Spotting trip report – Florida a Mexiko (2. časť)

• 08.11.2015 07:30
• Letecké cestopisy

V prvej časti svojho rozprávania som spomínal, že o zaujímavé letiská nie je núdza ani v okolí Miami. Iba asi 20-30 minút jazdy severne (podľa aktuálnej dopravnej situácie a počtu „červených“ na semaforoch) sa nachádza asi najznámejšie z nich, letisko Opa-locka. Nakoľko Miami International Airport prijíma iba minimum letov všeobecného letectva, tieto sú nútené využívať okolité letiská, pričom Opa-locka je najčastejším výberom. Je tu niekoľko terminálov všeobecného letectva, hangáre, odstavné plochy a väčšie súkromie, všetko čo privátni cestujúci potrebujú. A hoci sa tu občas objaví nejaký väčší bizjet, hlavný zdroj záujmu spotterov nepredstavuje všeobecné letectvo. Opa-locka Executive Airport je totiž známe väčším počtom odstavených ale i lietajúcich historických strojov, počnúc DC-3, cez DC-6 a DC-7, Convairy až po Boeing 727 alebo DC-10. Ba čo viac, celkom prekvapivo tu na americkom letisku možno objavíte aj nejaké AN-12 a AN-26, hoci viac odstavené ako lietajúce. Okrem údržby sa tu realizuje doprava menších nákladov a tiež lakovanie lietadiel. Práve preto sa oplatí letisko Opa-locka navštíviť a „preskúmať“. Nedá sa povedať, ktorá jeho časť je najzaujímavejšia, jednoducho treba autom prejsť všetky zákutia, odbočiť do každej ulice a prísť až na jej koniec a všade sa môže „skrývať“ nejaké to prekvapenie, ktoré rozbúši srdce spottera. Bohužiaľ, aj tu sa časy menia (k horšiemu) a to čo bolo kedysi relatívne ľahko možné – získať povolenie vstupu na plochu a vyfotografovať si väčšinu inak neprístupných lietadiel – sa dnes zdá takmer nemožné. A je to veľká škoda, pretože na letisku je čo vidieť, aj keď niektoré lietadlá sú príliš blízko pri sebe, iné sú už vo vyššom štádiu rozoberania, to však nič neuberá na fakte, že obídenie letiska zo všetkých strán a kútov sa určite oplatí. Samotná prevádzka je pomerne slabá, pokiaľ ide o dopravné lietadlá, a najmä ťažko predvídateľná, preto bez presných informácií sa pobyt pri dráhach neoplatí, ku všetkým z nich sa však dá dobre dostať autom, stačí si naštudovať polohu letiska a cesty na Google Maps.

Ak sa vyberiete autom naopak južne od Miami, napríklad smerom na Key West, ktorý sám o sebe stojí za pozretie vďaka krásnemu prostrediu, magickým západom slnka a zaujímavej diaľnici uprostred vody, aj tu si môžete cestu spríjemniť zastávkami na niekoľkých malých letiskách, na ktorých možno objaviť nejaké menšie dopravné lietadlá. Nakoľko však cestu týmto smerom som absolvoval už počas prvého výletu na Floridu, v roku 2011, nebudem sa jej tentokrát venovať. Počas oboch návštev som však určite zavítal na letisko Fort Lauderdale/Hollywood International Airport, ktoré sa nachádza iba zhruba 30-40 kilometrov severne od Miami. Cestu autom preto zvládnete aj s „motaním sa“ pred vyjdením na diaľnicu za zhruba 45 minút. Fort Lauderdale nie je tak veľké letisko ako Miami, v roku 2014 odbavilo niečo vyše 24 miliónov cestujúcich a neponúka ani takú širokú plejádu juhoamerických a nákladných spoločností, ale určite je pre spottera zaujímavé. Počas mojej návštevy v decembri 2013 bolo ešte atraktívnejšie, nakoľko južná dráha letiska bola v prestavbe a predlžovaní na plnohodnotnú RWY, a tak som nemusel mať obavy, že by mi nejaký pohyb na letisku „ušiel“ poza chrbát. Letisko totiž disponuje dvoma vzletovými a pristávacími dráhami v smere 10/28, teda v podstate východ-západ, teda aj tu platí, že najlepšie svetlo na fotografovanie je v zimných mesiacoch. Zatiaľčo severná dráha 10L/28R je dlhšia a teda primárna, južná dráha 10R/28L slúžila v minulosti len na vzlety a pristátia malých lietadiel všeobecného letectva, maximálne na nejaký Saab 340 alebo Metro. Po jej predĺžení na jeseň 2014 dosiahla takmer parametre tej severnej, otázkou preto ostáva, ako sa to prejaví na rozložení prevádzky medzi severnou a južnou dráhou a či spotter nebude ochudobnený o časť pohybov. Táto skutočnosť je v súčasnosti už pravdepodobne známa, počas mojej návštevy však bola južná dráha úplne odstavená, a tak všetka aktivita prebiehala na severe.

