Spotting trip report – Florida a Mexiko (1. časť)

• 25.10.2015 07:30
• Letecké cestopisy

Tieto stránky, bezosporu najrenomovanejší a najznámejší server venujúci sa letectvu (predovšetkým civilnému) v Českej republike a taktiež na Slovensku, dávajú priestor všetkým oblastiam záujmu spojeným s lietadlami. Veľkú časť návštevníkov i prispievateľov však spája najmä fotografovanie lietadiel, teda to, čo sa bežne nazýva „spotting“. Do tejto kategórie patrím aj ja a hoci na stránku som už prispel nejakými fotografiami a s viacerými aktérmi sa poznám aj osobne, dovolím si predtým, než sa pustím do samotného článku, stručne sa predstaviť.

Som čerstvý štyridsiatnik žijúci v Bratislave, ktorého život je od malička spätý s letectvom. Priviedol ma k nemu môj otec, ktorému som za to veľmi vďačný. Ale ani on asi vtedy netušil, že sa z toho stane silná a celoživotná vášeň. Odmalička som stál celé hodiny na letisku Bratislava, sledoval lietadlá, poznal naspamäť letový poriadok a čítal všetko, čo sa o lietadlách vtedy u nás dalo zohnať. K tomu sa pridružila stavba plastikových modelov, najprv vojenských aj civilných, neskôr už len výhradne tých druhých, hobby, na ktoré bohužiaľ v posledných rokoch akosi nemám dosť času, ale stále vo mne drieme a raz sa určite opäť prebudí k životu. Cez všeobecný záujem o letectvo som sa postupne vyprofiloval len na fanúšika dopravných lietadiel a po otvorení hraníc som postupne pridával ďalšie „vrstvy“, najprv v podobe výjazdov do neďalekej Viedne, neskôr ešte ďalej a zhruba od polovice 90. rokov sa k tomu pridružilo aj fotografovanie. To sa dostávalo stále viac do popredia a dnes tvorí v podstate hlavnú časť môjho koníčka. Hoci nájsť „parťákov“ na výlety za lietadlami nebolo na Slovensku vôbec jednoduché, dostával som sa postupne ďalej a ďalej, najprv do krajín západnej Európy, neskôr aj za oceán. Postupne som zistil, že viazať sa na spolucestujúcich a čakať na ich časové a finančné možnosti, zápasiť s neustálymi sľubmi a odkladmi, ma len oberá o drahocenný čas a vzácne lietadlá, ktoré sa už nikdy nevrátia, a tak som začal podnikať výlety čoraz častejšie aj sám a do krajín, kam by som sa predtým neodvážil. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že si vždy robím dôkladnú prípravu, nič nenechám na náhodu a na výlety odchádzam ako sa hovorí „nabriefovaný“. Aj vďaka tomu možno povedať, že väčšina mojich ciest skončila úspešne, škrt cez rozpočet mi viackrát urobilo počasie, ale s tým jednoducho treba počítať, hoci pri našom koníčku to zabolí dvojnásobne.

Po dohode s tvorcami tohto servera som sa rozhodol pripraviť pre vás akési reportáže z mojich ciest, doplnené o fotografie lietadiel. Možno poslúžia ako inšpirácia pre ďalších spotterov, ktorí sa na takúto cestu ešte váhajú vydať, možno poskytnú nejaké informácie o tom, kde sa dá dobre fotografovať, kde sa dá lacno bývať a na čo si treba pri spottingu v danej lokalite dať pozor. Na úvod by som chcel upozorniť, že nemám v úmysle písať čisté cestopisy, ani ponúknuť nejaké historicky alebo technicky vzdelávajúce články, skôr len také rozprávanie o mojich cestách za dopravnými lietadlami. S obdivom čítam mnohé články na tomto serveri, ktoré sa venujú historickým okamihom alebo technickej stránke lietania, ja takéto ambície nemám, preto verím, že moje články takto budú aj prijaté. Nakoľko moje rodinné aj pracovné podmienky mi to zatiaľ dovoľujú, cestujem pomerne veľa, väčšie výlety do exotickejších destinácií, ktoré si vyžadujú dlhšiu a zložitejšiu prípravu, prekladám jednoduchšími a kratšími cestami na miesta, ktoré už dôverne poznám. Prakticky niekam vyrážam každý mesiac-dva. Má to však jednu nevýhodu. Čas sa natiahnuť nedá, deň má iba 24 hodín a človek sa musí venovať aj iným povinnostiam a radostiam, preto trochu mešká tá posledná etapa môjho cestovania – spracovanie fotografií. Preto vás týmto prosím o zhovievavosť s časovým sklzom, moje reportáže nebudú nikdy o cestách absolvovaných pred dvoma týždňami, ale myslím si, že aj s odstupom niekoľkých mesiacov môžu priniesť zaujímavé informácie a trochu osvieženia na tieto stránky aj z pohľadu spottera. Myslím, že na úvod stačilo, a preto pozývam na svoju prvú reportáž na týchto stránkach.

