Spotting trip report – Potulky Ruskom (4. časť)

• 27.08.2017 09:00
• Letecké cestopisy

Spotting trip report – Potulky Ruskom (4.časť)

Druhý deň môjho pobytu v Petrohrade, kam som si počas návštevy Ruska v auguste 2015 na dva dni odskočil, sa našťastie začal oveľa lepším počasím ako ten prvý skončil. Obloha bola dokonca čiastočne slnečná, a tak som sa mohol tešiť na svoj plánovaný spotting. Nakoľko však poloha slnka neumožňuje v letných mesiacoch na letisku Pulkovo pekné fotografie pred 10. hodinou, rozhodol som sa ráno ešte navštíviť vojenskú základňu Puškin. Mesto Puškin je asi stotisícové menšie mesto ležiace na juh od Petrohradu, ktoré je však dostupné jeho mestskou hromadnou dopravou, konkrétne napríklad prímestskými autobusmi. Dobre zvolená poloha môjho ubytovania mi umožňovala za necelú polhodinu pešo dosiahnuť väčšie námestie, odkiaľ začínala jedna z autobusových liniek do Puškina. Po chvíľach neistoty, keď v Rusku človek nikdy nevie, či autobus len štandardne mešká alebo mu už ušiel, resp. vôbec nepôjde, sa vozidlo napokon objavilo a ja som sa vypravil na asi hodinovú jazdu. Podarilo sa mi vystúpiť presne na vopred naštudovanej zastávke a po miestnej komunikácii plnej výmoľov a stojacej vody po včerajšom daždi som sa vybral smerom, kde sa mala základňa nachádzať. Tá leží našťastie prakticky na okraji mestskej zástavby, ale ani po desiatich minútach chôdze nič nenasvedčovalo tomu, že by tam niekde malo byť letisko. Na nejakú letovú aktivitu som sa veľmi spoľahnúť nemohol, základňa jednak nie je veľká a hlavne v tom čase, ako som sa dozvedel od miestneho spottera cez internet, prebiehala už niekoľko mesiacov rekonštrukcia jedinej vzletovej a pristávacej dráhy, takže na letisku sa už dlhšie nelietalo. Ako mi však prezradil, to neznamená, že sa na letisku nemôžu nachádzať nejaké dlhodobejšie odstavené lietadlá.

Až po chvíli malá rozpadajúca sa riadiaca veža a prítomnosť pár vojakov za betónovým múrom napovedala, že som si nepomýlil ulicu a po ďalších pár minútach som prišiel k plotu letiska, odkiaľ už trčali chvostové plochy niekoľkých vyradených a čiastočne už rozobraných stíhačiek Suchoj Su-27 a ich modifikácií. Hlavne sa tu však nachádzala brána, cez ktorú bolo vidieť na odstavnú plochu pred hangármi, v ktorých prebieha údržba lietadiel IL-18 v najrôznejších vojenských verziách. A hoci na základni sa nelietalo, plocha nebola našťastie prázdna, ale boli na nej hneď dve odstavené IL-18, resp. lepšie povedané jedna IL-22 a jedna už dlhšie vyradená a nepoužívaná IL-38. Zatiaľčo tá prvá zrejme po dokončení opravy dráhy odletela na svoje pôsobisko, IL-38 už zrejme naveky ostane na tomto mieste a postupne skončí v šrote alebo rozpadajúca sa niekde vo vysokej tráve. Kúsok ďalej stála aj tretia IL-18 (alebo IL-22) v nových farbách ruského vojenského letectva, pred ňou však bohužiaľ parkoval jeden zo Suchojov, a tak som sa musel uspokojiť len s dvoma úlovkami. Aj tak som však bol s mojím minivýletom nadmieru spokojný. Nakoľko na letisku sa nič ani hýbať nemohlo, nemalo význam zdržiavať sa tu dlhší čas a rovnakou cestou som sa teda vrátil späť „domov“, odkiaľ som si vzal malú batožinu a zamieril na autobus smerom na letisko Pulkovo. Tu som strávil niekoľko hodín až do svojho večerného odletu naspäť do Moskvy. Na rozdiel od moskovských letísk, v prípade Pulkova som nemusel riešiť žiadnu dopravu k dráham, veľmi dobrá fotopozícia sa nachádza aj priamo pri letiskovom termináli, na chodníku vyvýšenej estakády k odletom.

