V prvej časti trip reportu som začal rozprávanie o mojej prvej návšteve Južnej Ameriky. Ako určite vyplynulo z mojich slov, hlavné mesto Kolumbie Bogota ma veľmi pozitívne prekvapilo, najmä vďaka nadštandardne peknému počasiu. A hoci som si na letisku El Dorado International Airport prišiel na svoje, musím priznať, že to nebolo hlavným motívom pre výber tejto destinácie. Už roky som totiž so závisťou pozeral na fotografie historických DC-3, ktoré v hojnom počte lietali z malého letiska Villavicencio, asi 120 km juhovýchodne od Bogoty. Historické lietadlá sú moje najobľúbenejšie, a tak som vždy túžil sa sem vybrať. A tak niet divu, že v mojom programe cesty boli dva dni rezervované na návštevu tohto letiska. Villavicencio je v podstate relatívne malé ospalé mesto v provincii Meta, ktoré má úplne iné podnebie ako Bogota. Na rozdiel od hlavného mesta Kolumbie leží totiž v nižšej nadmorskej výške, preto aj teploty sú tu oveľa vyššie, rovnako aj vlhkosť vzduchu a celkovo to tu má tropickejší ráz ako v Bogote. Pritom vzdialenosť oboch miest je iba spomínaných 120 km, avšak medzi nimi leží masívne pohorie, ktoré nielen spôsobuje výrazné rozdiely v klíme, ale je aj príčinou, prečo cesta medzi týmito mestami trvá minimálne 3 hodiny. Teda ak nechcete zaplatiť zbytočne prehnanú cenu za krátky let spoločnosťami Avianca alebo Satena, ktorá však lieta len párkrát týždenne. Pozemná doprava je naopak veľmi bohatá a ak nechcete riskovať v Kolumbii prenájom auta, najlepšie je kúpiť si lístok na niektorý z početných spojov rôznych dopravcov, ktorí denne pendlujú medzi Bogotou a Villavicenciom mikrobusmi pre cca 15 pasažierov. Jazdia tu aj pohodlné veľké autobusy, mne sa však nepodarilo na ani jeden z nich dostať, nakoľko bez znalostí španielčiny sa takéto želania veľmi ťažko vysvetľujú.
|
|
|
|
DC3 Aerolineas Llaneras HK-2663 (VVC) |
DC3 Laser Aereo HK-2494 (VVC) |
Zato jazda miestnym mikrobusom na tejto trase je veľmi dobrodružná. Už len kúpiť si lístok spomedzi spleti dopravcov je umenie, ale to je ešte len začiatok cesty. Spoliehať sa na presné dodržanie času odchodu je samozrejme naivné, ale musím uznať, že mikrobus vyrazil z autobusovej stanice v Bogote relatívne načas. Než sme sa však vymotali z kolumbijskej megametropoly, zastavili sme azda každých 500 metrov, kde niekto pristúpil alebo prípadne vystúpil. Keď sme konečne opustili asi po hodine preplietania sa ulicami Bogotu, v strmom stúpaní do hôr nasledovala samozrejme odpočinková zastávka na cca 10 minút, nie náhodou na mieste obsypanom putovnými predavačmi snackov a nápojov. O tom, aký neporiadok ostal pri ceste po rozbalení všetkých tých čipsov netreba azda písať. Ale nakoniec sme sa predsa len pobrali ďalej a stúpali po kľukatej ceste nahor. Hoci je to hlavná spojnica Bogoty a Villavicencia, od našich diaľníc má veľmi ďaleko. Väčšinou išlo o úzku cestu, plnú preťažených nákladných áut, takže ak ste také dobehli, vliekli ste sa za ním často aj niekoľko minút. Ešte dobrodružnejšie bolo následné klesanie z hôr do údolia, kde vodič mikrobusu využíval každý trochu rovnejší úsek na predchádzanie pomalších vozidiel, pričom mi niekedy tuhla krv v žilách. Našťastie všetky potenciálne kolízie sa vďaka „umu“ šoférov a obľúbenému trúbeniu podarilo odvrátiť a my sme sa ocitli v horúcich trópoch provincie Meta. Po takmer 3 a pol hodinách jazdy sme konečne dorazili na autobusovú stanicu vo Villavicenciu, odkiaľ som si vzal taxík do môjho hotela.
