Turecko sa stalo v posledných dvoch desaťročiach jednou z najčastejších dovolenkových destinácií Čechov a Slovákov. Dlhá letná sezóna, teplé a slnečné počasie a prijateľné ceny však lákajú nielen našincov, ale aj dovolenkárov z celej Európy a aj spoza jej hraníc. Súčasná nepriaznivá bezpečnostná situácia v Európe sa však nepriaznivo podpísala na záujme o túto krajinu a akoby toho nebolo dosť, minuloročný incident medzi Tureckom a Ruskom, pri ktorom Turci zostrelili ruské vojenské lietadlo, sa postaral o prepad počtu ruských dovolenkárov v tejto oblasti. Pre Rusov sa totiž Antalya stala za posledné roky takmer domácou guberniou, reklamné pútače, obchody, cestovné kancelárie sa pretekali v tom, ktoré dobre platiacich turistov privítajú lepšou azbukou. Rusi sú totiž známi tým, že na dovolenke veľmi nešetria, bývajú v luxusných hoteloch, doprajú si jedlo i zábavu a rozhadzovanie peňazí im nerobí problém. Avšak nebyť aj vyššie uvedeného incidentu, súčasná ekonomická situácia v Rusku (a taktiež na susednej Ukrajine), hlboký prepad hodnoty rubľa voči euru alebo doláru, by ich cestám tak či tak urobil škrt cez rozpočet. Turecký cestovný ruch stojí pred ťažkou otázkou, ako vykryť stratu z chýbajúcich ruských turistov a bude sa musieť veru poriadne obracať. Len čas ukáže, ako dlho bude táto situácia trvať, či sa bude postupne zlepšovať alebo ešte zhoršovať a či sa Rusi do Antalye ešte vôbec v „predkrízových“ počtoch vrátia. Moja reportáž je však z jesene 2014, kedy sa nastávajúce problémy dali ešte len v diaľke tušiť...
|
|
|
|
B777-200 Orenair VQ-BNU |
A340-500 Azerbaijan Airlines 4K-AZ86 |
Nešlo pritom vôbec o moju prvú návštevu v tejto oblasti. Práve naopak, do Antalye som sa vracal už po niekoľkýkrát, a to vždy veľmi rád. A to nielen pre vyššie spomínané väčšinou slnečné počasie, ale hlavne pre tú ruskú klientelu. Nie, nejdem komentovať správanie ruských dovolenkárov, môj záujem spočíval v tom, že tie tisíce ruských rodín sa do Antalye denne dostávali práve cez miestne letisko. Antalya International Airport, skrátene v domácom jazyku Antalya Havalimani, je druhé najväčšie letisko v Turecku, ktoré v minulom roku odbavilo necelých 28 miliónov cestujúcich, čo už však bol mierny pokles oproti roku 2014. Nachádza sa 13 kilometrov severovýchodne od rovnomenného mesta, väčšina dovolenkárov však po prílete zamieri objednanými autobusmi do rôznych letovísk juhovýchodne od letiska. Na svojich cestujúcich je letisko veľmi dobre pripravené. Disponuje tromi vzletovými a pristávacími dráhami, z ktorých však len dve sa používajú pre civilnú prevádzku. Obidve dráhy (18L/36R a 18C/36C) majú dĺžku 3400 metrov a rozprestierajú sa po oboch stranách terminálového komplexu. Tretia dráha, 18R/36L, má dĺžku len 2990 metrov, nachádza sa na západnom okraji areálu letiska a slúži za normálnych okolností výhradne ojedinelej vojenskej prevádzke. O akú prevádzku však ide som nikdy na vlastné oči nevidel, jediným pristátím za celé roky mojich návštev bol protipožiarny CL-215. Faktom však je, že letisko má aj svoju vojenskú časť, na západnom okraji, ktorú však z vonkajšej strany vôbec nevidno, je však istou komplikáciou pre prípadných fotografov.
