Spotting trip report – Potulky Ruskom (1. časť)

Je o mne všeobecne známe, že staré ruské (resp. lepšie povedané sovietske) lietadlá sú mojou srdcovou záležitosťou. Ich tvary a zvuk sú prosto nezameniteľné a môjmu uchu veľmi lahodiace. Mojím najobľúbenejším lietadlom všetkých čias je Iljušin IL-18. Boli časy, keď som ako chlapec prestál celé hodiny pri plote vyhliadkového priestoru letiska Bratislava a IL-18 boli po TU-134 druhým najčastejším typom, ktorý sem lietal. Okrem ČSA to bol pravidelne Interflug a v starších rokoch aj Balkan, na letných charterových letoch sa objavovali zase stroje Taromu. Hoci IL-18 som nikdy nemal dosť, v tých časoch som sa tešil na špeciálne príležitosti, keď do Bratislavy občas zavítali na západe vyrobené lietadlá. Na rozdiel od Prahy totiž vtedy z Bratislavy smerovali zahraničné linky len do východného bloku, a tak s výnimkou letných charterov k moru v podobe Taromu, JAT-u, Aviogenexu a Inex-Adrie sa na bratislavskom letisku striedali výhradne lietadlá sovietskej výroby. Ale časy sa rapídne zmenili a dnes spotteri v celej Európe vyskakujú nadšením, keď na letisko v ich blízkosti priletí nejaké staršie lietadlo vyrobené ešte v bývalom Sovietskom zväze. Prísne hlukové a emisné predpisy, ale aj vysoká spotreba paliva ich veľmi rýchlo vytlačili z osobnej leteckej dopravy, vďaka neexistencii ekvivalentu západnej výroby sa našťastie ešte objavujú na nákladných letoch. Milovníkovi starých lietadiel sovietskej výroby tak neostáva nič iné, iba sa vypraviť za nimi tam, kde je stretnutie s nimi ešte stále možné.

AN148 Rossiya RA-61707 (VKO)

AN148 Rossiya RA-61720 (VKO)

Ale aj v samotnom Rusku sa situácia mení každým rokom a od mojej prvej návštevy Moskvy v roku 2011 badám rapídny pokles počtu prevádzkovaných sovietskych a ruských lietadiel. Na veľkých letiskách ako Šeremetevo či Domodedovo už jednoznačne dominujú Airbusy a Boeingy, hoci aj medzi nimi sa nejaký ten starší exemplár východnej produkcie ešte objaví. O niečo lepšie je na tom letisko Vnukovo, a to predovšetkým vďaka umiestneniu ruskej vládnej letky a veľkému podielu súkromných letov, ktoré sú ešte stále občas vykonávané staršími strojmi. Keď som v roku 2015 pripravoval svoju ďalšiu, tentokrát už štvrtú spotterskú cestu do Ruska, Moskva v jej programe samozrejme nemohla chýbať. Avšak tentoraz som sa rozhodol, že sa neuspokojím s letiskami hlavného mesta, ale že sa pozriem aj do iných častí krajiny. Okrem zvýšených šancí stretnúť sa tam ešte so staršími lietadlami, ktoré už v Moskve nelietajú, mala na tom svoj podiel aj kríza vo vzťahoch Ruska a zvyšku sveta, kedy po zabratí poloostrova Krym a skrytej podpore povstaleckých vojsk na východe Ukrajiny západný svet nasadil proti Rusku ekonomické sankcie, ktoré napriek silnej snahe Ruska mali dopad na jeho hospodárstvo. Ruská mena výrazne znehodnotila voči euru aj americkému doláru a väčšina ruských leteckých spoločností sa dostala do väčších či menších finančných problémov, nakoľko výrazne klesol počet ruských turistov do zahraničia a aj vo vnútroštátnej doprave začali mať cestujúci iné priority ako hromadné cestovanie lietadlom. To vyvolalo veľký tlak na ceny leteniek a vďaka konkurenčnému boju tak bolo možné kúpiť lety na najvyťaženejších trasách za prekvapivo nízke ceny.