|
|
|
|
AN26 Selva HK-4295 (VVC) |
Jetstream 31 Sarpa HK-4394 (VVC) |
Môj skromný hotel bol priamo v centre mesta, na začiatku pešej zóny, pričom za skutočne smiešnu sumu mi poskytol potrebné miesto na prespatie na jednu noc. Platobný terminál na kartu samozrejme nefungoval, free wi-fi bolo treba loviť po chodbách hotela a moja izba nemala ani okno, ale ventilátor našťastie fungoval a v luxusne veľkej kúpeľni tiekla aj trochu teplejšia voda, takže prespať sa tu dalo. To ma však zaujímalo najmenej, po zložení svojich vecí som sa hneď vybral smerom na miestne letisko. Aeropuerto La Vanguardia leží na severovýchod od centra mesta a z môjho hotela som tam pokojne prišiel aj pešo za asi 30 minút. Počas dňa som sa v Kolumbii necítil nebezpečne ani s fotoaparátom na pleci, aj keď obozretnosť bola vždy na mieste. Po príchode na letisko akoby som sa vrátil o 40 rokov späť a ocitol sa niekde na vidieckom provinčnom letisku. Malý terminál i riadiaci veža pripomínali stavby zo 70. rokov, avšak pre miestne potreby plne postačujú. Letisko sa totiž nevyznačuje žiadnou hustou prevádzkou a jeho výkony v preprave cestujúcich sú pomerne zanedbateľné, o to väčšiu úlohu však zohráva pri preprave malých nákladov do blízkych i odľahlejších, často ťažko dostupných oblastí Kolumbie. A práve preto je stále rajom pre staručké DC-3 a ďalšie dnes už historické typy, ktoré ako jediné dokážu pristáť aj v náročnom teréne. Hoci rokmi ich počet neustále klesá, počet lietajúcich kusov je stále dostatočný na to, aby srdce spottera zaplesalo. Bohužiaľ, z niekdajšej slávy druhého nezničiteľného typu, C-46 Commando, neostalo v čase mojej návštevy už vôbec nič a aj pestrofarebné turbovrtuľové Antonovy len nečinne postávali na zemi alebo prechádzali údržbou. Dôvod tohto stavu mi nie je známy, faktom však je, že pri klesajúcom počte DC-3 a ich stále náročnejšej údržbe sa práve AN-26 a AN-32 stali adekvátnou náhradou pre lety do ťažko prístupného terénu.
|
|
|
|
DC3T Aliansa HK-5016 (VVC) |
DC3 Sadelca HK-1149 (VVC) |
Že sa za bránami letiska skrývajú skutočné poklady, to som veľmi dobre vedel, potrebné však bolo sa k nimi aj dostať. Našťastie to, čo je vo väčšine krajín sveta dnes už veľký problém, tu je stále možné. Po predbežnom skontaktovaní vedenia letiska prostredníctvom e-mailu (samozrejme v španielčine, s pomocou Google Translatora) som po príchode na letisko vyhľadal ich kanceláriu na prvom poschodí, kde som sa snažil vysvetliť, kto som a o čo mi ide. Komunikácia bola síce zložitá, ale vďaka vytlačenému e-mailovému potvrdeniu od nich som bol úspešný. Po zaplatení smiešneho poplatku v miestnej pokladni (tuším to bolo v prepočte 11 EUR na dva dni) som obdržal akýsi preukaz, ktorý ma oprávňoval k vstupu na letiskovú plochu za účelom fotografovania. Viac-menej intuitívne som zamieril do jedného z „gatov“, odkiaľ ma po formálnej bezpečnostnej kontrole vypustili priamo do raja. Ocitol som sa na aprone letiska, po ktorom som sa mohol voľne pohybovať. Teda to som si aspoň myslel a počas prvých hodín môjho pobytu aj vykonával, avšak zrazu ku mne prišiel miestny marshaller (vo vozidle „follow me“), ktorý mi lámanou angličtino/španielčinou a posunkami vysvetlil, že moje oprávnenie siaha na odbavovacej ploche len po bielu čiaru, ktorá prebiehala hneď na jeho začiatku. A ak sa chcem dostať za ňu a vyfotiť si lietadlo aj z druhej strany, musím prísť za ním a on ma tých pár metrov za čiaru odvezie autom. Vzhľadom na minimálnu prevádzku na letisku a moje doterajšie znalosti bezpečnostných predpisov pri pohybe v letovej oblasti mi to pripadalo smiešne, avšak pravidlo som sa potom už snažil rešpektovať. Našťastie sa mi dovtedy podarilo vyfotiť všetko potrebné aj z tej „zakázanej“ strany.