|
|
|
|
A320 Hamburg Airways D-AHHH |
B737-400 Hamburg Airways OM-GTC |
Leteckí dopravcovia sú v Antalyi rozdelení do troch terminálov – 1, 2 a 3. Terminály 1 a 2 slúžia medzinárodným letom, Terminál 3 vnútroštátnym. Vzhľadom na veľké sezónne výkyvy vo výkonoch letiska, kedy špičková letná sezóna prináša denne niekoľkonásobne viac cestujúcich ako v zime, býva Terminál 1 v zime zatvorený a letecké spoločnosti presunuté do „dvojky“. Bohužiaľ, nakoľko ide o dovolenkové letisko, spojenie medzi terminálmi prakticky neexistuje, hoci vzdialenosť je pomerne veľká. Ani medzi letiskom a mestom Antalya nie je spojenie najideálnejšie, jazdí tu síce miestny autobus, k jeho cestovnému poriadku sa však len ťažko dopracujete. To však nie je pre spottera zásadný problém, nakoľko pre svoje hobby tak či tak potrebuje auto. Z okolia terminálov sú totiž možnosti fotografovania takmer nulové. Prenájom auta však nie je v Turecku žiaden problém, treba sa len pripraviť na trochu iný „systém“ ako v európskom civilizovanom prostredí. Ja osobne som už niekoľkokrát využil lacnejšie domáce autopožičovne, ktoré vám zhruba za 25-35 EUR na deň ponúknu lacnejšie vozidlo z kategórie Renault Thalia (na tureckom trhu nazývané Renault Symbol), avšak spôsob preberania a odovzdávania je trochu zvláštny. Hoci vám potvrdenie z internetu, častokrát aj znovupotvrdené e-mailom, tvrdí, že zástupca autopožičovne vás bude čakať po prílete pred terminálom, nebude to tak. Krátkym blúdením zistíte, že ani jeden Turek nie je ten váš a tak neostáva nič iné, len zavolať do autopožičovne, v lepšom prípade sa lámanou angličtinou dorozumieť a potom cca o 20 minút príde dvojica Turkov na dvoch autách, z ktorých jedno bude to vaše. Auto vám odovzdajú rovno na ceste, platbu príjmu priamo v eurách a sú preč.
|
|
|
|
B767-300 Ikar (Pegas) VP-BMC |
B767-300 Ikar (Pegas) VP-BOY |
Ďalšou zradou je, že v Antalyi väčšinou platí politika „Empty-to-Empty“, auto vám teda odovzdajú s takmer prázdnou nádržou, ktorá vystačí ledva na najbližšiu benzínovú pumpu, a rovnaký stav sa očakáva aj pri vracaní auta. Teda, lepšie povedané, ak nechcete zbytočne „zadotovať“ Turka svojím benzínom, odovzdáte mu auto v rovnakom stave. Našťastie, na rozdiel od mnohých európskych krajín, stav auta tu pri vracaní príliš nekontrolujú, takže pokiaľ ho niekde priamo nenabúrate či neoškriete, nikto neobchádza auto s mikroskopom a nehľadá 6-milimetrový škrabanček. Auto totiž odovzdávate Turkovi rovnakým spôsobom, ako ste si ho prevzali, len v opačnom garde. V mnohých prípadoch dokonca na prenájom nepotrebujete ani kreditnú kartu, dá sa platiť aj v hotovosti. Toto všetko však samozrejme platí pre miestne low-cost požičovne, renomované svetové značky (ak sa pre ich výrazne vyššie ceny rozhodnete) snáď fungujú inak, osobne som to nevyskúšal. Čo určite nefunguje inak, je spôsob jazdenia na tureckých cestách, tu sa treba pripraviť (aj keď je to ťažko predstaviteľné) na ešte bojovejšie podmienky ako u nás, na čo si treba rýchlo zvyknúť. Nielenže všetci všade a vždy trúbia, ale naskočenie červenej na semafore neznamená, že ešte dve-tri autá neprejdú, na druhej strane ak čakáte na červenej a pri naskočení zelenej sa len začínate pohýňať, miestni vodiči vás za vašu nepredvídavosť a nevyrazenie o pár sekúnd skôr odmenia opäť trúbením a blikaním. Na druhej strane bez auta sa spotter v Antalyi len ťažko zaobíde a na tieto pomery sa dá zvyknúť. Alternatívou je využívanie taxíkov, ktorých je na letisku dostatok, avšak z niektorých opustených miest okolo letiska taxík bez dlhšieho šľapania v tom teple nezoženiete.