B747-400 Transaero EI-XLN (VKO)

B757-200F Yakutia Cargo VQ-BPY (VKO)

Navyše som po rokoch lietania nazbieral dostatok míľ v programe aliancie SkyTeam, ktoré mi umožňovali zakúpiť si bonusovú letenku za minimálny doplatok. SkyTeam a oneworld našťastie, na rozdiel od Star Alliance, neponúkajú totiž bonusové letenky za „doplatok“ rovnajúci sa cene celej letenky pri včasnom rezervovaní. A tak som sa rozhodol nazbierané míle využiť čo najlepšie. Po zvážení viacerých možností som sa rozhodol pre letenku z Viedne cez Moskvu do Novosibirska a späť, ktorá mi umožňovala jeden stop-over, teda prerušenie cesty, ktoré som využil na niekoľkodňový pobyt v ruskom hlavnom meste. Svoju cestu som si naplánoval na koniec augusta 2015, teda počas konania výstavy MAKS, ktorá vždy prináša zaujímavé lietadlá na letisko Žukovskyj-Ramenskoje. Vďaka vyššie spomínaným extrémne nízkym cenám na vnútroštátnych letoch som svoj pobyt doplnil ešte o dvojdňový výlet do Petrohradu, bývalého Leningradu. Letenky som kúpil ako dve samostatné jednosmerné, tam s UTairom a naspäť s Transaerom a za obe som zaplatil dohromady ani nie 30 EUR. Zároveň som svoj pobyt predĺžil výnimočne až na 11 dní, aby som mal dostatok času v každej destinácii. Dva dni som vyhradil Novosibirsku, taktiež dva Petrohradu a zvyšných sedem som plánoval stráviť v Moskve, samozrejme treba odpočítať čas strávený v lietadlách, svoje lety som však úmyselne smeroval do večerných alebo nočných hodín, aby som maximálne využil čas na spotting. A hoci plánovanie tohto výletu bolo o niečo komplikovanejšie ako obyčajná návšteva Moskvy, výsledok určite stál za to a moja zbierka sa obohatila o nové prírastky, ktoré by som len v Moskve nikdy nezískal.

JAK42D NK Air RA-42362 (VKO)

TU154M Gazpromavia RA-85625 (VKO)

Nakoľko som letel spoločnosťou Aeroflot, moja cesta do Moskvy tentokrát viedla cez letisko Šeremetevo. Z vtedy štyroch (dnes už piatich) denných letov Aeroflotu z Viedne som si vybral nočný let, ktorý pristáva v Moskve skoro ráno. Bohužiaľ, na palube som zistil, že ani Aeroflot už nie je to čo býval a dnes ponúka v ekonomickej triede už len bagetu a nápoje, na rozdiel od plnohodnotného teplého jedla v minulosti. Nuž, konkurenčné tlaky sú silné, ale či práve znižovanie nákladov v podobe odoberania jedla na palube je to pravé, v tom sa s leteckou spoločnosťou veľmi nezhodujem. Bez ohľadu na to som sa v sobotu v skorých ranných hodinách ocitol na letisku Šeremetevo, odkiaľ som autobusom MHD zamieril na konečnú stanicu metra. Na rozdiel od vlaku je to cenovo veľmi prijateľné spojenie, aj keď samozrejme trvá dlhšie. Metro začína v Moskve jazdiť až okolo 6:00 h ráno, a tak som okolo siedmej zvonil na dvere môjho skromného ubytovania v centre mesta, aby som si tu zložil kufor a mohol sa vybrať na spotterský lov. Ubytovanie v centre mesta som tentokrát zvolil preto, aby som to mal rovnako ďaleko na všetky moskovské letiská a navyše som mal k dispozícii hneď tri stanice metra, z ktorých sa dalo ľahko dostať na všetky konce Moskvy. Kto bol v Moskve vie, aká je obrovská a jej cesty sú hlavne v rannej špičke plné áut. Metro je najlepším a najrýchlejším dopravným prostriedkom, avšak na všetky letiská ho treba skombinovať s ďalšou jazdou autobusom, ktorá je najproblematickejším úsekom. S tým sa však treba zmieriť a počítať s tým pri plánovaní svojej cesty.

