Spotting trip report – Potulky Ruskom (2. časť)

• 16.07.2017 09:00
• Letecké cestopisy

Hoci z pohľadu spottera, zaujímajúceho sa hlavne o lietadlá ruskej výroby, je z moskovských letísk najzaujímavejšie určite Vnukovo, ani najväčšie z trojice civilných letísk ruskej metropoly (v tom čase ešte letisko Žukovskij-Ramenskoje civilným letom neslúžilo), Domodedovo, nie je úplne na zahodenie. Mojou prioritou sú ruské lietadlá, ale určite nepohrdnem ani západnými typmi, a tak od mojej poslednej návštevy Ruska bolo aj na Domodedove čo fotografovať. Navyše, vďaka smerovaniu jeho paralelných vzletových a pristávacích dráh 14/32 sú na ňom vo vysokom lete lepšie svetelné podmienky na fotografovanie ako na Vnukove a Šeremeteve. Na rozdiel od návštevy v roku 2014, kedy som v ranných hodinách absolvoval strastiplný a nekonečný peší pochod z autobusovej zastávky k prahu dráhy 32R a následne doobeda rovnako únavný peší presun z tohto miesta na vzlety z RWY 32L, rozhodol som sa tentoraz ranné fotografovanie na Domodedove vynechať. A to aj z toho dôvodu, že po rozhodnutí ruského vedenia v roku 2015 zrušiť letný čas slnko „vychádza“ v Moskve veľmi skoro, kedy ešte prakticky nie je možnosť dostať sa mestskou hromadnou dopravou na dobrú fotopozíciu a rovnako skôr sa aj dostáva do nevýhodnej polohy. Na Domodedovo som preto radšej dorazil až v obedňajších hodinách, kedy sa už slnko začínalo dostávať na západnú stranu dráhy 14R/32L. Podobne ako v predchádzajúcom roku, aj teraz sa lietalo v smere 32, a teda na pristátia bola využívaná dráha 32R (v malej miere aj 32L) a všetky vzlety boli z dráhy 32L. Rozhodol som sa preto nájsť miesto, z ktorého je možné zachytiť vzlety z 32L.

Ako som už spomínal v reporte z návštevy Moskvy v roku 2014, na Domodedove v posledných rokoch vymenili oplotenie letiska z betónového múru na klasický kovový plot, ktorý síce umožňuje lepší prehľad o dianí na letisku, avšak aj bezpečnostné zložky ľahko vidia, kto sa pohybuje za plotom. Našťastie, na Domodedove sú na spotterov asi zvyknutí a moja prítomnosť nespôsobovala žiadne problémy. Nakoľko však pristaviť rebrík priamo k plotu by som asi neriskoval a navyše som ho ani nemal, musel som si nájsť vyvýšené miesto na okraji priľahlého lesa, odkiaľ by bolo možné fotografovať ponad plot. Medzi plotom letiska a lesom je široký voľný pás s prašnou cestou, na okraji lesa sa však našťastie nachádzalo niekoľko vyvýšených kopčekov a kmeňov stromov, ktoré poskytovali dostatočnú výšku pre moje zámery. Problémom v prípade fotografovania vzletov je samozrejme fakt, že každé lietadlo sa zdvíha v inom bode a má iný uhol stúpania, avšak vďaka vyvýšenému miestu bolo možné fotografovať nielen vo vzduchu, ale aj prípadne na dráhe. Treba poznamenať, že počas horúceho dňa bol aj na túto vzdialenosť na dráhe pomerne silný heat-haze, ktorý však s postupujúcou hodinou slabol a pri rýchlo sa pohybujúcich lietadlách nebol až takým problémom. Lietadlový mix na Domodedove je veľmi pestrý, dominujú samozrejme Boeingy a Airbusy, avšak stále sa ešte objavilo aj niekoľko Tupolevov, Jakovlevov či Suchojov Superjet. Domodedovo je aj cieľovým letiskom väčšiny letov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, čo prináša na toto letisko často exotické spoločnosti. Bohatú základňu tu majú aj viaceré ruské charterové spoločnosti.

