Spotting trip report – Kolumbia a Peru (4. časť)

• 07.01.2018 09:00
• Letecké cestopisy

S koncom januára 2016 sa moja prvá spotterská cesta do Južnej Ameriky pomaly chýlila ku koncu, avšak čakal ma ešte jeden vedľajší výlet. Pri hľadaní nejakého ďalšieho letiska, kam by som sa z Kolumbie vybral, som bol nemilo prekvapený pomerne vysokými cenami leteniek do okolitých štátov. Našťastie som navštívil aj webstránku spoločnosti Viva Colombia, ktorá ako jednu z prvých zahraničných liniek z Bogoty zaviedla spojenie do Limy. Tá bola určite veľkým lákadlom, a tak netrvalo dlho a rozhodnutie padlo v prospech dvojdňového odskoku do peruánskeho hlavného mesta. Je pravda, že najlepšie časy pestrých domácich leteckých spoločností s často historickými typmi lietadiel už má Peru za sebou, avšak stále má európskemu spotterovi čo ponúknuť. Rovnako ako pri letenke do Medellínu aj tu som narazil na problém, že webstránka Viva Colombia nechcela akceptovať ani jednu z mojich kreditných alebo debetných kariet, navyše vypisovala neustále chybové hlásenia v španielčine. Pátraním po internete som sa dozvedel, že toto je u Viva Colombia dlhodobý problém a že bez problémov sú akceptované len domáce platobné karty, prípadne je možnosť letenku cez internet rezervovať a do 24 hodín zaplatiť v niektorom z početných obchodov v Kolumbii. Táto možnosť bohužiaľ nebola pre mňa aktuálna, nakoľko som sa obával nárastu ceny letenky do doby, než do Kolumbie pricestujem, a tak som hľadal iné riešenie a podarilo sa. Priamo v Kolumbii existuje sprostredkovateľská agentúra, v praxi možno v podobe jedného-dvoch šikovných mladých ľudí, ktorá práve zahraničným záujemcom umožňuje zaplatiť za letenku Viva Colombia na ich webstránke bez problémov zahraničnou platobnou kartou a oni potom letenku zaplatia spoločnosti Viva Colombia domácou platobnou kartou. Samozrejme za cenu navýšenú o malú províziu.

Problém s letenkou sa teda podarilo vyriešiť a niekoľko mesiacov pred odletom z domu som mal teda vo vrecku aj spiatočnú letenku za asi 200 EUR na víkendový pobyt v Lime. Musel som však vyriešiť ešte druhý problém a tým bolo minimum aktuálnych fotografií z Limy na svetoznámych fotografických portáloch pre spotterov. Starých záberov tam boli tisíce, ale nových fotografií minimum. Napriek tomu sa mi podarilo skontaktovať jedného veľmi ochotného peruánskeho spottera, ktorý mi ponúkol, že ak prídem počas víkendu, kedy nepracuje, bude sa mi venovať. A hoci komunikácia s ním nebola vždy najrýchlejšia, v čase mojej návštevy sa o mňa postaral tak ukážkovým spôsobom, že mu za to patrí veľká vďaka a bez jeho pomoci by výsledky mojej návštevy boli omnoho slabšie. Môj nový kamarát ma navyše uistil, že hoci na plochu letiska Lima sa už dostať nedá, fotografovanie lietadiel vo vzduchu na priblížení je stále možné, aj keď fotopozície sú veľmi limitované a z bezpečnostného hľadiska je lepšie pohybovať sa na nich vo dvojici a hlavne v sprievode domáceho, španielsky hovoriaceho spottera. Moje obavy sa teda rozplynuli a na výlet som sa veľmi tešil. Lákali ma hlavne rôzne Antonovy AN-32, ktoré v Peru stále lietajú v hojnom počte, najmä u vojenských a policajných zložiek, bol som však upozornený, že ich aktivita cez víkend je minimálna, čo sa nakoniec bohužiaľ aj potvrdilo. Stále lepším riešením však bolo mať v Lime sprievod domáceho spottera ako vybrať sa tam cez týždeň a byť odkázaný sám na seba.