Podobne ako v Miami, aj tu platí, že lepšie fotopozície sú v prípade východných vetrov, ktoré našťastie v oblasti prevládajú. Počas mojich dvoch návštev som iný smer vetra vo Fort Lauderdale ani nezažil, avšak internetové zdroje uvádzajú, že aj v prípade západných vetrov je možné fotografovať pristátia, prípadne aj pohyb po zemi zo strechy parkovacieho domu. Toto miesto sa nazýva Hibiscus Garage Viewing Area a nachádza sa na najvyššom 7. poschodí parkovacieho domu. Takéto fotopozície však nie sú u mňa v obľube, nakoľko častokrát spotter bojuje s heat-hazom (buď spôsobeným teplotou a vyparovaním zo zemského povrchu, alebo teplým vzduchom z odparkovaných lietadiel), navyše vzdialenosť k lietadlám je väčšia. Parkovanie tiež nie je samozrejme zadarmo, takže sa k tomu pridružia dodatočné náklady. Tu treba upozorniť, že pokiaľ na amerických letiskách existujú oficiálne miesta na sledovanie lietadiel, miestna polícia veľmi nerada vidí spotterov na iných miestach, kde sa môžu stať terčom neželanej pozornosti. Ja som však takéto problémy riešiť nemusel, nakoľko pri východných vetroch je na letisku Fort Lauderdale priam ideálne oficiálne miesto na pozorovanie a fotografovanie lietadiel – nachádza sa na konci SW 39th Street, oproti prahu dráhy 10L. Nazýva sa Ron Gardner Aircraft Observation Area a pomenovaná je po dlhoročnom pracovníkovi Broward County Aviation Department. Je tu veľké parkovisko, ktoré hojne využívajú aj miestni obyvatelia alebo pracovníci na zjedenie svojho obeda, vedľa neho ešte neoficiálna ďalšia parkovacia plocha a dokonca je počas dňa z reproduktora prenášaná aj komunikácia z riadiacej veže. Oblasť je pravidelne kontrolovaná políciou, ale problém som nemal ani vtedy, ak som rolujúce lietadlá fotografoval malým objektívom cez oká plotu (na rebrík treba samozrejme zabudnúť). Jediným problémom tohto miesta totiž je, že plot trochu zavadzia – u pristávajúcich lietadiel treba poodstúpiť trochu dozadu, na trávnatú plochu, aby bolo možné lietadlá fotografovať ešte vo vzduchu, nad plotom, s typickým cestným viaduktom v pozadí. U lietadiel rolujúcich po jednej z dvoch rolovacích dráh na štart je lepšie použiť objektív malého priemeru a fotografovať cez oká v plote. S troškou snahy nie je problém fotografovať lietadlá aj počas otáčania sa na dráhu, čo je dobré najmä v ranných hodinách, kedy sú v tejto polohe najlepšie nasvietené.

Po znovuotvorení južnej vzletovej a pristávacej dráhy bola sprístupnená ďalšia oblasť na pozorovanie a fotografovanie lietadiel, tzv. Greenbelt Viewing Area. Je to park popri dráhe, s lavičkami, piknikovými miestami a možnosťou fotografovať pohyby na dráhe. Počas môjho pobytu v decembri 2013 však bola južná dráha ešte v rekonštrukcii, preto som túto oblasť doposiaľ nenavštívil a nemôžem poskytnúť osobné skúsenosti. O polohe slnka platí to isté čo v Miami, t.j. postupne sa zhoršuje v popoludňajších hodinách, vtedy je postupne lepšie fotografovať iba na rolovacích dráhach, v prípade večerného fotografovania môže pomôcť presun popri plote za prah dráhy, tam však môže byť problém s pochopením u polície. Ak však nečakáte na nejaké špeciálne lietadlo, väčšinu bežnej prevádzky si odfotografujete už počas rána a dňa, kedy sú svetelné podmienky z Ron Gardner Aircraft Observation Area ideálne, a na večer sa môžete presunúť radšej späť do Miami alebo si nájsť iný program.

