Spotting trip report – Do Kazachstánu cez Kyjev (2. časť)

• 05.08.2018 09:00
• Letecké cestopisy

Vo svojom živote nepatrím medzi tzv. „deti šťasteny“, aspoň ja si to myslím. Väčšinou si musím veci vydrieť, nič nedostanem len tak. Na spotterských výletoch ma mnohokrát potrápi počasie a ak sa môže niečo pokaziť, aj sa to väčšinou pokazí. Možno je to len dojem, ale poznám vo svojom okolí ľudí, ktorí si svojím správaním toľko šťastia, ktoré majú, ani nezaslúžia. Ale niekedy sa predsa len stane, že sa šťastie usmeje aj na mňa, napríklad, že som v správnom čase na správnom mieste. Keď som plánoval svoj výlet do Kazachstanu, termín bol pevne stanovený konaním medzinárodnej výstavy KADEX. K tomu som pridal dva dni pobytu v Almaty a keď už som letel spoločnosťou Ukraine International Airlines, rozhodol som sa do pobytu zaradiť aj tri dni v Kyjeve. Vyšlo to prosto tak, že som do Kyjeva priletel v piatok večer a po troch dňoch som mal v pondelok večer pokračovať do Almaty. Myslel som si, že fotografovaním na letiskách Žuljany a Boryspil si plne vyplním kyjevský predĺžený víkend a hlavná náplň cesty ma bude čakať až v Kazachstane. Avšak ešte pred odletom z ukrajinského hlavného mesta ma čakala jedna udalosť, ktorú som vopred neplánoval. Už v piatok večer, po príchode na moje ubytovanie, som dostal správu od svojho ukrajinského spotterského kamaráta, že v pondelok sa bude pravdepodobne konať obnovený roll-out Antonova AN-22 po jeho dlhej obnove a na akciu sú okrem novinárov pozvaní aj miestni spotteri. Pýtal sa ma, či by som mal záujem sa tejto akcie zúčastniť. Moju odpoveď azda netreba opakovať...

A tak v pondelok okolo obeda, potom, čo som už po tretíkrát aspoň na chvíľu navštívil spotterskú fotopozíciu na letisku Žuljany, som sa metrom dopravil k centrále spoločnosti Antonov v kyjevskej štvrti Svjatošin. Antonov prevádzkuje v Kyjeve hneď dve firemné letiská. Hlavnú základňu má v už spomínanom Hostomeli (v ruskej transkripcii Gostomel), ktorý sa nachádza na severozápad od mesta a menšie letisko sa nachádza v širšom centre mesta, v štvrti Svjatošin. Fotografovanie zvonku je na tomto letisku absolútne nemožné, priamo k dráhe sa nedá dostať zo žiadnej strany a aj širšie okolie je husto zastavané. Navyše prevádzka je tu minimálna a vopred nepredvídateľná. Zatiaľčo v Hostomeli vzlietajú a pristávajú lietadlá spoločnosti Antonov Airlines pri odletoch alebo príletoch z ich komerčného nasadenia a vykonávajú sa tu aj rôzne zálety a cvičné lety, Svjatošin slúži výhradne na prílet a odlet lietadiel do/z výroby alebo údržby. Je tu zároveň aj hlavné sídlo spoločnosti Antonov a práve pred ním sme mali miesto stretnutia. Pri mojom príchode tu už postávali novinári i spotteri so svojou výbavou a čoskoro medzi nás zavítala zástupkyňa spoločnosti Antonov, ktorá vykonala evidenciu účastníkov a povedala základné pokyny. Všetko bolo bohužiaľ v ukrajinčine, avšak po skončení jej prejavu som sa jej individuálne opýtal na všetko potrebné. O chvíľu už boli pri bráne do závodu pristavené dva autobusy, vrátane legendárneho krátkeho Ikarusu, ktoré nás odviezli do vnútra areálu továrne. Už na prvý pohľad je vidieť, že je to klasické továrenské letisko, nie je tu žiaden letiskový terminál ani riadiaca veža a z jednotlivých výrobných hál a hangárov vedú úzke vybetónované spojnice k jednoduchej vzletovej a pristávacej dráhe.