Počas môjho fotografovania bol našťastie v prevádzke smer lietania 28, pričom pristátia boli na dráhu 28L a vzlety z dráhy 28R. Pri oboch dráhach sa dá samozrejme fotografovať aj na priblížení, avšak nakoľko všetky odlietavajúce lietadlá rolovali popred môj objektív rolovacou dráhou smerom k prahu RWY 28R, nemusel som nikam inam ísť. Ako by situácia vyzerala v prípade opačného smeru lietania, resp. keby sa dráhy na pristátia a vzlety vymenili, nemám odskúšané. Hoci počasie nebolo stále slnečné, mal som šťastie a všetky potrebné lietadlá sa mi podarilo vyfotografovať so slnkom. Pristátia prebiehali za mojím chrbtom, ale bolo ich možné vidieť, odlet mi neunikol ani jeden. Navyše v dohľade boli aj stojiská regionálnych lietadiel, kde boli umiestňované okrem iného aj AN-24 spoločnosti Pskov Avia, asi najvzácnejšie úlovky, ktoré na Pulkovo lietajú. Lietadlový mix na Pulkove je naozaj pestrý a hoci jeho väčšinu tvoria štandardné typy a spoločnosti z Ruska a Západu, medzi nimi sa vyskytlo aj niekoľko vzácnych exemplárov. Na konci augusta som nemusel našťastie bojovať ani s heat-hazom, v neskorších popoludňajších a večerných hodinách dokonca ani na vzdialenejšej dráhe 10L/28R, a tak som si fotografovanie v Petrohrade užil a po dvojdňovom pobyte, hoci mu počasie neprialo podľa mojich predstáv, môžem skonštatovať, že moje rozhodnutie odskočiť si do mesta na Neve bolo správne. Raz sa sem určite ešte chcem vrátiť, kedy si snáď už za lepšieho počasia budem môcť vychutnať krásne pamiatky Petrohradu a Puškina. Teraz ma však už len čakal večerný let na palube Boeingu 737-500 Transaero na moskovské letisko Domodedovo.

Po jednodňovom pobyte v ruskej metropole, ktorý som do programu zaradil „pre istotu“, keby niektorý z mojich letov bol zrušený alebo meškal, ma v nasledujúci večer čakal trochu dlhší let – do vnútroruského Novosibirska. Toto mesto som si pri plánovaní svojej cesty vybral po dlhom zvažovaní a skúmaní fotografií na internete. Chcel som totiž navštíviť mesto dostatočne vzdialené od Moskvy, v ktorom sú k videniu aj iné lietadlá a letecké spoločnosti ako v hlavnom meste, a v ktorom je súčasne aj slušná vojenská prevádzka, aby som mal šancu vyfotografovať aj vojenské dopravné stroje. Po neúspešných pokusoch zaradiť do programu aj východosibírske mestá Vladivostok alebo Krasnojarsk, kedy táto možnosť síce pri výbere trate bonusovej letenky síce bola v ponuke, ale reálne sa nedala rezervovať (resp. iba za niekoľkonásobne vyšší počet míľ) som sa uspokojil s letom Moskva-Novosibirsk-Moskva spoločnosťou Aeroflot. Hoci Novosibirsk leží ani nie v polovici Ruska zo západu na východ, ide v podstate už o diaľkový let, lebo let trvá zhruba 4 hodiny, avšak vďaka časovému posunu sú lety východným smerom realizované aj počas noci, s večerným odletom zo Šeremeteva a skorým ranným príletom na letisko Tolmačovo. Takýto let som si nakoniec kvôli úspore času vybral aj ja. Na pobyt v Novosibirsku som si naplánoval taktiež dva dni a po skontaktovaní cez internet som sa zoznámil s jedným z domácich spotterov, ktorý sa podujal, že ma bude už skoro ráno čakať na letisku a zoberie ma na najlepšie fotopozície v Tolmačove. Treba povedať, že na severovýchodnom okraji mesta sa nachádza ešte aj druhé letisko Jelcovka, ktoré by určite bolo zaujímavé svojimi bázovanými ruskými strojmi, avšak prevádzka na ňom je minimálna a dostať sa dovnútra je prakticky nemožné s výnimkou dňa otvorených dverí.