Na rozdiel od Miami, vo Fort Lauderdale uvidí spotter v prevažnej miere americké low-costy, predovšetkým Spirit Airlines, Southwest Airlines, JetBlue Airways a Allegiant Air, k tomu samozrejme hlavných amerických dopravcov a v menšej miere niektoré zahraničné spoločnosti, aj z oblasti Karibiku a Južnej Ameriky. Vzácnosťou sú napríklad SkyBahamas Airlines či domáci Silver Airways, ktorí používajú Saaby 340, lietajú sem aj Norwegian s B787 (avšak v noci), najnovšie aj Eurowings či Dynamic Airways. Najmä počas víkendov sú rozšírené aj charterové lety z Kanady, počas pracovných dní zase nechýbajú lety FedEx Express, vrátane dnes už vzácnych MD-10 (úprava DC-10 s dvojčlennou posádkou). Okrem toho sa vo Fort Lauderdale vždy môže objaviť nejaké prekvapenie, zaujímavé sfarbenie alebo VIP let. Podobne ako v Miami, aj tu sa oplatí preskúmať aj severnú stranu letiska, všetky bočné uličky vedúce na parkoviská a k hangárom, kde možno niekedy objaviť zaujímavé prekvapenia, možností je však menej ako v Miami. Nákladná doprava je s výnimkou spomínaného FedExu zastúpená pomerne riedko, avšak odlišnosť prevádzky od Miami robí toto letisko veľmi zaujímavým a pri niekoľkodňovom pobyte na juhovýchode Floridy určite odporúčam jeho návštevu. Kto má času ešte viac, môže sa vybrať aj ďalej na sever, kde sa pomaly „na každom kroku“ vyskytujú menšie letiská, vhodné na prípadné prekvapenia, alebo zmenu prostredia, ja som však doposiaľ radšej dal prednosť dlhšiemu pobytu v Miami alebo Fort Lauderdale, nakoľko mi priniesli viac úžitku. No a keď náročnejšieho spottera omrzia všetky letiská v oblasti, môže siahnuť po výlete za hranice USA, tak ako som to urobil aj ja.

Ako som už spomínal v úvode svojho rozprávania, nakoľko som na Floride bol už predtým, chcel som svoj druhý výlet osviežiť návštevou aj nejakej novej lokality. S nepríjemným prekvapením som konštatoval, že letenky medzi Miami a spottersky zaujímavými destináciami Južnej Ameriky boli veľmi drahé, prakticky rovnako drahé ako podobné lety priamo z Európy. Hľadaním dostupných možností som nakoniec „zakotvil“ na dvojdňovom výlete do Mexico City. Vďaka častým letom spoločnosti AeroMexico a pomerne priaznivej cene som si mohol zvoliť ranný odlet smerom tam a večerný smerom naspäť a s jediným nocľahom tak stráviť v mexickej metropole dva plné dni. To bola tá pozitívna stránka. Negatívnou bola skutočnosť, že z televízie a z rôznych internetových stránok som mal obavy o bezpečnostnú situáciu, najmä s ohľadom na to, že osamotený cudzinec s drahým fotoaparátom sa môže zdať ľahkou korisťou pre kriminálne živly, ktoré najmä v chudobnejších oblastiach Latinskej Ameriky údajne operujú. Situáciu som však vyhodnotil ako únosnú a nakoľko sa mi podarilo skontaktovať sa s niekoľkými miestnymi spottermi, ktorí mi prisľúbili pomoc, tak som sa na výlet nakoniec dal. Lákala ma aj skutočnosť, že v Mexiku si môžem vyfotiť lietadlá, ktoré inde veľmi neuvidím, aj keď niekdajšia pestrosť spoločností a často staršie typy lietadiel sú už dávno preč. Po krachu Mexicany sa nosným dopravcom stalo AeroMexico, ktorému sekunduje niekoľko domácich dopravcov a zopár rozvíjajúcich sa low-costov. Fotografické možnosti sú pravdepodobne lepšie v niektorých dovolenkových letoviskách, avšak intenzita prevádzky tam nie je tak veľká ako v Mexico City, a preto som dal prednosť hlavnému mestu.