Zhruba pred dvoma rokmi som opäť raz hľadal cieľ mojej zimnej cesty, ktorou sa snažím uniknúť krátkym dňom a škaredému a chladnému počasiu v našich končinách. Už v zime 2011 som absolvoval veľmi úspešný výlet na Floridu a tak som si povedal, že po dvoch rokoch sa tam prevádzka obmenila dostatočne na to, aby sa výlet znovu vyplatil. Vedel som, že spotting v USA je pomerne pohodlný a v oblasti Miami to platí dvojnásobne. Bezpečnostné zložky aj iný personál sú tam na spotterov zvyknuté a s prenajatým autom ide v podstate o pohodovú dovolenku. A že ide o výlet, ktorý môže byť veľmi produktívny, o tom svedčí nasledujúci výber toho, čo možno v Miami počas denných hodín fotografovať (stav v čase mojej návštevy v decembri 2013, v zátvorkách najčastejšie používané typy). Najzaujímavejšie je samozrejme bohaté zastúpenie spoločností z Latinskej Ameriky: Avianca (A330-200, A320, A319), TACA (A320, ERJ190), Copa Airlines (B737-800), Interjet (A320), Aerolineas Argentinas (A340-300), Cayman Airways (B737-300), Surinam Airways (B737-300), Avior Airlines (B737-400), Aeromexico (B737-700, B737-800), Gol (B737-800), SB Airlines (B757-200, B767-300), LAN (B767-300, A340-300), TAM (B767-300), Bahamasair (B737-500, DHC8-300), Insel Air (MD82) a ďalšie. Druhou nemenej zaujímavou skupinou sú nákladné lety, jednak tie z Južnej Ameriky, napr.: Avianca Cargo (A330-200F), Tampa Cargo (A330-200F, B767-300F), Estafera Carga (B737-300F), LAN Cargo (B767-300F, B777-200F), Mas Air (B767-300F); a taktiež americké, napr.: Amerijet International (B727-200F, B767-200F), Atlas Air (B747-400F), Southern Air (B747-400F), ABX Air (B767-200F, B767-300F), ATI (B767-200F), Florida West (B767-300F), Centurion Air Cargo (MD11F, B747-400F) a ďalšie. Bohaté zastúpenie majú aj kuriérske spoločnosti a ich regionálni feederi, napr. DHL (B767-200F, B767-300F, B757-200F), FedEx (A300-600F, MD11F, MD10F), UPS (A300-600F, B757-200F, B767-300F), IFL Group (CV580, CV5800) a pod. V Miami majú svoju základňu aj vzácni menší dopravcovia, ako napr. IBC Airways (Saab 340, ERJ145), World Atlantic Airways (MD82), Falcon Air Express (MD83), Sky King (B737-400) a iné. Nechýbajú samozrejme klasické severoamerické, európske alebo ázijské spoločnosti so zaujímavým mixom lietadiel (niektoré aj nákladnými), kvôli ktorým však zrejme spotter do Miami prioritne nechodí. Vyššie uvedený zoznam zďaleka nie je kompletný a priebežne sa mení, spoločnosti vznikajú a zanikajú, resp. otvárajú a rušia svoje linky.