A práve pred jej južným začiatkom už na nás čakal. Novotou žiariaci jediný civilný exemplár Antonova AN-22 Antej, štvormotorového nákladného lietadla, kedysi najväčšieho na svete. Niekoľko strojov AN-22 som pred pár rokmi zažil a fotografoval v Bratislave, išlo však vždy o vojenské stroje ruského letectva, ktoré cez Bratislavu prelietavali do Alžírska. Ale aj tento civilný AN-22, registrácie UR-09307, som už kedysi v Bratislave videl, bolo to v marci 1997, ale vtedy nosil ešte staré sfarbenie. Tentokrát sa pred nami vynímal v nových žlto-modrých farbách a nový lak sa leskol na slnku. Po vystúpení z autobusov sme boli informovaní o pravidlách pohybu v blízkosti dráhy, nakoľko sme sa nachádzali v jej tesnej blízkosti. A potom začali už samotné prípravy na vzlet. Lietadlo je známe svojimi dvojitými vrtuľami s protichodným chodom, ktoré vydávajú tak charakteristický hlboký zvuk. Mechanici Antonova chvíľku chodili okolo lietadla, ale potom sa začali točiť vrtule prvého motora a myslel som, že už to pôjde rýchlo. Keď však došlo na tretí motor, ten nie a nie naskočiť. Posádka skúšala všetko možné, motory postupne vypínala a znovu zapínala, ale ten tretí sa stále nedarilo spustiť. Už som si myslel, že celá akcia skončí skôr než začala, napokon sa však predsa len podarilo aj neposlušný motor nahodiť a letiskom sa začal rozliehať charakteristický zvuk AN-22. Netrvalo dlho a lietadlo sa pomaly pohlo a narolovalo na začiatok vzletovej a pristávacej dráhy. My sme sa rozutekali pozdĺž dráhy, aby sme mali čo najlepšiu pozíciu na fotografovanie. Musím priznať, že som (podobne ako niektorí ďalší) nie úplne rešpektoval vytýčenú hranicu, po ktorú sme sa mohli pohybovať, avšak v areáli letiska bola tak vysoká nepokosená tráva, že som sa potreboval dostať trochu bližšie k dráhe, kde bola tráva nižšia. Organizátori to napokon odtolerovali, čo by však na našu blízkosť k dráhe povedal renomovaný dohliadací letecký orgán z niektorej z európskych krajín, to si netrúfam tvrdiť.

Najprv však boli na programe iba rolovacie testy. Po krátkom zahrievaní motorov na prahu dráhy sa lietadlo dalo do pohybu a rôznymi manévrami prešlo celú dĺžku dráhy tam i naspäť, v rôznych rýchlostiach, a to niekoľkokrát. Všetci sme mali dostatok príležitostí si krásavca odfotiť zo všetkých uhlov, dokonca aj počasie spolupracovalo a väčšinou svietilo slnko. Potom už prišiel čas na presun na opačný koniec dráhy, nakoľko sa chystal prelet na letisko Hostomel. Zatiaľčo lietadlo dopĺňalo palivo na dráhe, autobusmi nás previezli na jej vzdialený koniec, kde sme čakali na vzlet. Celá akcia naberala stále väčší časový sklz a ja som začal byť nervózny, nakoľko ma večer čakal odlet z letiska Boryspil do Almaty. Vedel som, že sa musím dostať von z letiska, pešo prejsť na metro, ním sa dostať do centra mesta, pešo prejsť na moje ubytovanie, vziať si odloženú batožinu a vrátiť sa na autobus, ktorý ma odvezie na letisko Boryspil. A tak, hoci som vzlet Antonova chcel zažiť, zodpovedný prístup a obava zo zmeškania môjho odletu ma donútili konať. Podarilo sa mi ukecať jedného pracovníka Antonova, ktorý ma, štýlovo vozidlom Lada, odviezol od dráhy k bráne letiska a „vypustil“ späť do civilizácie. Môj nevšedný zážitok sa skončil a ja som našťastie svoj odlet do Kazachstanu poľahky stihol, rozhodnutie som však urobil v pravý čas. Prišiel som síce o zážitok zo vzletu AN-22 vo vzdialenosti pár desiatok metrov, avšak pokračovanie v mojej ceste bolo pre mňa dôležitejšie. A ako som sa neskôr dozvedel od mojich ukrajinských kolegov, v okamihu vzletu tak či tak malý oblak zakryl slnko... Odvtedy ma moji ukrajinskí kolegovia volajú „ten šťastlivec, čo zažil obnovený roll-out AN-22“...