AN-140 Motor-Sich UR-14005 (VKO)

IL76 Syrianair YK-ATA (VKO)

Ak sa niekto teraz bude na mňa pozerať s úsmevom, že obetujem rýchlosť dopravy v záujme nízkej ceny, treba si uvedomiť ešte jeden dôležitý fakt. Všetky tie priame a rýchle vlakové spojenia na moskovské letiská vychádzajú vždy z inej železničnej stanice, na ktorú sa tiež treba nejako dostať, vlaky nechodia každých 5 minút a najmä dovezú vás do terminálu letiska, odkiaľ je to však ešte spravidla kilometre ďaleko niekam k dráhe, kde sa dá fotografovať. Ja preto dopravu metrom a autobusom nepovažujem za nič podradné, práve naopak, je to podľa mňa oveľa výhodnejšie ako letiskové vlaky. Riešením by mohol byť aj prenájom auta, avšak štýl jazdenia v Rusku a preplnenosť moskovských ulíc ma od toho vždy odradili. Navyše, spotterské fotopozície sú väčšinou mimo spevnených ciest, takže tak či tak by bolo treba absolvovať peší presun od auta k plotu letiska. Niekedy sú však momenty, kedy sa na svoju cestu autobusom skutočne nahnevám. Neinak tomu bolo aj v prvý deň môjho pobytu. Z centra mesta som sa vybral na letisko Vnukovo, ktoré bolo mestskou dopravou najľahšie dosiahnuteľné a teda som mohol začal fotografovať čo najskôr. Doprava zahŕňala jazdu metrom na novú konečnú stanicu, ktorú na tejto trase stihli dobudovať od mojej poslednej návštevy a tam prestup na prímestský autobus. Všetko prebiehalo podľa plánu až na vodiča autobusu, ktorý sa z mne neznámeho dôvodu rozhodol „hnať“ vo vyhradenom pruhu Kyjevskej diaľnice závratnou rýchlosťou asi 40 km/h. Nič mu pritom nebránilo, aby išiel rýchlejšie, cesta bola smerom von z Moskvy relatívne prázdna (čo sa absolútne nedá povedať o opačnom smere), avšak on sa asi rozhodol, že sa nemá kam ponáhľať a keďže cestovné poriadky autobusov v Moskve sú vo forme intervalov a nie presných časov, asi ho nemal ani kto skontrolovať či niečo také dodržiava. Celú túto útrapu by som prešiel iba s miernymi nervami, keby prvým a jediným lietadlom, ktoré mi „ušlo“ a pristálo tesne pred nosom keď som vystupoval z autobusu, nebol „tigrí“ Boeing 747-400 Transaero v krásnom rannom slnku. Ako naschvál, ani raz sa už nenaskytla príležitosť vyfotografovať si toto lietadlo v peknom svetle, všetky ďalšie prílety boli v noci alebo už za šera.

JAK40 Rossiya RA-87971 (VKO)

JAK40 Vologda Air Enterprise RA-87908 (VKO)

