Spotting trip report – Za miestnymi aerolinkami do Nepálu

• 21.10.2018 09:00
• Letecké cestopisy

Keď sa povie Nepál, všetci si asi vybavia Himaláje a najvyšší vrch sveta. Po turistickej stránke je táto krajina aj v našich končinách dostatočne známa, aj keď málokto ju možno navštívil. Znalým v leteckej problematike sa možno vynoria aj nie veľmi priaznivé štatistiky regionálnej leteckej dopravy v Nepále čo sa týka bezpečnosti letov, veď havárií a nehôd tu bolo v posledných rokoch neúrekom. Asi málokomu napadne Nepál v spojení so spottingom... Ale keď som v roku 2015 vyhral dve letenky so spoločnosťou Emirates z Viedne do Dubaja a prvú som využil na opätovnú návštevu tejto mojej pomerne častej destinácie, začal som rozmýšľať, ako čo najlepšie zužitkovať tú druhú letenku. Nakoľko musela byť vystavená najneskôr do jedného roka od výhry, opakovaná návšteva Dubaja ma veľmi nelákala. Bol som tam už veľakrát a hoci sa tam vždy nájde niečo nové alebo zaujímavé, pridaná hodnota by bola dosť malá. Navyše podmienky na fotografovanie v okolí letiska DXB sa postupne zhoršujú, a tak som začal hľadať možnosti, kam sa dá z Dubaja dostať za nízku cenu, a to najmä tam, kde som ešte nebol. Z tohto výberu nakoniec vyšiel víťazne práve Nepál, ktorý ma zaujímal turisticky i spottersky a nakoľko v Spojených arabských emirátoch pracuje okrem iných aj veľa Nepálčanov, spojenie je tu pomerne časté. Ceny síce neboli nejako extrémne výhodné, pohybovali sa okolo 300 EUR za spiatočnú letenku, avšak v spojení s bezplatnou cestou do Dubaja to bolo stále výrazne menej, ako by som zaplatil za rovnakú letenku zo Slovenska.

Rozhodnutie teda padlo a letenku som si aj zakúpil. Ako najvýhodnejší sa mi javil let spoločnosťou Oman Air z Dubaja cez Maskat do Káthmandú, pričom Oman Air lietal do hlavného mesta Nepálu až trikrát denne, takže sa dal vybrať časovo najvýhodnejší variant. Bohužiaľ, po pár týždňoch od kúpenia letenky mi prišla informácia, že jeden z mojich letov bol zrušený a musím si rezervovať inú alternatívu. Nakoľko termín mojej cesty už bol fixne daný a Oman Air v danom dátume zrušil práve ten pre mňa najvýhodnejší let, rozhodol som sa celú letenku Oman Air vrátiť s refundovaním plnej čiastky a našiel som si alternatívny let so spoločnosťou flydubai (nie, nejde o preklep, názov spoločnosti sa skutočne oficiálne takto píše). Tí, ktorí moje reporty čítajú dlhšie, asi vedia, že nie som veľkým fanúšikom low-costov, hlavne na dlhšie vzdialenosti, ale v tomto prípade som sa rozhodol to riziko podstúpiť. Podľa môjho názoru flydubai vôbec nie je lacný, najmä s ohľadom na kvalitu služieb, ktoré poskytuje (a to nielen na palube, ale aj napr. odbavovanie v low-cost termináli 2 na letisku DXB), avšak veľmi na výber som nemal a časovo mi lety flydubai vyhovovali. Našťastie som v akcii zakúpil letenku aj so zahrnutou zapísanou batožinou, ktorá nebola o nič drahšia ako pôvodný let Oman Air, a tak som bol na cestu pripravený. Stačilo už len počkať pár mesiacov do decembra 2016, aby som sa mohol vydať na cestu. Tento termín som si stanovil preto, že štatisticky je vtedy pekné a teplotne prijateľné počasie nielen v Dubaji, ale hlavne v Nepále. Hoci som Dubaj použil na prestup a aj krátky pobyt spojený s nejakým fotografovaním, hlavným cieľom mojej cesty bol predsa Nepál.