Hoci som sa na pestrosť prevádzky v Miami veľmi tešil, zároveň som vedel, že ak sa niekam vyberiem po druhýkrát, nikdy to už nie je také úžasné ako prvá návšteva, a tak som hľadal možnosti, ako tento výlet ešte viac spestriť. Prvoplánovo sa ponúkala samozrejme Južná Amerika, ktorá má z Miami veľmi dobré letecké spojenie, malo to však dva háčiky. Po prvé, lety z Miami do destinácií, ktoré by ma zaujímali, boli pomerne drahé, len o málo lacnejšie ako akciové lety z Európy. Po druhé, ešte stále som nebol plne uzrozumený s tým, že sa do týchto končín, ktoré predstavujú problém v oblasti bezpečnosti a znalosti španielčiny, vydám sám a partnera sa mi opäť, ako už veľakrát predtým, nepodarilo zohnať. Nakoniec ma napadla spásna myšlienka, a síce „odskočiť“ si z Miami na pár dní do hlavného mesta Mexika, tieto lety boli pomerne lacné, realizované spoločnosťou z aliancie SkyTeam, do ktorej primárne zbieram míle, a sľuboval som si od toho pomerne veľa nových prírastkov do mojej zbierky. Po krátkom prehodnocovaní som svoj nápad vnútorne schválil a následne som si kúpil obe letenky. Pre cestu do Miami som využil spoločnosť Swiss na trase Viedeň-Zurich-Miami a späť, ktorá v tom čase ponúkala relatívne zaujímavú cenu letenky. K nej som si dokúpil miestnu letenku spoločnosťou AeroMexico na trase Miami-Mexico City a späť, ktorá na rozdiel od iných dopravcov ponúkala možnosť ranného letu smerom tam a večerného smerom späť, a tak som s jediným nocľahom získal plné dva dni v metropole Mexika. K tomu som si cez známe internetové portály zarezervoval hotelové ubytovanie v oboch destináciách a prenajal auto v oblasti Miami a ostávalo už len s napätím čakať na začiatok decembra, kedy som mal na výlet vyraziť.

V deň odletu všetko prebehlo podľa plánu, žiaden z letov nemal meškanie a spoločnosť Swiss ma v poriadku dopravila na Floridu. Bohužiaľ, tentokrát mi nevyšiel môj predpoklad, že rezervovaním sedadla v zadnej časti lietadla mám väčšiu šancu na viac priestoru počas diaľkového letu, nakoľko let bol prakticky plný. Našťastie Airbusy A.330/340 majú u väčšiny leteckých spoločností usporiadanie 2-4-2, a tak relatívne nepohodlie pri plnom lietadle nie je také ako u trojice sedadiel. Aby ste rozumeli, spravidla si volím sedadlo v zadnej časti lietadla, nakoľko väčšina cestujúcich z mne neznámych dôvodov obsadzuje hlavne sedadlá viac vpredu. Vzadu je podľa môjho názoru väčší kľud a spravidla zostáva viac miest voľných, je teda väčšia šanca získať voľné miesto vedľa seba, resp. v ideálnom prípade aj celý rad sedadiel. Nevýhodou je, že vystupovanie trvá o niečo dlhšie, preto ak mám prípojový let veľmi natesno, volím sedadlo viac vpredu. Väčšinou mi moja taktika vychádza, tentokrát to tak nebolo, ale aj napriek tomu bol let príjemný. Iné je to už s imigračnou procedúrou v Miami, napokon ako na ktoromkoľvek inom americkom letisku, nevýhodou Miami však je, že veľa medzinárodných letov prilieta naraz, čakacia doba sa potom predlžuje. O potupnosti tejto procedúry asi nemusím nikomu, kto aspoň raz do USA prilietal, asi veľa hovoriť. Spomínam si na jeden prípad spred niekoľkých rokov, keď som si do tejto najväčšej demokracie sveta priniesol asi 5 jabĺk v batožine, čo vďaka mojej úprimnosti v colných dokladoch neuniklo pozornosti kontrolných zložiek a po „odsunutí“ ma na dôkladnejšiu kontrolu mi typická americká štátna zamestnankyňa víťazoslávne vytiahla z kufra 3 jablká vo vrecúšku a siahodlho ma poučila o tom, ako je to zakázané a ako tým ohrozujem bezpečnosť krajiny. Zrejme mala na mysli prípadné ohrozenie domácej produkcie, avšak v kontexte toho, že vstupujem do krajiny, kde každý tretí nosí strelnú zbraň, to vyznelo dosť smiešne. Navyše podotýkam, že pri svojej dôkladnej kontrole si ďalšie dve jablká, ktoré som mal v inom sáčku, akosi nevšimla. Nevadí, poučený touto udalosťou si už jablká do USA nenosím, hoci kúpiť si ovocie niekde na ulici je tu dosť neznámy pojem.

