Spotting trip report – Po roku znovu do Ázie (4. časť)

• 13.01.2019 09:00
• Letecké cestopisy

Hoci fotografovanie na letisku Suvarnabhumi je dostatočne atraktívne pre spottera z Európy, návšteva Bangkoku by nebola úplná bez výletu na druhé bangkokské letisko Don Mueang International Airport. Alebo lepšie povedané prvé, lebo je to jedno z najstarších letísk na svete a najstaršie prevádzkované letisko v Ázii. Vojenské lety na základni začali už v roku 1914 a civilná prevádzka pribudla o desať rokov neskôr. Až do roku 2006 slúžilo ako hlavné a jediné letisko thajskej metropoly a pôvodným úmyslom bolo, že po otvorení nového letiska Suvarnabhumi jeho civilná prevádzka zanikne. S novým letiskom však boli od počiatku technické problémy a aj kapacitne nepostačovalo potrebám rýchlo sa rozvíjajúceho ázijského trhu a tak sa už v nasledujúcom roku civilné lety na Don Mueang vrátili. Odvtedy sa letisko vyprofilovalo ako najväčší low-cost hub na svete, jeho prevádzku totiž z veľkej väčšiny tvoria práve lety nízkonákladových dopravcov. Okrem toho je tu aj významná údržbová základňa a to aj vlajkového dopravcu Thai Airways International, hoci komerčné lety na letisku nemá. Don Mueang musel byť uzavretý ešte raz, v roku 2011 po katastrofálnych záplavách, ktoré postihli Thajsko a ktoré spôsobili zaplavenie takmer celej plochy letiska a poškodenie desiatok lietadiel a infraštruktúry letiska. K obnoveniu prevádzky došlo na jar 2012 a odvtedy letisko zaznamenalo búrlivý rozmach, za posledných 10 rokov zvýšilo počet odbavených cestujúcich z 5 miliónov na viac ako 38 miliónov.

Letisko sa nachádza v širšom centre mesta a je zo všetkých strán obkolesené zástavbou, najmä z južnej strany. To na jednej strane uľahčuje jeho dostupnosť, no na druhej strane znemožňuje ďalší rozvoj a rozširovanie. V rokoch 2006-2007 a 2013-2014 síce prešlo modernizáciou, ale jeho terminály dnes pôsobia najmä zvonka veľmi zastaraným a ošarpaným dojmom, v silnom kontraste s moderným bratom Suvarnabhumi. Don Mueang má dva terminály, jeden pre medzinárodné a druhý pre vnútroštátne lety. Oba terminály však kapacitne už dnes nepostačujú počtu odbavených cestujúcich. Na vzlety a pristátia lietadiel slúžia dve paralelné vzletové a pristávacie dráhy v smere 03/21, západná 03L/21R je dlhá 3700 metrov a východná 03R/21L má dĺžku 3500 metrov. Dráhy sú však umiestnené relatívne blízko seba a preto neumožňujú súčasnú paralelnú prevádzku na nich. Zaujímavosťou je, že na letisku sú obe dráhy oddelené golfovým ihriskom, ktoré by mohlo byť pre spottera veľmi atraktívnym miestom, avšak bohužiaľ je vyhradené len pre príslušníkov ozbrojených síl, ktoré majú svoju základňu na východnej strane letiska. Na niektorých záberoch tak vidieť v pozadí lietadiel spokojných golfistov, ktorým nejeden spotter závidí. Hoci táto možnosť tu nie je, spotter neobíde na letisku Don Mueang naprázdno, aj keď možnosti sú pomerne limitované. Pre tých menej náročných, resp. ak chcete ostať v klimatizovaných priestoroch, je tu možnosť fotografovania cez sklo z tzv. vyhliadkovej galérie jedného z terminálov. Výhľad je však obmedzený a fotografovanie môže byť často rušené inými objektmi alebo teplom od motorov lietadiel.