|
|
|
|
B737-700 Scat LY-AZV |
B737-800 UTair Ukraine UR-UTQ |
Ak vyrieši problém s autom, spotter môže vyraziť za svojím dobrodružstvom. Ako vyplýva z rozmiestnenia vzletových a pristávacích dráh, fotografovanie v Antalyi je najlepšie ráno a podvečer, kedy je slnko v najlepšej pozícii. Problematickými sú obedňajšie hodiny, kedy je slnko vysoko na obzore a tejto situácii sa nedá nijako vyhnúť. Letiská v Turecku sú totiž spravidla všetky so zmiešanou civilnou a vojenskou prevádzkou, resp. platí všeobecný zákaz fotografovania na letisku, preto na pobyt priamo pri plote, nebodaj ešte s rebríkom na prekonanie ostnatého drôtu, radšej rýchlo zabudnite. Každých zhruba 200 metrov sú po obvode letiska strážne veže, ktoré síce nie sú všetky trvale obsadené, avšak prítomnosť bezpečnostných zložiek je vysoká a viac skôr ako neskôr budete zbadaní a v lepšom prípade iba vyhnaní od plota. Skôr možno očakávať, že budú po vás chcieť vymazanie fotografií, ako sa pred dávnymi rokmi stalo raz mne, a to som fotografoval ďaleko od plota letiska, za štvorprúdovou cestou, ale v dohľade jednej strážnej veže. Videl som, ako si ma odtiaľ pozerali ďalekohľadom a do 15 minút prišlo ku mne policajné auto, ktorého posádka mi plynulou turečtinou oznámila „No photo“ a posunkami sa dožadovala vymazania fotiek. Našťastie som ich prekabátil ukázaním fotiek z iného letiska na displeji, čím uverili, že som miestne fotky už vymazal a nechali ma odísť. Takéto situácie je však lepšie neriskovať a svojmu hobby sa venovať výhradne na miestach, ktoré sú mimo dohľadu od letiskového plota. V Antalyi ste preto odkázaní na tzv. „approach“ pozície, teda fotografovanie lietadiel vo vzduchu na finálnom priblížení, spravidla aspoň ten kilometer od prahu dráhy. Ale výsledky vôbec nie sú zlé, čo dokumentujú aj moje fotografie.
|
|
|
|
JAK42D Saravia RA-42378 |
B757-200 Sunday Airlines LY-FLG |
Nevyhnutnosť auta pri fotografovaní v Antalyi vyvolávajú hneď dva fakty: Jednak sú za normálnych okolností pre vzlety aj pristátia používané súčasne obidve civilné dráhy a jednak sa počas dňa spravidla dvakrát mení smer lietania. Nakoľko Terminály 1 a 3 sa nachádzajú v severozápadnej časti letiska, lietadlá smerujúce k nim spravidla používajú priľahlú dráhu 18C/36C. Terminál 2 sa nachádza v južnej časti areálu, uprostred medzi dráhami, pristátia a vzlety preto môžu byť z oboch dráh. Toto pravidlo však nemusí platiť stále, s nepríjemnými „prekvapeniami“ teda spotter v Antalyi jednoducho musí počítať. Nakoľko až donedávna boli obe dráhy prepojené iba na svojich južných koncoch, situácia bola pomerne prehľadná, v roku 2014 však bola dokončená aj priečna rolovacia dráha zhruba v strede letiska, ktorá mohla zaužívané postupy trochu zmeniť, zatiaľ to však nemám odskúšané. Ďalšou vecou je spomínaná zmena smeru lietania. Zatiaľčo v noci a ráno fúka spravidla vietor smerom od priľahlých hôr na sever od letiska k moru na juhu, počas dňa sa väčšinou zmení na prúdenie smerom od mora. Ráno a doobeda sa preto väčšinou lieta v smere 36, v závislosti od smeru a rýchlosti vetra potom doobeda, alebo najneskôr okolo obeda, zmenia smer lietania na severo-južný a znova večer, spravidla okolo 18-19 hodiny znova naopak. Ak spotter disponuje internetom, možno túto zmenu samozrejme včas odhadnúť vďaka Flight Radaru 24, ja som si miestny internet nikdy nekupoval a nakoľko presun z juhu na sever alebo naopak netrvá dlhšie ako 15-20 minút, nie je to tak veľká strata. Prevádzka letiska bola počas mojich návštev aj tak trochu podelená medzi spoločnosti z východu a západu, nakoľko vďaka časovému posunu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a kratšej vzdialenosti k Turecku prilietali tieto spoločnosti spravidla skoro ráno a v druhej vlne potom popoludní. Naopak dovolenkové spoločnosti zo západnej Európy sa začínali zlietavať od skorého predpoludnia a potom boli rozložené prakticky počas celého dňa.