Nepál je vnútrozemská krajina v južnej Ázii, susediaca s Indiou, Čínou a Bangladéšom. Svojou rozlohou je len o málo väčšia ako Česko a Slovensko dohromady, avšak svojimi takmer 30 miliónmi obyvateľov je výrazne ľudnatejšia, a to pritom veľkú časť územia ešte pokrýva najvyššie pohorie na svete, Himaláje. Z toho jasne vyplýva, že zvyšné územie krajiny je veľmi husto osídlené, a to sa týka najmä hlavného mesta Káthmandú. Samotné Káthmandú má asi 1,5 milióna obyvateľov, ale spolu s okolitým údolím tento počet stúpa na 2,5 milióna. Nachádza sa tu aj jediné medzinárodné letisko v krajine, Tribhuvan International Airport. Pripravuje sa síce výstavba niekoľkých ďalších letísk s medzinárodným statusom, avšak minimálne nové letisko v Pokhare bude otvorené najskôr až o tri roky. Letisko v Káthmandú odbaví ročne približne 6 miliónov cestujúcich, čo nie je samo o sebe veľa, avšak má dlhodobo povesť preľudneného a chaotického letiska, čo plne platilo aj v čase mojej návštevy. Jeho jediná vzletová a pristávacia dráha 02/20 má dĺžku 3050 metrov, čo nie je vzhľadom na nadmorskú výšku Káthmandú a okolitý horský terén vôbec dostatočné. Najväčšie lietadlá sveta tu teda neuvidíte, počas mojej návštevy bol najväčším typom, ktorý som videl, nákladný MD-11F, ale aj ten pravdepodobne nemohol vzlietať s plným zaťažením. Letisko je navyše obkolesené hornatým terénom, hoci bolo pre jeho stavbu vybrané asi jediné miesto v okolí hlavného mesta, kde sa ešte ako-tak dalo umiestniť. Príletové a odletové trasy sú prísne predpísané a väčšie lietadlá musia pred pristátím veľkým oblúkom sklesať do údolia, než môžu vôbec pristáť na dráhe, podobne je to aj s odletmi z letiska.

Na pristátie medzinárodných letov sa používa výhradne smer 02, teda od juhu, odkiaľ je prílet menej blokovaný vysokými horami. Miestne regionálne lietadlá, ktorých je v Nepále požehnane, a ktoré vlastne boli hlavným motívom mojej cesty, môžu pristáť vizuálne z oboch strán, teda aj v smere 20, avšak ak sú v okolí letiska v najbližšej dobe aj nejaké medzinárodné prílety, sú aj miestne turbovrtuľové stroje navádzané na pristátie v smere 02. Vzlety sa vykonávajú v oboch smeroch, preferovane však v smere 02, čo zrejme súvisí s prevažujúcimi príletmi z tohto smeru, aby sa odlietajúce a prilietajúce lietadlá navzájom nedostávali do kolíznych situácií. V pokojnejších časoch teda možno očakávať vzlety aj zo smeru 20. Tento pomerne komplikovaný systém lietania na letisku v spojení s jeho relatívne krátkou dráhou vyústil už do viacerých nehôd a katastrof, ktoré postihli najmä domáce aerolinky, avšak v čase mojej návštevy bol mementom nebezpečnosti tohto letiska aj stále neďaleko dráhy prítomný trup Airbusu A330 Turkish Airlines, medzitým už zamaľovaný na bielo, ktorý na letisku havaroval pri pristávaní. Ak aj cestujúci prežije pristátie bez ujmy, ďalší šok ho čaká v samotnom termináli. V čase mojej návštevy malo letisko jeden medzinárodný a jeden vnútroštátny terminál, ktoré boli od seba pomerne vzdialené a niektorí cestujúci, hlavne s batožinou, museli na presun používať aj taxíky. Vnútroštátny terminál bol veľmi jednoduchý, vznikol prestavbou hangáru a okrem radu check-inových pultov a miest na sedenie neponúkal takmer nič. Po odbavení na check-ine sa cestujúci presunul do spoločnej čakárne, absolútne preľudnenej a s nízkym depresívnym stropom, odkiaľ sa v správnom čase vykrikovali a zobrazovali odlety jednotlivých letov, cestujúci nastúpili do staručkých autobusov a boli odvážaní na vzdialené stojiská. Prílet prebiehal jednoduchým vyložením batožiny na pult prakticky vonku pred terminálom.