Ja osobne dávam prednosť fotografovaniu vonku, avšak podobne ako v prípade Suvarnabhumi aj tu treba zabudnúť na fotografie lietadiel na zemi. Letisko je zo všetkých strán obkolesené budovami a tak jediná možnosť zostáva na priblížení na pristátie. Tu je významným pozitívnym faktorom to, že vzhľadom na vysokú zástavbu na juh od letiska sú pristátia a vzlety vždy vedené v smere 21, bez ohľadu na smer vetra. Neviem, či to platí v absolútnom meradle, ale ja som ešte nikdy nezažil na Don Mueang vzlet alebo pristátie v opačnom smere, a to aj v čase, keď sa na Suvarnabhumi lietalo smerom od juhu na sever. Napriek tomuto uľahčeniu však fotografovanie na Don Mueang nie je až tak jednoduché. Aj na sever od letiska prebieha čulá výstavba, stále tu vznikajú nové obytné štvrte, ktoré znemožňujú prístup na kedysi dostupné miesta. A aj tie zostávajúce nie sú svojim prostredím príliš vábne, avšak na to si skutočný spotter už zvykol. Ďalším problémom je, že hoci sú obe dráhy dosť blízko k sebe na to, aby neumožňovali súčasné pristátia, sú od seba dostatočne ďaleko na to, aby nebolo možné z jedného miesta fotografovať prevádzku na oboch z nich. Preto sa treba rozhodnúť, na ktorej dráhe chcete fotografovať a potom sa už len modliť, aby sa typický Murphyho zákon neprejavil v plnej sile, t. j. aby to najzaujímavejšie lietadlo nepristávalo práve na tej druhej dráhe. To sa mi stalo niekoľkokrát a bohužiaľ neexistuje možnosť ako tomu predísť.

Letisko Don Mueang je rozdelené na dve časti. Západnú časť tvoria civilné aprony s terminálmi na odbavenie komerčných letov, východnú časť zaberá vojenská základňa Don Mueang Royal Thai Air Force Base. Obe zdieľajú spoločný dráhový systém, ktorý je však prepojený iba na oboch koncoch, medzitým sa nachádza spomínané golfové ihrisko. Logicky majú preto prevádzkovatelia snahu pristávať a vzlietať z tej dráhy, ktorá je bližšie ich cieľu určenia. Až na malé výnimky preto všetky civilné lety pristávajú a vzlietajú zo západnej dráhy 21R a vojenské lety z východnej dráhy 21L. Z toho jasne vyplýva, že drvivá väčšina letov sa vykonáva na západnej dráhe a spotter sa preto musí rozhodnúť, či chce dať prednosť veľkému počtu letov civilných lietadiel, ktoré sú pestré a zaujímavé, alebo vsadí na riziko, že na vojenskú dráhu pristane nejaký skutočne lahôdkový návštevník. Pretože hoci letov na dráhe 21L je iba zlomok oproti civilnej dráhe, ak tam niečo letí, spravidla je to to najzaujímavejšie čo letisko Don Mueang môže ponúknuť. Problémom je, že vojenské lety nedokáže nikto predvídať a ani prípadné používanie thajskej SIM-karty v mobilnom telefóne a sledovanie aplikácií ako napr. Flight Radar 24 veľmi nepomôže, lebo väčšina prevádzky na tejto dráhe sa na FR24 nezobrazuje. Je to preto len na rozhodnutí spottera a prípadné rozhodnutie stráviť čas na vojenskej dráhe môže viesť ku sklamaniu na konci dňa, že na tej dráhe nepristálo prakticky nič, zatiaľčo na civilnej dráhe sa to lietadlami len tak hemžilo. Ale pri troche šťastia sa pobytom na vojenskej dráhe dajú získať veľmi zaujímavé kúsky. Ja som preto vždy navštívil letisko Don Mueang aspoň dvakrát a jeden deň som venoval civilnej a jeden vojenskej prevádzke. Je jasné, že som na konci mal dojem, že som poradie mal zvoliť presne naopak, ale to už je bohužiaľ riziko rozhodovania.

