Spotting trip report – Prvá cesta do USA po pandémii (1. časť)

• 2026-08-23 09:30

V dnešnej extrémne rýchlo plynúcej dobe akoby aj naše spomienky zapadávali prachom rýchlejšie ako kedysi. Píše sa rok 2026 a na nejakú pandémiu COVID-19 si spomíname len okrajovo, pritom od jej začiatku uplynulo len niečo vyše 6 rokov a od jej konca (ak sa to tak dá nazvať) možno niečo vyše 4 rokov. To, čo pred týmito rokmi hlboko ovplyvňovalo naše životy, prekryli nové a nové udalosti a už tiež spomienky. Napokon aj napadnutie Ukrajiny putinovským Ruskom je už vzdialené viac ako 4 roky, medzitým prišli činy oranžového mozgového génia z Bieleho domu, ktoré krivia celý svet a na celú pandémiu sa akosi (našťastie) zabudlo. Ja sa vo svojom rozprávaní však musím vrátiť práve do tohto obdobia, konkrétne do konca druhého roka pandémie koronavírusu, nakoľko v spracovaní svojich spotterských úlovkov som nabral takmer 5-ročný sklz. A tak sa presúvam do decembra 2021, kedy na nás doliehala druhá pandemická zima s už neviemkoľkou vlnou ochorenia. Ale predsa len, takmer dva roky od jej prvého výskytu sa svet akosi začal pomaly spamätávať a svetlo na konci pomyselného tunela svietilo už o niečo jasnejšie. Aj preto sa prvýkrát po takmer dvoch rokoch naskytla možnosť vyraziť za lietadlami niekam mimo európskeho kontinentu. Od marca 2020, kedy pandémia dorazila do Európy, totiž boli cesty za oceán nemožné, v počiatkoch a najvyšších fázach ochorenia sme boli radi, ak sme mohli cestovať aspoň medzi okresmi. Preto po dlhom období sedenia doma, resp. maximálne krátkych výletov do okolitých krajín stála predo mnou prvá väčšia cesta v nových podmienkach.

A320 JetBlue Airways N746JB (FLL)	B767-300F Amerijet International N373CM (MIA)

To však neznamenalo, že v decembri 2021 sa mohlo do USA cestovať voľne ako pred pandémiou. Pred cestou bolo treba splniť stanovené podmienky, avšak aspoň sme už mali tú možnosť a rozhodli sme sa ju využiť. Tými podmienkami (okrem bežných vízových povinností) bolo preukázanie sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19, nie starším ako 3 dni v čase nástupu cesty (pričom postačoval aj tzv. antigénový test, ktorý bol výrazne lacnejší, s výsledkom v podstate „na počkanie“ a poskytovali ho rôzne organizácie často aj bez objednania). V tomto sme však mali veľké šťastie, nakoľko len pár dní po začiatku našej cesty sa podmienky sprísnili tým, že negatívny výsledok musel byť preukázaný testom nie starším ako 24 hodín, čo v prípade cesty zo Strednej Európy s prestupom v inej krajine bolo náročné stihnúť. Nás sa však našťastie týkali ešte benevolentnejšie podmienky, ktoré sa nám obom podarilo splniť, hoci samozrejme človek do poslednej chvíle tŕpol, či výsledok testu bude skutočne negatívny, nakoľko jeden deň pred cestou by sa už v prípade pozitívneho výsledku testu čo i len jedného z nás nedalo z cesty prakticky nič zachrániť (letenky neboli refundovateľné, časť ubytovania taktiež, takže z výletu by nebolo nič a zostali by nám len vysoké náklady). V množnom čísle hovorím preto, že mojím partnerom na tejto ceste bol opäť Mirek z Prahy, s ktorým som už za spottingom precestoval veľkú časť sveta.

B737-8 MAX Flair Airlines C-FLEJ (FLL)	B737-900 United Airlines N75435 (FLL)