|
|
|
|
B767-300 Thomson Airways G-OBYH |
B737-800 Corendon Airlines (Detur) TC-TJJ |
Fotopozície pre spotterov existujú prakticky na všetkých stranách oboch dráh, ich dostupnosť a komfort sú však rôzne. Zatiaľčo na severe sa dajú nájsť miesta, kde ste mimo hustej zástavby a prilietavajúce lietadlá vidno z veľkej diaľky, na juhu sa musíte uspokojiť s malým výhľadom medzi domami. Pre pristátia na RWY 18C sa mi z rannej strany javí ako najvhodnejší nadchod ponad frekventovanú cestu D400 „Serik Cadesi“, ktorý sa nachádza tesne za vyústením cesty od letiska. Lietadlá síce nie sú v najideálnejšom uhle, ale je to stále akceptovateľné a výhľad je rušený len zopár lampami, ktorým nie je problém sa vyhnúť. Ani miestni obyvatelia, ktorí nadchod hojne využívajú, nemajú proti fotografovaniu žiadne námietky, pozor si treba dať len na páliace slnko, pred ktorým sa niet kam schovať. Z popoludňajšej strany som používal úzku cestu Ülker Sokak, vedúcu k nejakému objektu, kde na jej konci je najvhodnejšie miesto na fotografovanie, takmer nikto sem nechodí a pred slnkom sa dá schovať sedením v aute. Pre pristátia na RWY 18L je to ráno trochu horšie, ideálne miesto neexistuje, avšak akceptovateľné výsledky možno dosiahnuť od domčekov, ku ktorým sa možno dostať zo zákruty Kardes Kendler Cadesi, veľkej cesty vedúcej popri východnom okraji letiska. Niektorí miestni obyvatelia tu boli dokonca takí zlatí, že mi doniesli aj stoličku na sedenie a fľašu studenej vody :-) Popoludní je situácia oveľa jednoduchšia, využiť možno balkón hotela IC Hotels Airport na príjazdovej ceste k letisku. Tento hotel využívajú najmä posádky lietadiel, ale aj mnoho spotterov si rezervuje izbu priamo v ňom. Je však pomerne drahý, ja som preto vždy skôr volil malé hotelíky v okrajovej štvrti Antalye, časti Lara, kde sú aj obchody, reštaurácie a pekná promenáda pri mori. Ak aj v hoteli nebývate, nikto vám nebude robiť prekážky, aby ste na balkón na 2. poschodí išli. Pekne schovaní pod strechou tu môžete fotiť pristávajúce lietadlá, hoci niektoré budú v trochu strmejšom uhle. Komu by sa prevádzka lietadiel zdala slabá, môže si čas skrátiť pohľadom na stewardky kúpajúce sa v hotelovom bazéne... Na chodbe vedúcej k balkónu je dokonca voľne k dispozícii hotelová wi-fi sieť.