Civilná prevádzka na letisku Don Mueang je prakticky výlučne dominovaná low-cost dopravcami. Najväčší podiel má Nok Air, ďalej nasleduje Air Asia a jej jednotlivé regionálne pobočky a Thai Lion Air. Na diaľkových low-cost linkách sú to najmä NokScoot a Air Asia X. Segment pravidelných a nepravidelných charterových letov zastupujú najmä NewGen Airways. A to je tak asi všetko. Mohlo by sa teda zdať, že prevádzka bude veľmi jednotvárna, ale nie je to pravda. Treba si uvedomiť, že Nok Air má prakticky každé lietadlo v iných farebných odtieňoch, taktiež veľa lietadiel Air Asia lieta v rôznych reklamných farbách, o pestrosť je teda nadmieru postarané. Samozrejme, po jednom-dvoch dňoch sa potenciál týchto lietadiel vyčerpá, nakoľko väčšina z nich otáča denne aj niekoľko rotácií, preto pri peknom počasí nemá skutočne význam na civilnej dráhe stráviť viac ako jeden príp. dva dni. Na vojenskej dráhe je to o niečom úplne inom. Letov je síce minimum, ale ich pestrosť môže byť veľká, nakoľko napr. len samotné thajské kráľovské vojenské letectvo používa celú plejádu typov lietadiel, mnohé z nich iba v jednom alebo dvoch kusoch: A340-500, A310-300, A320, A319, B737-400, B737-800, Suchoj Superjet či ATR-72. Okrem toho tu možno vidieť aj lietadlá iných thajských ozbrojených zložiek, napr. polície, námorníctva a pod., napr. v podobe Fokkeru 50, ERJ-145, Do-228 či staručkých HS-748. Najväčšou lahôdkou je určite DC-3, aj keď „iba“ v podobe jej turbovrtuľovej prestavby Basler BT-67. Okrem týchto relatívne civilných lietadiel možno často vidieť aj obe verzie Herculesu C-130 (krátku i predĺženú), rôzne modely CASA a pod.

Tak ako na zachytenie tých najvzácnejších vojenských lietadiel treba mať dávku šťastia, na objavenie najvhodnejších fotopozícií na letisku Don Mueang zase dobrý nos a inštinkt. Nakoľko vzletové a pristávacie dráhy sú smerované takmer v ose sever-juh, fotopozície sa logicky delia na ranné a popoludňajšie. Z rannej strany je lepšie prísť zo strany Phahonyothin Road a nájsť si vhodné miesto pre jednu alebo druhú dráhu. Pre vojenskú dráhu stačí zostať na nadchode pre peších ponad hlavnú ulicu, alebo použiť autobusovú zastávku o niečo južnejšie, odkiaľ sa dajú fotografovať lietadlá prilietajúce na dráhu 21L. Pre civilnú prevádzku treba pokračovať ďalej na západ po Nguan Wian Rawi Alley a nájsť si vhodné miesto na konci malého sídliska prízemných domčekov. Podľa mojich zistení je to jediné dostupné miesto na ranné fotografovanie s dobrým uhlom, avšak ani tu nie je situácia najlepšia, vo výhľade bránia strechy a antény domov a na dobrú fotografiu ostáva len jedna-dve sekundy. Oveľa lepšia je situácia na popoludňajšej strane. Pokračovaním smerom na západ po Phahonyothin Alley sa možno dostať na veľkú otvorenú lúku, odkiaľ sa dajú dobre fotografovať lietadlá smerujúce na vojenskú dráhu, hoci uhol je trochu strmejší. Pre civilnú prevádzku sa treba prepliesť pomedzi chudobné domčeky miestnych obyvateľov (miestne psy ma už dobre poznajú a dávajú to jasne najavo) a dostať sa k zadnej stene akejsi vládnej budovy, za ktorou je betónový múr a veľké smetisko. Ako som už spomínal vyššie, miesto je to maximálne nevábne a miestni obyvatelia pozerajú na mňa trochu ako na blázna, ale pobytom na tomto smetisku sa dajú docieliť pekné zábery.