Naším dopravcom na ceste za oceán sa opäť stal Finnair (podobne ako v roku 2017), avšak tentokrát sme odlietali a prilietali cez Viedeň (v roku 2017 bola naším odletovým letiskom Praha), takže Mirek to mal o niečo ďalej a komplikovanejšie ako ja. A naším cieľovým letiskom v USA sa stalo opäť Miami, avšak to nám samo o sebe nestačilo, hľadali sme ešte ďalšiu možnosť, ktorou by sme náš výlet obohatili. V roku 2017 sme si z Miami odskočili na dva dni do Mexika, to však teraz vzhľadom na stále ešte prebiehajúcu pandémiu nebolo také jednoduché, takže keď sme už museli splniť pandemické podmienky vstupu do USA, rozhodli sme sa spojiť dve destinácie na juhu krajiny a k pobytu na Floride sme pridali aj návštevu Kalifornie, konkrétne Los Angeles. V zimnom období sú práve tieto južné destinácie akousi stávkou na istotu, v severnej časti krajiny sú nielen veľmi krátke dni (podobne ako u nás), ale aj počasie môže byť veľmi nepriaznivé. Najmä severovýchod USA je známy svojimi snehovými búrkami, ktoré každú zimu na niekoľko dní ochromia život v tejto časti sveta, vrátane leteckej dopravy. Preto je aj lepšie sa vyhnúť čo i len prestupu na východnom pobreží USA, lebo prípadné „trafenie sa“ do snehovej búrky môže zničiť plány aj na návštevu južných štátov. Z letísk, ktoré sú pre spottera atraktívne, tak v zime zostávajú prakticky práve len Miami a okolie a Los Angeles, ktoré majú v zime prevažne pekné a príjemne teplé počasie. Aby sme však náš výlet obohatili ešte viac a využili vložené investície na maximum, dostal som nápad „odskočiť“ si z Kalifornie na dva dni ešte do Las Vegas v Nevade, ktoré je tiež známe suchým a slnečným počasím s príjemnými teplotami v zimných mesiacoch, a ktoré som už niekoľkokrát predtým sám navštívil. Práve tu sa ukázalo, že ani tá najlepšia štatistika počasia proste nemusí platiť, ale o tom až neskôr. Náš výlet bol teda stanovený ako trojuholník Miami, Los Angeles a Las Vegas a začiatkom decembra 2021 sa mohol po týždňoch príprav začať.

A320neo Viva Air Colombia HK-5367 (MIA)	CV580F IFL Group N141FL (MIA)

Na cestu z Viedne sme vyrazili 2. decembra 2021 a viedla logicky cez hlavné mesto Fínska Helsinki. Túto trasu sme už mali odskúšanú a tiež sme vedeli, čo možno na palube Finnairu očakávať. Jeho služby nevybočujú z bežného štandardu súčasnosti, a teda na európskych trasách sú jedlá a nápoje spoplatnené, okrem minerálky a čučoriedkového džúsu. „Blueberry juice“ je akousi značkou Finnairu a rozlievajú ho teda na každom lete. Po prílete do Helsínk nás čakala už večerná atmosféra, napokon dni v decembri sú veľmi krátke a vo Fínsku to platí dvojnásobne. Celá predimigračná procedúra, typická pre lety do USA, prebiehala až tam, aj preto bolo dôležité mať dostatok času na prestup. Nakoľko sa písal rok 2021, tak okrem kontroly platnosti dokumentu ESTA resp. víz, bola jej súčasťou aj kontrola pandemických podmienok na vstup do krajiny, teda výsledok testu na COVID-19. Oboje sa nám podarilo úspešné absolvovať a postúpiť tak do vnútornej časti východu, odkiaľ už ceste do lietadla nestálo nič v ceste. Na rozdiel od roku 2017, kedy sme leteli Airbusom A330-300, tentokrát nás očakával modernejší Airbus A350-900, ktorý nás mal dopraviť do Miami. Samotný let prebehol bez komplikácií, jediným ťažko stráviteľným faktom bola povinnosť mať na sebe počas celého letu rúško, samozrejme okrem času konzumácie jedla. Túto podmienku však nie všetci a nie stále dodržiavali, ale už len predstava 10-hodinového pobytu na palube lietadla s rúškom na ústach je dnes priam mrazivá...

A321neo Air Transat C-GOIH (FLL)	B737-800 United Airlines N36272 (FLL)

V Miami sme pristáli podľa plánu vo večerných hodinách miestneho času (u nás bola vďaka 6-hodinovému posunu už hlboká noc) a po absolvovaní imigračných procedúr, vyzdvihnutí batožiny a prejdení colnou a fytokontrolou (tentokrát mi našťastie žiadny zo „sympatických“ nadrozmerných amerických úradníkov nemusel robiť prednášku o ohrození národnej bezpečnosti USA dovozom štyroch jabĺk z Európy) sme zamierili do centra prenájmu automobilov, kde sme si vyzdvihli nášho tradičného „tátoša“ nižšej strednej triedy a zamierili na zaslúžený nocľah. Pri hľadaní ubytovania pre tento výlet som bol šokovaný nárastom cien ubytovania v USA, kedy prakticky v celom okolí letiska Miami nebolo k zohnaniu ubytovanie akceptovateľnej kvality za akceptovateľnú cenu, hoci aj pre nenáročných spotterov. Nakoniec som sa rozhodol, že prvú noc po prílete prespíme v blízkosti letiska, ale ďalšie noci sa naším nočným domovom stal motel v blízkosti letiska Fort Lauderdale, čím sme na ubytovaní značne ušetrili. Predsa len však ide o zhruba hodinový presun (v závislosti od dopravnej situácie na hlavnej diaľnici I-95), a tak prvú noc sme radšej zaplatili o niečo viac a zložili sa v moteli na severnej strane letiska Miami, aby sme to aj ráno mali čo najbližšie na spotterskú pozíciu. V mojom prípade išlo už o piatu návštevu v tejto oblasti, pre Mirka to bola návšteva druhá.