Keď som si kupoval svoju letenku s Viva Colombia, netušil som ešte, s akými problémami sa stretnem pri svojom lete do Medellínu, a tak po týchto skúsenostiach som s malou dušičkou očakával, čo ma postretne počas môjho výletu do Limy. Na rozdiel od niekoľkých letov denne do Medellínu totiž Viva Colombia lietala na trase Bogota-Lima iba niekokokrát týždenne, preto keby zrušila jeden let, problém by bol oveľa väčší. Našťastie tentokrát sa nič negatívneho nekonalo, okrem drobného meškania, a spoločnosť ma bezpečne dopravila do Peru i naspäť. Pre svoj pobyt v Lime som si na dve noci zvolil lacný hostel v blízkosti letiska, nakoľko kvôli neskorému večernému príletu som nemal v úmysle presúvať sa do centra mesta, navyše môj kamarát mi sľúbil, že ma ráno vyzdvihne priamo pred hostelom a hneď pôjdeme fotografovať. Presúvanie medzi centrom mesta a letiskom je zdĺhavé a okrem ťažko prehľadných mikrobusov sú k dispozícii len pomerne drahé taxíky. Stráviť dve noci v blízkosti letiska bolo preto najlepšie riešenie. Hostel bol veľmi jednoduchý, ale pre moje potreby vyhovoval, navyše bol tak blízko terminálu letiska, že som túto vzdialenosť pohodlne prešiel za necelých 20 minút. Musel som sa však najprv vymotať zo spleti áut a taxikárov, ktorí vás obklopia hneď po prílete v každej juhoamerickej destinácii. Nie všetky ulice, ktorými som do hostela prechádzal, boli práve najlákavejšie, avšak boli väčšinou prázdne a tak som sa ani neobával, hoci možno som mal zase iba šťastie. Po krátkej noci v izbe bez okna (čo je v lacnejších hoteloch v Južnej Amerike úplne bežné) a po raňajkách na prízemí hostela som sa na ulici stretol s mojím miestnym kamarátom a vybrali sme sa na prvý deň spottingu.

Aeropuerto Internacional Jorge Chávez je najväčším letiskom v krajine a leží asi 11 kilometrov severozápadne od centra mesta na predmestí Callao. Ročne ním prejde viac ako 20 miliónov cestujúcich a jeho veľkou výhodou pre spottera je jediná vzletová a pristávacia dráha v smere 15/33. Má dĺžku 3 507 metrov a pristátia i vzlety sú vykonávané výhradne v smere 15. Nie je mi úplne jasné, prečo tomu tak je, možno z dôvodu vyhnutia sa priblíženiam na pristátie ponad mesto, najmä lukratívnu štvrť Miraflores. Priblíženie zo severu v smere 15 je vykonávané nad morom, nakoľko letisko leží len pár kilometrov od pobrežia. Až doposiaľ teda pre fotografa samé výhody, muselo však prísť aj nejaké „ale“. V prípade Limy je to skutočnosť, že letisko ako celok leží na vyvýšenej planine, najmä z juhu a západu terén okolo letiska klesá, a areál letiska je navyše ohradený plotom do veľkej vzdialenosti, na nejaké zábery lietadiel na dráhe je preto treba zabudnúť. Jedinou možnosťou zostáva priblíženie na RWY 15 zo severu. Keď sme s mojím kamarátom obchádzali areál letiska z juhu, uvedomil som si, ako som rád, že sa lieta iba zo severu, na južnej strane sa totiž nachádzajú azda najchudobnejšie príbytky v Lime a pohybovať sa s drahou fotovýbavou v takejto štvrti by určite nebolo najrozumnejšie. Na severnej strane je to o niečo lepšie, na „rannej“ teda východnej strane je malá štvrť nízkych domov a frekventovaná cesta s benzínovými pumpami a obchodmi, na „popoludňajšej“ teda západnej strane je zase voľné priestranstvo vymedzené frekventovanou magistrálou a plotom letiska. V čase mojej návštevy tu prebiehala čulá výstavba, údajne príprava paralelnej vzletovej a pristávacej dráhy, po ktorej však dodnes nie je ani chýru ani slychu, ale napriek tomu tu bolo miesto, z ktorého sa pristávajúce lietadlá dali fotografovať, hoci uhol bol trochu strmejší ako by som si želal.

My sme však začali náš spotterský deň na východnej strane a tu som naplno ocenil prítomnosť môjho domáceho kamaráta. Bez jeho pomoci by som asi ťažko zazvonil na dvere jedného z domov, v skutočnosti ďalšieho hostela, porozprával sa s jeho majiteľom, ktorý nám umožnil vystúpiť po vysokom schodisku na prvé poschodie, kde sa vo vnútrobloku hostela nachádzal dlhý balkón spájajúci vchody do jednotlivých izieb. Úžasné bolo, že z tohto balkóna bol krásny výhľad na časť priestoru, v ktorom sa približovali pristávajúce lietadlá tesne pred dráhou na pristátie. Jedinou nevýhodou bol komín, zavadzajúci práve v najlepšom okamihu, avšak medzi stenou domu a komínom bol dostatočný priestor na pár pekných záberov. Navyše išlo o maximálne bezpečné miesto, kde sme mohli voľne sedieť na stoličke požičanej z jednej z izieb a s fotoaparátom na krku čakať na ďalšie lietadlo. Prevádzka na letisku Lima je podobne ako v mnohých ďalších krajinách silne dominovaná dvoma megadopravcami, Avianca a LAN, hoci niektoré lietadlá Aviancy ešte niesli staré farby s pôvodnými názvami, napr. TACA. Mňa však zaujímali hlavne domáce letecké spoločnosti Peruvian Airlines, Star Peru či LC Peru, ktoré predviedli celú flotilu svojich lietadiel. Mnohé lety sú krátke vnútroštátne spoje a lietadlá sa teda niekoľkokrát denne opakujú, avšak nakoľko počasie v Lime nie je vždy slnečné, a tak bolo vždy čo naprávať. Ja som mal v tomto prípade trochu šťastia, takže počas dvoch dní som mal prevažne slnečné počasie, aj keď obloha nebola tak typicky modrá, akú by som si želal. Spomedzi domácich lietadiel ma určite potešili Boeingy 737-200 Peruvian Airlines, ale najväčším bonbónikom pre mňa bolo prekvapenie v podobe DC-10-30F Solar Cargo.