Potom ma už čakal nočný let do Almaty, kde som vďaka časovému posunu pristál v skorých ranných hodinách. Letisko má pomerne malú medzinárodnú príletovú halu, a tak nebol problém sa tam okolo šiestej ráno stretnúť s mojím miestnym spotterským kamarátom. Zoznámil som sa s ním cez internet, keď som ho požiadal o opis spotterských fotopozícií v Almaty a on bol natoľko ochotný, že sa ponúkol byť naším sprievodcom po nasledujúce dva dni. Bol som prekvapený, koľko je v krajine, akou je Kazachstan, v skutočnosti spotterov. Ide pritom väčšinou o mladých ľudí, študentov, nakoľko toto hobby tu nemá ešte dlhú tradíciu. Ale vďaka nim a ich aktivite okolo letiska je fotografovanie lietadiel v Almaty na moje prekvapenie úplne pohodovo tolerované, niečo iné platí pre Astanu, ale o tom neskôr. Výhodou mladých domácich spotterov je aj to, že okrem ruštiny a kazaštiny hovoria celkom slušne aj po anglicky, čo bolo určite výhodou. V Almaty sa totiž moja cesta spojila aj s mojím dlhoročným kamarátom z Malty, ktorý do mesta pricestoval celonočným letom cez Istanbul s Turkish Airlines. Počkali sme teda v príletovej hale aj na neho a naše spotterské dobrodružstvo by sa mohlo začať, nebyť toho, že môj kamarát priletel do Kazachstanu bez jedinej bankovky alebo mince, iba s bankomatovou kartou. Neviem, ako dokáže niekto vyraziť do sveta bez akejkoľvek hotovosti a spoliehať sa iba na bankomatovú kartu, ja by som to v živote nedokázal, faktom však bolo, že mu kartu ani jeden automat na výdaj lokálnej meny na letisku neakceptoval. Keď sme obehnutím už tretieho kolečka všetkých bankomatov zistili, že je to asi trvalý a nemenný stav, pobrali sme sa konečne z letiska a s prvými rannými lúčmi slnka sme vyrazili na spotting.

Život v Kazachstane funguje trochu inak ako v našich končinách a aj od zvyklostí bežných napr. v Rusku alebo na Ukrajine má ďaleko. V Almaty, kedysi hlavnom meste a dodnes najväčšom meste Kazachstanu síce funguje slušná mestská hromadná doprava, náš miestny sprievodca však navrhol, že lepším riešením bude prenajať si auto aj so šoférom. To tu funguje tak, že všetci domáci poznajú nejakých známych, ktorí sa živia tým (možno popri inom zamestnaní), že vlastným autom vozia záujemcov po meste a okolí, za vopred dohodnuté ceny za jazdu, hodinu, poldeň či celý deň. Nakoniec sme toto rozhodnutie veľmi ocenili, lebo hoci nás doprava vyšla drahšie ako autobusmi, auto sme mali k dispozícii kedykoľvek a aj na miesta, kam žiadna mestská doprava nejazdí, napr. k dráham. Letisko Almaty, ktoré ročne odbaví necelých 5 miliónov cestujúcich, má dve vzletové a pristávacie dráhy v smere 05/23, ktoré sú umiestnené hneď vedľa seba. Severná 05L/23R má dĺžku 4500 metrov, južná je len o 100 metrov kratšia, ide teda o veľmi dlhé dráhy. Zároveň nemajú žiadnu paralelnú rolovaciu dráhu, na rolovanie sa používa buď druhá RWY alebo sa lietadlo na dráhe otočí a vykoná tzv. „back-track“. Počas našej návštevy fúkal prevažne vietor severných a východných smerov, lietalo sa preto v smere 05, pričom na pristátie sa väčšinou používala južná dráha 05R a na vzlety severná dráha 05L. V iných častiach roka je však používaný aj opačný smer lietania, lepšie fotopozície sú však na západnej strane letiska, mali sme teda šťastie. Náš vodič nás z terminálu doviezol priamo až k dráhe a hoci posledný úsek cesty bol poriadne hrboľatý a nespevnený, miestnym vodičom to vôbec nevadí. Čo bolo ešte lepšie, ostal tu na nás čakať a tak sme mali auto kedykoľvek k dispozícii.

Tá najlepšia fotopozícia v Almaty sa nachádza zhruba v jednej tretine dráhy 05R. Po pravej strane je objekt meteorologickej stanice a vľavo sa vo väčšej vzdialenosti nachádza nedokončená stavba nového letiskového terminálu. Veľmi bizarne pôsobí nedokončený terminál v podobe troch kruhových stavieb, spolu s predprípravou na štyri nástupné mosty, ktorý mal odľahčiť hlavnému terminálu. Ako by sa riešilo spojenie oboch terminálov, medzi ktorými na nachádza dráha, mi nie je jasné. Faktom je, že stavba zostala nedokončená a podľa miestnych spotterov asi ani nikdy dokončená nebude. My sme sa sem však prišli venovať fotografovaniu a na to sú tu vynikajúce podmienky. Na konci poľnej cesty pri cintoríne treba odstaviť auto a vyšliapaným chodníčkom sa dostať na vyvýšený násyp zeminy, ktorý poskytuje výborný výhľad na obidve dráhy. Múr letiska aj s ostnatým drôtom sa nachádza nižšie, vo výhľade na dráhu teda nebráni, na niektorých záberoch ho však bude vidieť v spodnej časti fotografie, čo sa však v prípade potreby dá následne odstrániť. Zároveň je odtiaľto výborný výhľad na celé letisko, takže spotterovi neujde žiaden pohyb. Prevádzka na letisku sa samozrejme nedá porovnávať so svetovými veľkoletiskami, najmä pre prvonávštevníka je však veľmi zaujímavá. Dominujú samozrejme traja najväčší domáci dopravcovia – Air Astana, Bek Air a Scat. Tí používajú už západnú techniku, avšak v Kazachstane stále lieta niekoľko lokálnych leteckých spoločností, ktoré ešte stále lietajú so starou sovietskou technikou, najmä s typom JAK-40. Celkovo je Kazachstan takpovediac rajom pre milovníkov staršej sovietskej techniky, a to bol aj jeden z hlavných dôvodov mojej návštevy tejto krajiny.