|
|
|
|
B767-300 Ikar VQ-BOG |
A330-200 Thomas Cook Airlines G-CHTZ |
Na južnej strane je situácia komplikovanejšia. Pre dráhu 36R sa dajú nájsť miesta pre ranné i popoludňajšie fotografovanie, situované sú však medzi domčekmi miestnych farmárov, možno aj na súkromných pozemkoch, a tak môže prísť k nedorozumeniam, kedy dvakrát dokonca niekto na mňa zavolal políciu, ktorej sa mi našťastie na základe povolenia na fotografovanie v turečtine (vysvetlím neskôr) podarilo pomerne ľahko zbaviť. Nájsť tieto miesta nie je jednoduché, poznám ich skôr po pamäti, jednoducho treba autom preskúmať všetky zákutia južne od prahu dráhy a nájsť si tú vhodnú pozíciu. Podobne je to aj v prípade dráhy 36C. Jediná použiteľná fotopozícia z rannej strany je bohužiaľ na miestnom starom minicintoríne na Yonca Sokak, ktorý síce poskytuje príjemný tieň malého stromoradia, avšak fotografovanie je ponad múr, za ktorým je síce úzka, ale pomerne frekventovaná cesta a práve jednému z miestnych domácich farmárov sa moje fotografovanie veľmi nepáčilo a svojimi bohatými jazykovými znalosťami mi zrejme naznačoval, že na mňa zavolá políciu. Tak aj urobil, ale po preukázaní sa povolením našťastie kapitulovali. Popoludní sa dá taktiež nájsť jedna fotopozícia na uličke zvanej Cesur Sokak, avšak uhol tiež nie je ideálny. Našťastie, popoludňajšie lietanie smerom od juhu je veľmi zriedkavé. Antalya teda nie je vhodná pre pohodlných spotterov, ktorí nechcú venovať čas príprave cesty, nechcú podstúpiť trochu rizika a nevyhovujú im fotografie lietadiel proti (snáď) modrej oblohe. Na zábery lietadiel na zemi alebo pri vzlete totiž možno rovno zabudnúť, riskujete problémy s políciou. Núdzová možnosť na zopár záberov lietadiel na dráhe existuje na parkovisku pred Terminálom 2, kde sú po oboch stranách vysadené kríky a medzerami medzi nimi možno vidieť na jednu či druhú dráhu, počas dňa však bude problémom heat-haze a dlhší pobyt s fotoaparátom by mohol byť aj predmetom záujmu polície.
|
|
|
|
B747-400 Transaero EI-XLK |
B737-300 Jordan Aviation JY-JAX |
Napriek všetkým týmto komplikáciám musím konštatovať, že návšteva Antalye sa v uplynulých rokoch vždy vyplatila. Bohužiaľ, dávno preč sú už doby, keď ruskí turisti prilietali na hlučných IL-86, TU-154B či TU-134, ktoré boli v tom čase už v západnom svete zakázané. Najmä vzlety plne obsadených IL-86, ktoré trpeli absolútnym nedostatkom výkonu motorov a o ich aerodynamike kolujú vtipy, v horúcom tureckom podnebí, proti horám na sever od letiska, vyvolávali pocit, že to lietadlo nemá šancu vystúpať do potrebnej výšky, našťastie sa to vždy nejako podarilo. Ruské „aerobusy“ sa odlepovali od dráhy až v jej úplnom konci a stúpali, ako sa s humorom hovorí, takmer iba vďaka zakriveniu zemského povrchu, o to krajší bol zvuk ich motorov. Už počas poslednej návštevy v septembri 2014 som počas svojho pobytu zaznamenal len dva JAK-42, všetky ostatné lety zabezpečovali klasické Airbusy a Boeingy. Ale aj tak, pestrosť sfarbení a prítomnosť spoločností, ktoré v domácich končinách neuvidíte, ma vždy do Antalye lákali. V nedávnej minulosti ešte o to viac, že som si vďaka kontaktom v letectve dokázal cez domácich partnerov vybaviť povolenie fotografovania na ploche, ktoré stálo zhruba 12 EUR a vďaka fantastickej starostlivosti domácich známych som si užil prakticky ideálne podmienky na fotografovanie. To všetko bohužiaľ skončilo v roku 2014, keď mi moje kontakty oznámili, že turecké úrady spoplatnili povolenie na fotografovanie na „komerčnej“ báze, a teda že jeden deň povolenia by ma stál zhruba 200 EUR, bez ohľadu na počet osôb. A to je skutočne suma, ktorá sa za túto službu neoplatila, preto som počas svojho posledného pobytu v septembri 2014 fotografoval už iba zvonka, avšak s dobrými výsledkami. Vďaka problémom, opísaným v úvode, je dnes situácia v Antalyi komplikovaná, ruské dovolenkové chartery chýbajú a je otázkou, či sa ešte návšteva tejto destinácie pre spottera niekedy v budúcnosti oplatí tak, ako tomu bolo donedávna.
|
|
|
|
A321 UTair VQ-BTX |
A330-200 Windrose Aviation UR-WRQ |
Nebyly vloženy žádné komentáře.
Copyright © 1999-2024 planes.cz | Redakční systém