Nuž, nie vždy sa zadarí a našťastie to bol jeden z mála negatívnych momentov mojej cesty. O pár minút neskôr som už neochvejne stál na svojej známej fotopozícii na priblížení RWY 01, uprostred poľa zarasteného burinou, avšak ďaleko od prípadných zvedavých očí vojenských a bezpečnostných zložiek, ktorých výskyt je v okolí Vnukova častejší ako inde. Najmä ak sa v letovom programe daného dňa nachádzajú nejaké štátne dôležité lety, čo je prakticky stále. Preto ja osobne uprednostňujem miesto trochu vzdialenejšie od hlavnej cesty, kde nie som priamo na očiach a kde mám absolútny kľud. Tu som v pokoji strávil prvé necelé dve hodiny svojho pobytu, keď ma z radosti nad prvými skvelými úlovkami v podobe IL-76 Syrianair, TU-134 vládnej letky či JAK-40 Vologda Air Enterprise vyrušila skutočnosť, že z mne neznámeho dôvodu odrazu zmenili smer lietania na druhú dráhu 06. Neostávalo mi nič iné, len sa pozviechať a pešo sa presunúť na nové miesto, ktoré som si pri dráhe 06 našiel v minulom roku. Hoci aj tu sa dá dobre fotografovať a najmä počas obeda je to so svetlom samozrejme lepšie, v duchu som ľutoval, že už nie je táto dráha v rekonštrukcii ako po minulé roky. Počas dlhšieho obdobia totiž malo letisko Vnukovo iba jednu dráhu 01/19, zatiaľčo 06/24 bola v totálnej prestavbe a predlžovaní, a tak nebol problém s určením smeru lietania. Na druhej strane, práve na tomto mieste som v roku 2014 spoznal svojho nového ruského spotterského kamaráta Viktora, perfektného človeka, ochotného vždy pomôcť a najmä s prístupom k skvelému neoficiálnemu zdroju informácií, vďaka ktorému som počas tejto návštevy Moskvy vyfotografoval veci, o ktorých by som inak ani nevedel.

TU134A Rossiya RA-65994 (VKO)

B747-400SF Air Bridge Cargo TF-AMP (SVO)

Nevýhodou dráhy 06/24 na Vnukove je fakt, že okolo 15:00 sa slnko dostane do nevhodnej pozície a prakticky až do večera už nie je nikdy v tak dobrom uhle ako by som si želal. O niečo lepšie je to večer vtedy, ak sa lieta opačný smer 24, tam je však zase problém s predpoludňajšou fotopozíciou, nakoľko lietadlá sú príliš vysoko. Ideálna je práve dráha 01/19, na ktorej sa dá dobre fotografovať na oboch jej koncoch ráno i večer, problém so svetlom je samozrejme okolo obeda. Zdá sa však, že po znovuotvorení dráhy 06/24 je práve táto dráha preferovaná na lietanie, avšak počas tohto môjho pobytu v Moskve som zažil pristátia a vzlety zo všetkých smerov. Lietanie na Vnukove je skutočne spomedzi civilných moskovských letísk to najzaujímavejšie, s najväčším podielom starších sovietskych lietadiel v prevádzke. Prakticky každodenne tu možno vidieť štátne dôležité, cvičné alebo podporné lety ruskej vládnej letky a aj spomedzi súkromných letov sa tu nájde aj nejaký ten JAK-40 alebo TU-134. Aj pohľad na stojiská všeobecného letectva a vládnych lietadiel zvýši tep spottera, avšak mnoho z týchto lietadiel sa celé dni a týždne nehýbe, a tak si treba nechať zájsť chuť. V dávnejších rokoch sa dalo, najmä v rámci organizovaných zájazdov, vybaviť aj fotografovanie priamo na ploche letiska (s výnimkou VIP zóny), dnes je to však už prakticky nemožné. Nielen zhoršené vzťahy so západom, ale aj všadeprítomná hrozba terorizmu je veľkým nepriateľom spotterov. Napriek tomu je podľa mňa Vnukovo aj naďalej tým najlepším civilným letiskom v Moskve z pohľadu spottera a počas svojho pobytu som ho navštívil hneď niekoľkokrát, hoci vždy iba na pár hodín.