Samozrejme, ak sa na toto miesto chcete dostať iba popoludní, jednoduchší prístup je z dopravnej tepny vedúcej popred terminály letiska, možno sa sem dostať aj pešo priamo z terminálov. Hoci ide čiastočne o vojenské letisko, nakoľko všetky fotopozície sa nachádzajú mimo areál letiska a oddelené sú od neho vysokým múrom, stromami a domami, nikdy som tu nezaznamenal žiadne problémy pri fotografovaní. Pozor si treba dať na svoje veci, najmä pri prechádzaní cez chudobné obydlia, nikdy som však nemal pocit nejakého ohrozenia. Obohatením návštevy letiska Don Mueang môže byť aj návšteva Royal Thai Air Force Museum, ktoré sa nachádza na východnej strane areálu a minimálne vonku vystavené exponáty je možné si prezrieť zadarmo. Za zmienku stoja napr. B737-200 alebo HS-748, ale je tam aj mnoho ďalších menších exponátov, ďalšie sa nachádzajú vo vnútri hangárov, tie som však nikdy nenavštívil. Ako som už spomínal v predchádzajúcej časti, doprava na letisko Don Mueang je pomerne ľahká, dá sa sem dostať aj priamymi autobusovými linkami z letiska Suvarnabhumi. Pre najlepší prístup na ranné fotopozície odporúčam vystúpiť na veľkej kruhovej križovatke Lak Si Roundabout a prestúpiť na niektorý z lokálnych autobusov smerom na sever. Jazdí tu niekoľko liniek a s frekvenciou každých pár minút. Navyše jazda týmito autobusmi je veľký zážitok, sú to skutočne muzeálne kúsky, často ešte s drevenou podlahou a krútiacimi sa ventilátormi na streche. O hluku a smrade radšej nehovoriac... Majú však neopakovateľnú atmosféru a jazda je mimoriadne lacná, stojí iba pár bahtov (vo všetkých autobusoch v Bangkoku sa platí priamo sprievodcovi na palube).

Návštevou Bangkoku sa zavŕšilo moje ďalšie putovanie po krajinách juhovýchodnej Ázie. A opäť išlo o cestu veľmi úspešnú. Bangkok nesklamal tak ako nikdy a hoci počasie nebolo vždy iba slnečné a išlo o opakovanú návštevu iba po niečo vyše dvoch rokoch, obohatil som zbierku o mnoho nových prírastkov. Trojdňový pobyt v Manile bol príjemným prekvapením, najmä vďaka prevažne peknému počasiu. Táto zastávka určite stála za to, aj keď na opakované návštevy asi pestrosť prevádzky nepostačuje, ak sa však lietadlový park domácich dopravcov obmení, o niekoľko rokov sa sem môžem opäť pozrieť. No a dvakrát celodenná zastávka v Pekingu bola štandardným pridaným bonusom cestovania so spoločnosťou Air China, ktoré si kedykoľvek rád zopakujem. Navyše, celé putovanie bolo cenovo veľmi prijateľné a počas celej cesty som sa nestretol so žiadnymi problémami ako pri fotografovaní tak pri bežnom pohybe po ulici. Z Bangkoku viedla moja cesta domov najprv na palube Boeingu 777-200 v špeciálnom červenom sfarbení do Pekingu, kde som strávil ďalší deň v krásnom slnečnom počasí a potom v noci opäť Airbusom A330-300 do Viedne, kde sa moja cesta definitívne skončila. Najbližšie ma čakali dva európske výlety, do Atén a do Štokholmu, ktorým budem venovať svoje nasledujúce Trip reporty.

Související kategorie