Okrem civilných leteckých dopravcov sú totiž na letisku Almaty umiestnené aj oddiely kazašského vojenského letectva, pohraničnej stráže či ďalších štátnych inštitúcií, ktoré používajú takmer výhradne Antonovy, Iljušiny, Tupolevy či Jakovlevy. Frekvencia ich pohybov síce nie je veľká, ale s troškou šťastia a trpezlivosti sa nejaký ich stroj určite na obzore objaví. Okrem toho pozornému spotterovi neunikne, že na odstavných plochách letiska, resp. skôr v tráve okolo nich, čaká na svoj (pravdepodobne jasný) ďalší osud celá plejáda vyradených lietadiel sovietskej i západnej proveniencie. Dobrou správou pre spottera je (alebo aspoň počas našej návštevy v roku 2016 bolo), že letisko prekvapivo umožňuje požiadať o fotografovanie lietadiel na ploche, samozrejme za pomerne vysoký poplatok a najlepšie s podporou domácich spotterov. Tí totiž majú vybudované dobré kontakty s marketingovým oddelením letiska, a tak sme mali možnosť dostať sa aj na miesta, ktoré sú inak nedostupné. A hoci cena za takéto povolenie nebola práve najnižšia, táto investícia sa určite oplatila, letisko nás totiž odviezlo na všetky možné aj nemožné miesta, takpovediac tam, kam sme si zaželali a dovolili nám odfotografovať prakticky všetko okrem vládnych a vojenských lietadiel. Tie sa síce oficiálne fotografovať nesmú, avšak vďaka prítomnosti domáceho spottera a pochopeniu vodiča dodávky sa vždy našiel nejaký spôsob, ako krúžením, pomalou jazdou či krátkym zastavením keď sa nikto nepozeral, umožniť, aby sme si aj niektoré „zakázané“ stroje mohli zdokumentovať. Za naše peniaze nám skutočne dali k voľnej dispozícii vodiča a vozidlo na niekoľko hodín, a tak sme boli s našou voľbou maximálne spokojní. Veľká vďaka patrí nášmu kazašskému kamarátovi, bez ktorého pomoci by to zrejme nebolo možné.

Fotografovanie na ploche sme si však užívali až na druhý deň, medzitým nás čakalo aj samotné mesto. Almaty sa kedysi volalo Alma-Ata a bolo hlavným mesto Kazašskej sovietskej socialistickej republiky. Mesto má teda charakteristický sovietsky štýl, avšak s lokálnym nádychom a jeho centrum ponúka mnoho pekných a zaujímavých stavieb. Ja som našiel veľmi dobré a cenovo výhodné ubytovanie vo veľkom hoteli v centre mesta, hneď oproti mestskému divadlu, s krásnym výhľadom na okolité hory. Hoci naša rezervácia hovorila o „Budget Twin Room“, čakal nás v podstate dvojizbový apartmán s obývacou izbou a spálňou, plus obrovská kúpeľňa trochu staršieho dáta výroby. Okrem fasády hotela pripomínali sovietsku minulosť aj hotelové raňajky, ktoré síce boli pomerne bohaté, ale ich chuť bola neveľmi vábna, najmä čerstvosť pečiva bola diskutabilná. Problém, na ktorý som narazil prakticky v každom staršom hoteli v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Po ubytovaní v hoteli nás čakalo ešte zdĺhavé obchádzanie okolitých bánk, nakoľko môj maltský kamarát stále nemal ani jedno kazašské tenge, napokon to musel vzdať a ja som mu musel požičať z mojej dostatočnej zásoby peňazí. Snáď sa aspoň poučil, že do zahraničia už bez hotovosti nepôjde. V prvý deň nášho pobytu sme ešte vyskúšali večernú fotopozíciu na opačnej strane letiska, ktorú nám chcel ukázať náš miestny sprievodca, tá ma však neuspokojila. Po večernej prechádzke a chutnej večeri v uliciach Almaty nás čakal druhý deň nášho pobytu, v ktorom sme okrem fotografovania na ploche letiska Almaty navštívili aj malé letisko Boraldai, severne od mesta a západne od medzinárodného letiska, ale o tom až v nasledujúcej časti Trip reportu.

Související kategorie