Let bol nakoniec celkom príjemný, hoci nie dosť dlhý na to, aby sa počas neho dalo aspoň podriemať. Ešteže Aeroflot aspoň na týchto letoch stále ponúka občerstvenie v podobe teplého jedla. Predpoveď počasia na oba dni bola výborná, a tak som sa tešil na svoje fotografovanie. Ruský spotter ma skutočne prišiel v skorú rannú hodinu vyzdvihnúť na letisko a spolu sme sa jeho autom odviezli k dráhe. Letisko Tolmačovo má síce dve vzletové a pristávacie dráhy, ktorých osi zvierajú zhruba pravý uhol (samotné dráhy sa nestretávajú), avšak na prevádzku sa prioritne využíva hlavná RWY 07/25, ktorá vedie popred terminál a odbavovacie plochy. Dráha 16/34 je umiestnená na západe letiska a rolovacia vzdialenosť z nej je pomerne dlhá. Neviem, možno sa využíva pri silnom bočnom vetre alebo keď je hlavná dráha uzavretá, každopádne ja som mal šťastie, že sa používal smer 25, ktorý je z hľadiska spottingu najjednoduchší. Letisko Tolmačovo síce nie je veľkoletiskom v pravom slova zmysle, jeho bránami prejde ročne len okolo 4 miliónov cestujúcich, avšak skladba lietadiel na ňom je veľmi pestrá a hlavne je tu pomerne čulá vojenská základňa. Tá sa nachádza na východnom okraji letiskového areálu a je samozrejme nepriepustne obohnaná betónovým múrom. O to väčšiu vzdialenosť treba obchádzať, ak sa chcete dostať k dráhe 25. Autom to bola relatívne hračka, aj keď na konci miestnej dediny Ob sa kvalita cesty rýchlo zhoršila na úroveň poľnej cesty plnej výmoľov. Ale ruskí vodiči sú zjavne zvyknutí na takéto podmienky, a tak sme pomaly pokračovali ďalej. Zhruba v ose dráhy sa cesta opäť zmenila na betónovú a po nej sme prišli až na fotopozíciu, ktorá sa nachádza oproti prahu dráhy 25.