|
|
|
|
ATR42 Satena HK-5130-X (VVC) |
PBY6A ex Fuerza Aerea Colombiana HK-2115P (VVC) |
Samotný hlavný apron letiska La Vanguardia však nie je to hlavné lákadlo. Slúži pre odbavovanie lietadiel v pohybe, takže väčšinu času je prázdny, len so zopár malými lietadlami a občasnými pohybmi ATR-42 a ATR-72 spoločností Satena a Avianca. Na juh a sever od neho sa však nachádzajú hangáre a odstavné plochy, často trávnaté, na ktorých majú svoje sídlo jednotlivé miestne firmy a vykonávajú tu údržbu na svojich flotilách. A tam som sa mohol pohybovať voľne, častokrát v tráve. Na južnej strane mali svoje sídlo spoločnosti Sadelca a Aliansa. Bohužiaľ spoločnosť Sadelca počas môjho pobytu ani raz neletela a zatiaľčo jej AN-26 a AN-32 odpočívali voľne zaparkované na ploche, na DC-3 mechanici vykonávali údržbu pod nevyhnutnou strechou, miestne slnko totiž dokáže poriadne páliť. Turbodakota Aliansy sa tiež vyhrievala sčasti vonku, sčasti odkrytovaná pod prístreškom. Po zdokumentovaní všetkých odstavených lietadiel v tejto časti som sa presunul na severnú stranu, kde som začal pri hangári spoločnosti Selva. Flotila troch AN-26 bohužiaľ tiež nečinne odpočívala pod strechou hangáru a počas oboch dní ani jedno ich lietadlo neletelo. Oveľa lepšia bola situácia ďalej na sever, kde majú svoje sídlo štyria aktívni prevádzkovatelia DC-3: Aerolineas Llaneras, Allas, Air Colombia a Laser Aereo. Niektoré ich lety majú dokonca charakter pravidelných letov, minimálne dni, v ktorých sa uskutočňujú, sa dajú vopred zistiť. Väčšinu letov však tvoria charterové nákladné lety podľa potreby, prípadne preprava cestujúcich, buď z bodu do bodu alebo aj v podobe vyhliadkových letov. Ako som už spomínal, prílety a odlety lietadiel sa vykonávajú na hlavnom aprone, ostatná obsluha, vrátane tankovania paliva či vykladania/nakladania nákladu na odstavných plochách.