Počas minulých rokov usporadúvalo letisko Domodedovo pre spotterov aj tzv. Spotters Day, najmä v čase okolo konania výstavy MAKS. Tieto dni sa pre domácich spotterov konajú aj častejšie počas roka, napr. pri príležitosti rôznych inauguračných letov. Nakoľko však počas pobytu na ploche zoberú spotterov prakticky len k obom dráham a samotný proces vstupných formalít je veľmi zdĺhavý, tento rok som sa o túto možnosť ani nezaujímal. Zaujímavosťou je, že zatiaľčo letisko tieto aktivity pre spotterov robí zadarmo, mnohé cestovné agentúry, organizujúce cesty do Ruska na MAKS a fotografovanie na letiskách si za ne účtujú poplatky... Ja som sa však namiesto toho radšej venoval svojmu ďalšiemu programu, ktorého súčasťou bola aj návšteva aerokozmického salóna MAKS. Ten sa koná každé dva roky na letisku Žukovskij-Ramenskoje juhovýchodne od Moskvy. Až do posledného ročníka sa konal vždy v druhej polovici augusta, v roku 2017 bol jeho termín zmenený na polovicu júla. Od roku 2019 sa má navyše miesto konania premiestniť na základňu Kubinka severozápadne od Moskvy, čo vo mne vyvoláva trochu obavy z dobrej dostupnosti miesta konania aerosalónu. V roku 2015 však bolo ešte všetko „po starom“. Podujatie sa koná spravidla od utorka do nedele, pričom prvé tri dni sú vyhradené odborníkom a posledné tri dni verejnosti. Súčasťou sú aj letové ukážky, ktoré sú zamerané podľa toho či ide o kontraktačné alebo verejné dni, pre mňa z pohľadu spottera civilných lietadiel sú určite zaujímavejšie dni pre odborníkov, nakoľko dni pre verejnosť sú skôr orientované na propagáciu ruského vojenského letectva, akrobatických skupín a pod.

A tak som tentoraz zvolil možnosť navštíviť MAKS počas dní pre odborníkov. Toto je poľahky možné, nie je na to potrebné žiadne špeciálne povolenie alebo doklady, vstupenky sú však výrazne drahšie. Nakoľko však kurz rubľa po rusko-ukrajinskej kríze výrazne oslabil, cenová úroveň bola aj pre nás absolútne prijateľná. Výhodou je aj to, že okolo exponátov sa v takých dňoch tlačí menej návštevníkov, hlavne rodín s deťmi, ktoré počas verejných dní prakticky znemožňujú akékoľvek fotografovanie na statickej ukážke. Bohužiaľ, ako sa veľmi rýchlo ukázalo, tomuto fenoménu sa nedá ani v dňoch pre odborníkov úplne vyhnúť, situácia však bola predsa len o poznanie lepšia. A tak moje kroky zamierili hneď prvým ranným metrom na Kazanskú železničnú stanicu, odkiaľ jazdí elektrický vlak (v domácom jazyku „električka“) smerom na Ramenskoje. Pre neznalca azbuky a ruského jazyka môže byť organizácia dopravy dosť chaotická, ja som si našťastie poľahky kúpil lístok a zamieril k správnemu vlaku. Ten bohužiaľ stojí na každej stanici a cesta do stanice Otdych trvá asi hodinu. Trať vedie aj popri bývalom malom letisku Bykovo, kedysi hojne využívanom malými regionálnymi typmi JAK-40 a AN-24, ktoré dnes už zíva prázdnotou, resp. používa sa na všetko možné len nie lietanie. Moje prvotné nadšenie zo snáď menšieho počtu návštevníkov MAKS rýchlo vyprchalo, keď vlak dorazil do stanice Otdych. Húfy ľudí tu čakali a typicky rusky sa tlačili do postupne pristavovaných autobusov, ktoré nás odviezli do areálu letiska Žukovskij-Ramenskoje. Autobusy prechádzajú najprv okolo hangárov a odstavných plôch, kde sa mnohokrát nachádzajú zaujímavé odstavené lietadlá, a následne vyložia cestujúcich pred pokladňami a bezpečnostnou kontrolou.