K pohodlnému spottingu v USA je absolútne nevyhnutné auto, nakoľko hromadná doprava spravidla na tie správne miesta nechodí a používanie autobusov v kombinácii s peším presunom by zabralo veľa času. Najmä na väčších letiskách ako je Miami je striedanie dráh, resp. ich viacnásobné používanie, úplne bežné, takže auto a rýchle presuny sú nevyhnutné. Našťastie, ceny prenájmov automobilov sú najmä pri týždňovej dovolenke prijateľné a cena benzínu je v USA zhruba polovičná ako u nás. Cesty sú veľkorysé, parkovacie možnosti mimo centier miest a letísk relatívne dobré, takže auto je skutočne neoceniteľný pomocník. Niektoré hotely v okolí letiska Miami síce majú vlastný airport shuttle, ponúkajú však zároveň aj parkovacie možnosti pre klientov. Negatívom, na ktoré sa spotter v Miami musí pripraviť, je, že ceny hotelov sú tu pomerne vysoké, najmä ak cestuje sám. Pri tejto druhej návšteve som bol nepríjemne prekvapený, že zohnať aj jednoduché ubytovanie pre jedného pod 50 EUR na noc je prakticky nemožné. Záleží potom na peňaženke spottera a jeho preferenciách, ktorý hotel si zvolí, najlepšie je porovnať si ceny na niektorom z rezervačných portálov. Mne sa doposiaľ osvedčili skôr jednoduché hotely na severnej strane letiska, pozdĺž NW 36th Street ich je veľa. Zároveň je tu dostatok fastfoodových reštaurácií, ktoré väčšine spotterov postačujú na zahnanie ich hladu po náročnom spotterskom dni. NW 36th Street zároveň ponúka prvú možnosť na „objavnú vychádzku“ po severnom okraji letiska, kde zájdením do bočných uličiek a na miestne parkoviská možno objaviť niekoľko miest, z ktorých vidieť pred hangáre a na odstavné plochy severne od dráhy 8L/26R, kde možno spravidla objaviť nejaké zaujímavé kúsky, otázne je, či sa budú dať odfotiť.