Napriek slnečnej predpovedi počasia však prvých niekoľko hodín bolo zamračené až oblačné počasie, až v neskorých ranných hodinách napokon slnko získalo svoju dominanciu a po zvyšok môjho pobytu som nevidel nič iné ako modrú oblohu. Nám to však až tak veľmi nevadilo, nakoľko ráno sú svetelné podmienky tak či tak nie veľmi dobré, až okolo 10:00 sa slnko dostáva do polohy, kedy možno fotografovať lietadlá na priblížení. Môj ruský kolega však musel ísť do práce, a tak ma po krátkom rannom spoločnom fotografovaní odviezol kus naspäť, odkiaľ bolo možné fotografovať lietadlá pristávajúce na dráhu 25. O vzlety som bohužiaľ prichádzal, avšak iná možnosť tu vzhľadom na rozloženie letiska ani nebola. Táto fotopozícia sa síce nachádza blízko plota vojenskej základne, avšak pohyb na ceste bol minimálny a keďže ani lietadiel nebolo veľa, nebol problém fotoaparát vybrať iba v čase preletu pristávajúceho lietadla a následne ho zase schovať. Cesta je pomerne vzdialená od osi dráhy, takže lietadlá sú tu ešte dosť vysoko, avšak uhol fotografovania je dobrý. U menších lietadiel bolo samozrejme potrebné následné vyzväčšovanie objektu v postprocessingu, ale kvalita fotografií zostala dostatočne zachovaná. Prevádzka v Novosibirsku nie je veľmi silná, avšak počas párhodinového pobytu som tu vyfotografoval (samozrejme vďaka dôkladnej príprave vopred a aj vďaka informáciám od môjho moskovského kamaráta) niekoľko zaujímavých lietadiel. Medzi najvzácnejšie patria AN-148 Angara Airlines, L-410 či AN-24 Kras Avia, alebo stroje IrAero, v mojom prípade bohužiaľ iba v podobe CRJ-200. Mnohé linky lietajú do Novosibirska iba v niektoré dni v týždni, resp. dokonca iba raz alebo dvakrát týždenne, preto sa vyplatí dopredu si naštudovať letový poriadok na webstránke letiska a pokiaľ je to možné, vybrať si najvhodnejšie dni.

Na tomto mieste som strávil v podstate väčšinu dňa, až neskoro popoludní sa slnko začalo dostávať do osi dráhy, a tak som sa presunul opäť na pozíciu, na ktorej sme začínali ráno. Je to jediné miesto na severnej strane dráhy 07/25, kde sa priamo pri múre letiska nachádza malý kopček a na jeho vrchole si miestni spotteri ešte pomohli kameňmi a doskami, takže hoci tesne, fotograf sa tu dostane ponad ostnatý drôt letiska. Navyše sa nachádza priamo oproti prahu dráhy 25, takže tu možno zachytiť nielen pristátia ale aj vzlety. A peší pochod sa sem určite oplatil, pretože vo večerných hodinách bolo plánovaných ešte niekoľko zaujímavých kúskov, z civilných napr. ATR-42 NordStar Airlines či A.319 Aurora Airlines, ktoré sú v iných končinách ťažko zastihnuteľné. Pre mňa najväčším potešením však bol plánovaný prílet AN-12 vojenského letectva, sprevádzaný o niečo skôr ešte TU-154B-2. Slnko v tejto časti roka (koniec leta) síce už neprejde dostatočne na druhú stranu na to, aby boli lietadlá osvetlené pekne zboku, svetlo svieti viac odpredu, avšak aj napriek tomu sú zábery z tohto miesta dobré. Airbus 319 Aurora Airlines pristál tesne pred západom slnka, a tak mi neostávalo nič iné len sa pomaly vybrať na cestu späť. Necítil som sa na to, aby som zastavil niektoré z áut, ktoré ma míňali, a tak som napokon musel odšľapať vyše hodinu pešo až na hlavnú príjazdovú cestu k letisku, kde som už na zastávke nastúpil na autobus jazdiaci medzi letiskom a centrom mesta. Zaujímavosťou je, že sa v ňom platí vodičovi v hotovosti pri vystupovaní, čo dosť tento proces zdržuje. Nuž, iný kraj, iný mrav...