Našťastie po vystúpení z autobusu sa k časti týchto odstavených lietadiel dá poľahky dostať, k samotným hangárom je to už ťažšie a všadeprítomné bezpečnostné zložky vás veľmi rýchlo obrátia do správneho smeru. Zaujímavosťou však je, že trasa autobusu križuje aktívnu rolovaciu dráhu, ktorou občas rolujú na vzlet alebo po skončení ukážok menšie vojenské lietadlá, ktoré si tak možno, aj keď neoficiálne a trochu diskrétne, odfotiť z priamej blízkosti. Na vstup do samotného areálu MAKS je potrebné prejsť bezpečnostnou kontrolou, ktorá na rozdiel od mnohých iných vo svete je skutočne dôkladná, preto treba v špičkových časoch počítať s pomerne dlhými radmi. Z tašiek treba vyložiť všetky fotoaparáty, objektívy, jedlo, pitie... Po jej absolvovaní sa však už spotter ocitne na voľnom priestranstve, z ktorého sa môže vybrať buď smerom na východ na statickú ukážku alebo smerom na juh do priestoru pre divákov na letové ukážky. Moje kroky smerovali samozrejme najprv na statickú ukážku, avšak nakoľko celá cesta z centra Moskvy trvala neskutočne dlho, okolo každého exponátu už bol dostatok ľudí na to, aby sa nedali urobiť skutočne čisté fotografie. Napriek tomu však statika určite stojí za návštevu, aj pre priaznivca výhradne civilných lietadiel sú tu asi dve desiatky exponátov, často veľmi vzácnych. Pre milovníkov vojenských lietadiel a vrtuľníkov je situácia ešte lepšia. Bohužiaľ, všetky lietadlá sú ohradené kovovými ohradami a mnohé sú postavené tesne vedľa seba, takže fotografovanie je skutočne sťažené, napriek tomu sa mi niekoľko slušných záberov podarilo. Statická ukážka je veľmi dlhá a lietadlá sú rozostavené po oboch stranách plochy.

Medzi najväčšie lákadlá na výstave MAKS 2015 patrila dvojica lietadiel C-47 s nápismi ALSIB 2015. Tie pripomínali 70. výročie skončenia druhej svetovej vojny a preleteli do Ruska po tzv. trase ALSIB, teda cez Aljašku a Sibír a symbolicky tak demonštrovali spojenectvo USA a Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny, kedy Američania touto trasou dodávali Sovietom vojenské lietadlá v rámci tzv. „Lend-Lease Act“. Obe Dakoty boli v rámci akcie darované ruským leteckým múzeám. Ostatné exponáty na výstave však už boli takmer výhradne domácej výroby. Pre mňa mal špeciálny význam Tupolev TU-155, jediný prototyp experimentálneho lietadla na báze TU-154, ktoré bolo testované na pohon skvapalneným vodíkom. Toto lietadlo sa v 80. rokoch zastavilo na niekoľko dní aj v Bratislave a z detstva si dobre pamätám jeho plnenie vodíkom na vzdialenej rolovacej dráhe A bratislavského letiska, keď z jeho „komína“ nad zvislou chvostovou plochou stúpal biely dym. Prototyp dnes už nelieta a je dlhodobo uskladnený práve v Žukovskom, na statickú expozíciu ho len dotiahli. Zaujímavé je, že stále ešte nosí poznávacie značky CCCP-85035 bývalého Sovietskeho zväzu. Ďalej sa na statike vyskytovalo niekoľko variantov IL-76 s rôznymi druhmi pohonu a rôzneho využitia či modifikácií, vrátane lietadla včasnej výstrahy Berjev A-50. Česko predstavilo svoj vtedy úplne nový L-410NG, Čína zase trochu archaicky pôsobiaci AVIC Y-12F. Mňa však paradoxne najviac potešila jediná IL-18, odstavená v blízkosti príjazdovej cesty autobusov, ktorá hoci bola úplne biela a už niekoľko rokov nelieta, predsa len bola zástupcom môjho najobľúbenejšieho typu lietadla.