To však trochu predbieham, najprv si stručne predstavme letisko Miami. Podľa internetových zdrojov letisko v posledných rokoch odbavuje viac ako 40 miliónov cestujúcich, čo ho radí na 10.miesto spomedzi letísk USA v počte odbavených cestujúcich. Disponuje systémom štyroch vzletových a pristávacích dráh. Dvojica dráh 8L/26R a 8R/26L (v USA nie je zvykom pred jednociferné označenie dráh pridávať nulu) sa nachádza vo východo-západnom rozpoložení na severnej strane letiska. Prakticky paralelná dráha 9/27 sa nachádza na južnej strane letiska, pričom terminály sa nachádzajú medzi nimi. Šikmo, zo severozápadu na juhovýchod, sa tiahne dráha 12/30. Vzhľadom na intenzitu prevádzky sú v každom okamihu používané spravidla dve až tri dráhy súčasne, pokiaľ je potrebné niektorú z nich odstaviť na krátku údržbu, deje sa to väčšinou ráno. Pokiaľ prevláda vietor východných smerov, používajú sa na vzlet väčšinou dráhy 9/27 (v smere 9) a 8R/26L (v smere 8R), v ranných hodinách (keď odlietajú mnohé juhoamerické linky) sa zvykne používať aj šikmá dráha 12/30 (v smere 12). Na pristátia sa používajú väčšinou dráhy 9/27 (v smere 9) a 8L/26R (v smere 8L), v priebehu dňa a najmä večer aj dráha 12/30 (v smere 12). Pokiaľ prevláda vietor západných smerov, používajú sa na vzlet spravidla dráhy 09/27 (v smere 27) a 8R/26L (v smere 26L), v ranných hodinách často aj 12/30 (v smere 30). Naopak, na pristátia sú určené väčšinou dráhy 09/27 (v smere 27) a 8L/26R (v smere 26R), popoludní a večer často aj 12/30 (v smere 30). Vďaka dostatočnému rozostupu dráh na severe a juhu letiska je možné simultánne priblíženie a vzlet z týchto dráh, čo môže niekedy viesť k efektným záberom druhého lietadla v pozadí.

Z pohľadu počasia možno konštatovať, že najvhodnejším obdobím na návštevu Floridy za účelom spottingu je určite naša zima, teda obdobie od novembra do marca. Má to hneď niekoľko dôvodov. Po prvé, teploty sú v tomto ročnom období prijateľné, pohybujú sa v rozmedzí od 22 do 28 stupňov, len málokedy viac alebo menej. Po druhé, vzduch je o niečo menej vlhký, a tak vzniká menej prekážok typických pre Floridu – mrakov, hoci ich tvorba je výrazná celoročne a treba s ňou prosto počítať. Po tretie, sezóna hurikánov, ktoré Floridu a predovšetkým Miami reálne ohrozujú, končí väčšinou v októbri-novembri, takže po nich spottera očakáva väčšinou príjemné počasie. No a po štvrté, poloha slnka je v zime nižšie nad obzorom, takže na dráhach v smere východ-západ sú lietadlá lepšie nasvietené. Okrem mrakov je však pre Miami typický aj ďalší fenomén – smer vetra. Typickým pre Miami a okolie je východný vietor, ktorý však prináša od mora aj vlhkosť a tým pádom tvorbu oblačnosti. Rána sú väčšinou málooblačné a oblaky sa vytvárajú počas dňa, pričom k večeru zase ubúdajú. Samozrejme, to neplatí v prípade prechodu frontov, kedy môže byť prechodne oblačnosti viac počas dňa i noci, k tomu aj nejaký ten dážď či prehánky. Na druhej strane, práve po prechode studeného frontu býva spravidla nebo nad Miami počas prvých pár hodín bezoblačné, už na druhý deň sa však tvorba oblačnosti opäť zintenzívňuje. Všeobecne možno teda povedať, že pri prevažujúcom východnom vetre treba rátať s polooblačným počasím, pri západnom vetre najprv s viac oblačnosťou, ale po jej prechode s krátkodobým úplným vyjasnením.

