ministerstva, ktorý som musel získať vopred. A vtedy sa ukázalo, že hoci som letisko kontaktoval vopred e-mailom a dokonca sa to dostalo k osobe zodpovednej za vstupy na plochu, táto černoška sa na to jednoducho vykašľala s tým, že potrebujem súhlas ministerstva, ale ani sa mi neunúvala to oznámiť, aby som sa to mohol pokúsiť vybaviť. Ďalší dôkaz toho, akí „pohostinní“ a „priateľskí“ sú ľudia v Afrike... Od riaditeľa letiska som síce získal jeho vizitku a prísľub, že ak prídem do Kene znova, mám ho vopred kontaktovať a on mi vstup na plochu vybaví, ja však vôbec neviem, či a kedy sa sem ešte vrátim a otázne je aj to, či on ešte bude raňajkovať v riaditeľskej kancelárii. Po tomto ďalšom sklamaní z prístupu afrických ľudí k turistom z Európy som sa už venoval iba spottingu zvonka, ktorému som nakoniec namiesto plánovaného jedného venoval takmer 2,5 dňa. A hoci sa prevádzka z veľkej časti opakovala, každý deň sa vyskytlo niečo vzácne a ojedinelé, alebo sa mi podarilo opraviť záber z predchádzajúceho dňa. A tak možno povedať, že letisko Wilson nakoniec zachránilo kenskú časť môjho výletu.

Nevynechal som ani návštevu mesta Nairobi, i keď to ma žiadnym spôsobom neuchvátilo. Ale vidieť skutočný africký spôsob života nebolo na škodu. Časť mesta je relatívne pekná, časť ošumelá a škaredá, ale to nie je len prípad hlavného mesta Kene. Opäť som sa bohužiaľ nevyhol dotieravosti miestnych ľudí, pre ktorých je biely človek automaticky dojná krava na peniaze. Niektorí to robili aspoň nenúteným spôsobom, stretol som jedného skutočne chudobne oblečeného človeka, ktorý sa so mnou dal asi na hodinu do reči počas fotografovania na letisku Wilson, dokonca sa trochu vyznal aj v lietadlách, a aj keď na konci samozrejme poprosil o peniaze pre svoje deti, nebral som to ako arogantné zdieranie a rád som mu pár drobných dal. Oveľa horšie na mňa pôsobil človek, ktorý sa na mňa „nalepil“ pri miestnom trhovisku a silou-mocou mi chcel ukázať cestu. Opakovane som mu zdôrazňoval, najprv slušne, potom už dôrazne, že cestu poznám a jeho „služby“ (za ktoré by si potom samozrejme vypýtal peniaze) nepotrebujem, bolo však ťažké sa ho zbaviť a bol nakoniec na mňa až drzý a arogantný. Nechcem skĺznuť do žiadnych polemík v otázke rasizmu, nikdy som sa za rasistu nepovažoval a ani nepovažujem, ale tento výlet a negatívne skúsenosti počas neho ma výrazne utvrdili v tom, že ak čierni obyvatelia Afriky v Európe vyplakávajú, ako sú diskriminovaní, pritom sa tu európske štáty o nich veľmi slušne postarajú, tak zážitky bieleho turistu v „čiernej Afrike“, mimo oficiálnych turistických rezortov, tiež nie sú mnohokrát ideálne. A pritom som prišiel do krajiny ako turista, utratil som v ich krajine peniaze za letenku, dopravu, ubytovanie, jedlo, víza a pod. a napriek tomu (či možno práve preto) sa ma v tejto krajine mnohí snažili oklamať, obrať o peniaze, o arogantnom a v našich končinách nepredstaviteľnom správaní vojaka z prvej časti ani nehovoriac. Taká je však proste Afrika. Ale pre spottera veľmi zaujímavá, len si musí byť vedomý možných problémov a rizík. Tento môj výlet síce nenaplnil očakávania, ktoré som do neho vkladal, ale na druhej strane som sa domov nevrátil ani s prázdnymi rukami a tak nie je vylúčené, že sa do „čiernej Afriky“ ešte niekedy odhodlám.

Související kategorie