Južne od statickej ukážky sú výstavné haly a stany jednotlivých firiem a štátov, ktoré však mňa osobne veľmi nezaujímali. Nechýbajú samozrejme stánky s občerstvením, ktoré je však, podobne ako u nás, poriadne predražené oproti bežným cenám v meste. Západne od statickej ukážky pokračuje betónová plocha až k ústiu aktívnej dráhy 12/30 a vyššie spomínanej rolovacej dráhy. Oficiálne je sem prístup návštevníkom samozrejme zakázaný, avšak nakoľko medzi statikou a týmto priestorom neboli žiadne bariéry, rozhodol som sa tak trochu neoficiálne preskúmať aj tento priestor. Našťastie ma nikto nevykázal a pokiaľ som sa pohyboval dostatočne ďaleko od prípadných rolujúcich alebo ťahaných lietadiel, nikomu som zjavne neprekážal. V skupinkách tu postávali vojaci, ktorí s mojou prítomnosťou nemali najmenší problém, a tak sa mi podarilo vyfotografovať aj niektoré lietadlá, ku ktorým by som sa inak nedostal. Južne od tohto miesta je oficiálny priestor pre divákov počas letových ukážok, tie sa však konajú hlavne v popoludňajších hodinách, kedy je slnko z tejto strany už v protisvetle, preto pre prípadných záujemcov o fotografovanie letových ukážok je azda lepšie pokúsiť sa fotografovať zvonku, mimo areálu letiska. Tam som sa však ja osobne doposiaľ nedostal a plánujem sa tam pozrieť až počas mojej nadchádzajúcej návštevy v tomto roku. Asi najatraktívnejšie „exponáty“ sa však nachádzajú v severnej časti areálu letiska, kde sú viaceré odstavné plochy a hangáre. Tu sú odstavené desiatky aktívnych i vyradených lietadiel, výhradne ruskej výroby, vrátane takých lahôdok ako TU-144. Bohužiaľ, dostať sa do týchto miest je absolútne nemožné. Niekoľkým odvážnym spotterom sa to údajne v minulosti akosi podarilo, avšak dnes si už bezpečnostné zložky dávajú veľký pozor, aby sa im „za čiaru“ nikto nedostal.

V súčasnosti už letisko Žukovskij-Ramenskoje slúži aj civilným letom a jeho význam v tejto oblasti má postupne narastať. To je aj jeden z dôvodov, prečo má byť MAKS od roku 2019 presťahovaný na základňu Kubinka. Terminál pre cestujúcich sa nachádza na juhozápadnom okraji letiska a existuje k nemu dnes už aj autobusové spojenie zo stanice metra Koteľniki. Samotné civilné lietanie je však stále na minimálnej úrovni a určite nie je dôvodom na návštevu tohto letiska. Žukovskij však napriek tomu môže byť veľmi atraktívny, najmä ak spotter vyslovene loví raritné civilné alebo vojenské lietadlá. Letisko totiž slúži na rôzne testovacie lety a na transport častí vojenských a civilných lietadiel, a tak sa tu prakticky denne dajú vidieť veľmi zaujímavé lietadlá. Hlavným problémom je však mať správne a včasné informácie, alebo poriadnu dávku šťastia. Niekoľkohodinový výlet k dráhe letiska totiž môže skončiť prázdnou čipovou kartou, pokiaľ sa v ten deň práve pár hodín nič nebude diať. Inokedy sa však takýto výlet môže vrchovate vyplatiť. Počas trvania samotnej výstavy MAKS je však testovacie lietanie minimalizované, a tak jediným programom na tomto letisku pre mňa bola práve návšteva aerosalónu. Nakoľko však prezretie statickej ukážky zaberie iba pár hodín, svetelné podmienky sa vzhľadom na polohu slnka stále zhoršovali a letový program nepredstavoval pre mňa nič zaujímavé, rozhodol som sa pred obedom vyraziť na iné miesto, vojenskú základňu Čkalovskij východne od Moskvy. Inšpiroval ma k tomu aj prelietavajúci AN-124 Ruslan, smerujúci práve na toto letisko. O tom však až v nasledujúcej časti Trip reportu.

Související kategorie