Ani medzinárodný terminál na tom nebol omnoho lepšie. Stará tehlová budova absolútne nepripomínala moderné terminály svetových letísk, všade nízke stropy a hlavne stovky ľudí. Nepálčania sú mentalitou veľmi príbuzní Indom, čo je pre mňa špecifická sorta ľudstva, všade postávajúca, zavadzajúca a podľa môjho názoru aj otravná svojimi večnými otázkami, ponúkaním niečoho alebo snahou vyškriabať z bieleho cudzinca nejaké peniaze (nech mi milovníci tohto spôsobu života prepáčia...). Samotné mesto nebolo o nič lepšie, práve naopak. Káthmandú sa ešte stále plne nespamätalo z veľkého zemetrasenia v roku 2015, ktoré poškodilo tisíce budov, ale mesto je celkovo jeden veľký chaos, dopravný i ľudský. Prenajať si tu auto by bola pre našinca hotová sebevražda, takže mojím dopravným prostriedkom sa na niekoľko dní stali taxíky a vlastné nohy. Ceny taxíkov je treba samozrejme zjednávať, ale na to som už zo svojich ciest zvyknutý. Ak sa človek odosobní od všadeprítomného chaosu a špiny, Káthmandú ponúkne turistovi aj veľa pamiatok a pekných stavieb, ktoré je však najlepšie obísť pešo a vyhnúť sa dobiedzaniu miestnych obyvateľov. Ubytovanie v Káthmandú je, podobne ako všetko ostatné, pomerne lacné, najmä ak sa človek uskromní vo svojich nárokoch. Ja som si zvolil jednoduchý hotel na okraji centra mesta, odkiaľ sa dalo pomerne jednoducho dostať na letisko, ktoré bolo samozrejme hlavným cieľom mojej cesty. Počasie mi našťastie prialo a aj úroveň smogu v okolí mesta bola na prijateľnej úrovni, a tak som sa mohol plne venovať môjmu koníčku.

O fotografovaní v Káthmandú toho na internete veľa nenájdete, mne sa však podarilo nejakých informácií dopátrať a aj vlastným úsudkom som našiel potenciálne miesta, kde by sa dali nejaké lietadlá odfotografovať. Na fotografovanie okolo prahu RWY 20 možno zabudnúť, jediným možným miestom je južný okraj letiska, aj tu je však hlavným problémom to, že letisko je na vyvýšenom mieste a okolitý terén prudko klesá. Keď som dorazil na miesto a dostal sa na rannú stranu od priblíženia na dráhu 02, uhol nebol veľmi dobrý a všade naokolo boli domy miestnych obyvateľov. Našťastie mi skrsla spásonosná myšlienka – niektoré domy mali strešné terasy a keďže odvážnemu šťastie praje, vyhliadol som si potenciálne najvhodnejší dom a skúsil som zazvoniť. Nepálčania sú našťastie veľmi priateľskí a tak netrvalo dlho a ocitol som sa na slnkom zaliatej strešnej terase, odkiaľ bol krásny výhľad nielen na pristávajúce lietadlá, ale aj na prah dráhy 02, kde sa dali odfotografovať aj niektoré vzlety, hoci nie všetky lietadlá rolovali až na prah dráhy. Spotting nie je v Nepále absolútne známou disciplínou a tak som sa pre miestnych stal veľkou atrakciou a čoskoro sa pri mne zbehli kamaráti domácej rodiny z celého okolia. Mal som tak postarané aj o nevyhnutnú konverzáciu, hoci znalosti angličtiny sú tu dosť malé, ale u mladých ľudí sa dalo relatívne dobre dorozumieť. Prevádzka na letisku Tribhuvan nie je veľká, ale o to zaujímavejšia, najmä malé regionálne aerolinky neuvidíte nikde inde ako v Nepále. Predpoludnie teda ubehlo veľmi rýchlo a nastal čas presunúť sa na druhú stranu dráhy. Tu bola situácia zložitejšia, nakoľko terén sa zvažoval ešte viac a v okolí boli samé veľké budovy, nakoniec sa mi však podarilo vyhliadnuť si jeden štvorposchodový dom, ktorý mal na najvyššom poschodí aj terasu a tak som aj popoludní mohol pokračovať vo fotografovaní, hoci uhol nebol tak dobrý ako ráno a aj pozícia slnka nebola taká výhodná.