Jedným z hlavných kritérií, podľa ktorých sa spotter rozhoduje, či do danej destinácie pôjde alebo nie, je dostatok dobrých miest na fotografovanie. V tomto ohľade možno Miami považovať za jedno z najlepších letísk na severoamerickom kontinente. Azda najznámejšia fotopozícia sa nachádza na juhozápadnom okraji letiska, južne od prahu dráhy 9. Na konci slepej ulice nazvanej NW 72nd Avenue sa tu nachádza predajňa a sklad firmy El Dorado Furniture a toto miesto možno skutočne nazvať malým „eldorádom“. Ulica končí pri železničnej trati a z niekoľkých vyvýšených miest, alebo aj zo samotnej zeme, je tu krásny výhľad na západný koniec dráhy 9/27. Tá je používaná v prípade východných vetrov na vzlety väčšiny nákladných lietadiel, ako aj niektorých letov smerujúcich do Južnej Ameriky. Zároveň na ňu pristávajú takmer všetky nákladné lety a vyše polovica pasažierskych letov, spravidla tie zaujímavejšie, smerujúce z Južnej Ameriky, z Európy a taktiež väčšina letov American Airlines. Fotografovanie je možné od skorého rána, najprv iba štartujúce lietadlá počas otáčania sa na dráhu 9, postupne sa svetlo zlepšuje aj v samotnom smere dráhy a ideálne svetelné podmienky trvajú do skorého popoludnia, kedy sa slnko dostáva pomaly do zadných polôh. K večeru je preto vhodné „presedlať“ na inú pozíciu. Pristávajúce lietadlá sú ešte vo vzduchu, preto ich možno poľahky fotografovať aj zo zeme, pohodlní Američania môžu dokonca popritom sedieť vo svojich autách a jesť. Pre najlepšie zábery lietadiel na dráhe je lepšie vyliezť na niektorý z kameňov alebo betónových blokov, aby sa plot letiska dostal v zábere nižšie, nikdy sa ho však nedá zbaviť úplne, nepôsobí však rušivo. Pozícia je absolútne bezpečná, pohodlná, s dostatkom parkovacích miest a neďaleko je aj niekoľko možností stravovania.

Druhá najznámejšia pozícia je na západnom okraji letiska, pri prahu dráhy 12. Dostať sa sem možno po NW 25th Street, ktorá prichádza až k plotu letiska. Nájsť to správne miesto je veľmi jednoduché, správca letiska Miami tu pre spotterov dokonca vybudoval niekoľko otvorov do plota, cez ktoré možno prestrčiť objektív. Treba totiž poznamenať, že použitie rebríkov priamo pri plote je v USA zakázané, rebrík sa musí nachádzať minimálne 3 stopy od plota a aj vtedy ešte môže vyvolávať neželaný záujem bezpečnostných zložiek. Pokiaľ je pri plote parkovisko, riešia to miestni spotteri často státím na korbe svojho pick-upu, v tomto prípade je pri plote tráva, preto sa otvory veľmi hodia. Je ich však bohužiaľ dosť málo (cca 6), preto treba v hlavnej „spotterskej sezóne“ prísť včas. Okrem pohodlného fotografovania lietadiel vzlietajúcich z dráhy 12 (až od neskorých predpoludňajších hodín) možno z tohto miesta fotografovať aj lietadlá rolujúce na štart na dráhy 12 a 8R, ako aj lietadlá otáčajúce sa na prahu dráhy 8R, tie sú však trochu odzadu. S trochou námahy možno fotografovať aj lietadlá pristávajúce na dráhy 12 a 8L, tu sa mi však viac osvedčilo zdržiavať sa ďalej od plota a fotografovať radšej ponad plot, nakoľko pohyb objektívu v otvoroch je pomerne obmedzený. Zatiaľčo stroje pristávajúce na dráhu 12 sú niekedy až príliš blízko (čo však nie je veľký problém, nakoľko spravidla ide o vnútroštátne lety menšími lietadlami), lietadlá pristávajúce na dráhu 8L sú dosť ďaleko, na menšie stroje teda nepostačuje objektív 300mm. Hoci väčšina cargo letov pristáva a vzlieta z dráhy 9/27, niektoré nákladné spoločnosti majú svoje sídlo na severe letiska. Sú to najmä kuriérske firmy UPS a FedEx, ako aj ich regionálni feederi, ktorí používajú raritné Convairy 580 a 5800, Shorty 360, Saaby 340 či Metrá. Pred pár rokmi na „sever“ presídlila aj spoločnosť Centurion Air Cargo a vzlietať z týchto dráh môžu aj niektoré stroje z cargo terminálu, ktorý sa nachádza popri dráhe 12/30. Pokiaľ niekto chce vyslovene fotografovať kuriérske spoločnosti, alternatívou môže byť fotopozícia na NW 67th Avenue trochu severnejšie, na nej sa však nedá zaparkovať, je teda treba auto odstaviť niekde inde a prejsť kus pešo.