Letisko Benito Juárez International Airport leží prakticky v širšom centre mesta, čo má na jednej strane výhodu v dobrej dostupnosti (napr. metrom), avšak nakoľko je doslova obstavané mestskou zástavbou, jeho ďalšie rozširovanie je absolútne nemožné. Aj preto sa pripravuje projekt nového letiska pre hlavné mesto, avšak zatiaľ si Mexico City musí vystačiť s jeho súčasným letiskom a čiastočne low-cost a general aviation letiskom v Toluce. Na letisku Benito Juárez odbavili v minulom roku vyše 34 miliónov cestujúcich, čo je úctyhodný výkon. Jeho terminály sú rozložené na severnej i južnej strane, pričom národný dopravca AeroMexico používa južný Terminál 2, zatiaľčo väčšina ostatných dopravcov severný Terminál 1. Medzi terminálmi existuje spojenie vláčikom, avšak len pre cestujúcich s letenkou a prestupom v Mexico City. Letisko zároveň disponuje dvoma paralelnými vzletovými a pristávacími dráhami v smere 05/23, ktoré sú však príliš blízko pri sebe na to, aby mohli byť využívané na súčasné simultánne pristátia. Pristátia sú preto spravidla vykonávané na jednej dráhe (v smere 05 je to väčšinou 05R, v smere 23 väčšinou 23L), zatiaľčo vzlety v prevažnej miere zo severnej dráhy. Neplatí to však úplne, v čase menšieho počtu vzletov je mnoho pristátí na severnú dráhu, najmä u spoločností, ktoré používajú Terminál 1. To trochu komplikuje situáciu pre spottera. Oveľa horším faktom však je, že na letisku prakticky neexistuje fotopozícia, z ktorej by sa dali fotografovať lietadlá na zemi. Jedna je síce na severnej strane, na moste pre peších ponad Boulevard Puerto Aéreo, oproti McDonald´s, avšak má tri nevýhody. Po prvé, v zime, kedy som ja navštívil Mexico City, je prakticky nepoužiteľná, nakoľko slnko takmer vôbec neprechádza na severnú stranu (v lete je to na niekoľko hodín večer). Po druhé, spotter je vystavený veľkému hluku a výfukovým plynom z hustej premávky na štvorprúdovej ceste. A po tretie, miesto je silne frekventované domácimi, takže nielenže tam môže byť celkom tlačenica, ale aj riziko okradnutia je vyššie.

Vďaka pomoci domácich spotterov som však mohol využiť ďalšie fotopozície, ktoré však ani zďaleka neboli ideálne. Nakoľko sa v zime lieta v prevažnej väčšine v smere 05, hneď po prílete som sa stretol s miestnymi fotografmi, ktorí ma vzali na prvú z nich, hneď pri vchode do stanice metra Hangares. Táto pozícia ma však vôbec neuspokojila, nakoľko lietadlá pristávajúce na RWY 05R prelietavajú iba na sekundu-dve v absolútne strmom uhle, a vďaka zástavbe a stromom nie je možné zvoliť lepšie miesto. Prípadné pristátia na RWY 05L by odtiaľto neboli zachytiteľné vôbec. A tak sme sa vybrali hľadať lepšie miesto, ktorým sa stala strecha nákupného centra Walmart, na ktorej sa nachádza parkovisko. Táto pozícia už bola oveľa lepšia, vo výhľade nebránili žiadne stromy ani stavby a prilietavajúce lietadlá bolo vidieť zďaleka, prakticky od natáčania do osi dráhy. Bohužiaľ, od osi dráhy 05R bola príliš málo vzdialená, a preto uhol nie je ani tu veľmi dobrý, ale na vlastné oči i na základe tvrdení domácich som si potvrdil, že lepšia pozícia prosto nie je. Lietadlá síce možno vidieť na rôznych miestach v tejto štvrti, avšak vždy tam prekážajú nejaké stavby alebo stromy. Výhodou strechy Walmartu bolo aj to, že z nej bolo možné fotografovať aj pristátia na severnú RWY 05L, hoci tie boli trochu ďalej a počas obeda začínal fotografie degradovať heat-haze zo striech. Na druhej strane som si užil dva dni slnečného počasia, takže som nemusel bojovať ani s jediným oblakom. V skorom popoludní sa slnko dostalo už do nevýhodnej pozície a prevádzka sa po istom čase veľmi silno opakovala, rozhodli sme sa preto dať prednosť obedu a popoludní malému výletu do preplnenej metropoly. Že Mexico City je jedno z najväčších miest sveta bolo vidieť už v preplnenom metre, ale vrchol na mňa čakal až v samotnom centre, kde po jednej z hlavných tried nebolo možno prejsť inak ako nechať sa unášať davom vo vopred predurčenom smere.