Popoludní sme sa presunuli na druhú stranu letiska, kde sa nachádzalo jedno zo stavenísk pripravovaného preloženia miestnej cesty z dôvodu výstavby druhej vzletovej a pristávacej dráhy, a od neho bolo možné pohodlne fotografovať pristávajúce lietadlá. Počasie je však v Lime popoludní spravidla oblačnejšie, takže keď sa slnko dostane nad more, podmienky na fotografovanie sú oproti ránu horšie. Ako sa situácia zmení po dostavaní druhej dráhy ostáva otázkou. Po západe slnka ma kamarát odviezol do môjho hostela, cestou sme sa však zastavili ešte na miestnej čerpacej stanici s malou dielňou, nakoľko mal podozrenie, že mu uniká vzduch z jednej pneumatiky. To sa nakoniec stalo pre mňa výhodou, lebo počas čakania na opravu sa mi podarilo vyfotografovať jediný AN-32 za celý svoj pobyt, čomu som bol veľmi rád. Po nocľahu opäť v mojom hosteli ma môj kamarát ráno znovu spoľahlivo čakal pred hostelom, hoci bola nedeľa a mohol sa venovať rodine, a naše kroky viedli znova do spomínaného hostela, z ktorého balkóna sme pokračovali vo fotografovaní. Okolo poludnia však musel odísť do mesta kvôli pracovným povinnostiam, čo sa mi veľmi hodilo, nakoľko som mal v tom čase zdokumentovanú už celú prevádzku letiska a aj ja som chcel aspoň na pár hodín navštíviť centrum mesta. Lima je veľké mesto a určite by bolo v ňom čo pozerať niekoľko dní, na to som však ja počas krátkej návštevy nemal čas. Nechal som sa preto vyložiť v turistickej štvrti Miraflores, ktorá leží pri mori a ponúka pekné hotely, reštaurácie i promenády na pobreží. Oželieť som musel aj návštevu vojenskej základne Las Palmas na juhu Limy, ktorú by som možno rád preskúmal, ale cez víkend je na nej prakticky nulová prevádzka a fotografovať lietadlá vo vnútri je zvonka nemožné.

Dvojdňový pobyt v Lime utiekol ako voda a s výberom destinácie a nafotenými lietadlami som bol veľmi spokojný. Napokon ani na počasie si nemôžem sťažovať a pomoc môjho kamaráta bola skutočne neoceniteľná. Opäť sa raz ukázalo, že napriek jazykovej bariére sú domáci spotteri veľmi ochotní a priateľskí a radi pomôžu. Po pobyte v meste ma táto dobrá duša ešte odviezla naspäť na letisko, kde sme si ešte stihli vyfotografovať vystavený AN-32 Fuerza Aerea del Peru neďaleko terminálu. Večer ma čakal už iba let naspäť do Bogoty, ktorý našťastie prebehol opäť bez problémov. V Bogote som strávil ešte jeden celý deň, túto rezervu som si zvolil pre prípad problémov na niektorom z predchádzajúcich letov a v utorok ráno som sa s Južnou Amerikou rozlúčil a na palube Delta Air Lines som sa, tentokrát už po plánovanej trase, vydal na dlhú cestu domov. Tá viedla tentokrát cez Atlantu, hlavné sídlo Delty, kde som však nemal čas na fotografovanie lietadiel, prestupový čas bol príliš krátky. Na lete z Bogoty do Atlanty ma dokonca dopravca upgradoval do obchodnej triedy, takže som časť cesty absolvoval pohodlnejšie ako som pôvodne predpokladal. Z Atlanty do Paríža to už bola štandardná ekonomická trieda v Boeingu 767-300, ktorý ešte meškal asi hodinu kvôli technickej závade, tú sa však podarilo odstrániť a cestu som zavŕšil podľa plánu. Môj prvý výlet do Južnej Ameriky dopadol nad očakávania dobre, najmä vďaka nadpriemerne peknému počasiu, a podarilo sa mi nafotiť obrovské množstvo zaujímavých a vzácnych lietadiel. Napriek jazykovým a bezpečnostným bariéram sa do tejto oblasti určite vyberiem znova.

Související kategorie