Hoci tie najlepšie fotopozície sú určené pre lietanie pri východných vetroch, ani pri opačnom smere nie je spotter úplne „odrovnaný“. Práve naopak, dobrá fotopozícia je tu v podstate len jedna, ale pri troche šťastia o to lepšia. Je ňou hotel Hilton Miami Airport, ktorý sa nachádza na konci Blue Lagoon Drive na malom polostrove južne od letiska. Ak spotter býva priamo v hoteli, má o fotopozíciu vystarané, pre väčšinu ostatných však bude tento hotel asi príliš drahý. S trochou obozretnosti sa však aj tak dá jeho prednosť využiť. Je ňou sústava balkónikov na vonkajšom schodisku na severnej strane hotela, ktoré sú voľne dostupné z ktoréhokoľvek poschodia, do úvahy pripadajú samozrejme len tie najvyššie. Nakoľko ide o veľký hotel, pri vstupe do hotela nikto nekontroluje či ide o ubytovaného hosťa a tak sa možno výťahom vyviezť na vyššie poschodia a tam prejsť koridorom na toto vonkajšie schodisko. Z neho sa naskytne nádherný výhľad na väčšinu letiska, pričom prahy dráh 27 a 30 sú priamo ako na dlani. Schodisko je silne frekventované najmä zamestnancami hotela (napr. upratovačmi), ak však spotter nezavadzia a nevzbudzuje zbytočnú pozornosť, nemá spravidla problém. Fotografovanie z tohto miesta je najlepšie popoludní a večer, ale už od neskorého rána možno začať fotografovať lietadlá vchádzajúce na dráhy 27 alebo 30. S pribúdajúcim časom sa svetelné podmienky iba zlepšujú a pokiaľ sa používa na pristátia aj dráha 30, svoj vrchol dosahujú vo večerných hodinách. Hoci výhľad na pristávajúce lietadlá je do poslednej chvíle tienený stenou hotela, poloha lietadla v zábere je nádherná, so siluetou Miami Beach v pozadí. Pokiaľ sú pristátia na dráhu 27, aj tu sa ponúka zaujímavé pozadie, aj keď trochu viac rušivé a svetelné podmienky sa k večeru zhoršujú. Práve z tohto miesta možno často do záberu „dostať“ aj druhé lietadlo, pristávajúce na dráhu 26R. Na zemi však treba počítať počas dňa s narastajúcim heat-hazom.

Pokiaľ spotter chce pri západnom vetre fotografovať aj pristátia na severnej dráhe 26R, núdzové fotopozície možno nájsť na NW 27th alebo NW 28th Street, uhol je však pomerne strmý, nakoľko prah dráhy je pomerne ďaleko, a vo výhľade je veľa prekážok. Okrem toho sa oplatí „preskúmať“ jednotlivé uličky vedúce k hangárom a odstavným plochám na severe letiska, ako som už spomínal na úvod. Niektoré nákladné turbopropy IBC Airways napríklad možno večer fotografovať z parkoviska na konci NW 57th Avenue. Núdzové možnosti fotografovania sú aj z niektorých odletových gatov, nakoľko však väčšina európskych letov odlieta večer, túto možnosť asi veľa spotterov nevyužije. Jednoznačne zaujímavejšie gaty sú v južnej a západnej časti letiska, na severe sú odbavované väčšinou len lietadlá American Airlines, ktoré sú dominantným dopravcom v Miami. Počas svojich dvoch doterajších návštev som nezaznamenal žiadne problémy s bezpečnostnými zložkami, ktoré sú na spotterov v Miami zvyknuté. USA sú krajinou predpisov a pokiaľ ich spotter dodržiava, spotterský výlet je veľmi príjemný. A hoci letisko Miami samotné ponúka dostatok fotografického vyžitia hneď na niekoľko dní, návšteva tejto oblasti by nebola úplná bez výjazdov na okolité letiská, ktorých je do 1 hodiny jazdy od Miami hneď niekoľko. O nich sa dočítate v druhej časti môjho trip reportu.

Související kategorie