Na druhý deň ráno som po vyzdvihnutí z môjho ubytovania severne od letiska pokračoval v domácej spoločnosti vo fotografovaní na streche Walmartu, prevádzka však bola pomerne jednotvárna, nakoľko väčšinu prevádzky tvoria lietadlá AeroMexico a AeroMexico Connect, Interjet, VivaAerobus, Volaris či Aeromar. Mnohé lety sú len krátke vnútroštátne linky, ktoré sa preto rýchlo vracajú naspäť a lietadlá sa začínajú opakovať. V súvislosti s bezpečnostnou situáciou, ktorú som spomínal predtým, treba poznamenať, že na streche Walmartu som sa cítil absolútne bezpečne, naše fotografovanie nikomu nevadilo a každý deň otvorený supermarket ešte poskytuje aj vítaný zdroj občerstvenia. Po obede došlo ku krátkodobému otočeniu smeru vetra, preto sa začal používať smer 23. To vyvolalo možnosť otestovať ďalšiu fotopozíciu, tentokrát veľmi súkromnú a dostupnú len vďaka pomoci tých správnych miestnych priateľov. Jeden z nich pozná majiteľa jedného z domov tesne za plotom letiska, severne od prahu dráhy 23R, ktorý mu umožňuje vstup na veľkú terasu na streche domu. Toto absolútne izolované a bezpečné miesto sa stalo našim útočiskom po zvyšok popoludnia. V zimnom období síce lietadlá z tejto strany nie sú nikdy dobre nasvietené, avšak v letných mesiacoch si neskoro popoludní a večer viem z tejto strechy predstaviť skutočne pekné zábery, pokiaľ sa lieta v smere 23. Prípadne je ešte možné fotografovanie skoro ráno, na line-up k dráhe 23R. Južná dráha je od tohto miesta pomerne ďaleko, fotografovanie na nej je teda ovplyvnené heat-hazom.

V prípade lietania v opačnom smere 23 by zrejme bolo možné dobre fotografovať na finálnom priblížení dráhy 23L, neďaleko malého cintorína vyradených lietadiel, avšak pohľad na Google Maps naznačuje, že nepôjde asi o veľmi prívetivú a bezpečnú oblasť a počas prípadného pobytu treba byť obozretný a neukazovať sa veľmi v blízkosti obydlí najchudobnejších vrstiev. Taktiež doprava do tejto lokality je možná len autom, takže bez pomoci miestnych priateľov asi veľmi problematická. Nakoľko však počas mojej návštevy fúkal vietor opačných smerov, tento problém som ani neriešil. Dva dni pobytu v Mexico City utiekli ako voda a hoci fotopozície v okolí letiska nie sú veľmi dobré, tento „odskok“ z môjho výletu priniesol zaujímavé zábery lietadiel, ktoré by som inak nezískal. Bez pomoci miestnych spotterov by však určite dopadol úplne inak, za čo im patrí vďaka. Večer ma čakal návrat do Miami a následne ešte niekoľko dní pobytu na Floride, ktoré som využil na fotografovanie na rôznych letiskách, ako som už spomínal v predchádzajúcich častiach môjho rozprávania. Tentokrát počasie nebolo také ideálne ako dva roky predtým, avšak ako celok som si výlet užil a do oblasti sa určite veľmi rád vrátim. Pre spotterov, ktorí nechcú riskovať cestu do Južnej Ameriky, je Miami a okolie ideálnym miestom na zachytenie niektorých juhoamerických spoločností, hoci menších a regionálnych dopravcov z týchto krajín tu nestretnete. Aj éra starých lietadiel sa tu nezadržateľne chýli ku koncu, preto netreba váhať a Miami navštíviť čím skôr, kým nebudú všetky definitívne stratené.

Související kategorie