DC8-73F SkyBus Jet Cargo OB-2158-P (MIA)	B767-200F DHL N653GT (MIA)

V Miami, prvej zastávke našej cesty, sme plánovali stráviť až 5 dní, ale samozrejme nie na jednom mieste. Okrem hlavného letiska Miami International Airport bolo naším cieľom aj severne ležiace letisko Fort Lauderdale / Hollywood International Airport a po ceste medzi nimi sme sa plánovali zastaviť, alebo si podľa potreby odskočiť, aj na letisku Opa Locka International Airport. Dôležitým faktorom teda bola podrobná príprava vopred, ktorú tentokrát zabezpečil Mirek, v podobe zaujímavých lietadiel na jednotlivých letiskách, v ktorých dňoch a časoch tam lietajú, prípadne aj na ktorej dráhe pristávajú alebo vzlietajú. Tento základný plán sme potom predbežne každý večer upresňovali na základe očakávaných zaujímavých lietadiel alebo špeciálnych sfarbení na tom ktorom letisku, avšak všetko sme znova museli preskúmať a prehodnotiť ráno, než sme vyrazili na spotting, takže noci boli niekedy skutočne krátke, našťastie vďaka 6-hodinovému posunu oproti domovu sa nám ráno vstávalo relatívne ľahko. To však nebol koniec, aj počas dňa sme museli priebežne sledovať očakávanú prevádzku na jednotlivých letiskách, aby sme sa prípadne vedeli včas presunúť. Nakoľko USA nie sú členom organizácie Eurocontrol, môj tradičný zdroj kvalitných informácií sa nedal použiť, a tak sme boli odkázaní na údaje z bežne dostupných sledovacích programov, napr. Flightradar24 či Flightaware. Všetky tri letiská síce ležia relatívne blízko pri sebe, avšak hlavne v čase špičky ráno alebo popoludní mohla cesta medzi Miami International Airport a Fort Lauderdale / Hollywood International Airport po diaľnici I-95 trvať aj takmer hodinu.

A321 JetBlue Airways N961JT (FLL)	B737-700 Avelo Airlines N701VL (FLL)

V prvý deň sme však ráno vyrazili priamo na najznámejšiu spotterskú fotopozíciu na letisku Miami, k outletu nábytkárskej firmy El Dorado Furniture. Ten sa nachádza priamo pri prahu dráhy 9 (v USA sa na označenie vzletových a pristávacích dráh nepoužívajú nuly na začiatku ako vo zvyšku sveta), ktorá je najdlhšou a z hľadiska spottingu najatraktívnejšou dráhou letiska. Meria takmer 4 km (presne 3 967 m) a v čase našej návštevy slúžila na pristátia najväčšieho podielu letov. Pristávali na ňu takmer výhradne všetky lety z Južnej a Strednej Ameriky (ktoré sú na tomto letisku spravidla tie najzaujímavejšie) a drvivá väčšina nákladných lietadiel (okrem tých, ktoré boli obsluhované pri cargo termináloch na severnej strane letiska). Okrem toho bola využívaná na vzlety väčšiny nákladných lietadiel a občas sem zablúdili aj pasažierske stroje, ktoré vyžadovali najdlhšiu dráhu. Navyše, fotografické možnosti pri prahu dráhy 9 sú výborné, hneď vedľa spomínaného outletu sa nachádza slepý koniec príjazdovej cesty, ktorý končí zvodidlami pri železničnej trati, za ktorou sa nachádza už plot letiska a dráha 9/27 i rolovacia dráha za ňou ako na dlani. V slepom konci cesty sa nachádza niekoľko skál a kameňov, na ktoré je možné sa postaviť a dostať sa na vyššiu úroveň, avšak pri záberoch lietadiel na dráhe je plot stále v zábere pod lietadlom. Domáci spotteri používali aj rebríky alebo korby svojich pick-upov, niektorí sa rozhodli fotografovať aj priamo cez oká plota. To však nie je po chuti ostatným spotterom, nakoľko ich potom majú vo svojom zábere, našťastie väčšina spotterov je dostatočne inteligentná a chápavá voči druhým. Treba tiež pripomenúť, že v USA nie je dovolené pristaviť rebrík priamo k plotu, vyžaduje sa vzdialenosť minimálne 3-5 stôp od plota a ani to nemusí byť vždy tolerované. Tu to však nebolo potrebné, nakoľko ostatné možnosti plne postačovali. Železničná trať vedúca medzi koncom cesty a plotom letiska je našťastie využívaná minimálne, napriek tomu sa pri veľkej dávke smoly môže stať, že vagóny budú odstavené priamo pred koncom cesty a budú brániť vo výhľade, resp. že v čase pristátia alebo vzletu zaujímavého lietadla tadiaľ práve bude prechádzať nákladný vlak.