|
|
|
|
AN32 Sadelca HK-4296 (VVC) |
AN26 Sadelca HK-4356 (VVC) |
Hoci pri vstupe na plochu letiska nebola priamo pred terminálom zaparkovaná žiadna DC-3, jej prvý prílet nenechal na seba dlho čakať. Silueta DC-3 a jej nezameniteľný zvuk sa nedá prehliadnuť. Pohyby na samotnej dráhe sa bohužiaľ fotografovať nedali kvôli vysokej tráve, avšak akonáhle lietadlo zamierilo na odbavovaciu plochu, nechýbal som v jeho blízkosti s fotoaparátom na krku. Po vystúpení cestujúcich sa Dakota spravidla presúva na svoje stanovište, pričom roluje väčšinou na jeden motor. Prekvapením pre mňa bolo, že u spoločnosti Laser Aereo som sa stretol aj s jednou ženou v pozícii prvého dôstojníka, nemenej prekvapivé bolo, že jej znalosti angličtiny boli mizivé. Nuž, na poletovanie po miestnych letiskách a pristávacích plochách to zrejme stačí, aj tu prebieha komunikácia výhradne v španielčine. Úsmevné bolo aj vykladanie nákladu na odstavnej ploche spoločnosti, kde úplne postačoval obyčajný traktor s vlečkou. Takže nielen lietadlá sú tu o niekoľko desaťročí pozadu... Okrem Laser Aereo ma potešil aj prílet DC-3 spoločností Aerolineas Llaneras a Allas a ani posledný zo štvorice prevádzkovateľov Air Colombia sa nedal zahanbiť a ponúkol mi aspoň efektnú motorovú skúšku na stojisku, s neodmysliteľným bielym dymom pri štartovaní motorov. Personál okolo lietadiel bol vždy prívetivý a umožnil mi akékoľvek fotografovanie, ako aj pozrieť sa dovnútra lietadiel. Spolu s pozadím v podobe tropických paliem a zväčša trávnatým povrchom som sa preniesol nielen do iného časového pásma ale aj do iného geografického a mentálneho sveta. A hoci na záver prvého dňa môjho pobytu sa obloha zamračila, predpoveď počasia na nasledujúci deň sľubovala slnečné počasie.
|
|
|
|
DC3 Air Colombia HK-1175 (VVC) |
DC3 Allas HK-1315 (VVC) |
A tak po nocľahu v mojom skromnom ubytovaní viedli moje kroky ráno opäť na letisko. V ranných hodinách sú svetelné podmienky pred hangármi a odstavnými plochami ideálne, slnko je totiž v chrbte pre väčšinu odstavených lietadiel. Chvíľku som síce ešte zápasil s ľahkou oblačnosťou, ale slnko sa cez ňu predieralo stále viac a viac, a tak sa mi podarili ďalšie dobré zábery. Na najbližšie hodiny však neboli plánované žiadne ďalšie lety DC-3, a tak som sa po dôkladnom obchodení letiska rozhodol svoju návštevu ukončiť predčasne a vrátiť sa do Bogoty skôr ako som pôvodne plánoval. Po návrate do centra mesta som ešte venoval krátky čas prehliadke jeho pešej zóny a potom som sa už vybral na autobusovú stanicu, odkiaľ som absolvoval ďalšiu strastiplnú a adrenalínovú jazdu mikrobusom naspäť do kolumbijského hlavného mesta. Predpoveď počasia aj pre Bogotu bola totiž slnečná a tak som netrpezlivo pozeral na hodinky, aby som sa včas vrátil a stihol ešte pár hodín spottingu na letisku El Dorado. Bohužiaľ, jazdu cez hory sa urýchliť nepodarilo a aj v uliciach Bogoty bola miestami slušná dopravná zápcha, napriek tomu sa mi však podarilo dostať sa k dráhe letiska El Dorado včas na to, aby som si užil necelé dve hodiny fotografovania, počas ktorých ma potešilo hneď niekoľko zaujímavých lietadiel. Hoci od návštevy Villavicencia nemožno očakávať desiatky nafotených lietadiel, vzácnosť stále aktívnych DC-3 a zopár ďalších typov určite stojí za návštevu tohto ospalého provinčného mesta. Tým sa však moja cesta po Kolumbii ešte zďaleka nekončila, už na druhý deň ma čakal výlet do druhého najväčšieho mesta Kolumbie, Medellínu, o tom však až v ďalšej časti.
|
|
|
|
A300-600F FedEx Express N725FD (BOG) |
B727-200F LAS Cargo HK-4637 (BOG) |
Nebyly vloženy žádné komentáře.
Copyright © 1999-2024 planes.cz | Redakční systém