Svoje ubytovanie, opäť v podobe izby v luxusne zariadenom byte v bežnom bytovom dome (a za smiešnych 10 EUR), som si vhodne vybral priamo pri jednej zo zastávok letiskového autobusu, ktorému však cesta z 16 km vzdialeného letiska aj tak trvá zhruba 45 minút. Na druhý deň ráno som zvažoval medzi opätovnou návštevou letiska, spojenou s viac ako hodinovým pochodom k dráhe tam i späť a prehliadkou mesta, napokon som sa rozhodol, že dve zaujímavé lietadlá, ktoré boli plánované, mi za to nestoja, a tak som sa po raňajkách vybral na krátku prechádzku mestom. Treba však priznať, že Novosibirsk nemá turistovi v podstate čo ponúknuť. Je to len stredne veľké mesto, v rannej špičke plné ľudí ponáhľajúcich sa do práce, v ktorom je síce pár pravoslávnych kostolov, určite nejaká zoologická záhrada, tuším celkom zaujímavé železničné múzeum, ale to je tak všetko. Pravdupovediac, turistov som tu veľmi nevidel. A tak po „povinnej jazde“ po okolí som si z bytu vyzdvihol kufor a nastúpil na letiskový autobus smer Tolmačovo. Mal som ešte dosť času do svojho popoludňajšieho odletu, a tak som sa potuloval po okolí letiska, pričom som objavil malé miesto, využívané fajčiarmi na ich radovánky, vpravo od terminálu, kde sa dalo dostať priamo až k plotu letiska na okraji odbavovacej plochy. Výhľad odtiaľ nie je úchvatný, zahŕňa len najbližšie stojisko a rolovací pás na odbavovacej ploche smerom k prahu dráhy 25, avšak keby nejaké lietadlo rolovalo na vzlet, zrejme by bolo možné ho z tohto miesta vyfotografovať. Plot je však veľmi vysoký a má husté oká, takže najlepšie výsledky sa dajú dosiahnuť s objektívom malého priemeru. Priestor je však priamo pod kamerou, takže je otázne, či by pri dlhšom pobyte a používaní fotoaparátu toto nevyvolalo pozornosť bezpečnostných zložiek.

Pred terminálom sú vystavené aj dve vyradené lietadlá v starých farbách spoločnosti Sibir (dnešná S7), ktorá má na letisku sídlo. Je to IL-86 a TU-154M, obe sa dajú relatívne dobre vyfotografovať. Bohužiaľ, vstup do zázemia letiska, kadiaľ by sa dalo dostať k západnej časti odbavovacej plochy, kde bývajú často odstavené nejaké zaujímavé lietadlá, je umožnený iba zamestnancom. Na opačnej strane, hneď pri múre vojenskej základne sa nachádza skromný hotel Kapitan. Ak je niekto fanúšikom aj bojových lietadiel, ktorých je na základni väčšina, môžem odporučiť ubytovanie v tomto hoteli. Komunikácia je s nimi síce trochu ťažšia a možná len v ruštine, avšak niektoré izby majú zrejme okná smerom na východ a „pozerajú“ tak ponad múr do vojenskej základne. Či však recepcia je ochotná takémuto želaniu vyhovieť, je otázne. Po niekoľkohodinovom pobyte na letisku sa konečne priblížil čas môjho odletu, a tak som nastúpil na palubu A321 spoločnosti Aeroflot a vydal sa na cestu naspäť do Moskvy. Na palube sa opäť podávalo teplé jedlo a okrem tradičného správania ruských cestujúcich bol let úplne pohodový. V Moskve ma tentokrát čakal už len prestup na letisku Šeremetevo na medzinárodnú linku do Viedne, ktorou sa moja 11-dňová cesta po Rusku skončila. Hoci počasie nebolo vždy na mojej strane (čo sa pri tak dlhom pobyte ani nedá očakávať) a nie všetko vždy vyšlo podľa mojich predstáv, môžem svoju v poradí štvrtú návštevu Ruska hodnotiť veľmi pozitívne a rozhodnutie zaradiť do programu aj návštevu Petrohradu a Novosibirska, najmä s ohľadom na minimálne vynaložené náklady, za veľmi šťastné. Do Ruska sa určite čoskoro zase vrátim a v budúcnosti plánujem opäť aj bohatšiu spotterskú trasu. Dokiaľ budú na ruských letiskách lietať ešte aspoň nejaké staršie ruské lietadlá, vždy budem mať dôvod sa sem vrátiť.

Související kategorie