B737-8 MAX Cayman Airways VP-CIW (MIA)	B737-800 American Airlines N917NN (MIA)

Na tomto mieste možno fotografovať prakticky od samotného rána, aj keď spočiatku iba lietadlá otáčajúce sa pred prahom dráhy z rolovacej dráhy na prah RWY 9. S plynúcim časom sa slnko dostáva do pozície, kedy sú stále lepšie nasvietené aj pristávajúce lietadlá, ktoré vidieť s dostatočným predstihom vľavo, resp. lietadlá počas vzletu na dráhe a neskôr aj lietadlá rolujúce na vzlet za dráhou. Naopak, s pribúdajúcim časom je na Floride bežné, že začne pribúdať aj oblačnosť. Pokiaľ nemáte smolu na úplne zlé počasie, rána bývajú štandardne slnečné a so stúpajúcou teplotou vzduchu sa nad pobrežím východne od letiska začínajú tvoriť prvé kopovité oblaky, ktoré sa množia a rastú, až napokon môžu vytvoriť relatívne súvislú vrstvu sivých oblakov, cez ktorú len občas presvitne slnko. Je len otázkou šťastia, do akej miery sa oblaky vytvoria a počas dňa zmohutnejú. K večeru sa samozrejme zasa spravidla postupne rozpúšťajú, avšak málokedy zmiznú do západu slnka úplne. Navyše, na dráhe 9 sa dá v zimnom období fotografovať maximálne do 15:00-16:00 h, aj to už s pomerne výraznou polohou slnka odzadu. Takže v čase príletov väčšiny diaľkových letov z Európy bojujete väčšinou nielen s oblakmi, ale aj s polohou slnka. Mnohé z týchto letov však tak či tak používajú na pristátie dráhu 12. Samozrejme treba ešte zdôrazniť, že celý tento systém funguje iba v prípade „štandardnej“ poveternostnej situácie na Floride, teda keď prevláda vietor východných smerov. Z času na čas dorazí do oblasti studený front, ktorý okrem oblačného a často aj daždivého počasia prinesie aj zmenu smeru prúdenia na západné alebo severné a vtedy sa smer lietania na letisku Miami mení. Ale o tom až neskôr.

A330-200F Tampa Cargo N330QT (MIA)	B767-300F Strat Air N351CM (MIA)

Väčšina spotterov preto popoludní smeruje od dráhy 9 k miestu v strede letiska, kde sa stretávajú dráhy 12/30, 8R/26L a 8L/26R. To sú zvyšné tri dráhy letiska Miami, ktoré sú síce využívané v menšej miere na pristátia, ale o to viac na vzlety. Z dvojice paralelných severných dráh sa dráha 8R využíva hlavne na vzlety väčšiny pasažierskych lietadiel, zatiaľčo dráha 8L sa využíva na pristátia nákladných lietadiel, ktoré majú svoje stojiská v severnej časti areálu (napr. UPS, FedEx ale aj IFL Group a pod.) a aj na ich vzlety. Priečna dráha 12/30 sa v smere 12 využíva hlavne na pristátia pasažierskych lietadiel prilietajúcich zo severného smeru (vrátane časti príletov z Európy v popoludňajších hodinách) a v prípadne južnejších vetrov aj na vzlety smerujúce na juh. Zatiaľčo pristátia na dráhu 8L možno fotografovať od neskorého rána do popoludnia, avšak iba zábery vo vzduchu, pohyby na dráhe 12 (vzlety aj pristátia) a rolovanie na vzlet na RWY 8R sa dajú fotografovať až od poludňajších hodín do západu slnka. Lietadlá na zemi, teda napr. rolovanie na vzlet z dráhy 8R však možno dobre fotografovať až k večeru, keď klesne teplota vzduchu a zmenší sa „heat-haze“. Na rozdiel od El Dorado Furniture, v týchto miestach spotter narazí na klasický vysoký letiskový plot, avšak našťastie tu miestne úrady vytvorili niekoľko dier pre fotografov, ktorých počet však nemusí v prípade vzácneho návštevníka postačovať. Každopádne je to jedno z ďalších dobrých spotterských miest na letisku Miami, ktoré využívame hlavne neskoro popoludní do západu slnka.

A300-600F AeroUnion XA-LFR (MIA)	B777-200F Southern Air N777SA (MIA)