Už pri plánovaní mojej cesty som si povedal, že ak sa vyberiem do Nepálu, bola by škoda obmedziť sa iba na fotografovanie a pamiatky v hlavnom meste. Pôvodne som uvažoval o výlete lietadlom do Lukly, azda najnebezpečnejšieho letiska na svete, položeného vysoko v Himalájach a s krátkou zvažujúcou sa dráhou, avšak kombinácia veľmi drahej letenky s premenlivým počasím a veľmi obmedzenou pestrosťou lietadiel v Lukle nakoniec rozhodli, že mojím cieľom sa stala Pokhara, druhé najväčšie mesto krajiny, ležiace asi 200 km západne od Káthmandú. Celkovo treba poznamenať, že vnútroštátne letenky sú pre cudzincov v Nepále veľmi drahé a napriek konkurencii sa držia na vysokej úrovni, veľmi som tak na výber nemal. Pokhara je navyše známa ako východzí bod mnohých trekkingových expedícií do Himalájí a navyše leží v krásnom údolí s nádhernou prírodou a má aj oveľa vyššie teploty ako Káthmandú. Je to v podstate pokojné mestečko na brehu jazera Phewa, ktoré má krásnu promenádu a Himaláje týčiace sa v pozadí dávajú Pokhare nezabudnuteľnú atmosféru. Je tu k dispozícii aj veľa hotelov rôznych cenových kategórií a pri decembrových teplotách okolo 28 stupňov a nádhernom slnečnom počasí som si dva dni v Pokhare veľmi užil. Samotné letisko sa nachádza prakticky na východnom okraji mesta, a tak mi na dopravu naň stačili moje nohy. Vďaka dráhe dlhej 1433 metrov slúži výhradne regionálnym turbovrtuľovým lietadlám, ktorých sa na malý apron pred snehobielym terminálom zmestí maximálne osem. Pokhara má svoje rušnejšie a menej rušné obdobia, niekedy sa na ploche nachádza aj 5-6 lietadiel, inokedy je tu maximálne nejaký ultralight, ktorým lietajú turisti na vyhliadkové lety ponad Himaláje. Malý terminál má aj svoju vyhliadkovú terasu, tá je však situovaná na „zlej“ strane, nakoľko slnko v chrbte je len vo večerných hodinách.

Skutočný spotter musí letisko obísť z druhej strany, čo pri jeho malých rozmeroch nie je žiaden problém. A tu som išiel už „na istotu“. Vďaka kompletne zastavanému okoliu som si rovno vyhliadol jeden z domov s terasou na streche, kde som zazvonil a za mierny úplatok mi bolo umožnené získať krásny výhľad na celé malé letisko. Jeho dráha 04/22 bola ako na dlani a terminál s apronom som mal priamo za ňou. Vzlety a pristátia sú tu z oboch smerov, aj keď prevažuje smer 04, vďaka malým rozmerom sa však dalo fotografovať všetko, čo sa na letisku hýbalo. Prevádzka sa obmedzuje maximálne na typ ATR-72, avšak počas pár hodín sa na letisku vystriedalo prakticky všetko, čo som potreboval vyfotografovať, a tak som odchádzal maximálne spokojný. Zvyšok času som mohol venovať turistike v krásnom okolí Pokhary a tešiť sa na svoj spiatočný let. Z prakticky rovnakej cenovej ponuky viacerých domácich aeroliniek som nakoniec zvolil renomované Yeti Airlines, ktoré lietajú vzácnym Jetstreamom 41. Samotný let Káthmandú-Pokhara trvá niečo vyše pol hodiny a ponúka krásny výhľad na Himaláje. Občerstvenie sa obmedzuje na cukríky od jedinej stewardky, avšak let takýmto typom lietadla je dnes už raritou. Spolu s odbavením v oboch termináloch v Káthmandú i v Pokhare to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Aj ten prispel k tomu, že voľba Nepálu bola v rámci mojich možností tá najsprávnejšia a hoci som si z tohto výletu nepriniesol stovky nových fotografií lietadiel, vyfotografoval som veľmi vzácne kúsky, ktoré nikde inde neuvidím. A k tomu som navštívil prekrásnu krajinu, do ktorej sa možno už nikdy nevrátim a práve preto tento výlet určite stál za to.

Související kategorie