B737-300 Ellinair LY-LGC (SVO)

B767-300 Ikar VQ-BTQ (SVO)

Svoj čas som totiž chcel venovať aj ostatným moskovským letiskám, vrátane Šeremeteva. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že silná dominancia Aeroflotu so svojou takmer výhradne západnou flotilou neumožní spotterovi vyfotografovať na Šeremeteve prakticky nič zaujímavé, aj tu sa však možno dočkať prekvapení. Najmä ak máte prístup k dobrým informáciám, čo som vďaka mojim ruským priateľom aj mal. Hoci drvivú väčšinu letov skutočne zabezpečujú strieborno-modré lietadlá Aeroflotu, občas sem smerujú aj nejaké zaujímavé nákladné či súkromné lety, na letisku má svoju základňu aj ruská pohraničná služba so svojimi IL-76 a AN-72. Hoci do Moskvy už nelietajú pravidelne, pokiaľ sem zavítajú, smerujú aj lietadlá severokórejského dopravcu Air Koryo práve na Šeremetevo. Paletu dopĺňa zopár ďalších zaujímavých návštevníkov, napr. Mongolian Airlines či každodenný ranný prílet TU-204C vo farbách DHL. Počas mojej návštevy však bolo toto lietadlo vystavené v statickej expozícii na výstave MAKS, a tak na nákladnej linke z Lipska musel zaskočiť štandardný TU-204C vo farbách Aviastar Tu. Na Šeremeteve je pre spottera výhodnejšie, ak sa lieta v smere 24, tam sú fotopozície jednak dostupnejšie zo zastávky autobusu a lietadlá sú aj nižšie a v lepšom uhle. Pritom je jedno, ktorá z paralelných dráh sa práve používa, nakoľko sa stačí presunúť viac smerom na sever alebo na juh. Na západnej strane letiska je situácia horšia, terén sa tu od prahu dráhy silne zvažuje smerom nadol, preto je uhol fotografovania oveľa strmejší, avšak aj tu sa dá vhodné miesto nájsť. Tu však stále prebieha nejaká výstavba, od mojej poslednej návštevy dokonca pribudla široká a zatiaľ len minimálne využívaná diaľnica.

TU204-100C Aviastar Tu RA-64032 (SVO)

JAK42D Lukoil Avia RA-42424 (SVO)

Hoci kroky spottera na Šeremeteve budú pravdepodobne smerovať hlavne okolo južnej strany letiska, pri ceste na alebo zo spotterskej pozície sa oplatí zastaviť aj na severe. Na severnej strane letiska bol totiž nedávno umiestnený vyradený IL-62M v klasických farbách Aeroflotu, ktorý sa dá síce pekne vyfotografovať, je však neustále obklopený desiatkami zaparkovaných áut, ktoré trochu špatia výsledný efekt. Podobný exponát v podobe fiktívne sfarbeného TU-104, avšak našťastie stojaci osamotene na vysokom pylóne pri príjazdovej ceste k letisku, je aj na letisku Vnukovo. Takže hoci Šeremetevo je dnes asi najmenej atraktívne letisko v Moskve, pri viacdňovom pobyte sa ho určite oplatí navštíviť. Zatiaľčo na Vnukove sa treba, hlavne v čase konania štátne dôležitých letov a v prípade pohybu spottera v blízkosti hlavných ciest, rátať s občasnou kontrolou bezpečnostnými zložkami, ktoré nejedenkrát fotografov z týchto miest aj vyhnali, na Šeremeteve je situácia omnoho pokojnejšia, fotopozície sa nachádzajú mimo areál letiska, ktorý je navyše obkolesený starým typickým ruským múrom, takže zvnútra (ale ani dovnútra) prakticky nič nevidieť. V nasledujúcej časti sa budem venovať najväčšiemu letisku Domodedovo, ako aj aerokozmickému salónu MAKS.

B777-200 Nordwind Airlines VP-BJB (SVO)

IL62M Aeroflot CCCP-86492 (SVO)




Související kategorie

Komentáře

Komentáře mohou vkládat pouze registrovaní uživatelé.

Nebyly vloženy žádné komentáře.

Partneři


Reklama
Používáním tohoto webu vyjadřujete souhlas s tím, že využívá pro analýzy a přizpůsobení obsahu soubory cookie. Další informace